Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 688/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Tóthom, Advokátska kancelária, Bartoškova 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a 3 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. marca 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a 3 a (ďalej len „“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. marca 2016.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. júla 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -3026 z 13. októbra 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť

závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) v spojení s § 138

písm. a) a i) spáchaného v štádiu pokusu, ako aj pokračovacieho zločinu

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 4 písm. b)

v spojení s , z pokračovacieho zločinu nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 a 4 písm. b) v spojení s § 140

písm. c) a pokračovacieho zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) v spojení s § 140

písm. c) . Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 13

rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom

stráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých vymenovaných vecí. Napokon mu bol uložený

aj ochranný dohľad v trvaní 2 rokov.

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 To 88/2014-

3143 z 30. januára 2015 bol rozsudok okresného súdu zrušený vo výroku o vine vo vzťahu

ku skutku v bode 1, ako aj vo výrokoch o treste a ochranných opatreniach, pričom popri

nezrušených výrokoch o vine bol sťažovateľ v bode 1 uznaný vinným z obzvlášť závažného

zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) v spojení s § 138 písm. a)

a i) v štádiu prípravy podľa . Bol mu za to

uložený trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na

výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ako aj trest prepadnutia viacerých

vymenovaných vecí. Napokon mu bol uložený aj ochranný dohľad v trvaní 2 rokov.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 9. marca 2016 bolo podľa

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku

krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa dovolacím uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho označených práv podľa .

V podanom dovolaní namietal sťažovateľ porušenie práva na obhajobu zásadným

spôsobom, ďalej okolnosť, že vo veci konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania

úkonov trestného konania, ako aj to, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli

súdom vykonané zákonným spôsobom [, a ].

Podľa sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatuje okrem

iného viaceré podstatné skutočnosti, ktorými prakticky odobruje obsah podaného dovolania,

pokiaľ ide o zásadné obmedzenia na právach obhajoby, ako aj nezákonným spôsobom

vykonané dôkazy.

Ide o tieto konštatovania najvyššieho súdu:

„1. Dovolací súd preto nemôže konštatovať v tomto smere porušenie práva

obvineného na obhajobu a už vôbec nie zásadným spôsobom, rovnako, ako sa z takého

postupu nedá vyvodzovať vykonanie dôkazov nezákonným spôsobom.

2. Ak v tomto prípade aj došlo nepredloženiu kompletných záznamov telefonických

hovorov po skončení prípravného konania, došlo postupom súdu k napraveniu tohto

pochybenia, pričom v konečnom dôsledku nedošlo k porušeniu práva obvinených

na obhajobu, pretože predložením doplnených záznamov a ich oboznámením nebolo

preukázané neopodstatnené postavenie obvinených pred súd.

3. Podľa vysvetlenia vyšetrovateľa na hlavnom pojednávaní niektoré záznamy

chýbajú, pretože napr. nedošlo k spojeniu telefónnych staníc. Rovnako ako nedošlo

k zaznamenaniu telekomunikačnej prevádzky počas akcie s názvom Gargamel 13.

4. Ako správne uviedli súdy v predchádzajúcom konaní v rámci kontradiktórneho

procesu obhajobe nič nebránilo, aby dôkazné prostriedky, voči ktorým mala pochybnosti,

predložila na príslušné preskúmanie, ktoré by potvrdilo alebo vyvrátilo prípadné

falšovanie, pozmeňovanie alebo inú nedovolenú manipuláciu s nimi. Preto aj s poukazom

na výpoveď vo veci činného vyšetrovateľa súd vyhodnotil vznesenú námietku ako

nedôvodnú (obhajoba nemá možnosť získať prepisy hovorov od operátora tak ako si tie

zabezpečuje orgán prípravného konania preto takto koncipované tvrdenie považujem za

neadekvátne).

5. Pokiaľ išlo o predloženie nekompletných záznamov z telekomunikačnej prevádzky

obžalobou nebolo správne tvrdenie okresného súdu o tom, že postačovalo predložiť len tie

záznamy, ktoré sa vzťahovali na vec, pretože nie vyšetrovateľovi, resp. prokurátorovi

prináleží také rozhodnutie, ale len a výhradne súdu, až ten rozhodne, ktoré zo záznamov

majú vzťah k prerokúvanej veci, a ktoré z nich a v akom rozsahu ako dôkaz vykoná. Toto

pochybenie však nakoniec bolo napravené a nemalo za následok porušenie práv

obvinených.“

Rozhodujúcim dôkazným prostriedkom mala byť výpoveď svedka

v postavení agenta, o ktorom najvyšší súd uvádza:

„Dovolací súd však konštatoval, že použitie svedka na plnenie úloh,

ktoré prislúchajú jedine agentovi a úlohy s tým súvisiace – kontaktovanie sa najmä

s obvineným , a na tom základe vypočúvanie ako svedka

po 2. marci 2012 a zobrazovanie obrazovo-zvukových záznamov zo stretnutí týkajúcich sa

prerokúvanej trestnej veci, nie sú použiteľné, pretože neboli získané agentom ako

predpisuje v ustanovení Z tohto ustanovenia vyplýva jednak

to, že na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov korupcie, trestných

činov extrémizmu, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného

činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno použiť agenta. Jeho použitie je prípustné

len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov

by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že

bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný takýto trestný čin. Príkaz na použitie

agenta vydáva predseda senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní

sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, ktorý musí byť odôvodnený aj

skutkovými okolnosťami. Taktiež z tohto ustanovenia vyplýva, že agentom je príslušník

policajného zboru a ak je ním iná osoba, možno použiť ustanovenia § až 134

o svedkovi. V prerokúvanom prípade nevystupoval ako agent a preto úkony,

ktoré boli vykonané priamo alebo prostredníctvom jeho osoby nie sú ako dôkaz použiteľné

pre trestné konanie. Týka sa to nielen jeho svedeckej výpovede po 2. marci 2012, ale aj

ďalších úkonov – najmä vyhotovených obrazovo-zvukových záznamov. Dovolací súd

napriek tomuto pochybeniu okresného i krajského súdu z odôvodnenia rozhodnutí (nie

preskúmaním a hodnotením dôkazov samotných) zistil, že odsudzujúci rozsudok okresného

i krajského súdu sa v rozhodujúcej miere, pokiaľ ide o rozhodnutie o vine, opiera v

rozhodujúcej a prevažnej miere najmä o oznámenie o trestnom čine a z

toho rezultujúce uznesenie o začatí trestného stíhania, legálneho použitia informačno-

technických prostriedkom, vrátane záznamov z odpočutej telekomunikačnej prevádzky aj

medzi a inými osobami, najmä obvineným , pretože príkazy

sudcu boli vydané v súlade s a boli dostatočne odôvodnené a

odposluch telefonických rozhovorov medzi obvineným a by

boli zaznamenané aj odpočutím zariadenia používaného obvineným , resp.

ďalšími osobami.“

Podľa názoru sťažovateľa sa nemožno stotožniť s tým, že aj keď bola rozhodujúca

časť prípravného konania, ako aj základ dokazovania (aplikácia a využitie agenta )

v rozpore so zákonom, aj výsledkom inak koncipovaného dokazovania by došlo

k zhodnému rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu, a že preto by neboli zásadným

spôsobom porušené obhajobné práva sťažovateľa.

Pokiaľ by súdy vyhoveli tomu, čo obhajoba stále tvrdila o agentovi , bol by

priebeh súdnych pojednávaní úplne iný, pričom pre sťažovateľa je dôležité najmä to, že by

mal možnosť adekvátne reagovať na úplne inú dôkaznú a procesnú situáciu.

Sťažovateľ je toho názoru, že podstatou celého spisového a dôkazného materiálu

a vykonaných odposluchov v osobe bolo jeho postavenie agenta. V tejto súvislosti

sa najvyšší súd vyjadril, že je protizákonné a že takto získané dôkazy boli v konaní

nepoužiteľné. Následne teda aj krajský súd mal v tomto smere postupovať.

Súd má v konaní postupovať v súlade s . Najvyšší súd vyhlásil

základ tohto postupu za nezákonný, a preto aj ďalšie k tomuto sa viažuce dôkazy aplikované

z titulu agenta sú nepoužiteľné. Teda celý postup v prípravnom konaní založený na takých

dôkazoch, ktoré sú podľa najvyššieho súdu neaplikovateľné a nepoužiteľné, sa stal

rozhodujúcou dôkaznou skutočnosťou pre priebeh dokazovania, uznania viny a trestu.

Obhajoba nemala možnosť na toto reagovať a chrániť záujmy sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa možno konštatovať, že najvyšší súd sám podrobne uviedol

zákonné dôvody, na základe ktorých mal dovolanie pripustiť ako nápravu tých nezákonných

postupov a dôkazov, ktoré definoval.

„(...) Z týchto dôvodov bolo nepredloženie kompletného materiálu – záznamov

z telekomunikačnej prevádzky súbežne s podanou obžalobou, síce procesnou chybou

orgánov činných v trestnom konaní, ktorá bola napravená až na hlavnom pojednávaní,

avšak ako sa neskôr ukázalo, obsah doplnených záznamov nebol v celom rozsahu

oboznámený, dokonca sa s ním odmietla oboznámiť v celom rozsahu i obhajoba, práve

z dôvodu, že nebolo potrebné dokazovať skutočnosti, ktoré nemali súvis s prerokúvanou

trestnou vecou. Tento správny a zákonný postup okresného i krajského súdu však len

potvrdzuje požiadavku na predloženie kompletných záznamov z odpočúvania, pretože len

súd rozhoduje o tom, ktorý dôkaz, čo aj čiastkový, a akým spôsobom vykoná alebo

nevykoná. Rovnako je chybou použitie svedeckej výpovede , ktorá bola

vykonaná po 2. marci 2012, pretože po oznámení trestného činu mal buď po vydaní príkazu

sudcu ďalej konať v postavení agenta a vtedy by ním zadovážené dôkazy boli použiteľné

v trestnom konaní v tejto veci. Ak však aj po oznámení pripravovaného trestného činu konal

ako člen skupiny pripravujúcej sa na prepad pancierového auta, bolo vylúčené jeho

postavenie svedka v tejto trestnej veci, aj keď jeho trestné stíhanie ako obvineného bolo

v zásade vylúčené jeho oznámením a teda nedostatkom úmyslu spáchať trestný čin lúpeže.

K dovolaciemu dôvodu uvedenému pod písmenom e) dovolací súd uvádza, že nie je

v právomoci dovolacieho súdu rozhodovať o otázke voľby prísediaceho, ani v dovolacom

konaní posudzovať, či ten-ktorý občan bol za prísediaceho zvolený v súlade so zákonom.

Obhajoba v dovolaní uviedla skutočnosti, ktoré klienta vedú k tomu, že je presvedčený

o tom, že aj v tomto smere boli porušené jeho práva. O dôvodoch podanej námietky sa

dozvedel 31. januára 2014 podľa písomného podania JUDr. súdu, ktorého podstatou

bolo oznámenie, že člen senátu JUDr. je zamestnancom Ministerstva vnútra

SR a príslušníkom policajného zboru SR vo funkcii riaditeľa pohotovostnej jednotky

v Trenčíne s predpokladaným pomerom k veci vyplývajúcej z jeho funkcie.“

Všetky už uvedené skutočnosti zakladajú podľa názoru sťažovateľa dôvodnosť tejto

sťažnosti, resp. dôvodnosť ním podaného dovolania a požadovaného zrušenia právoplatného

rozsudku.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„NS SR uznesením sp. zn. z 9.3.2016 porušil základné právo

podľa 47 2,3 50/ods. SR

Uznesenie NS SR sp. zn. z 9.3.2016 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie a rozhodnutie.“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 9. marca 2016 vyplýva, že ním

bolo podľa odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. januára 2015. Rozsudok bol doručený

obhajcovi sťažovateľa 25. mája 2016.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu nižšie súdy v odôvodnení rozsudkov poukázali

na to, že v rámci doplneného dokazovania boli predložené záznamy telekomunikačnej

prevádzky nahraté v rámci policajnej akcie označenej ako Gargamel 1 až 12 a 14 až 16.

Zo sprievodného listu predmetného zväzku vyplýva, že na priložených DVD a CD nosičoch

je zaznamenaná úplná odpočúvaná telekomunikačná prevádzka vrátane tej, ktorá nemá

súvis s vyšetrovanou vecou. S prepismi záznamov telekomunikačnej prevádzky nebolo

nijako manipulované a neboli účelovo vybrané. Po získaní uvedených záznamov

telekomunikačnej prevádzky vrátane prepisov súd vyhotovil kompletné kópie doručeného

zväzku, ako aj DVD a CD nosičov a doručil ich obhajcom všetkých obvinených. Tí sa však

zhodne s prokurátorom na hlavnom pojednávaní konanom 28. apríla 2014 výslovne odmietli

oboznámiť s doplnenými záznamami telekomunikačnej prevádzky s výnimkou obhajcu

JUDr. , ktorý požiadal o prehratie niektorých záznamov.

Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť nielen to, že obvineným v rámci práva

na obhajobu boli poskytnuté kompletné záznamy telekomunikačnej prevádzky, ale aj to, že

z nich dokonca boli prehraté záznamy, ktoré pôvodne neboli v spise založené, pričom

obhajoba obvinených sa výslovne odmietla oboznámiť s doplnenými záznamami. Preto nie

je možné konštatovať v tomto smere porušenie práva na obhajobu, a už vôbec nie zásadným

spôsobom. Rovnako sa z takéhoto postupu nedá vyvodzovať vykonanie dôkazov

nezákonným spôsobom.

Ak aj došlo v tomto prípade k nepredloženiu kompletných záznamov telefonických

hovorov po skončení prípravného konania, postupom súdu došlo k napraveniu tohto

konania, a v konečnom dôsledku nedošlo k porušeniu práva obvinených na obhajobu,

pretože predložením doplnených záznamov a ich oboznámením nebolo preukázané

neopodstatnené postavenie obvinených pred súd. Pritom súd vytvoril všetky podmienky,

aby obhajobe ako procesnej strane umožnil oboznámiť sa aj s ostatným zvyškom dôkazných

prostriedkov v súlade so zásadou rovnosti zbraní. Navyše, v rámci kontradiktórneho procesu

obhajobe nič nebránilo, aby dôkazné prostriedky, voči ktorým mala pochybnosti, predložila

na príslušné preskúmanie, ktoré by potvrdilo alebo vyvrátilo prípadné falšovanie,

pozmeňovanie alebo inú nedovolenú manipuláciu s nimi.

Nebolo správne tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého postačovalo predložiť len tie

záznamy z telekomunikačnej prevádzky, ktoré sa vzťahovali na vec, pretože nie

vyšetrovateľovi, resp. prokurátorovi prináleží takého rozhodnutie, ale len a výhradne súdu,

lebo až ten rozhodne, ktoré zo záznamov majú vzťah k prerokúvanej veci a ktoré z nich

a v akom rozsahu ako dôkaz vykoná. Toto pochybenie bolo nakoniec napravené a nemalo

za následok porušenie práva obvinených.

Použitie svedka na plnenie úloh, ktoré prislúchajú jedine agentovi, a úlohy

s tým súvisiace (kontaktovanie sa najmä s obvineným a na tom základe

vypočúvanie ako svedka po 2. marci 2012 a zobrazovanie obrazovo-zvukových

záznamov zo stretnutí týkajúcich sa veci) nie sú použiteľné, pretože neboli získané agentom,

ako to predpisuje v ustanovení .

V prerokúvanom prípade svedok nevystupoval ako agent, a preto úkony, ktoré

boli vykonané priamo alebo prostredníctvom jeho osoby, nie sú ako dôkaz použiteľné pre

trestné konanie. Týka sa to nielen jeho svedeckej výpovede po 2. marci 2012, ale aj ďalších

úkonov (najmä vyhotovených obrazovo-zvukových záznamov).

Podľa názoru najvyššieho súdu napriek tomuto pochybeniu nižších súdov

z odôvodnenia rozhodnutí (nie teda preskúmaním a hodnotením dôkazov samotných) sa

zistilo, že odsudzujúci rozsudok sa v rozhodujúcej miere (pokiaľ ide o rozhodnutie o vine)

opiera v prevažnej miere najmä o oznámenie svedka o trestnom čine a z toho

rezultujúce uznesenie o začatí trestného stíhania, ďalej o legálne použitie informačno-

technických prostriedkov vrátane záznamov z odpočutej telekomunikačnej prevádzky aj

medzi svedkom a inými osobami (najmä obvineným ), pretože príkazy

sudcu boli vydané v súlade s , boli dostatočne odôvodnené

a odposluchy telefonických hovorov medzi obvineným a svedkom by

boli zaznamenané aj odpočutím zariadenia používaného obvineným , resp.

ďalšími osobami.

Najvyšší súd v zásade uzatvára, že okrem výpovede svedka , ktorú ako „plod

otráveného stromu“ nebolo možné v trestnom konaní použiť (keďže po 2. marci 2012

nekonal v postavení agenta, ale svedka, čo mu neprislúchalo, lebo

nepozná pojem spolupracujúceho svedka, ako to uviedli okresný súd a krajský súd), boli

ďalšie dôkazy, ale najmä dôkazy získané pri policajnom zásahu 19. septembra 2012

a neskôr, takými dôkazmi, ktoré podľa dôvodov v rozhodnutiach okresného súdu

a krajského súdu rozhodujúcou mierou usvedčovali obvinených z prípravy na trestný čin

lúpeže a ďalších trestných činov uvedených v rozsudkoch.

Nepredloženie kompletných záznamov z telekomunikačnej prevádzky súbežne

s podanou obžalobou bolo síce procesnou chybou orgánov činných v trestnom konaní, ktorá

ale bola napravená na hlavnom pojednávaní. Ako sa neskôr ukázalo, obsah doplnených

záznamov nebol v celom rozsahu oboznámený, dokonca sa s ním odmietla oboznámiť

v celom rozsahu i obhajoba, a to práve z dôvodu, že nebolo potrebné dokazovať skutočnosti

nesúvisiace s prerokúvanou trestnou vecou. Tento správny a zákonný postup nižších súdov

však len potvrdzuje požiadavku na predloženie kompletných záznamov z odpočúvania,

pretože len súd rozhoduje o tom, ktorý dôkaz (čo aj čiastkový) a akým spôsobom vykoná

alebo nevykoná.

Rovnako je chybou použitie výpovede svedka , ku ktorému došlo po 2. marci

2012, pretože po oznámení trestného činu mal ďalej konať v postavení agenta (na základe

príkazu súdu) a vtedy by ním zadovážené dôkazy boli použiteľné v trestnom konaní v tejto

veci. Ak by však aj po oznámení pripravovaného trestného činu konal ako člen skupiny

pripravujúcej sa na prepad pancierového auta, bolo by vylúčené jeho postavenie svedka

v tejto trestnej veci, a to aj napriek tomu, že by jeho trestné stíhanie ako obvineného bolo

v zásade vylúčené jeho oznámením a z toho vyplývajúcim nedostatkom úmyslu spáchať

trestný čin lúpeže.

V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného

poriadku (vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo

prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania) treba podľa

názoru najvyššieho súdu uviesť, že nie je v jeho právomoci v rámci dovolacieho konania

rozhodovať o otázke voľby prísediaceho, ale ani posudzovať, či ten-ktorý občan bol za

prísediaceho zvolený v súlade so zákonom. Podľa názoru najvyššieho súdu ani zákon

č. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) v ustanovení § 48 ods. 6

neuvádza funkciu prísediaceho ako činnosť, ktorá by nebola zlučiteľná s funkciou

príslušníka Policajného zboru. K tomu správne uviedol už okresný súd v uznesení č. k.

-1718 z 31. januára 2014, že sa nepreukázal žiadny pomer prísediaceho

k prerokúvanej veci či osobám, ktorých sa dotýkajú úkony trestného

konania. Navyše treba dodať, že funkcia prísediaceho nie je platenou funkciou, a preto

činnosť prísediaceho nie je v rozpore ani s citovaným ustanovením zákona o štátnej službe.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ zakladá jadro sťažnostnej argumentácie na takých pochybeniach

okresného súdu a krajského súdu, ktorých existenciu najvyšší súd v dovolacom konaní

skonštatoval a potvrdil. Ide o okolnosti, z ktorých sťažovateľ vyvodil porušenie svojich

obhajobných práv, ako aj porušenie zásady, podľa ktorej pri rozhodovaní o vine nemožno

brať do úvahy nezákonným spôsobom vykonané dôkazy. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší

súd na jednej strane ním namietané nezákonnosti potvrdil, no na druhej strane odmietol ich

považovať za natoľko významné, aby podanému dovolaniu vyhovel.

Podľa názoru ústavného súdu sú úvahy najvyššieho súdu veľmi podrobné, vecné

a presvedčivé. Rozhodne nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor, nemôže sama osebe zakladať porušenie

jeho označených práv.

Ako sa zdá, podľa názoru sťažovateľa akékoľvek porušenie obhajobných práv, resp.

nezákonné vykonanie akéhokoľvek dôkazu nutne zakladá nezákonnosť právoplatného

odsudzujúceho rozsudku, a tým aj porušenie označených článkov . Sťažovateľ pritom

v podstate nijako nereflektuje na veľmi podrobnú a vecnú argumentáciu najvyššieho súdu,

ktorou vysvetľuje nielen to, v čom podľa jeho názoru nižšie súdy niektoré okolnosti

nesprávne posúdili (s čím súhlasí aj sťažovateľ, ktorý jadro sťažnosti zakladá práve na takto

zistených pochybeniach), ale aj to, prečo podľa neho konštatované pochybenia nemajú

v konečnom dôsledku vplyv na zákonnosť právoplatných rozhodnutí nižších súdov.

K dosiaľ uvedenému považuje ústavný súd za potrebné ešte poznamenať, že nie je

jeho úlohou „domýšľať si“, resp. dopĺňať argumentáciu sťažovateľa o možné ďalšie

okolnosti a súvislosti, resp. naznačovať iné okolnosti a súvislosti, z ktorých by prípadné

porušenie označených práv mohlo vyplývať. Ústavný súd vec posudzuje v medziach

argumentácie uplatnenej sťažovateľom, nie teda nad tento rámec.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej vo veci v konaní vedenom

okresným súdom rozhodoval prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania, treba poukázať predovšetkým na to, že tvrdené pochybenie by primárne

a už na prvý pohľad zakladalo porušenie prvej vety , podľa ktorého

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Porušenie tohto článku sťažovateľ

nenamietal a zrejme je toho názoru, že ide o porušenie , podľa ktorého

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Podľa názoru ústavného súdu samotná skutočnosť, že prísediaci

je zamestnancom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a príslušníkom

Policajného zboru vo funkcii riaditeľa pohotovostnej jednotky v Trenčíne, bez ďalších

skutočností nezakladá jeho zaujatosť v objektívnom zmysle.

Takáto zaujatosť (nedostatok nestrannosti) v objektívnom zmysle sa neposudzuje

podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca (a teda aj

prísediaci) môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho

nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či

funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej

nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach

strán a predovšetkým obvineného (Delcourt c. Belgicko).

Tvrdené samotné služobné zaradenie prísediaceho podľa názoru ústavného súdu ešte

z objektívneho hľadiska bez ďalších konkrétnych skutočností neznamená, že by sa javil ako

zaujatý.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2016