Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 688/2016
PDF · 254.01 KB
No categories available
II. ÚS 688/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Tóthom, Advokátska kancelária, Bartoškova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9. marca 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9. marca 2016.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. júla 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 1 T 34/2013-3026 z 13. októbra 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť
závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) v spojení s § 138
písm. a) a i) Trestného zákona spáchaného v štádiu pokusu, ako aj pokračovacieho zločinu
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. b)
v spojení s § 140 písm. c) Trestného zákona, z pokračovacieho zločinu nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 a 4 písm. b) v spojení s § 140
písm. c) Trestného zákona a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) v spojení s § 140
písm. c) Trestného zákona. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13
rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých vymenovaných vecí. Napokon mu bol uložený
aj ochranný dohľad v trvaní 2 rokov.
Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 88/2014-
3143 z 30. januára 2015 bol rozsudok okresného súdu zrušený vo výroku o vine vo vzťahu
ku skutku v bode 1, ako aj vo výrokoch o treste a ochranných opatreniach, pričom popri
nezrušených výrokoch o vine bol sťažovateľ v bode 1 uznaný vinným z obzvlášť závažného
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) v spojení s § 138 písm. a)
a i) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona. Bol mu za to
uložený trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na
výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých
vymenovaných vecí. Napokon mu bol uložený aj ochranný dohľad v trvaní 2 rokov.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9. marca 2016 bolo podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku
krajského súdu.
Podľa názoru sťažovateľa dovolacím uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
jeho označených práv podľa ústavy.
V podanom dovolaní namietal sťažovateľ porušenie práva na obhajobu zásadným
spôsobom, ďalej okolnosť, že vo veci konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania
úkonov trestného konania, ako aj to, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. c), e) a g) Trestného poriadku].
Podľa sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatuje okrem
iného viaceré podstatné skutočnosti, ktorými prakticky odobruje obsah podaného dovolania,
pokiaľ ide o zásadné obmedzenia na právach obhajoby, ako aj nezákonným spôsobom
vykonané dôkazy.
Ide o tieto konštatovania najvyššieho súdu:
„1. Dovolací súd preto nemôže konštatovať v tomto smere porušenie práva
obvineného na obhajobu a už vôbec nie zásadným spôsobom, rovnako, ako sa z takého
postupu nedá vyvodzovať vykonanie dôkazov nezákonným spôsobom.
2. Ak v tomto prípade aj došlo nepredloženiu kompletných záznamov telefonických
hovorov po skončení prípravného konania, došlo postupom súdu k napraveniu tohto
pochybenia, pričom v konečnom dôsledku nedošlo k porušeniu práva obvinených
na obhajobu, pretože predložením doplnených záznamov a ich oboznámením nebolo
preukázané neopodstatnené postavenie obvinených pred súd.
3. Podľa vysvetlenia vyšetrovateľa na hlavnom pojednávaní niektoré záznamy
chýbajú, pretože napr. nedošlo k spojeniu telefónnych staníc. Rovnako ako nedošlo
k zaznamenaniu telekomunikačnej prevádzky počas akcie s názvom Gargamel 13.
4. Ako správne uviedli súdy v predchádzajúcom konaní v rámci kontradiktórneho
procesu obhajobe nič nebránilo, aby dôkazné prostriedky, voči ktorým mala pochybnosti,
predložila na príslušné preskúmanie, ktoré by potvrdilo alebo vyvrátilo prípadné
falšovanie, pozmeňovanie alebo inú nedovolenú manipuláciu s nimi. Preto aj s poukazom
na výpoveď vo veci činného vyšetrovateľa súd vyhodnotil vznesenú námietku ako
nedôvodnú (obhajoba nemá možnosť získať prepisy hovorov od operátora tak ako si tie
zabezpečuje orgán prípravného konania preto takto koncipované tvrdenie považujem za
neadekvátne).
5. Pokiaľ išlo o predloženie nekompletných záznamov z telekomunikačnej prevádzky
obžalobou nebolo správne tvrdenie okresného súdu o tom, že postačovalo predložiť len tie
záznamy, ktoré sa vzťahovali na vec, pretože nie vyšetrovateľovi, resp. prokurátorovi
prináleží také rozhodnutie, ale len a výhradne súdu, až ten rozhodne, ktoré zo záznamov
majú vzťah k prerokúvanej veci, a ktoré z nich a v akom rozsahu ako dôkaz vykoná. Toto
pochybenie však nakoniec bolo napravené a nemalo za následok porušenie práv
obvinených.“
Rozhodujúcim dôkazným prostriedkom mala byť výpoveď svedka
v postavení agenta, o ktorom najvyšší súd uvádza:
„Dovolací súd však konštatoval, že použitie svedka na plnenie úloh,
ktoré prislúchajú jedine agentovi a úlohy s tým súvisiace – kontaktovanie sa najmä
s obvineným , a na tom základe vypočúvanie ako svedka
po 2. marci 2012 a zobrazovanie obrazovo-zvukových záznamov zo stretnutí týkajúcich sa
prerokúvanej trestnej veci, nie sú použiteľné, pretože neboli získané agentom ako
predpisuje Trestný poriadok v ustanovení § 117 Tr. por. Z tohto ustanovenia vyplýva jednak
to, že na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov korupcie, trestných
činov extrémizmu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného
činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno použiť agenta. Jeho použitie je prípustné
len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov
by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že
bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný takýto trestný čin. Príkaz na použitie
agenta vydáva predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní
sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť odôvodnený aj
skutkovými okolnosťami. Taktiež z tohto ustanovenia vyplýva, že agentom je príslušník
policajného zboru a ak je ním iná osoba, možno použiť ustanovenia §§ 127 až 134 Tr. por.
o svedkovi. V prerokúvanom prípade nevystupoval ako agent a preto úkony,
ktoré boli vykonané priamo alebo prostredníctvom jeho osoby nie sú ako dôkaz použiteľné
pre trestné konanie. Týka sa to nielen jeho svedeckej výpovede po 2. marci 2012, ale aj
ďalších úkonov – najmä vyhotovených obrazovo-zvukových záznamov. Dovolací súd
napriek tomuto pochybeniu okresného i krajského súdu z odôvodnenia rozhodnutí (nie
preskúmaním a hodnotením dôkazov samotných) zistil, že odsudzujúci rozsudok okresného
i krajského súdu sa v rozhodujúcej miere, pokiaľ ide o rozhodnutie o vine, opiera v
rozhodujúcej a prevažnej miere najmä o oznámenie o trestnom čine a z
toho rezultujúce uznesenie o začatí trestného stíhania, legálneho použitia informačno-
technických prostriedkom, vrátane záznamov z odpočutej telekomunikačnej prevádzky aj
medzi a inými osobami, najmä obvineným , pretože príkazy
sudcu boli vydané v súlade s Trestným poriadkom a boli dostatočne odôvodnené a
odposluch telefonických rozhovorov medzi obvineným a by
boli zaznamenané aj odpočutím zariadenia používaného obvineným , resp.
ďalšími osobami.“
Podľa názoru sťažovateľa sa nemožno stotožniť s tým, že aj keď bola rozhodujúca
časť prípravného konania, ako aj základ dokazovania (aplikácia a využitie agenta )
v rozpore so zákonom, aj výsledkom inak koncipovaného dokazovania by došlo
k zhodnému rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu, a že preto by neboli zásadným
spôsobom porušené obhajobné práva sťažovateľa.
Pokiaľ by súdy vyhoveli tomu, čo obhajoba stále tvrdila o agentovi , bol by
priebeh súdnych pojednávaní úplne iný, pričom pre sťažovateľa je dôležité najmä to, že by
mal možnosť adekvátne reagovať na úplne inú dôkaznú a procesnú situáciu.
Sťažovateľ je toho názoru, že podstatou celého spisového a dôkazného materiálu
a vykonaných odposluchov v osobe bolo jeho postavenie agenta. V tejto súvislosti
sa najvyšší súd vyjadril, že je protizákonné a že takto získané dôkazy boli v konaní
nepoužiteľné. Následne teda aj krajský súd mal v tomto smere postupovať.
Súd má v konaní postupovať v súlade s Trestným poriadkom. Najvyšší súd vyhlásil
základ tohto postupu za nezákonný, a preto aj ďalšie k tomuto sa viažuce dôkazy aplikované
z titulu agenta sú nepoužiteľné. Teda celý postup v prípravnom konaní založený na takých
dôkazoch, ktoré sú podľa najvyššieho súdu neaplikovateľné a nepoužiteľné, sa stal
rozhodujúcou dôkaznou skutočnosťou pre priebeh dokazovania, uznania viny a trestu.
Obhajoba nemala možnosť na toto reagovať a chrániť záujmy sťažovateľa.
Podľa sťažovateľa možno konštatovať, že najvyšší súd sám podrobne uviedol
zákonné dôvody, na základe ktorých mal dovolanie pripustiť ako nápravu tých nezákonných
postupov a dôkazov, ktoré definoval.
„(...) Z týchto dôvodov bolo nepredloženie kompletného materiálu – záznamov
z telekomunikačnej prevádzky súbežne s podanou obžalobou, síce procesnou chybou
orgánov činných v trestnom konaní, ktorá bola napravená až na hlavnom pojednávaní,
avšak ako sa neskôr ukázalo, obsah doplnených záznamov nebol v celom rozsahu
oboznámený, dokonca sa s ním odmietla oboznámiť v celom rozsahu i obhajoba, práve
z dôvodu, že nebolo potrebné dokazovať skutočnosti, ktoré nemali súvis s prerokúvanou
trestnou vecou. Tento správny a zákonný postup okresného i krajského súdu však len
potvrdzuje požiadavku na predloženie kompletných záznamov z odpočúvania, pretože len
súd rozhoduje o tom, ktorý dôkaz, čo aj čiastkový, a akým spôsobom vykoná alebo
nevykoná. Rovnako je chybou použitie svedeckej výpovede , ktorá bola
vykonaná po 2. marci 2012, pretože po oznámení trestného činu mal buď po vydaní príkazu
sudcu ďalej konať v postavení agenta a vtedy by ním zadovážené dôkazy boli použiteľné
v trestnom konaní v tejto veci. Ak však aj po oznámení pripravovaného trestného činu konal
ako člen skupiny pripravujúcej sa na prepad pancierového auta, bolo vylúčené jeho
postavenie svedka v tejto trestnej veci, aj keď jeho trestné stíhanie ako obvineného bolo
v zásade vylúčené jeho oznámením a teda nedostatkom úmyslu spáchať trestný čin lúpeže.
K dovolaciemu dôvodu uvedenému pod písmenom e) dovolací súd uvádza, že nie je
v právomoci dovolacieho súdu rozhodovať o otázke voľby prísediaceho, ani v dovolacom
konaní posudzovať, či ten-ktorý občan bol za prísediaceho zvolený v súlade so zákonom.
Obhajoba v dovolaní uviedla skutočnosti, ktoré klienta vedú k tomu, že je presvedčený
o tom, že aj v tomto smere boli porušené jeho práva. O dôvodoch podanej námietky sa
dozvedel 31. januára 2014 podľa písomného podania JUDr. súdu, ktorého podstatou
bolo oznámenie, že člen senátu JUDr. je zamestnancom Ministerstva vnútra
SR a príslušníkom policajného zboru SR vo funkcii riaditeľa pohotovostnej jednotky
v Trenčíne s predpokladaným pomerom k veci vyplývajúcej z jeho funkcie.“
Všetky už uvedené skutočnosti zakladajú podľa názoru sťažovateľa dôvodnosť tejto
sťažnosti, resp. dôvodnosť ním podaného dovolania a požadovaného zrušenia právoplatného
rozsudku.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„NS SR uznesením sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9.3.2016 porušil základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 47 2,3 50/ods. Ústavy SR
Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9.3.2016 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie a rozhodnutie.“
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 79/2015 z 9. marca 2016 vyplýva, že ním
bolo podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 88/2014 z 30. januára 2015. Rozsudok bol doručený
obhajcovi sťažovateľa 25. mája 2016.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu nižšie súdy v odôvodnení rozsudkov poukázali
na to, že v rámci doplneného dokazovania boli predložené záznamy telekomunikačnej
prevádzky nahraté v rámci policajnej akcie označenej ako Gargamel 1 až 12 a 14 až 16.
Zo sprievodného listu predmetného zväzku vyplýva, že na priložených DVD a CD nosičoch
je zaznamenaná úplná odpočúvaná telekomunikačná prevádzka vrátane tej, ktorá nemá
súvis s vyšetrovanou vecou. S prepismi záznamov telekomunikačnej prevádzky nebolo
nijako manipulované a neboli účelovo vybrané. Po získaní uvedených záznamov
telekomunikačnej prevádzky vrátane prepisov súd vyhotovil kompletné kópie doručeného
zväzku, ako aj DVD a CD nosičov a doručil ich obhajcom všetkých obvinených. Tí sa však
zhodne s prokurátorom na hlavnom pojednávaní konanom 28. apríla 2014 výslovne odmietli
oboznámiť s doplnenými záznamami telekomunikačnej prevádzky s výnimkou obhajcu
JUDr. , ktorý požiadal o prehratie niektorých záznamov.
Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť nielen to, že obvineným v rámci práva
na obhajobu boli poskytnuté kompletné záznamy telekomunikačnej prevádzky, ale aj to, že
z nich dokonca boli prehraté záznamy, ktoré pôvodne neboli v spise založené, pričom
obhajoba obvinených sa výslovne odmietla oboznámiť s doplnenými záznamami. Preto nie
je možné konštatovať v tomto smere porušenie práva na obhajobu, a už vôbec nie zásadným
spôsobom. Rovnako sa z takéhoto postupu nedá vyvodzovať vykonanie dôkazov
nezákonným spôsobom.
Ak aj došlo v tomto prípade k nepredloženiu kompletných záznamov telefonických
hovorov po skončení prípravného konania, postupom súdu došlo k napraveniu tohto
konania, a v konečnom dôsledku nedošlo k porušeniu práva obvinených na obhajobu,
pretože predložením doplnených záznamov a ich oboznámením nebolo preukázané
neopodstatnené postavenie obvinených pred súd. Pritom súd vytvoril všetky podmienky,
aby obhajobe ako procesnej strane umožnil oboznámiť sa aj s ostatným zvyškom dôkazných
prostriedkov v súlade so zásadou rovnosti zbraní. Navyše, v rámci kontradiktórneho procesu
obhajobe nič nebránilo, aby dôkazné prostriedky, voči ktorým mala pochybnosti, predložila
na príslušné preskúmanie, ktoré by potvrdilo alebo vyvrátilo prípadné falšovanie,
pozmeňovanie alebo inú nedovolenú manipuláciu s nimi.
Nebolo správne tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého postačovalo predložiť len tie
záznamy z telekomunikačnej prevádzky, ktoré sa vzťahovali na vec, pretože nie
vyšetrovateľovi, resp. prokurátorovi prináleží takého rozhodnutie, ale len a výhradne súdu,
lebo až ten rozhodne, ktoré zo záznamov majú vzťah k prerokúvanej veci a ktoré z nich
a v akom rozsahu ako dôkaz vykoná. Toto pochybenie bolo nakoniec napravené a nemalo
za následok porušenie práva obvinených.
Použitie svedka na plnenie úloh, ktoré prislúchajú jedine agentovi, a úlohy
s tým súvisiace (kontaktovanie sa najmä s obvineným a na tom základe
vypočúvanie ako svedka po 2. marci 2012 a zobrazovanie obrazovo-zvukových
záznamov zo stretnutí týkajúcich sa veci) nie sú použiteľné, pretože neboli získané agentom,
ako to predpisuje Trestný poriadok v ustanovení § 117.
V prerokúvanom prípade svedok nevystupoval ako agent, a preto úkony, ktoré
boli vykonané priamo alebo prostredníctvom jeho osoby, nie sú ako dôkaz použiteľné pre
trestné konanie. Týka sa to nielen jeho svedeckej výpovede po 2. marci 2012, ale aj ďalších
úkonov (najmä vyhotovených obrazovo-zvukových záznamov).
Podľa názoru najvyššieho súdu napriek tomuto pochybeniu nižších súdov
z odôvodnenia rozhodnutí (nie teda preskúmaním a hodnotením dôkazov samotných) sa
zistilo, že odsudzujúci rozsudok sa v rozhodujúcej miere (pokiaľ ide o rozhodnutie o vine)
opiera v prevažnej miere najmä o oznámenie svedka o trestnom čine a z toho
rezultujúce uznesenie o začatí trestného stíhania, ďalej o legálne použitie informačno-
technických prostriedkov vrátane záznamov z odpočutej telekomunikačnej prevádzky aj
medzi svedkom a inými osobami (najmä obvineným ), pretože príkazy
sudcu boli vydané v súlade s Trestným poriadkom, boli dostatočne odôvodnené
a odposluchy telefonických hovorov medzi obvineným a svedkom by
boli zaznamenané aj odpočutím zariadenia používaného obvineným , resp.
ďalšími osobami.
Najvyšší súd v zásade uzatvára, že okrem výpovede svedka , ktorú ako „plod
otráveného stromu“ nebolo možné v trestnom konaní použiť (keďže po 2. marci 2012
nekonal v postavení agenta, ale svedka, čo mu neprislúchalo, lebo Trestný poriadok
nepozná pojem spolupracujúceho svedka, ako to uviedli okresný súd a krajský súd), boli
ďalšie dôkazy, ale najmä dôkazy získané pri policajnom zásahu 19. septembra 2012
a neskôr, takými dôkazmi, ktoré podľa dôvodov v rozhodnutiach okresného súdu
a krajského súdu rozhodujúcou mierou usvedčovali obvinených z prípravy na trestný čin
lúpeže a ďalších trestných činov uvedených v rozsudkoch.
Nepredloženie kompletných záznamov z telekomunikačnej prevádzky súbežne
s podanou obžalobou bolo síce procesnou chybou orgánov činných v trestnom konaní, ktorá
ale bola napravená na hlavnom pojednávaní. Ako sa neskôr ukázalo, obsah doplnených
záznamov nebol v celom rozsahu oboznámený, dokonca sa s ním odmietla oboznámiť
v celom rozsahu i obhajoba, a to práve z dôvodu, že nebolo potrebné dokazovať skutočnosti
nesúvisiace s prerokúvanou trestnou vecou. Tento správny a zákonný postup nižších súdov
však len potvrdzuje požiadavku na predloženie kompletných záznamov z odpočúvania,
pretože len súd rozhoduje o tom, ktorý dôkaz (čo aj čiastkový) a akým spôsobom vykoná
alebo nevykoná.
Rovnako je chybou použitie výpovede svedka , ku ktorému došlo po 2. marci
2012, pretože po oznámení trestného činu mal ďalej konať v postavení agenta (na základe
príkazu súdu) a vtedy by ním zadovážené dôkazy boli použiteľné v trestnom konaní v tejto
veci. Ak by však aj po oznámení pripravovaného trestného činu konal ako člen skupiny
pripravujúcej sa na prepad pancierového auta, bolo by vylúčené jeho postavenie svedka
v tejto trestnej veci, a to aj napriek tomu, že by jeho trestné stíhanie ako obvineného bolo
v zásade vylúčené jeho oznámením a z toho vyplývajúcim nedostatkom úmyslu spáchať
trestný čin lúpeže.
V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného
poriadku (vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo
prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania) treba podľa
názoru najvyššieho súdu uviesť, že nie je v jeho právomoci v rámci dovolacieho konania
rozhodovať o otázke voľby prísediaceho, ale ani posudzovať, či ten-ktorý občan bol za
prísediaceho zvolený v súlade so zákonom. Podľa názoru najvyššieho súdu ani zákon
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) v ustanovení § 48 ods. 6
neuvádza funkciu prísediaceho ako činnosť, ktorá by nebola zlučiteľná s funkciou
príslušníka Policajného zboru. K tomu správne uviedol už okresný súd v uznesení č. k.
1 T 34/2013-1718 z 31. januára 2014, že sa nepreukázal žiadny pomer prísediaceho
k prerokúvanej veci či osobám, ktorých sa dotýkajú úkony trestného
konania. Navyše treba dodať, že funkcia prísediaceho nie je platenou funkciou, a preto
činnosť prísediaceho nie je v rozpore ani s citovaným ustanovením zákona o štátnej službe.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ zakladá jadro sťažnostnej argumentácie na takých pochybeniach
okresného súdu a krajského súdu, ktorých existenciu najvyšší súd v dovolacom konaní
skonštatoval a potvrdil. Ide o okolnosti, z ktorých sťažovateľ vyvodil porušenie svojich
obhajobných práv, ako aj porušenie zásady, podľa ktorej pri rozhodovaní o vine nemožno
brať do úvahy nezákonným spôsobom vykonané dôkazy. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší
súd na jednej strane ním namietané nezákonnosti potvrdil, no na druhej strane odmietol ich
považovať za natoľko významné, aby podanému dovolaniu vyhovel.
Podľa názoru ústavného súdu sú úvahy najvyššieho súdu veľmi podrobné, vecné
a presvedčivé. Rozhodne nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.
Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor, nemôže sama osebe zakladať porušenie
jeho označených práv.
Ako sa zdá, podľa názoru sťažovateľa akékoľvek porušenie obhajobných práv, resp.
nezákonné vykonanie akéhokoľvek dôkazu nutne zakladá nezákonnosť právoplatného
odsudzujúceho rozsudku, a tým aj porušenie označených článkov ústavy. Sťažovateľ pritom
v podstate nijako nereflektuje na veľmi podrobnú a vecnú argumentáciu najvyššieho súdu,
ktorou vysvetľuje nielen to, v čom podľa jeho názoru nižšie súdy niektoré okolnosti
nesprávne posúdili (s čím súhlasí aj sťažovateľ, ktorý jadro sťažnosti zakladá práve na takto
zistených pochybeniach), ale aj to, prečo podľa neho konštatované pochybenia nemajú
v konečnom dôsledku vplyv na zákonnosť právoplatných rozhodnutí nižších súdov.
K dosiaľ uvedenému považuje ústavný súd za potrebné ešte poznamenať, že nie je
jeho úlohou „domýšľať si“, resp. dopĺňať argumentáciu sťažovateľa o možné ďalšie
okolnosti a súvislosti, resp. naznačovať iné okolnosti a súvislosti, z ktorých by prípadné
porušenie označených práv mohlo vyplývať. Ústavný súd vec posudzuje v medziach
argumentácie uplatnenej sťažovateľom, nie teda nad tento rámec.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej vo veci v konaní vedenom
okresným súdom rozhodoval prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania, treba poukázať predovšetkým na to, že tvrdené pochybenie by primárne
a už na prvý pohľad zakladalo porušenie čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy, podľa ktorého
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Porušenie tohto článku ústavy sťažovateľ
nenamietal a zrejme je toho názoru, že ide o porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.
Podľa názoru ústavného súdu samotná skutočnosť, že prísediaci
je zamestnancom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a príslušníkom
Policajného zboru vo funkcii riaditeľa pohotovostnej jednotky v Trenčíne, bez ďalších
skutočností nezakladá jeho zaujatosť v objektívnom zmysle.
Takáto zaujatosť (nedostatok nestrannosti) v objektívnom zmysle sa neposudzuje
podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca (a teda aj
prísediaci) môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho
nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či
funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej
nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach
strán a predovšetkým obvineného (Delcourt c. Belgicko).
Tvrdené samotné služobné zaradenie prísediaceho podľa názoru ústavného súdu ešte
z objektívneho hľadiska bez ďalších konkrétnych skutočností neznamená, že by sa javil ako
zaujatý.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2016