Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 655/2016
PDF · 224.28 KB
No categories available
II. ÚS 655/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1,
Nacina Ves, zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Mgr. Ignácom Ilčišinom, Herľanská 547,
Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Cb 115/2003 a jeho rozsudkom z 20. februára 2014 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 27/2014 a jeho
rozsudkom z 29. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2015 doručená sťažnosť TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad
Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“
alebo „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Cb 115/2003 a jeho rozsudkom z 20. februára 2014 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Obo 27/2014 a jeho rozsudkom z 29. apríla 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou
v súdnom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 17 Cb 115/2003, v ktorom sa
žalobou v znení jej zmeny pripustenej uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Cb 115/2003
z 22. júla 2007 domáhala od Strediska cenných papierov SR, a. s. [od 7. januára 2004
s obchodným menom Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., pozn. (ďalej len
„žalovaný“)], zaplatenia sumy 384 350,06 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody
v podobe ušlého zisku, ktorá jej mala ako vlastníčke 110 ks akcií na meno obchodnej
spoločnosti vzniknúť nezákonným postupom žalovaného, ktorý na
základe rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)
č. k. 43/1998/SAN z 9. decembra 1998 tieto akcie najskôr odpísal z jej účtu, avšak po tom,
ako najvyšší súd svojím rozhodnutím sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28. mája 2002 označené
rozhodnutie ministerstva zrušil, žalovaný už v tomto smere nápravu v evidencii cenných
papierov nezjednal a predmetné akcie už žalobkyni na účet nepripísal. Z uvedeného dôvodu
jej z nich v roku 2002 neboli obchodnou spoločnosťou , vyplatené
dividendy.
Krajský súd o tejto žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 17 Cb 115/2003-
683 z 20. februára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým jej návrh v celom
rozsahu ako nedôvodný zamietol, a súvisiacim výrokom rozhodol o trovách konania.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila
s poukazom na to, že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť pred ním konať
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2
V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku platným a účinným v čase rozhodovania všeobecných súdov
vo veci (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP sťažovateľka krajskému súdu
konkrétne vytýkala, že „pojednával a rozhodol dňa 20. 2. 2014 bez prítomnosti žalobcu
napriek tomu, že tento sa riadne písomne dňa 18. 2. 2014 ospravedlnil z neúčasti
na pojednávaní dňa 20. 2. 2014 a žiadal súd o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu,
ktorým bola tá skutočnosť, že súd do dňa 20. 2. 2014 nerozhodol o návrhu žalobcu zo dňa
14. 10. 2013 na prerušenie konania, čo bolo vážnou procesnou prekážkou na to, aby sa
pojednávanie dňa 20. 2. 2014 konalo.“.
Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP, sťažovateľka
krajskému súdu vytýkala nesprávne posúdenie veci, keď dospel k záveru, že bolo
rozhodnuté o obidvoch jej návrhoch na prerušenie konania (o návrhu zo 16. júla 2013 aj
o návrhu zo 14. októbra 2013), pretože z obsahu spisu mu muselo byť zrejmé, že o jej
návrhu na prerušenie konania zo 14. októbra 2013 v čase jeho meritórneho rozhodovania
nebolo rozhodnuté. Na podklade týchto námietok sa sťažovateľka domáhala zrušenia
odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.
Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Obo 27/2014
z 29. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“), ktorým označený rozsudok
krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, pričom
odvolacie dôvody sťažovateľky podľa § 205 ods. 2 písm. a) a f) OSP vyhodnotil
ako nedôvodné.
Proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 115/2003 a jeho
rozsudku z 20. februára 2014 a postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Obo 27/2014 a jeho rozsudku z 29. apríla 2015 podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1
ústavy sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa
ústavy a dohovoru uvádza, že „Krajský súd v Bratislave pojednával a rozhodol dňa
20. 02. 2014 v neprítomnosti sťažovateľa, hoci sa... riadne ospravedlnil z neúčasti
na pojednávaní a požiadal súd o odročenie pojednávania. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku vôbec neuvádza, že bude konať v neprítomnosti sťažovateľa, vôbec neodôvodnil,
či žiadosť sťažovateľa o odročenie pojednávania akceptuje alebo nie. Dokonca Krajský súd
v Bratislave nikde v odôvodnení rozsudku neuvádza, že sťažovateľ dňa 17. 10. 2013 doručil
súdu návrh na prerušenie konania, ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a žiadosť
o odročenie pojednávania zo dňa 14. 10. 2013...
Pritom sťažovateľ dôvodne predpokladal, že Krajský súd v Bratislave najprv vydá
uznesenie, ktorým rozhodne, či návrhu na prerušenie konania vyhovie alebo ho zamietne.
Sťažovateľ takýto postup Krajského súdu v Bratislave očakával aj vzhľadom k tej
skutočnosti, že Krajský súd v Bratislave o jeho predošlých návrhoch na prerušenie konania
zo dňa 12. 11. 2009 a 15. 07. 2013 rozhodol uznesením, že návrhy zamietol a až po
právoplatnosti oboch uznesení vytýčil termín pojednávania. Preto mal Krajský súd
v Bratislave postupovať obdobne aj v prípade návrhu sťažovateľa na prerušenie konania
zo dňa 14. 10. 2013...
Sťažovateľ namieta, že v tomto prípade bola porušená jedna zo základných zásad
a to zásada predvídateľnosti súdnych rozhodnutí...
Ani Najvyšší súd SR vo svojom Rozsudku č. k. 4obo/27/2014 nijako toto pochybenie
Krajského súdu v Bratislave nenapravil a rozsudok potvrdil. Najvyšší súd SR sa stotožnil
so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Pritom
Najvyšší súd SR ako súd odvolací nepochybne mal Krajskému súdu v Bratislave vytknúť tak
závažnú procesnú chybu v konaní. Nie je možné, aby prvostupňový súd o návrhu
sťažovateľa na prerušenie konania vôbec nerozhodol, aby pojednával v neprítomnosti
sťažovateľa a v odôvodnení rozsudku ani neuviedol, že bude pojednávať v neprítomnosti
sťažovateľa...“.
Sťažovateľka ďalej namieta „... nesprávny postup Krajského súdu v Bratislave
i Najvyššieho súdu SR pri zdôvodňovaní chýbajúcej aktívnej legitimácie...“, čo odôvodňuje
tým, že „... v exekúcii vedenej na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn.
Er 3143/97, č. Ex 4575/97 nadobudol 110 ks akcií spoločnosti ..
Napriek tomu Najvyšší súd SR i Krajsky súd v Bratislave prejudiciálne riešili otázku
vlastníctva akcií, ktorá bola vyššie uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu právoplatne
4
a s definitívnou platnosťou vyriešená tak, že žalobca, spolu s ďalšími šiestimi akcionármi,
platne nadobudol vlastníctvo k 110 ks akciám spoločnosti Najvyšší
súd SR i Krajský súd v Bratislave neboli oprávnení riešiť ako prejudiciálne otázku
vlastníctva akcii, je tu prekážka res iudicata.“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ňou označených práv postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 115/2003 a jeho rozsudkom z 20. februára 2014
a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 27/2014 a jeho
rozsudkom z 29. apríla 2015, ich konečné rozhodnutia vydané v označených konaniach
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a tiež aby rozhodol o povinnosti
krajského súdu uhradiť jej trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
6
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania
právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,
a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 115/2003 a jeho rozsudkom
z 20. februára 2014
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu krajského
súdu a jeho rozsudku riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom
na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom
konaní najvyšší súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie
sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúcemu
jeho vydaniu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 27/2014 a jeho rozsudkom
z 29. apríla 2015
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, ktorou
najvyššiemu súdu predovšetkým vytýka, že nekorigoval nezákonný postup krajského súdu
spočívajúci v tom, že meritórne rozhodoval v jej neprítomnosti napriek tomu, že boli
splnené podmienky na odročenie pojednávania, za ktoré sťažovateľka označila
nerozhodnutie o jej návrhu na fakultatívne prerušenie konania zo 14. októbra 2013.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať namietaný rozsudok najvyššieho súdu a postup predchádzajúci
jeho vydaniu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré
sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
Najvyšší súd v rozhodnutí, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.
17 Cb 115/2003-683 z 20. februára 2014, konštatuje, že „súd prvého stupňa neodňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom tým, že prejednal a rozhodol vec na pojednávaní dňa
20. 2. 2014 bez jeho prítomnosti. Z citovaného ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. vyplýva
povinnosť súdu pokračovať v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Zároveň umožňuje súdu
vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka za podmienky... riadneho predvolania
a nedostatku žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Dôležitosť dôvodu
posudzuje súd s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Skutočnosť,
že žalobca navrhol fakultatívne prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
nie je takým dôležitým dôvodom, aký má na mysli citované ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p.,
na ktorý mal súd prihliadnuť a pojednávanie odročiť. Podanie návrhu na prerušenie
konania nebránilo žalobcovi zúčastniť sa nariadeného pojednávania a jeho úvahy
8
o dôsledkoch kladného či zamietavého rozhodnutia súdu o tomto návrhu nie sú významné
z hľadiska posúdenia dôležitosti dôvodu na odročenie pojednávania.“.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
najvyšší súd uvádza, že „procesné pochybenie súdu prvého stupňa, spočívajúce v absencii
rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania pred meritórnym rozhodnutím, nemožno
považovať za nesprávne právne posúdenie veci.“, pretože „[ž]alobca v odvolaní nenamietal
správnosť aplikácie právnej normy súdom prvého stupňa na zistený skutkový stav ale
poukázal na procesné pochybenie, v dôsledku čoho opodstatnenosť odvolacieho dôvodu
v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. nie je daná“.
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky sťažovateľkou formulované námietky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v odvolacom konaní nastolené.
V súvislosti so sťažovateľkou formulovanými námietkami ústavný súd považuje
za rozhodujúce, že sťažovateľka opomenula náležitým spôsobom ozrejmiť ústavnoprávny
rozmer namietaného procesného pochybenia krajského súdu, ktorý nerozhodol o jej návrhu
na prerušenie konania pred vydaním meritórneho rozhodnutia, a porušenia ňou označených
práv, teda konkretizovať, ako prípadné procesné pochybenie krajského súdu a následne
najvyššieho súdu negatívne ovplyvnilo jej právne postavenie autoritatívne vyjadrené
v meritórnom rozhodnutí týchto súdov.
Sťažovateľka tak pre absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie nepreukázala
príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu a ňou označenými právami, pretože aj prípadný záver
o procesných nedostatkoch v postupe krajského súdu a následne najvyššieho súdu
by v okolnostiach danej veci nedosahoval intenzitu porušenia sťažovateľkou označených
práv podľa ústavy a dohovoru.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k označeným námietkam
sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že najvyšší
súd v jej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľkou označených
práv.
V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľky (čl. 20 ods. 1
ústavy) ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd, rešpektujúc ústavnoprocesné princípy
garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu týchto práv a v spojení
s nimi posúdil aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup
najvyššieho súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny a jeho rozhodnutie je aj z pohľadu
poskytnutej tohto práva ústavne udržateľné.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
10
Sťažovateľka najvyššiemu súdu tiež vytýka nerešpektovanie procesnej prekážky už
rozhodnutej veci v otázke posúdenia jej vlastníckeho práva k sporným akciám obchodnej
spoločnosti , ktorú najvyšší súd v namietanom konaní predbežne
posúdil s odlišným výsledkom napriek tomu, že táto otázka už bola autoritatívne vyriešená
v jej prospech.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že táto nebola
uplatnená v odvolacom konaní a nestala sa tak predmetom posudzovania zo strany
najvyššieho súdu. Obsahom odvolacej argumentácie sťažovateľky bola výlučne polemika
s postupom krajského súdu, ktorý rozhodol v merite veci v jej neprítomnosti napriek tomu,
že podľa jej názoru boli splnené podmienky na odročenie pojednávania.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z uvedeného potom vyplýva, že v rozsahu uplatnenia tejto námietky nemožno
z materiálneho hľadiska takýto postup sťažovateľky považovať za riadne využitie
opravného prostriedku v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože uvedená
námietka nebola riadne uplatnená v odvolacom konaní a nestala sa tak predmetom
posudzovania zo strany najvyššieho súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že s poukazom na dôvody, pre ktoré
rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa pre hospodárnosť konania už nezaoberal otázkou
odstránenia procesnej prekážky spočívajúcej v nedostatku kvalifikovaného právneho
zastúpenia sťažovateľky (ústavný súd v súčinnosti so Slovenskou advokátskou komorou
zistil, že Mgr. Ing. Mgr. Ignác Ilčišin, ktorý je v sťažnosti označený ako právny zástupca
sťažovateľky, má od 14. februára 2016 pozastavený výkon advokácie), pretože dôvody, pre
ktoré ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani
prostredníctvom právneho zástupcu.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2016
12