Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 522/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť A. I. GREEN ENERGY, s. r. o., Jozefa Hagaru 9,

Bratislava, zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Mozolíkom, Palárikova 1449, Čadca,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo

podľa rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

č. k. -453 z 9. decembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -537 z 15. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. I. GREEN ENERGY, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom

20. júna 2016 a poštou 23. júna 2016 doručená sťažnosť A. I. GREEN ENERGY, s. r. o.

Jozefa Hagaru 9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -453 z 9. decembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -537 z 15. marca 2016, ktorou žiada ústavný

súd, aby:

„a) vyhovel sťažnosti.

b) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu

– základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde podľa ...

základného práva sťažovateľky... aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jej prítomnosti a aby som sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa ... základného práva sťažovateľky

vlastniť majetok... a na rovnosť pri ochrane vlastníckeho práva podľa

Slovenskej republiky... práva sťažovateľky na spravodlivý proces – práva, aby jej záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní ,

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III -453 zo dňa 09. 12. 2014,

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní , rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave -537 zo dňa 15. 03. 2016,

c) zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave -537 zo dňa

15. 03. 2016 v celom rozsahu...,

d) zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava III -453 zo dňa

09. 12. 2014 v celom rozsahu... a vec vrátil na ďalšie konanie,

e) uložil porušovateľom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov

konania pred ústavným súdom sťažovateľke vo výške 303,16 EUR...

f) priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,00 EUR.“

Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľka

bola ako žalovaná v 1. rade účastníkom konania pred okresným súdom vedeného

pod sp. zn. , v ktorom sa žalobkyňa

, vo veci organizačnej zložky

(ďalej len „žalobkyňa“),

domáhala proti sťažovateľke a

, ako žalovanej v 2. rade (ďalej len „žalovaná v 2. rade“) zaplatenia

spoločne a nerozdielne 31 998,56 € s príslušenstvom.

Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že 15. marca 2011 uzatvorila so žalovanou

v 2. rade ako klientom písomnú mandátnu zmluvu o poskytovaní právneho poradenstva

v Slovenskej republike v oblasti obnoviteľných zdrojov energie. Na základe tejto zmluvy

žalovaná v 2. rade poskytovala žalobkyni právne služby súvisiace s nadobudnutím

stopercentného obchodného podielu spoločnosti sťažovateľky, ako aj právne poradenstvo

súvisiace s projektom výstavby fotovoltaickej elektrárne v . Dohodnutú

hodinovú odmenu žalobkyňa priebežne fakturovala žalovanej v 2. rade. Po tom, ako sa

žalovaná v 2. rade v júni 2011 stala jedinou spoločníčkou žalovanej v 1. rade, dohodli sa

na tom, že žalobkyňa bude fakturovať odmenu za právne služby sťažovateľke. Žalobkyňa

vystavila spolu deväť faktúr. Posledné tri z nich (č. 3110047, 3110058 a č. 3110059)

za poradenstvo v auguste až októbri 2011 boli žalobkyni zaplatené sťažovateľkou v exekúcii

vedenej proti sťažovateľke na základe právoplatného platobného rozkazu. Dve faktúry

(č. 3110023 a č. 3110030) uhradila žalobkyni žalovaná v 2. rade. Čiastočne neuhradená

ostala jedna faktúra (č. 3110015) splatná 25. apríla 2011 za poradenstvo od 29. marca 2011

do 14. apríla 2011 vystavená na sumu 30 076,85 €, na ktorú spoločnosť

(väčšinový akcionár žalovanej v 2. rade) uhradila 8. septembra 2011 sumu 20 000 €. Úplne

neuhradené ostali tri faktúry − č. 3110021 splatná 24. apríla 2011 na sumu 2 676 €

za poradenstvo v období 30. marca 2011 až 31. marca 2011 a tzv. Quick Check, faktúra

č. 3110022 splatná 24. apríla 2011 na sumu 2 845,45 € za poradenstvo od 23. marca

až do 28. marca 2011 a za náklady (preklady a cestovné) a faktúra č. 3110038 na sumu

16 400 € splatná 18. júna 2011 za poradenstvo v máji 2011 a za ostatné náklady (preklady,

poštovné, Due Diligence). Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalované neprejavili výhrady

k poskytnutým službám, uhrádzať faktúry prestali po tom, ako dosiahli svoj podnikateľský

zámer.

Sťažovateľka sa bránila tým, že so žalobkyňou neuzatvorila žiadnu zmluvu

ani neprevzala žiadny záväzok niečo žalobkyni plniť, ako aj tým, že žalobkyňa

nepreukázala poskytnutie služieb ani ich rozsah a cenu. Pokiaľ sťažovateľka v minulosti

žalobkyni plnila, stalo sa tak nútene v exekúcii a takéto plnenie nemožno považovať

za uznanie zvyšku záväzku. Navyše, žalobkyňa vystavovala faktúry na žalovanú v 2. rade,

čo vyvracia vzťah medzi žalobkyňou a sťažovateľkou. Žalované spoločne namietali,

že uzatvorená mandátna zmluva je len rámcovou zmluvou, ktorá mala byť naplnená

objednávkami, poskytnuté služby neboli preukázané, faktúry sú duplicitne vystavené za to

isté obdobie a nezodpovedajú poskytnutým službám. Nikdy im nebola doručená

ani špecifikácia vykonaných úkonov, ako aj to, že služby uvedené v špecifikácii neboli

dohodnuté ani odsúhlasené žalovanými.

Okresný súd rozsudkom č. k. -453 z 9. decembra 2014 žalobe

vyhovel a zaviazal žalované spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 31 998,46 €

s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Vykonaným dokazovaním bol preukázaný

skutkový stav, tak ako bol tvrdený žalobkyňou. Dokazovanie vykonal listinnými dôkazmi −

mandátnou zmluvou, faktúrami, sprievodnými listami k nim, podrobnými prehľadmi

účtovaných úkonov s uvedením dátumu, osoby, ktorá poradenstvo alebo právnu službu

poskytla, stručným popisom úkonu, počtom hodín, vyúčtovaním spoločnosti

a korešpondenciou medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade v období od 21. júla 2011

do 20. novembra 2011, ako aj splnomocneniami sťažovateľky pre advokátku

na všetky právne úkony súvisiace so zmenami v obchodnom registri

a s fotovoltaickou elektrárňou v , dokumentáciou o prevode obchodného

podielu, námietkami proti nevykonaniu zápisu v obchodnom registri, oznámením daňovému

úradu a webovými stránkami o podnikateľskej skupine .

Z korešpondencie považoval okresný súd za preukázané i to, že prvé tri faktúry (č. 3110021,

3110022 a č. 3110015), ako aj všetky nasledujúce žiadala žalovaná v 2. rade zmeniť tak,

aby neboli vystavované na ňu, ale na sťažovateľku.

Právne vec okresný súd posúdil podľa slovenského práva. Účastníci si nezvolili

rozhodné právo. Podľa čl. 4 bodu 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) sa zmluva

o poskytovaní služieb spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu

poskytovateľa služieb. Žalobkyňa ako advokátska kancelária má sídlo pobočky

v Slovenskej republike, kde aj poskytovala právne poradenstvo. Vzťah medzi žalobkyňou

a žalovanými posúdil podľa ustanovení o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

ustanovení a považoval ho za vzťah medzi klientom a advokátom.

Žalobkyňa a žalovaná v 2. rade sa platne dohodli na hodinovej sadzbe vo výške 220 €

(partner), 170 € (advokát), resp. 130 € (koncipient). Dohodli si i pevnú cenu 800 €

za tzv. Quick Check projektu, hodinovú cenu 35 € za prácu prekladateľov a paušálny

poplatok 2 % z honoráru za poštovné a náklady na telefón. Cestovné a iné náklady mali byť

účtované oddelene, podľa toho ako vzniknú. Žalobkyňa poskytla žalovaným právne služby,

odmenu a náklady žalovanej 1. rade riadne vyúčtovala aj s podrobnou časovou

špecifikáciou. Žalované vyúčtovanú odmenu ani rozsah poskytnutých právnych služieb

nikdy nespochybnili. Ak by niektorá služba nebola poskytnutá alebo by bola nesprávne

špecifikovaná, žalované by to namietali. Okresný súd ďalej konštatoval, že ani jedna faktúra

žalobkyne nebola vystavená ani vymáhaná duplicitne. Prvé tri faktúry žalobkyňa zmenila

na žiadosť žalovanej v 2. rade tak, že ich vystavila na sťažovateľku, v dôsledku čoho,

keďže sťažovateľka je slovenský subjekt, fakturovaná musela byť navyše i daň z pridanej

hodnoty. Pretože neuhradením faktúr v lehote splatnosti sa žalované dostali do omeškania,

žalobkyni okresný súd priznal i úrok z omeškania v zákonnej výške.

Vo vzťahu k obrane sťažovateľky a žalovanej v 2. rade okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol: „Obrana odporcov bola celkovo nedôveryhodná, neudržateľná

a zrejme bola len účelová. Odporcovia všetko popierali, hoci množstvo dôkazov

preukazovalo opak. Ich obrana bola nekonkrétna, založená len na formálnych námietkach,

ktorými sa však žalobe nedalo ubrániť. Súd bral pri rozhodovaní do úvahy aj to, že v spore

išlo o vzťah medzi advokátom a klientom, ktorý je založený na vzájomnej dôvere

a pri ktorom sa písomná forma vôbec nevyžaduje.“

Pasívnu legitimáciu sťažovateľky a uloženie povinnosti spoločne a nerozdielne obom

žalovaným odôvodnil okresný súd takto: „Súd vyhovel návrhu aj v tom, že na zaplatenie

zaviazal oboch odporcov spoločne a nerozdielne. Pri tomto rozhodnutí vychádzal z toho,

že odporcovia sú v postavení materskej a dcérskej spoločnosti a konali v zhode. Odporca

v 2. rade si dohodol s navrhovateľom poskytnutie právnych služieb, no tieto služby sa týkali

odporcu v 1. rade. Odporca v 1. rade splnomocnil navrhovateľa na zastupovanie, vedel

teda, že právne služby sa týkajú jeho. Odporca v 2. rade žiadal vystavovať faktúry

na odporcu v 1. rade, preto navrhovateľ vystavil faktúry aj s DPH. Z takéhoto spoločného

konania odporcov im nemôže vzniknúť žiadna výhoda na úkor navrhovateľa. Preto súd

zaviazal oboch na zaplatenie dlžnej sumy aj s DPH, hoci inak by zaplatenie DPH u odporcu

v 2. rade neprichádzalo do úvahy.“

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie obe žalované. V odvolaní

zosumarizovali svoju doterajšiu argumentáciu v konaní a dodali, že dôkazy, ktoré

podľa názoru okresného súdu preukazujú poskytnutie právnych služieb žalobkyňou, svedčia

inému subjektu ( ), iba mlčanie neznamená samo osebe súhlas

a poukázali i na to, že predmetom konania je deliteľné (peňažné) plnenie, v dôsledku čoho

ak by aj bol nárok dôvodný, žalované nemali byť zaviazané spoločne a nerozdielne, pretože

aj sama žalobkyňa tvrdí, že každej zo žalovaných poskytla časť služieb. Spoločný záväzok

nepreukazuje iba vzťah dcérskej a materskej spoločnosti. Sťažovateľka zopakovala,

že v žiadnom právnom vzťahu so žalobkyňou nebola.

Krajský súd rozsudkom č. k. -537 z 15. marca 2016 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalované zaviazal na náhradu trov odvolacieho

konania.

Rozsudok okresného súdu č. k. -453 z 9. decembra 2014 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -537 z 15. marca 2016 nadobudol

právoplatnosť 18. apríla 2016.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného

práva na vlastníctvo podľa rozsudkom okresného súdu

č. k. -453 z 9. decembra 2014 a rozsudkom krajského súdu

č. k. -537 z 15. marca 2016 odôvodnila tým, že oba rozsudky sú vo vzťahu

k nej svojvoľné a arbitrárne, pretože na zaviazanie sťažovateľky plniť žalobkyni spoločne

a nerozdielne so žalovanou v 2. rade nebol skutkový ani právny podklad, tobôž ak plnenie

bolo navyše i deliteľné. Žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, že by

sťažovateľke voči nej vznikol nejaký záväzok. Iba konanie v zhode a vzťah materskej

a dcérskej spoločnosti právnym dôvodom vzniku záväzku sťažovateľky nemôžu byť. V tejto

časti je rozsudok nedostatočne odôvodnený. Pokiaľ bol za týchto okolností krajským súdom

ako vecne správny potvrdený, aj rozsudok krajského súdu vykazuje rovnaké nedostatky.

Krajský súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľky vysporiadal len povrchne.

Voči sťažovateľke nielenže nebol preukázaný právny základ, ale preukázaná nebola

ani výška údajného nároku žalobkyne voči nej – žiadna dohoda o cene. Sťažovateľka

v sťažnosti ďalej zopakovala svoje odvolacie námietky a poukázala na to, že k porušeniu jej

základného práva podľa došlo tým, že konanie bez viny žalovaných

trvalo neprimerane dlho, čo bolo spôsobené neodôvodneným odročovaním pojednávaní

a poskytovaním neprimeraného času žalobkyni okresným súdom na predkladanie dôkazov

a produkovanie argumentov, čím bola porušená i rovnosť účastníkov v konaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, k porušeniu týchto základných práv malo

dôjsť jednak rozsudkom okresného súdu č. k. -453 z 9. decembra 2014

a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -537 z 15. marca 2016.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky postupom

a rozsudkom okresného súdu č. k. -453 z 9. decembra 2014 ústavný súd

poznamenáva, že v citovanom in fine je zakotvený princíp subsidiarity,

podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa

zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu č. k. -453 z 9. decembra

2014 bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľka i podala) a na jeho základe odvolací súd

bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam alebo slobodám sťažovateľky

ochranu v prípade zistenia, že okresný súd svojím postupom alebo rozhodnutím do nich

zasiahol. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -537

z 15. marca 2016. Právomoc ústavného súdu na jeho preskúmanie daná je, avšak ústavný

súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu č. k. -537

z 15. marca 2016 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 v podstate tým, že rozsudok krajského súdu je jednak nedostatočne

odôvodnený, najmä preto, že nereaguje na odvolacie námietky sťažovateľky, a jednak

je arbitrárny a svojvoľný, pokiaľ ním bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne

správny napriek tomu, že nebola preukázaná v konaní pasívna legitimácia sťažovateľky.

Krajský súd rozsudok č. k. -537 z 15. marca 2016 odôvodnil takto:

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa

bez nariadenia pojednávania v zmysle , pričom termín verejného

vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 7. 3. 2016 podľa § 156 ods.

3 Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalovaných

v 1. a 2. rade a s vyjadrením žalobcu k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je

možné vyhovieť.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a

právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku

vysporiadal so všetkými argumentami žalovaných v 1. a 2. rade, správne vyhodnotil

vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219

ods. 2 v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

a k odvolacím dôvodom žalovaných v 1. a 2. rade odvolací súd uvádza nasledovné:

Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaných v 1. a 2. rade, že žalobca

nepreukázal žalovaný nárok ani čo do dôvodu, ani čo do výšky, a to ani voči žalovanému

v 1. rade, ani voči žalovanému v 2. rade. Právnym základom uplatneného nároku

je písomná Zmluva o poskytovaní právnych služieb (mandátna zmluva) uzavretá

medzi žalovaným v 2. rade a žalobcom dňa 15. 3. 2011. Je tiež nepochybné, že jediným

spoločníkom žalovaného v 1. rade je žalovaný v 2. rade, t.j. medzi žalovanými ide o vzťah

materská a dcérska spoločnosť. V tomto kontexte je pochopiteľné, že žalovaný v 2. rade

žiadal od žalobcu poskytovanie právnych služieb, ktoré mali najskôr zabezpečiť žalovanému

v 2. rade stopercentnú účasť v žalovanom v 1. rade a následne poskytovanie právnych

služieb, ktoré sa týkali dosiahnutia podnikateľského zámeru žalovaného v 2. rade

prostredníctvom činnosti žalovaného v 1. rade na území Slovenskej republiky. Žalovaný

v 1. rade a žalovaný v 2. rade konali vo vzájomnej zhode. Z predložených dôkazov podľa

odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že právne služby boli poskytnuté obom žalovaným,

a to vzhľadom na charakter poskytnutého plnenia, z ktorého samotnej podstaty vyplýva,

že nie je možné určiť výlučného prijímateľa poskytnutej právnej služby. Z uvedených

skutočností vyplýva solidárnosť záväzku žalovaných v 1. a 2. rade. Pokiaľ ide o výšku

žalovaného nároku, tá je preukázaná Zmluvou o poskytovaní právnych služieb zo dňa

15. 3. 2011, v ktorej boli dohodnuté hodinové sadzby za poskytovanie právnych služieb,

a špecifikáciou jednotlivých úkonov poskytnutých právnych služieb.

Neobstojí ani argument žalovaných, že právne služby boli poskytnuté iným

subjektom, . Z článku 3. Zmluvy o poskytovaní právnych

služieb zo dňa 15. 3. 2011 vyplýva, že právne služby poskytuje žalobca a advokáti, ktorí

v mene žalobcu poskytujú poradenstvo a zastúpenie. bola

spolupracujúci advokát žalobcu. Poskytovanie právnych služieb spolupracujúcimi

advokátmi vyplýva aj z článku 1. Zmluvy o poskytovaní právnych služieb,

kde je diverzifikovaná hodinová odmena pre koncipienta, advokáta a partnera žalobcu.

K námietke žalovaných v 1. a 2. rade o duplicitnej fakturácii tých istých právnych

služieb odvolací súd uvádza, že predloženými dôkazmi (e-mailová komunikácia, faktúry)

bolo preukázané, že faktúry pôvodne vystavené na žalovaného v 2. rade boli stornované

a vystavené na žalovaného v 1. rade. Nejde teda o žiadnu duplicitu vo fakturácii a zmena

faktúr bola uskutočnená na žiadosť žalovaného v 2. rade.

Pokiaľ ide o námietku žalovaných, že organizačná zložka nemá právnu subjektivitu,

a preto je mandátna zmluva neplatná, odvolací súd uvádza, že je síce pravdou,

že organizačná zložka podniku nemá spôsobilosť na práva a povinnosti, avšak podľa

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 1. 12. 2000

zo skutočnosti, že v zmluve je ako účastník zmluvy označená organizačná zložka existujúcej

právnickej osoby (obchodnej spoločnosti), nemožno dospieť k záveru, že ju uzavrela

organizačná zložka vo svojom mene a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou.

Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že Zmluva o poskytovaní právnych služieb

zo dňa 15. 3. 2011 (mandátna zmluva) je platná a ani táto námietka žalovaných neobstojí.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu

podľa , ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ

v konaní nastolil.

Rozsudok krajského súdu vysvetlil, ako krajský súd dospel k záveru o nevyhnutnosti

potvrdiť rozsudok okresného súdu, pretože zistil jeho vecnú správnosť. Rovnako

tak je z rozsudku krajského súdu zrejmé, ako sa vysporiadal s tými z argumentov

sťažovateľky, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam. Krajský súd považoval

existenciu pohľadávky žalobkyne za preukázanú, čo sa týka dôvodu i výšky, listinnými

dôkazmi, na ktoré poukázal a vysvetlil i to, ako dospel k záveru, že žalobkyňa fakturované

služby skutočne aj poskytla a z akého dôvodu rozhodol okresný súd vecne správne,

ak na plnenie zaviazal aj sťažovateľku. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd vysvetlil,

prečo neobstojí obrana sťažovateľky, podľa ktorej právne služby neboli poskytnuté

žalobkyňou, ale iným subjektom ( ), objasnil, z akého dôvodu

fakturáciu nepovažoval za duplicitnú, a vysporiadal sa aj s namietanou neplatnosťou

mandátnej zmluvy pre údajný nedostatok právnej subjektivity mandatára. Aj tu postupoval

krajský súd vo svojej argumentácii logicky a s oporou v rozhodovacej praxi, na ktorú

poukázal.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia.

Druhým dôvodom porušenia sťažovateľom označených základných práv rozsudkom

krajského súdu malo byť nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne

posúdenie veci a v tejto súvislosti najmä sťažovateľom tvrdené nezohľadnenie nedostatku

jeho pasívnej legitimácie, v dôsledku čoho podľa presvedčenia sťažovateľa je rozsudok

krajského súdu svojvoľný a arbitrárny.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

Krajský súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej na plnenie

žalobkyni nemôže byť zaviazaná, pretože si služby u nej neobjednala, a pokiaľ si ich aj

objednala žalovaná v 2. rade, to pre založenie jej záväzku plniť žalobkyni nepostačuje,

v odôvodnení svojho rozsudku na túto námietku reagoval a nepovažoval ju za opodstatnenú,

vychádzajúc z toho, že ak jediným spoločníkom sťažovateľky je žalovaná v 2. rade,

t. j. medzi žalovanými ide o vzťah materská a dcérska spoločnosť, a žalovaná v 2. rade

žiadala od žalobkyne poskytovanie právnych služieb, ktoré sa týkali najprv nadobudnutia

celého obchodného podielu sťažovateľky a následne dosiahnutia podnikateľského zámeru

žalovaného v 2. rade prostredníctvom činnosti sťažovateľky, konali žalovaní vo vzájomnej

zhode. Ak potom boli právne služby žalobkyňou poskytnuté obom žalovaným a nie je

možné určiť výlučného prijímateľa poskytnutej právnej služby, je daná solidárna

zodpovednosť oboch žalovaných. Tým zároveň krajský súd vysvetlil, z akého dôvodu nie je

namieste považovať záväzok za delený a zaoberať sa jeho výškou samostatne

voči sťažovateľke a samostatne voči žalovanej v 2. rade.

Ústavný súd vychádzajúc z týchto úvah a zohľadniac dôvody rozhodnutia krajského

súdu konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na takom výklade

aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.

Ústavný súd je preto toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať

závery rozsudku krajského súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd.

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že postupom (aj) krajského súdu došlo

k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu a

dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že jednou zo základných pojmových náležitostí

sťažnosti podľa je však to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu

zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa.

Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu

funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo

().

Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným

prieťahom v konaní na označenom súde nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie

takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažnosť doručila sťažovateľka ústavnému súdu (faxom) 20. júna 2016.

Ako z rozsudku krajského súdu č. k. -537 z 15. marca 2016 vyplýva, tento

rozsudok v spojení s rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 18. apríla 2016.

Keďže sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského

súdu v konaní bola teda ústavnému súdu doručená v čase, keď bolo konanie právoplatne

skončené, z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva

sťažovateľky postupom krajského súdu v označenom konaní v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu nemohlo dochádzať.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť na porušenie čl. 46 ods. 1,

a dohovoru podaná proti postupu krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím je zjavne neopodstatnená, a preto

ju podľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na vlastníctvo

podľa rozsudkom krajského súdu č. k. -537

z 15. marca 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd ako vecne správny potvrdil

rozsudok okresného súdu o povinnosti sťažovateľky plniť žalobkyni, ústavný súd poukazuje

na svoj záver vyslovený vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení jej základného

práva na súdnu ochranu. V situácii, keď ústavný súd nezistil v súvislosti s rozhodnutím

krajského súdu porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, považuje

ústavný súd za vylúčené, aby rovnakým rozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa na vlastníctvo.

Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd i túto časť sťažnosti sťažovateľky

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016