Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 522/2016
PDF · 299.7 KB
No categories available
III. ÚS 522/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť A. I. GREEN ENERGY, s. r. o., Jozefa Hagaru 9,
Bratislava, zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Mozolíkom, Palárikova 1449, Čadca,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
č. k. 24 Cb 113/2012-453 z 9. decembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 Cob 106/2015-537 z 15. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. I. GREEN ENERGY, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom
20. júna 2016 a poštou 23. júna 2016 doručená sťažnosť A. I. GREEN ENERGY, s. r. o.
Jozefa Hagaru 9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 24 Cb 113/2012-453 z 9. decembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 106/2015-537 z 15. marca 2016, ktorou žiada ústavný
súd, aby:
„a) vyhovel sťažnosti.
b) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu
– základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...
základného práva sťažovateľky... aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jej prítomnosti a aby som sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... základného práva sťažovateľky
vlastniť majetok... a na rovnosť pri ochrane vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky... práva sťažovateľky na spravodlivý proces – práva, aby jej záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní 24 Cb 113/2012,
rozsudkom Okresného súdu Bratislava III 24 Cb 113/2012-453 zo dňa 09. 12. 2014,
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní 2 Cob 106/2015, rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave 2 Cob 106/2015-537 zo dňa 15. 03. 2016,
c) zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave 2 Cob 106/2015-537 zo dňa
15. 03. 2016 v celom rozsahu...,
d) zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava III 24 Cb 113/2012-453 zo dňa
09. 12. 2014 v celom rozsahu... a vec vrátil na ďalšie konanie,
e) uložil porušovateľom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov
konania pred ústavným súdom sťažovateľke vo výške 303,16 EUR...
f) priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,00 EUR.“
Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľka
bola ako žalovaná v 1. rade účastníkom konania pred okresným súdom vedeného
pod sp. zn. 24 Cb 113/2012, v ktorom sa žalobkyňa
, vo veci organizačnej zložky
(ďalej len „žalobkyňa“),
domáhala proti sťažovateľke a
, ako žalovanej v 2. rade (ďalej len „žalovaná v 2. rade“) zaplatenia
spoločne a nerozdielne 31 998,56 € s príslušenstvom.
Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že 15. marca 2011 uzatvorila so žalovanou
v 2. rade ako klientom písomnú mandátnu zmluvu o poskytovaní právneho poradenstva
v Slovenskej republike v oblasti obnoviteľných zdrojov energie. Na základe tejto zmluvy
žalovaná v 2. rade poskytovala žalobkyni právne služby súvisiace s nadobudnutím
stopercentného obchodného podielu spoločnosti sťažovateľky, ako aj právne poradenstvo
súvisiace s projektom výstavby fotovoltaickej elektrárne v . Dohodnutú
hodinovú odmenu žalobkyňa priebežne fakturovala žalovanej v 2. rade. Po tom, ako sa
žalovaná v 2. rade v júni 2011 stala jedinou spoločníčkou žalovanej v 1. rade, dohodli sa
na tom, že žalobkyňa bude fakturovať odmenu za právne služby sťažovateľke. Žalobkyňa
vystavila spolu deväť faktúr. Posledné tri z nich (č. 3110047, 3110058 a č. 3110059)
za poradenstvo v auguste až októbri 2011 boli žalobkyni zaplatené sťažovateľkou v exekúcii
vedenej proti sťažovateľke na základe právoplatného platobného rozkazu. Dve faktúry
(č. 3110023 a č. 3110030) uhradila žalobkyni žalovaná v 2. rade. Čiastočne neuhradená
ostala jedna faktúra (č. 3110015) splatná 25. apríla 2011 za poradenstvo od 29. marca 2011
do 14. apríla 2011 vystavená na sumu 30 076,85 €, na ktorú spoločnosť
(väčšinový akcionár žalovanej v 2. rade) uhradila 8. septembra 2011 sumu 20 000 €. Úplne
neuhradené ostali tri faktúry − č. 3110021 splatná 24. apríla 2011 na sumu 2 676 €
za poradenstvo v období 30. marca 2011 až 31. marca 2011 a tzv. Quick Check, faktúra
č. 3110022 splatná 24. apríla 2011 na sumu 2 845,45 € za poradenstvo od 23. marca
až do 28. marca 2011 a za náklady (preklady a cestovné) a faktúra č. 3110038 na sumu
16 400 € splatná 18. júna 2011 za poradenstvo v máji 2011 a za ostatné náklady (preklady,
poštovné, Due Diligence). Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalované neprejavili výhrady
k poskytnutým službám, uhrádzať faktúry prestali po tom, ako dosiahli svoj podnikateľský
zámer.
Sťažovateľka sa bránila tým, že so žalobkyňou neuzatvorila žiadnu zmluvu
ani neprevzala žiadny záväzok niečo žalobkyni plniť, ako aj tým, že žalobkyňa
nepreukázala poskytnutie služieb ani ich rozsah a cenu. Pokiaľ sťažovateľka v minulosti
žalobkyni plnila, stalo sa tak nútene v exekúcii a takéto plnenie nemožno považovať
za uznanie zvyšku záväzku. Navyše, žalobkyňa vystavovala faktúry na žalovanú v 2. rade,
čo vyvracia vzťah medzi žalobkyňou a sťažovateľkou. Žalované spoločne namietali,
že uzatvorená mandátna zmluva je len rámcovou zmluvou, ktorá mala byť naplnená
objednávkami, poskytnuté služby neboli preukázané, faktúry sú duplicitne vystavené za to
isté obdobie a nezodpovedajú poskytnutým službám. Nikdy im nebola doručená
ani špecifikácia vykonaných úkonov, ako aj to, že služby uvedené v špecifikácii neboli
dohodnuté ani odsúhlasené žalovanými.
Okresný súd rozsudkom č. k. 24 Cb 113/2012-453 z 9. decembra 2014 žalobe
vyhovel a zaviazal žalované spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 31 998,46 €
s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Vykonaným dokazovaním bol preukázaný
skutkový stav, tak ako bol tvrdený žalobkyňou. Dokazovanie vykonal listinnými dôkazmi −
mandátnou zmluvou, faktúrami, sprievodnými listami k nim, podrobnými prehľadmi
účtovaných úkonov s uvedením dátumu, osoby, ktorá poradenstvo alebo právnu službu
poskytla, stručným popisom úkonu, počtom hodín, vyúčtovaním spoločnosti
a korešpondenciou medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade v období od 21. júla 2011
do 20. novembra 2011, ako aj splnomocneniami sťažovateľky pre advokátku
na všetky právne úkony súvisiace so zmenami v obchodnom registri
a s fotovoltaickou elektrárňou v , dokumentáciou o prevode obchodného
podielu, námietkami proti nevykonaniu zápisu v obchodnom registri, oznámením daňovému
úradu a webovými stránkami o podnikateľskej skupine .
Z korešpondencie považoval okresný súd za preukázané i to, že prvé tri faktúry (č. 3110021,
3110022 a č. 3110015), ako aj všetky nasledujúce žiadala žalovaná v 2. rade zmeniť tak,
aby neboli vystavované na ňu, ale na sťažovateľku.
Právne vec okresný súd posúdil podľa slovenského práva. Účastníci si nezvolili
rozhodné právo. Podľa čl. 4 bodu 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) sa zmluva
o poskytovaní služieb spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
poskytovateľa služieb. Žalobkyňa ako advokátska kancelária má sídlo pobočky
v Slovenskej republike, kde aj poskytovala právne poradenstvo. Vzťah medzi žalobkyňou
a žalovanými posúdil podľa ustanovení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
ustanovení Obchodného zákonníka a považoval ho za vzťah medzi klientom a advokátom.
Žalobkyňa a žalovaná v 2. rade sa platne dohodli na hodinovej sadzbe vo výške 220 €
(partner), 170 € (advokát), resp. 130 € (koncipient). Dohodli si i pevnú cenu 800 €
za tzv. Quick Check projektu, hodinovú cenu 35 € za prácu prekladateľov a paušálny
poplatok 2 % z honoráru za poštovné a náklady na telefón. Cestovné a iné náklady mali byť
účtované oddelene, podľa toho ako vzniknú. Žalobkyňa poskytla žalovaným právne služby,
odmenu a náklady žalovanej 1. rade riadne vyúčtovala aj s podrobnou časovou
špecifikáciou. Žalované vyúčtovanú odmenu ani rozsah poskytnutých právnych služieb
nikdy nespochybnili. Ak by niektorá služba nebola poskytnutá alebo by bola nesprávne
špecifikovaná, žalované by to namietali. Okresný súd ďalej konštatoval, že ani jedna faktúra
žalobkyne nebola vystavená ani vymáhaná duplicitne. Prvé tri faktúry žalobkyňa zmenila
na žiadosť žalovanej v 2. rade tak, že ich vystavila na sťažovateľku, v dôsledku čoho,
keďže sťažovateľka je slovenský subjekt, fakturovaná musela byť navyše i daň z pridanej
hodnoty. Pretože neuhradením faktúr v lehote splatnosti sa žalované dostali do omeškania,
žalobkyni okresný súd priznal i úrok z omeškania v zákonnej výške.
Vo vzťahu k obrane sťažovateľky a žalovanej v 2. rade okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol: „Obrana odporcov bola celkovo nedôveryhodná, neudržateľná
a zrejme bola len účelová. Odporcovia všetko popierali, hoci množstvo dôkazov
preukazovalo opak. Ich obrana bola nekonkrétna, založená len na formálnych námietkach,
ktorými sa však žalobe nedalo ubrániť. Súd bral pri rozhodovaní do úvahy aj to, že v spore
išlo o vzťah medzi advokátom a klientom, ktorý je založený na vzájomnej dôvere
a pri ktorom sa písomná forma vôbec nevyžaduje.“
Pasívnu legitimáciu sťažovateľky a uloženie povinnosti spoločne a nerozdielne obom
žalovaným odôvodnil okresný súd takto: „Súd vyhovel návrhu aj v tom, že na zaplatenie
zaviazal oboch odporcov spoločne a nerozdielne. Pri tomto rozhodnutí vychádzal z toho,
že odporcovia sú v postavení materskej a dcérskej spoločnosti a konali v zhode. Odporca
v 2. rade si dohodol s navrhovateľom poskytnutie právnych služieb, no tieto služby sa týkali
odporcu v 1. rade. Odporca v 1. rade splnomocnil navrhovateľa na zastupovanie, vedel
teda, že právne služby sa týkajú jeho. Odporca v 2. rade žiadal vystavovať faktúry
na odporcu v 1. rade, preto navrhovateľ vystavil faktúry aj s DPH. Z takéhoto spoločného
konania odporcov im nemôže vzniknúť žiadna výhoda na úkor navrhovateľa. Preto súd
zaviazal oboch na zaplatenie dlžnej sumy aj s DPH, hoci inak by zaplatenie DPH u odporcu
v 2. rade neprichádzalo do úvahy.“
Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie obe žalované. V odvolaní
zosumarizovali svoju doterajšiu argumentáciu v konaní a dodali, že dôkazy, ktoré
podľa názoru okresného súdu preukazujú poskytnutie právnych služieb žalobkyňou, svedčia
inému subjektu ( ), iba mlčanie neznamená samo osebe súhlas
a poukázali i na to, že predmetom konania je deliteľné (peňažné) plnenie, v dôsledku čoho
ak by aj bol nárok dôvodný, žalované nemali byť zaviazané spoločne a nerozdielne, pretože
aj sama žalobkyňa tvrdí, že každej zo žalovaných poskytla časť služieb. Spoločný záväzok
nepreukazuje iba vzťah dcérskej a materskej spoločnosti. Sťažovateľka zopakovala,
že v žiadnom právnom vzťahu so žalobkyňou nebola.
Krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 106/2015-537 z 15. marca 2016 rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalované zaviazal na náhradu trov odvolacieho
konania.
Rozsudok okresného súdu č. k. 24 Cb 113/2012-453 z 9. decembra 2014 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 106/2015-537 z 15. marca 2016 nadobudol
právoplatnosť 18. apríla 2016.
Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu
č. k. 24 Cb 113/2012-453 z 9. decembra 2014 a rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Cob 106/2015-537 z 15. marca 2016 odôvodnila tým, že oba rozsudky sú vo vzťahu
k nej svojvoľné a arbitrárne, pretože na zaviazanie sťažovateľky plniť žalobkyni spoločne
a nerozdielne so žalovanou v 2. rade nebol skutkový ani právny podklad, tobôž ak plnenie
bolo navyše i deliteľné. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, že by
sťažovateľke voči nej vznikol nejaký záväzok. Iba konanie v zhode a vzťah materskej
a dcérskej spoločnosti právnym dôvodom vzniku záväzku sťažovateľky nemôžu byť. V tejto
časti je rozsudok nedostatočne odôvodnený. Pokiaľ bol za týchto okolností krajským súdom
ako vecne správny potvrdený, aj rozsudok krajského súdu vykazuje rovnaké nedostatky.
Krajský súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľky vysporiadal len povrchne.
Voči sťažovateľke nielenže nebol preukázaný právny základ, ale preukázaná nebola
ani výška údajného nároku žalobkyne voči nej – žiadna dohoda o cene. Sťažovateľka
v sťažnosti ďalej zopakovala svoje odvolacie námietky a poukázala na to, že k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo tým, že konanie bez viny žalovaných
trvalo neprimerane dlho, čo bolo spôsobené neodôvodneným odročovaním pojednávaní
a poskytovaním neprimeraného času žalobkyni okresným súdom na predkladanie dôkazov
a produkovanie argumentov, čím bola porušená i rovnosť účastníkov v konaní.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, k porušeniu týchto základných práv malo
dôjsť jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 24 Cb 113/2012-453 z 9. decembra 2014
a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 106/2015-537 z 15. marca 2016.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom
a rozsudkom okresného súdu č. k. 24 Cb 113/2012-453 z 9. decembra 2014 ústavný súd
poznamenáva, že v citovanom čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je zakotvený princíp subsidiarity,
podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa
zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu č. k. 24 Cb 113/2012-453 z 9. decembra
2014 bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľka i podala) a na jeho základe odvolací súd
bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam alebo slobodám sťažovateľky
ochranu v prípade zistenia, že okresný súd svojím postupom alebo rozhodnutím do nich
zasiahol. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 106/2015-537
z 15. marca 2016. Právomoc ústavného súdu na jeho preskúmanie daná je, avšak ústavný
súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 106/2015-537
z 15. marca 2016 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy v podstate tým, že rozsudok krajského súdu je jednak nedostatočne
odôvodnený, najmä preto, že nereaguje na odvolacie námietky sťažovateľky, a jednak
je arbitrárny a svojvoľný, pokiaľ ním bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne
správny napriek tomu, že nebola preukázaná v konaní pasívna legitimácia sťažovateľky.
Krajský súd rozsudok č. k. 2 Cob 106/2015-537 z 15. marca 2016 odôvodnil takto:
„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p., pričom termín verejného
vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 7. 3. 2016 podľa § 156 ods.
3 O. s. p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalovaných
v 1. a 2. rade a s vyjadrením žalobcu k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možné vyhovieť.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a
právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku
vysporiadal so všetkými argumentami žalovaných v 1. a 2. rade, správne vyhodnotil
vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219
ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
a k odvolacím dôvodom žalovaných v 1. a 2. rade odvolací súd uvádza nasledovné:
Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaných v 1. a 2. rade, že žalobca
nepreukázal žalovaný nárok ani čo do dôvodu, ani čo do výšky, a to ani voči žalovanému
v 1. rade, ani voči žalovanému v 2. rade. Právnym základom uplatneného nároku
je písomná Zmluva o poskytovaní právnych služieb (mandátna zmluva) uzavretá
medzi žalovaným v 2. rade a žalobcom dňa 15. 3. 2011. Je tiež nepochybné, že jediným
spoločníkom žalovaného v 1. rade je žalovaný v 2. rade, t.j. medzi žalovanými ide o vzťah
materská a dcérska spoločnosť. V tomto kontexte je pochopiteľné, že žalovaný v 2. rade
žiadal od žalobcu poskytovanie právnych služieb, ktoré mali najskôr zabezpečiť žalovanému
v 2. rade stopercentnú účasť v žalovanom v 1. rade a následne poskytovanie právnych
služieb, ktoré sa týkali dosiahnutia podnikateľského zámeru žalovaného v 2. rade
prostredníctvom činnosti žalovaného v 1. rade na území Slovenskej republiky. Žalovaný
v 1. rade a žalovaný v 2. rade konali vo vzájomnej zhode. Z predložených dôkazov podľa
odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že právne služby boli poskytnuté obom žalovaným,
a to vzhľadom na charakter poskytnutého plnenia, z ktorého samotnej podstaty vyplýva,
že nie je možné určiť výlučného prijímateľa poskytnutej právnej služby. Z uvedených
skutočností vyplýva solidárnosť záväzku žalovaných v 1. a 2. rade. Pokiaľ ide o výšku
žalovaného nároku, tá je preukázaná Zmluvou o poskytovaní právnych služieb zo dňa
15. 3. 2011, v ktorej boli dohodnuté hodinové sadzby za poskytovanie právnych služieb,
a špecifikáciou jednotlivých úkonov poskytnutých právnych služieb.
Neobstojí ani argument žalovaných, že právne služby boli poskytnuté iným
subjektom, . Z článku 3. Zmluvy o poskytovaní právnych
služieb zo dňa 15. 3. 2011 vyplýva, že právne služby poskytuje žalobca a advokáti, ktorí
v mene žalobcu poskytujú poradenstvo a zastúpenie. bola
spolupracujúci advokát žalobcu. Poskytovanie právnych služieb spolupracujúcimi
advokátmi vyplýva aj z článku 1. Zmluvy o poskytovaní právnych služieb,
kde je diverzifikovaná hodinová odmena pre koncipienta, advokáta a partnera žalobcu.
K námietke žalovaných v 1. a 2. rade o duplicitnej fakturácii tých istých právnych
služieb odvolací súd uvádza, že predloženými dôkazmi (e-mailová komunikácia, faktúry)
bolo preukázané, že faktúry pôvodne vystavené na žalovaného v 2. rade boli stornované
a vystavené na žalovaného v 1. rade. Nejde teda o žiadnu duplicitu vo fakturácii a zmena
faktúr bola uskutočnená na žiadosť žalovaného v 2. rade.
Pokiaľ ide o námietku žalovaných, že organizačná zložka nemá právnu subjektivitu,
a preto je mandátna zmluva neplatná, odvolací súd uvádza, že je síce pravdou,
že organizačná zložka podniku nemá spôsobilosť na práva a povinnosti, avšak podľa
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 17/2000 zo dňa 1. 12. 2000
zo skutočnosti, že v zmluve je ako účastník zmluvy označená organizačná zložka existujúcej
právnickej osoby (obchodnej spoločnosti), nemožno dospieť k záveru, že ju uzavrela
organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou.
Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že Zmluva o poskytovaní právnych služieb
zo dňa 15. 3. 2011 (mandátna zmluva) je platná a ani táto námietka žalovaných neobstojí.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ
v konaní nastolil.
Rozsudok krajského súdu vysvetlil, ako krajský súd dospel k záveru o nevyhnutnosti
potvrdiť rozsudok okresného súdu, pretože zistil jeho vecnú správnosť. Rovnako
tak je z rozsudku krajského súdu zrejmé, ako sa vysporiadal s tými z argumentov
sťažovateľky, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam. Krajský súd považoval
existenciu pohľadávky žalobkyne za preukázanú, čo sa týka dôvodu i výšky, listinnými
dôkazmi, na ktoré poukázal a vysvetlil i to, ako dospel k záveru, že žalobkyňa fakturované
služby skutočne aj poskytla a z akého dôvodu rozhodol okresný súd vecne správne,
ak na plnenie zaviazal aj sťažovateľku. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd vysvetlil,
prečo neobstojí obrana sťažovateľky, podľa ktorej právne služby neboli poskytnuté
žalobkyňou, ale iným subjektom ( ), objasnil, z akého dôvodu
fakturáciu nepovažoval za duplicitnú, a vysporiadal sa aj s namietanou neplatnosťou
mandátnej zmluvy pre údajný nedostatok právnej subjektivity mandatára. Aj tu postupoval
krajský súd vo svojej argumentácii logicky a s oporou v rozhodovacej praxi, na ktorú
poukázal.
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce
zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu
súdneho rozhodnutia.
Druhým dôvodom porušenia sťažovateľom označených základných práv rozsudkom
krajského súdu malo byť nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne
posúdenie veci a v tejto súvislosti najmä sťažovateľom tvrdené nezohľadnenie nedostatku
jeho pasívnej legitimácie, v dôsledku čoho podľa presvedčenia sťažovateľa je rozsudok
krajského súdu svojvoľný a arbitrárny.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje
i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je
nahrádzať činnosť všeobecných súdov.
Krajský súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej na plnenie
žalobkyni nemôže byť zaviazaná, pretože si služby u nej neobjednala, a pokiaľ si ich aj
objednala žalovaná v 2. rade, to pre založenie jej záväzku plniť žalobkyni nepostačuje,
v odôvodnení svojho rozsudku na túto námietku reagoval a nepovažoval ju za opodstatnenú,
vychádzajúc z toho, že ak jediným spoločníkom sťažovateľky je žalovaná v 2. rade,
t. j. medzi žalovanými ide o vzťah materská a dcérska spoločnosť, a žalovaná v 2. rade
žiadala od žalobkyne poskytovanie právnych služieb, ktoré sa týkali najprv nadobudnutia
celého obchodného podielu sťažovateľky a následne dosiahnutia podnikateľského zámeru
žalovaného v 2. rade prostredníctvom činnosti sťažovateľky, konali žalovaní vo vzájomnej
zhode. Ak potom boli právne služby žalobkyňou poskytnuté obom žalovaným a nie je
možné určiť výlučného prijímateľa poskytnutej právnej služby, je daná solidárna
zodpovednosť oboch žalovaných. Tým zároveň krajský súd vysvetlil, z akého dôvodu nie je
namieste považovať záväzok za delený a zaoberať sa jeho výškou samostatne
voči sťažovateľke a samostatne voči žalovanej v 2. rade.
Ústavný súd vychádzajúc z týchto úvah a zohľadniac dôvody rozhodnutia krajského
súdu konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na takom výklade
aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.
Ústavný súd je preto toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať
závery rozsudku krajského súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd.
Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že postupom (aj) krajského súdu došlo
k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že jednou zo základných pojmových náležitostí
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je však to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu
zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa.
Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu
funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo
Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným
prieťahom v konaní na označenom súde nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie
takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažnosť doručila sťažovateľka ústavnému súdu (faxom) 20. júna 2016.
Ako z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 106/2015-537 z 15. marca 2016 vyplýva, tento
rozsudok v spojení s rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 18. apríla 2016.
Keďže sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v konaní bola teda ústavnému súdu doručená v čase, keď bolo konanie právoplatne
skončené, z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva
sťažovateľky postupom krajského súdu v označenom konaní v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu nemohlo dochádzať.
Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť na porušenie čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru podaná proti postupu krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cob 106/2015 a jeho rozhodnutím je zjavne neopodstatnená, a preto
ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 106/2015-537
z 15. marca 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd ako vecne správny potvrdil
rozsudok okresného súdu o povinnosti sťažovateľky plniť žalobkyni, ústavný súd poukazuje
na svoj záver vyslovený vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení jej základného
práva na súdnu ochranu. V situácii, keď ústavný súd nezistil v súvislosti s rozhodnutím
krajského súdu porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, považuje
ústavný súd za vylúčené, aby rovnakým rozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa na vlastníctvo.
Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd i túto časť sťažnosti sťažovateľky
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016