Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 655/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, Družstevná 1,

Nacina Ves, zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Mgr. Ignácom Ilčišinom, Herľanská 547,

Vranov nad Topľou, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. februára 2014 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2015 doručená sťažnosť TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad

Topľou, Družstevná 1, Nacina Ves (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“

alebo „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 20. februára 2014 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. apríla 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou

v súdnom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. , v ktorom sa

žalobou v znení jej zmeny pripustenej uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. júla 2007 domáhala od Strediska cenných papierov SR, a. s. [od 7. januára 2004

s obchodným menom Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., pozn. (ďalej len

„žalovaný“)], zaplatenia sumy 384 350,06 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody

v podobe ušlého zisku, ktorá jej mala ako vlastníčke 110 ks akcií na meno obchodnej

spoločnosti vzniknúť nezákonným postupom žalovaného, ktorý na

základe rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

č. k. 43/1998/SAN z 9. decembra 1998 tieto akcie najskôr odpísal z jej účtu, avšak po tom,

ako najvyšší súd svojím rozhodnutím sp. zn. z 28. mája 2002 označené

rozhodnutie ministerstva zrušil, žalovaný už v tomto smere nápravu v evidencii cenných

papierov nezjednal a predmetné akcie už žalobkyni na účet nepripísal. Z uvedeného dôvodu

jej z nich v roku 2002 neboli obchodnou spoločnosťou , vyplatené

dividendy.

Krajský súd o tejto žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k.

683 z 20. februára 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým jej návrh v celom

rozsahu ako nedôvodný zamietol, a súvisiacim výrokom rozhodol o trovách konania.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila

s poukazom na to, že jej postupom krajského súdu bola odňatá možnosť pred ním konať

a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2

V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. a)

platným a účinným v čase rozhodovania všeobecných súdov

vo veci (ďalej aj „OSP“) v spojení s sťažovateľka krajskému súdu

konkrétne vytýkala, že „pojednával a rozhodol dňa 20. 2. 2014 bez prítomnosti žalobcu

napriek tomu, že tento sa riadne písomne dňa 18. 2. 2014 ospravedlnil z neúčasti

na pojednávaní dňa 20. 2. 2014 a žiadal súd o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu,

ktorým bola tá skutočnosť, že súd do dňa 20. 2. 2014 nerozhodol o návrhu žalobcu zo dňa

14. 10. 2013 na prerušenie konania, čo bolo vážnou procesnou prekážkou na to, aby sa

pojednávanie dňa 20. 2. 2014 konalo.“.

Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa , sťažovateľka

krajskému súdu vytýkala nesprávne posúdenie veci, keď dospel k záveru, že bolo

rozhodnuté o obidvoch jej návrhoch na prerušenie konania (o návrhu zo 16. júla 2013 aj

o návrhu zo 14. októbra 2013), pretože z obsahu spisu mu muselo byť zrejmé, že o jej

návrhu na prerušenie konania zo 14. októbra 2013 v čase jeho meritórneho rozhodovania

nebolo rozhodnuté. Na podklade týchto námietok sa sťažovateľka domáhala zrušenia

odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 29. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“), ktorým označený rozsudok

krajského súdu postupom podľa ako vecne správny potvrdil, pričom

odvolacie dôvody sťažovateľky podľa a vyhodnotil

ako nedôvodné.

Proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudku z 20. februára 2014 a postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 29. apríla 2015 podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1

sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa

a dohovoru uvádza, že „Krajský súd v Bratislave pojednával a rozhodol dňa

20. 02. 2014 v neprítomnosti sťažovateľa, hoci sa... riadne ospravedlnil z neúčasti

na pojednávaní a požiadal súd o odročenie pojednávania. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozsudku vôbec neuvádza, že bude konať v neprítomnosti sťažovateľa, vôbec neodôvodnil,

či žiadosť sťažovateľa o odročenie pojednávania akceptuje alebo nie. Dokonca Krajský súd

v Bratislave nikde v odôvodnení rozsudku neuvádza, že sťažovateľ dňa 17. 10. 2013 doručil

súdu návrh na prerušenie konania, ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a žiadosť

o odročenie pojednávania zo dňa 14. 10. 2013...

Pritom sťažovateľ dôvodne predpokladal, že Krajský súd v Bratislave najprv vydá

uznesenie, ktorým rozhodne, či návrhu na prerušenie konania vyhovie alebo ho zamietne.

Sťažovateľ takýto postup Krajského súdu v Bratislave očakával aj vzhľadom k tej

skutočnosti, že Krajský súd v Bratislave o jeho predošlých návrhoch na prerušenie konania

zo dňa 12. 11. 2009 a 15. 07. 2013 rozhodol uznesením, že návrhy zamietol a až po

právoplatnosti oboch uznesení vytýčil termín pojednávania. Preto mal Krajský súd

v Bratislave postupovať obdobne aj v prípade návrhu sťažovateľa na prerušenie konania

zo dňa 14. 10. 2013...

Sťažovateľ namieta, že v tomto prípade bola porušená jedna zo základných zásad

a to zásada predvídateľnosti súdnych rozhodnutí...

Ani Najvyšší súd SR vo svojom Rozsudku č. k. nijako toto pochybenie

Krajského súdu v Bratislave nenapravil a rozsudok potvrdil. Najvyšší súd SR sa stotožnil

so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Pritom

Najvyšší súd SR ako súd odvolací nepochybne mal Krajskému súdu v Bratislave vytknúť tak

závažnú procesnú chybu v konaní. Nie je možné, aby prvostupňový súd o návrhu

sťažovateľa na prerušenie konania vôbec nerozhodol, aby pojednával v neprítomnosti

sťažovateľa a v odôvodnení rozsudku ani neuviedol, že bude pojednávať v neprítomnosti

sťažovateľa...“.

Sťažovateľka ďalej namieta „... nesprávny postup Krajského súdu v Bratislave

i Najvyššieho súdu SR pri zdôvodňovaní chýbajúcej aktívnej legitimácie...“, čo odôvodňuje

tým, že „... v exekúcii vedenej na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn.

Er 3143/97, č. Ex 4575/97 nadobudol 110 ks akcií spoločnosti ..

Napriek tomu Najvyšší súd SR i Krajsky súd v Bratislave prejudiciálne riešili otázku

vlastníctva akcií, ktorá bola vyššie uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu právoplatne

4

a s definitívnou platnosťou vyriešená tak, že žalobca, spolu s ďalšími šiestimi akcionármi,

platne nadobudol vlastníctvo k 110 ks akciám spoločnosti Najvyšší

súd SR i Krajský súd v Bratislave neboli oprávnení riešiť ako prejudiciálne otázku

vlastníctva akcii, je tu prekážka res iudicata.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ňou označených práv postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. februára 2014

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. apríla 2015, ich konečné rozhodnutia vydané v označených konaniach

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a tiež aby rozhodol o povinnosti

krajského súdu uhradiť jej trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

6

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

V zmysle a dohovoru má účastník súdneho konania

právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,

a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. februára 2014

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu krajského

súdu a jeho rozsudku riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom

na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom

konaní najvyšší súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie

sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu a postupu predchádzajúcemu

jeho vydaniu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. apríla 2015

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, ktorou

najvyššiemu súdu predovšetkým vytýka, že nekorigoval nezákonný postup krajského súdu

spočívajúci v tom, že meritórne rozhodoval v jej neprítomnosti napriek tomu, že boli

splnené podmienky na odročenie pojednávania, za ktoré sťažovateľka označila

nerozhodnutie o jej návrhu na fakultatívne prerušenie konania zo 14. októbra 2013.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietaný rozsudok najvyššieho súdu a postup predchádzajúci

jeho vydaniu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré

sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Najvyšší súd v rozhodnutí, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.

-683 z 20. februára 2014, konštatuje, že „súd prvého stupňa neodňal

žalobcovi možnosť konať pred súdom tým, že prejednal a rozhodol vec na pojednávaní dňa

20. 2. 2014 bez jeho prítomnosti. Z citovaného ustanovenia vyplýva

povinnosť súdu pokračovať v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Zároveň umožňuje súdu

vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka za podmienky... riadneho predvolania

a nedostatku žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Dôležitosť dôvodu

posudzuje súd s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Skutočnosť,

že žalobca navrhol fakultatívne prerušenie konania v zmysle

nie je takým dôležitým dôvodom, aký má na mysli citované ustanovenie ,

na ktorý mal súd prihliadnuť a pojednávanie odročiť. Podanie návrhu na prerušenie

konania nebránilo žalobcovi zúčastniť sa nariadeného pojednávania a jeho úvahy

8

o dôsledkoch kladného či zamietavého rozhodnutia súdu o tomto návrhu nie sú významné

z hľadiska posúdenia dôležitosti dôvodu na odročenie pojednávania.“.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

najvyšší súd uvádza, že „procesné pochybenie súdu prvého stupňa, spočívajúce v absencii

rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania pred meritórnym rozhodnutím, nemožno

považovať za nesprávne právne posúdenie veci.“, pretože „[ž]alobca v odvolaní nenamietal

správnosť aplikácie právnej normy súdom prvého stupňa na zistený skutkový stav ale

poukázal na procesné pochybenie, v dôsledku čoho opodstatnenosť odvolacieho dôvodu

v zmysle nie je daná“.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky sťažovateľkou formulované námietky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli v odvolacom konaní nastolené.

V súvislosti so sťažovateľkou formulovanými námietkami ústavný súd považuje

za rozhodujúce, že sťažovateľka opomenula náležitým spôsobom ozrejmiť ústavnoprávny

rozmer namietaného procesného pochybenia krajského súdu, ktorý nerozhodol o jej návrhu

na prerušenie konania pred vydaním meritórneho rozhodnutia, a porušenia ňou označených

práv, teda konkretizovať, ako prípadné procesné pochybenie krajského súdu a následne

najvyššieho súdu negatívne ovplyvnilo jej právne postavenie autoritatívne vyjadrené

v meritórnom rozhodnutí týchto súdov.

Sťažovateľka tak pre absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie nepreukázala

príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu a ňou označenými právami, pretože aj prípadný záver

o procesných nedostatkoch v postupe krajského súdu a následne najvyššieho súdu

by v okolnostiach danej veci nedosahoval intenzitu porušenia sťažovateľkou označených

práv podľa a dohovoru.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd, opierajúc sa o tieto závery, vo vzťahu k označeným námietkam

sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že najvyšší

súd v jej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu sťažovateľkou označených

práv.

V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľky (čl. 20 ods. 1

) ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd, rešpektujúc ústavnoprocesné princípy

garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu týchto práv a v spojení

s nimi posúdil aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup

najvyššieho súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny a jeho rozhodnutie je aj z pohľadu

poskytnutej tohto práva ústavne udržateľné.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

10

Sťažovateľka najvyššiemu súdu tiež vytýka nerešpektovanie procesnej prekážky už

rozhodnutej veci v otázke posúdenia jej vlastníckeho práva k sporným akciám obchodnej

spoločnosti , ktorú najvyšší súd v namietanom konaní predbežne

posúdil s odlišným výsledkom napriek tomu, že táto otázka už bola autoritatívne vyriešená

v jej prospech.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že táto nebola

uplatnená v odvolacom konaní a nestala sa tak predmetom posudzovania zo strany

najvyššieho súdu. Obsahom odvolacej argumentácie sťažovateľky bola výlučne polemika

s postupom krajského súdu, ktorý rozhodol v merite veci v jej neprítomnosti napriek tomu,

že podľa jej názoru boli splnené podmienky na odročenie pojednávania.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z uvedeného potom vyplýva, že v rozsahu uplatnenia tejto námietky nemožno

z materiálneho hľadiska takýto postup sťažovateľky považovať za riadne využitie

opravného prostriedku v zmysle , pretože uvedená

námietka nebola riadne uplatnená v odvolacom konaní a nestala sa tak predmetom

posudzovania zo strany najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú

( ).

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že s poukazom na dôvody, pre ktoré

rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa pre hospodárnosť konania už nezaoberal otázkou

odstránenia procesnej prekážky spočívajúcej v nedostatku kvalifikovaného právneho

zastúpenia sťažovateľky (ústavný súd v súčinnosti so Slovenskou advokátskou komorou

zistil, že Mgr. Ing. Mgr. Ignác Ilčišin, ktorý je v sťažnosti označený ako právny zástupca

sťažovateľky, má od 14. februára 2016 pozastavený výkon advokácie), pretože dôvody, pre

ktoré ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani

prostredníctvom právneho zástupcu.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2016

12