Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 305/2016
PDF · 269.09 KB
No categories available
III. ÚS 305/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa
Tkáčika o sťažnosti , , zastúpenej
Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a jej práv na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 a na život podľa čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK – 1 T 14/2007
takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. PK – 1T 14/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Špecializovaný trestný súd p o v i n n ý vyplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Špecializovaný trestný súd j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 448,02 € (slovom štyristoštyridsaťosem eur a dva centy) na účet jej právnej
zástupkyne Mgr. Marcely Grancovej, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 305/2016-8 z 11. mája 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práv na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a na život podľa čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. PK – 1T 14/2007.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou trestného
konania, v rámci ktorého si v postavení poškodenej uplatnila nárok na náhradu škody, a to
ako matka nebohého syna, ktorý bol pôvodne v tomto konaní poškodeným, až do svojej
smrti 22. augusta 2005. Vyplýva to aj zo zápisnice z výsluchu svedka z 26. októbra 2006,
ktorú priložila k sťažnosti. Podľa vyjadrenia sťažovateľky bola obžaloba v danej veci
Špecializovanému trestnému súdu podaná 27. apríla 2007
3. Podľa sťažovateľky, ktorá podrobne v sťažnosti opisuje skutkový stav
po napadnutí jej syna obžalovanými, v tomto trestnom konaní pred Špecializovaným
trestným súdom dochádza nielen k nečinnosti, ale aj k neefektívnej činnosti. Ani samotná
zložitosť predmetnej trestnej veci nemôže ospravedlniť celkom neprijateľný stav, keď
od podania obžaloby uplynulo osem rokov a štyri mesiace a konanie nebolo dosiaľ
ukončené právoplatným rozhodnutím o vine, resp. nevine obžalovaných a tiež rozhodnutím
o jej uplatnenom nároku na náhradu škody. V roku 2015 sa napr. nevykonalo žiadne hlavné
pojednávanie, aj keď ich bolo nariadených niekoľko.
4. Sťažovateľka uvádza, že svojím správaním nijako neprispela k zdĺhavosti
doterajšieho konania, a na základe uvedenej argumentácie v petite navrhuje, aby ústavný
súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa
čl. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. PK-1 T 14/2007, prikázal Špecializovaného trestnému súdu konať vo veci bez
zbytočných prieťahov a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia a tiež primerané
finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €.
5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril Špecializovaný trestný
súd prostredníctvom svojho predsedu, ako aj predsedu príslušného senátu. Toto stanovisko
doručené ústavnému súdu 15. júla 2016 obsahovalo podrobný chronologický prehľad
procesných úkonov konania, súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci a tiež
argumentáciu, podľa ktorej mal vo veci sťažovateľov vykonávať Špecializovaný trestný súd
procesné úkony plynule a priebežne a zbytočné prieťahy vo veci sťažovateľov mali byť
spôsobené obštrukciami obžalovaných.
6. Špecializovaný trestný súd vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
„Na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK-1 T/14/2007 je
od 27.4.2007 vedená trestná vec proti a spol., obžalovanému pre
trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny
podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a iné trestné činy. Ide
v súčasnosti už o neväzobnú trestnú vec, v ktorej je obžalovaných 16 osôb z 20. skutkov
násilnej povahy.
Obžalovaným z toho kladie obžaloba prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
GP SR z 27.4.2007 č. k. VII/2 Gv 49/05-1053 za vinu spáchanie 19. skutkov, právne
kvalifikovaných ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005,
trestné činy vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005,
resp. podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. i) Trestného zákona účinného do 31.12.2005, návod
na trestný čin vraždy podľa § 10 ods.1 písm, b), § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31.12.2005, trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. b), c), ods. 3 Trestného zákona
účinného do 31.12.2005, trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného
zákona účinného do 31.12.2005 a trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 185 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005.
Ďalšia obžaloba prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR z 15.2.2008 č. k.
VII/2 Gv 49/05-1053 kladie 4. z obžalovaných za vinu spáchanie jedného skutku právne
kvalifikovaného ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31.07.2001 a trestný čin nadržovania podľa § 166 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31.07.2001.
Od nápadu pôvodnej trestnej veci obž. a spol. sp. zn. PK-
1 T/14/2007 dňa 27.4.2007 súd vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchmi najmenej 250
svedkov, 25 znalcov a v prečítaní kompletných listinných dôkazov. Spisový materiál má
v súčasnosti cca 18914 listov a pozostáva zo 77. zväzkov. Pre ozrejmenie uvádzam,
že obžaloba je zažurnalizovaná v 20. zväzku pod č. l. 6578. Z uvedeného je zrejmé, že len
súd vytvoril doposiaľ cca 12336 listov zažurnalizovaných v ďalších 57. zväzkoch spisového
materiálu.
Od začiatku súdneho konania z dôvodu neprítomnosti obžalovaných a s cieľom
zabezpečenia priebežnosti a plynulosti konania prvostupňový súd postupne z pôvodnej
trestnej veci proti obž. a spol. sp. zn. PK-1 T/14/2007 vylúčil
na samostatné konanie a rozhodovanie siedmich zo šestnástich obžalovaných. Vytvoril tak
potom tri ďalšie trestné veci: sp. zn. PK-1 T/15/2008 (obžalovaný ), sp. zn.
PK-1 T/32/2008 (obžalovaní , , , ,
) a sp. zn. PK-1 T/33/2008 (obžalovaní , ,
). O ôsmich obžalovaných rozhodol dvomi rozsudkami zo dňa 17.2.2009
sp. zn. PK-1 T/14/2007 (obžalovaní , , ,
, , a ) a zo dňa 30.3.2009 sp. zn.
PK-1 T/15/2008 (obžalovaný ). Obidva tieto rozsudky Najvyšší súd SR
uznesením zo dňa 26.2.2010 sp. zn 2 Toš 4/2009 podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b),
písm. c) Trestného poriadku zrušil a tunajšiemu súdu vrátil, aby ich v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.
Po vrátení veci súd vykonal dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia
Najvyššieho súdu SR a návrhoch procesných strán. V odôvodnení uznesenia NS SR naznačil
nutnosť spojenia všetkých trestných vecí vylúčených prvostupňovým súdom z pôvodnej
trestnej veci proti obžalovanému na spoločné prejednanie a jedno
rozhodnutie, a síce trestných vecí vedených na tunajšom súde pod sp. zn. PK-1 T/14/2007
(obž. a spol.), PK-1 T/15/2008 (obž. ), PK-1 T/32/2008
(obž. a spol.) a PK-1 T/33/2008 (obž a spol). Stalo sa tak ihneď
po vrátení spisového materiálu z Najvyššieho súdu SR na hlavnom pojednávaní uznesením
zo dňa 9.3.2010 sp zn. PK-1 T/32/2008. Spoločné konanie sa na Špecializovanom trestnom
súde v Pezinku vedie pod sp. zn. PK-1 T/14/2007.
Prvostupňový súd neustále procesné riešil prieťahy spôsobené obžalovanými ich
obštrukciami, ktoré pred zrušením rozsudkov Najvyšším súdom SR spočívali v procesných
námietkach obžalovaných a obhajcov na sudcov takmer na každom hlavnom pojednávaní
a z čohokoľvek, o ktorých vtom čase bolo potrebné pracne procesné a dvojstupňovo
rozhodovať. Neskôr sa v tomto smere legislatíva zjednodušila. Po zrušení rozsudkov
Najvyšším súdom SR a vrátení spisového materiálu, a po spojení všetkých štyroch trestných
vecí na spoločné konanie vedené pod sp. zn. PK-1 T/14/2007 ako to prikázal odvolací súd,
nastali obštrukcie obžalovaných v ich postupných neúčastiach na hlavných pojednávaniach
z dôvodov práceneschopnosti vyústiacej do hospitalizácii, čo súd postupne riešil. ...
Odpočiatku musel súd čeliť mnohopočetným obštrukciám zo strany obžalovaných
a obhajcov v podobe rôznych námietok zaujatosti senátu, ktoré boli zamietané nadriadeným
Najvyšším súdom SR, obštrukciám v neodôvodnených výmenách osôb obhajcov,
obštrukciám v neúčasti obžalovaných a obhajcov pred súdom pre účelovú
práceneschopnosť a dokonca aj obštrukciám v podobe civilných žalôb zo strany
obžalovaných najmä voči predsedovi senátu na ochranu osobnosti s cieľom dosiahnuť jeho
vylúčenie prípadne vylúčenie členov senátu z trestnej veci a tým oddialiť konečné
rozhodnutie. To už presiahlo aj mieru únosnosti v porovnaní s trestnými vecami tohto
druhu. Takéto problémy boli znásobené pokynom Najvyššieho súdu SR uvedenom
vzrušujúcom uznesení - spojiť všetky predtým vylúčené veci a ďalej vykonávať iba spoločné
konanie, ale aj paušálnym pokynom odvolacieho súdu vykonať výsluchy všetkých svedkov,
ktorých obžalovaní uviedli v odvolaniach a tiež vykonať dôkazy, ktoré súd ako návrhy
obžalovaných pôvodne zamietol. V tejto súvislosti boli najväčším problémom a tým
prekážkou v konaní obštrukcie, obvykle vždy len jedného z obžalovaných, spočívajúce
v neúčasti na hlavnom pojednávaní pre dočasnú práceneschopnosť a najnovšie už aj
s hospitalizáciou bez udelenia žiadosti o konanie neprítomnosti. Súd sa tým samozrejme
zaoberal a preveroval to. To je hlavným dôvodom neskončenia veci. Súd využíva všetky
možnosti, ktoré mu Trestný poriadok dáva, aby spomínaná trestná vec bola už konečne
v krátkej budúcnosti spravodlivo rozhodnutá.
Tunajší súd potom navzdory pokynu Najvyššieho súdu SR ďalšími spomínanými
uzneseniami o vylučovaní veci na samostatné konania na hlavných pojednávaniach v dňoch
15.2.2016, 14.3.2016, 25.4,2016, 18.5.2016 a 13.6.2016 docielil odstránenie prekážok
v konaní spočívajúcich v neprítomnosti obžalovaných a ich neudelení žiadostí o konanie
v neprítomnosti. Ináč by túto trestnú vec zrejme reálne nikdy neukončil. Na spomínaných
hlavných pojednávaniach súd postupne vo vylúčených veciach ukončoval dokazovanie
v zmysle § 274 ods. 1 Trestného poriadku s prednesením príslušných záverečných rečí až
dovtedy, kým na hlavnom pojednávaní dňa 29.6.2016 po úplnom ukončení dokazovania
vo všetkých šiestich vylúčených veciach a prednesení záverečných rečí spojil všetky tieto
veci na spoločné konanie pod pôvodnú spisovú značku PK-1 T/14/2007 za účelom
vyhlásenia jedného rozsudku. Ten mienil súd vyhlásiť na spomínanom hlavnom
pojednávaní. Súd však rozsudok s poukazom na ustanovenie § 32 ods. 4 Trestného poriadku
vyhlásiť nemohol pre vznesenú námietku zaujatosti obžalovaného proti členovi
senátu , o ktorej námietke súd podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku
musel rozhodnúť uznesením o nevylúčení člena senátu, lebo išlo o námietku, ktorá
nespadala do okruhu námietok podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku, o ktorých súd
nerozhoduje (o námietke zaujatostí strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre
ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne
alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní
alebo súdu v konaní, to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako
dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku). Podľa názoru súdu ide jednoznačne o
obštrukciu zo strany obžalovaného s cieľom zabezpečiť pre všetkých obžalovaných
oddialenie vyhlásenia rozsudku. Totiž, v zmysle § 32 ods. 4 Trestného poriadku môže súd po
podaní takejto námietky zaujatosti vykonať len vopred nariadený úkon {hlavné
pojednávanie) avšak s výnimkou rozhodovania vo veci samej, čo súd musel rešpektovať. O
sťažnosti proti rozhodnutiu tunajšieho súdu o nevylúčení člena senátu bude v najbližších
dňoch rozhodovať Najvyšší súd SR. V termínoch, ktoré súd nariadil na dni 9.8.2016, resp.
8.9.2016 súdu zostáva už iba vyhlásiť rozsudok.“
7. K stanovisku Špecializovaného trestného súdu sa prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne vyjadrila sťažovateľka, ktorá v podaní doručenom ústavnému súdu 10. augusta
2016 uviedla:
«Odporca v podanom vyjadrení uvádza, že konanie je poznačené zbytočnými
prieťahmi a obštrukciami na strane obžalovaných stým, že Odporca prieťahy nespôsobil
a procesné úkony vykonával priebežne a plynulo.
V súvislosti s uvedeným tvrdením Odporcu poukazujem na to, že zabezpečenie
plynulosti konania je výlučne v kompetencii Odporcu, ktorý disponuje rôznymi nástrojmi
ako zabezpečovať účasť obžalovaných na nariadených hlavných pojednávaniach, a to tak,
aby konanie netrvalo 9 rokov a 4 mesiace.
Odporca predložil v konaní pred ústavným súdom výpis jednotlivých úkonov
vykonaných v trestnom konaní, avšak opomenul uviesť, ktoré z hlavných pojednávaní bolo
aj reálne vykonané a nielen odročené pre neprítomnosť obžalovaných alebo ich obhajcov.
Odporca zároveň neuviedol koľko poriadkových pokút uložil obžalovaným, ich
obhajcom, koľkých obžalovaných a koľkokrát nechal predviesť a koľkokrát využil inštitút
náhradného obhajcu a ako skúmal predložené potvrdenia o práceneschopnosti či už
obžalovaných alebo ich obhajcov.
Odporca napríklad v prehľade uvádza: 02.11.2015 - hlavné pojednávanie, pričom ja
som sa o tomto hlavnom pojednávaní, dna 02.11.2015 dočítala na portáli www.pluska.sk -
„Špecializovaný trestný sud (ŠTS) v Pezinku v pondelok odročil pojednávanie v prípade
, považovaného za , a ďalších 15
obžalovaných na 17. decembra tohto roka. Polícii sa totiž nepodarilo predviesť
obžalovaných a Zo slov predsedu senátu vyplynulo,
že v prípade Róberta O. bolo predvedenie neúspešné, nakoľko mal byt na tancovačke“ ...
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva uplatnenie nároku na
náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania je potrebné považovať za začatie
konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (toho času už CSP).
V prípade, že poškodený uplatní nárok na náhradu škody v trestnom konaní (adhézne
konanie), nie je prípustné, aby totožný nárok uplatnil súčasne aj v občianskoprávnom
konaní. Z uvedeného dôvodu konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci
trestného konania vo vzťahu k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy
veci, či poškodená osoba má, alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu
uplatňujúcu si nárok na náhradu škody odkázať na občiansky súd, keď nie sú dostatočné
dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ nebude
vydané takéto rozhodnutie, poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody
v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto
konania sú rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005, § 40).
Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda
súčasne základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného
konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní.
Vyššie uvedené podmienky „účastníctva“ som ja splnila a doba konania trvajúca
9 rokov a 4 mesiace nie je ničím ospravedlniteľná a zdôvodniteľná.»
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
9. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu
Špecializovaného trestného súdu, ako aj s vyjadreniami účastníkov konania a dospel
k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
10. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky podal Špecializovanému trestnému súdu obžalobu 27. apríla 2007.
11. Špecializovaný trestný súd vydal 17. februára 2009 a 30. marca 2009
odsudzujúce rozsudky, ktoré boli uznesením nadriadeného súdu z 26. februára 2010 zrušené
a vec vrátená prvostupňovému súdu na nové konanie so záväznými pokynmi smerujúcimi
predovšetkým k doplneniu dokazovania. V predmetnom uznesení nadriadený súd
konštatoval, že oba rozsudky boli vydané predčasne, pretože skutkové zistenia, z ktorých
prvostupňový súd vychádzal, boli neúplné. Odvolací súd takisto poukázal na chyby
v konaní, ktoré mali za následok porušenie práva obžalovaných na obhajobu.
12. Ústavný súd po podrobnom preskúmaní spisového materiálu zistil, že v priebehu
posudzovaného konania od podania obžaloby až do vydania prvého odsudzujúceho
rozsudku a tiež po jeho zrušení a vrátení veci prvostupňovému súdu na nové konanie konal
Špecializovaný trestný súd plynule, pravidelne určoval termíny hlavného pojednávania,
v rámci ktorého vykonával dokazovanie vypočutím obžalovaných, svedkov a znalcov, ďalej
priebežne vykonával vedľajšie procesné úkony (rozhodovanie o námietkach zaujatosti,
ukladanie poriadkových pokút v záujme zabezpečenia plynulosti postupu konania,
rozhodovanie týkajúce sa väzobného stíhania obžalovaných), ako aj technické úkony
súvisiace so zabezpečením vykonania hlavného pojednávania.
13. Z obsahu spisového materiálu zároveň vyplýva, že sa Špecializovanému
trestnému súdu hlavné pojednávanie v prípade množstva z nariadených termínov nepodarilo
vykonať vzhľadom na prekážky súvisiace so správaním obžalovaných ako účastníkov
konania a tiež ich obhajcov [neprítomnosť obžalovaného odôvodňovaná predložením
potvrdenia o jeho práceneschopnosti, prípadne aj viacerých spoluobžalovaných, ktorí
zároveň neudelili súhlas s konaním v ich neprítomnosti; neprítomnosť obhajcu, prípadne
obhajcov za existencie okolností v zmysle § 252 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odôvodňovaná či už
predložením potvrdenia o práceneschopnosti alebo kolíziou pojednávaní, v niektorých
prípadoch dokonca signalizujúca zjavné obštrukcie zo strany obhajoby – napr.
neakceptovanie preukázaného telefonického vyrozumenia obhajcu o termíne hlavného
pojednávania].
14. V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky bolo konanie pred
Špecializovaným trestným súdom ako súdom prvostupňovým ukončené vydaním rozsudku
z 9. augusta 2016, v rámci ktorého bolo okrem iného rozhodnuté aj o uplatnenom nároku
poškodenej na náhradu škody.
II.
15. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
17. Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru právo každého na život je chránené zákonom.
Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu
nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento
trest.
18. Podľa čl. 2 ods. 2 dohovoru zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené
v rozpore s týmto článkom, ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne
nevyhnutné, pri:
a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu;
b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej;
c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
20. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal
z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ďalej správanie
sťažovateľky v priebehu konania a napokon aj postup konajúceho súdu
21. Predmetom konania v posudzovanej veci je trestné stíhanie vedené pre ťažiskový
trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny
podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
a s ním súvisiace množstvo ďalších trestných činov špecifikovaných v stanovisku
Špecializovaného trestného súdu.
22. Ústavný súd je toho názoru, že predmetné konanie sa vyznačuje značným
stupňom skutkovej zložitosti veci vyplývajúcej z charakteru trestnej činnosti, ktorá je
predmetom dokazovania – rozvetvená organizovaná trestná činnosť veľkej skupiny
obžalovaných (16 obžalovaných), na ktorú sa viaže rozsiahle dokazovanie dané
predovšetkým množstvom skutkov (20 skutkov), pre ktoré je vedené trestné stíhanie,
spočívajúce vo výsluchoch obžalovaných, výsluchoch značného počtu svedkov a znalcov,
ako aj v oboznamovaní sa s rozsiahlym množstvom listinných dôkazov.
23. Táto okolnosť však nemôže úplne vylúčiť zodpovednosť konajúceho súdu
za neprimerané dlhú dobu (zahŕňajúcu neefektívnosť v postupe konania), po ktorú bolo
dosiaľ súdne konanie vedené (pozri bod 3).
24. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by
signalizovali nedostatočnú aktivitu zo strany sťažovateľky ako účastníčky konania.
25. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúceho súdu.
26. Ako už bolo v rámci zistení ústavného súdu vyplývajúcich z preskúmania
príslušného spisového materiálu povedané, v zásade bol postup Špecializovaného trestného
súdu plynulý a bez existencie období zjavnej nečinnosti.
27. Ústavný súd však pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen
nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)
môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
28. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na neefektívnosť postupu
Špecializovaného trestného súdu špecifikovanú v odôvodnení zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu, kde rozhodujúcimi výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie rozsudkov
Špecializovaného trestného súdu boli najmä nevykonanie dokazovania v potrebnom rozsahu
a porušenie práva obžalovaných na obhajobu.
29. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v dôsledku
neefektívneho postupu Špecializovaného trestného súdu vedúceho k zrušeniu jeho
rozsudkov došlo k zbytočnému predĺženiu súdneho konania, ktorého účastníčkou
v procesnom postavení poškodenej je sťažovateľka.
30. Dĺžka trestného súdneho konania od podania obžaloby až do vydania rozsudku
z 9. augusta 2016 tak predstavuje dobu viac ako deväť rokov, čo je z globálneho hľadiska
doba ústavnoprávne neakceptovateľná.
31. Ústavný súd preto dospel k záveru, že postupom Špecializovaného trestného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
32. Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiada ústavný súd aj
o vyslovenie porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred Špecializovaným trestným súdom.
33. Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
34. Ústavný súd tak uzatvára, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).
35. Vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej námietke porušenia čl. 2 dohovoru,
garantujúceho právo na život, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným konaním
a obsahom označeného článku nezistil príčinnú súvislosť, preto námietke sťažovateľky
v uvedenom smere nevyhovel.
36. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
37. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu bolo konanie
pred Špecializovaným trestným súdom ako súdom prvostupňovým ukončené vydaním
rozsudku, ústavný súd vo svojom náleze príkaz konať v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy
nevyslovil.
38. Napriek uvedenému ústavný súd pripomína, že v potenciálnom prípade vrátenia
veci na ďalšie konanie v prvom stupni pred Špecializovaným trestným súdom povinnosť
konať bez zbytočných prieťahov vyplýva pre konajúci súd priamo z garancií čl. 48 ods. 2
III.
39. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
40. Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila
sťažovateľka neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a tiež osobnou frustráciou
prameniacou z pocitov právnej neistoty. Vychádzajúc z týchto skutočností považovala
sťažovateľka za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 15 000 €.
41. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
42. Vzhľadom na doterajšiu neprimeranú dĺžku posudzovaného konania, berúc
do úvahy osobitne ťaživé okolnosti veci vzťahujúce sa na osobu sťažovateľky, považoval
ústavný súd za primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, tak
ako to je uvedené v bode 2 výroku nálezu.
43. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu
trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslila sumou 448,02 €.
44. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal u prvých dvoch
procesných úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2014, ktorá predstavovala sumu 839 €,
a u tretieho procesného úkonu právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2015, ktorá predstavovala sumu 858 €.
45. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby, prvé dva vykonané v roku 2015
a tretí vykonaný v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti
a vyjadrenie k stanovisku Špecializovaného trestného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11
ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd priznal sťažovateľke
úhradu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 a za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2016 s režijným paušálom (2 x 8,39 + 1 x 8,58) spolu v sume 448,02 €.
46. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je Špecializovaný trestný súd povinný
zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
47. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016