Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 687/2016
PDF · 150.48 KB
No categories available
II. ÚS 687/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Belicom, Advokátska
kancelária, Konventná 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 417/2015 a jeho rozsudkom zo 17. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 417/2015 a jeho rozsudkom
zo 17. mája 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. júla 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 49 P 71/2014-543 z 21. apríla 2015 bol návrh sťažovateľa na zníženie
výživného zamietnutý. Na odvolanie sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k.
11 CoP 417/2015-682 zo 17. mája 2016 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Tento
rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 26. mája 2016.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy vec nesprávne posúdili, pretože dôvody na
zníženie výživného na , (ďalej len „dieťa“), zo sumy 500 €
mesačne na sumu 100 € mesačne boli jednoznačne preukázané.
Matkou (ďalej len matka“), predložené výpisy
z bankového účtu sťažovateľa v Čechách sú irelevantné, keďže nedokazujú žiadne
skutočnosti týkajúce sa zmeny pomerov na strane sťažovateľa po právoplatnosti rozsudku
o rozvode z 28. októbra 2013, ktorým bolo stanovené výživné vo výške 500 € mesačne.
Sťažovateľ v čase rozhodnutia o porozvodovej úprave práv k dieťaťu (teda pred
výpoveďou z pracovného pomeru v DME) mal záujem starať sa o dieťa, a preto negocioval
s Mold Masters Europa GmbH o finančne výhodnejšej práci, ako o tom svedčí vyjadrenie
tejto firmy z 15. mája 2015, ktoré predkladá ústavnému súdu v prílohe. Táto práca by mu
súčasne umožňovala byť doma viac s dieťaťom.
Podľa názoru sťažovateľa konaním a rozhodnutím všeobecných súdov došlo
k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru, čo vyústilo do odmietnutia
prístupu k súdu, keďže okresný súd 21. apríla 2015 na pojednávaní odmietol vykonať
dokazovanie dopytom na Mold Masters Europa GmbH o reálnosti zamestnania sťažovateľa
vo finančne výhodnejšej práci. Došlo tiež k nesprávnemu vyhodnoteniu veci,
nedostatočnému zisteniu skutkového stavu a nesprávnemu právnemu posúdeniu.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že matkou prezentované výdavky na dieťa
nezodpovedajú jeho potrebám a sú účelovo nadhodnotené. Súčasná výška výživného 500 €
je vzhľadom na príjmy sťažovateľa a vykonané exekučné zrážky výživného a ďalšie
výdavky neprimeraná, keďže sťažovateľovi ostáva iba 160,24 €. Pritom sťažovateľ sa
nevzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a nepreberal ani na seba
neprimerané majetkové riziká, čo vylučuje aplikáciu ustanovenia § 75 ods. 1 druhej vety
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Doterajšia výška výživného
nezohľadňuje odôvodnené potreby dieťaťa vzhľadom na jeho vek, zdravie, školské
povinnosti a záujmy, zdravý psychický a fyzický vývoj. Rovnako nezohľadňuje nižšie
schopnosti a možnosti, ako aj horšie majetkové pomery sťažovateľa, ktoré nastali po
28. októbri 2013, teda po dni vyhlásenia rozsudku o rozvode.
K zníženiu mzdy sťažovateľa došlo kvôli jeho objektívnej neschopnosti vykonávať
prácu v pôvodnom rozsahu. Ide teda o rozhodnutie zamestnávateľa, nie sťažovateľa.
Zo strany sťažovateľa nejde o úmyselné zhoršenie pracovných schopností a príležitostí.
Čistý prijem (necelých 1 000 €), ktorý teraz poberá, je i napriek predchádzajúcemu
nadštandardnému príjmu taký, ktorý výrazne prevyšuje priemernú hrubú mzdu (824 €
brutto). I takýto príjem postačuje na pokrytie výdavkov sťažovateľa, ako aj na zabezpečenie
odôvodnených a oprávnených potrieb dieťaťa, avšak už nie v pôvodnom rozsahu 500 €
mesačne.
Vzhľadom na pokles svojej životnej úrovne sťažovateľ žiadal o nové prešetrenie
odôvodnených potrieb dieťaťa, ako aj matky. Tieto šetrenia však okresný súd nevykonal, čo
krajský súd odobril, a tým došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave rozsudkom pod sp. zn. 11CoP/417/2015-682 z 17.5.2016
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 49/P/71/2014-543 z 21.4.2015
porušil základné právo (...) zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR
a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok pod sp. zn. 11CoP/417/2015-682 z 17.5.2016
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 49/P/71/2014-543 z 21.4.2015
a prikazuje Okresnému súdu Bratislava II sp. zn. 49P/17/2014, aby vo veci opätovne konal
a rozhodol.
(...) sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume
303,16 € (2 úkony právnej služby po 143 € - prevzatie a príprava zastúpenia 15.7.2016,
sťažnosť 22.7.2016; 2x režijný paušál po 8,58 €), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet
advokáta JUDr. Petra Belicu(...), a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 CoP 417/2015-682 zo 17. mája 2016 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 49 P 71/2014-543 z 21. apríla 2015. Podľa
názoru krajského súdu okresný súd postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky
skutočnosti podstatné pre rozhodnutie a tieto potom v záujme zistenia podstatnej zmeny
pomerov porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre určenie výživného k 28. októbru 2013.
Od posledného rozhodovania o výživnom nedošlo na strane sťažovateľa, matky a dieťaťa
k takej zmene pomerov, ktorú by bolo potrebné premietnuť do výšky výživného. K zaujatiu
tohto právneho názoru dospel okresný súd na základe riadne zisteného skutkového stavu,
keď vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy správne vyhodnotil a dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré aj dostatočne odôvodnil. Nebolo možné
stotožniť sa s argumentmi sťažovateľa smerujúcimi k preukázaniu zníženia jeho schopnosti
platiť dosiaľ určené výživné z dôvodu poklesu jeho príjmu. Pokiaľ ide o výpoveď
sťažovateľa z pracovného pomeru v spoločnosti DME vrátane jeho žiadosti o zníženie jeho
príjmu počas výpovednej lehoty, bolo potrebné túto vyhodnotiť v zmysle § 75 ods. 1 zákona
o rodine, teda že sa sťažovateľ bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania,
na túto skutočnosť pri určovaní (zmene) výživného nie je možné prihliadať. Skutočnosti,
na ktoré sťažovateľ v tomto smere v odvolaní poukazoval, boli predmetom dokazovania
na okresnom súde, pričom nové dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k inej
úvahe ako okresný súd, sťažovateľ v odvolacom konaní nepredložil.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu v spojení
s argumentáciou okresného súdu sa javí ako dostatočná a presvedčivá. Okresný súd vykonal
veľmi rozsiahle dokazovanie, ktoré starostlivo a podrobne vyhodnotil. Rozhodnutia
všeobecných súdov teda nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.
Skutočnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho neznamená porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru.
Aj podľa názoru ústavného súdu je rozhodujúce, že sťažovateľ odišiel z práce,
v ktorej dosahoval vyšší príjem, bez takých dôvodov, ktoré by umožňovali záver, že sa
dobrovoľne nevzdal výhodnejšieho zamestnania, a teda že nechcel týmto spôsobom
dosiahnuť zníženie vyživovacej povinnosti.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2016