Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 613/2016
PDF · 189.35 KB
No categories available
III. ÚS 613/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného spol. JUDr. Patrik HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, Košice, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Patrik Holinga, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove
ČVS: KRP-70/2-VYS-PO-2015 z 27. januára 2016 a jeho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresnej prokuratúry Prešov č. k. 1 Pv 682/15/7707-7 z 11. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného spol. JUDr. Patrik HOLINGA s. r. o., Hlavná 25, Košice, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Patrik Holinga, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove
(ďalej len „krajské riaditeľstvo Policajného zboru“) ČVS: KRP-70/2-VYS-PO-2015
z 27. januára 2016 a jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 149 ústavy uznesením Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej
len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 682/15/7707-7 z 11. apríla 2016.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal orgánom činným
v trestnom konaní 24. apríla 2015 trestné oznámenie o podozrení zo spáchania trestného
činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorého sa mal podľa sťažovateľa
dopustiť konateľ spoločnosti (ďalej len „dotknutá spoločnosť“),
ktorá na základe predchádzajúcej zmluvy o postúpení pohľadávok získala postavenie
prednostného záložného veriteľa, avšak po vykonaní opakovanej dražby na majetok dlžníka
si neoprávnene ponechala výťažok z dražby v plnej výške, hoci mala (podľa názoru
sťažovateľa) nárok iba na časť tohto výťažku, pričom tak zostávajúcu časť výťažku
nepostúpila ostatným záložným veriteľom na uspokojenie ich pohľadávok.
Trestné stíhanie vo veci trestného oznámenia sťažovateľa bolo uznesením
vyšetrovateľa krajského riaditeľstva Policajného zboru ČVS: KRP-70/2-VYS-PO-2015
z 27. januára 2016 zastavené v zmysle § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)
s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému uzneseniu rozhodla okresná
prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 682/15/7707-7 z 11. apríla 2016, ktorým ju
podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietla.
Východiskom argumentácie sťažnosti sťažovateľa, ktorou odôvodňuje porušenie
svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, je jeho tvrdenie, že si dotknutá
spoločnosť v dražbe uplatnila pohľadávku vo výške, ktorá nezodpovedala rozsahu
pohľadávky, ktorú nadobudla ako postupca od postupníka na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky. V nadväznosti na to sťažovateľ orgánom činným v trestnom konaní vytýka,
že sa s touto otázkou tvoriacou jadro jeho trestného oznámenia nevysporiadali dostatočne,
a síce, že náležite nepreverili, či pohľadávka uplatnená v dražbe dotknutou spoločnosťou
bola „dôvodná a existentná“.
V nadväznosti na to sťažovateľ dôvodí:
«Prokurátor bez náležitého odôvodnenia ďalej v uznesení o zamietnutí sťažnosti
konštatoval, že postupník nadobúda aj príslušenstvo a práva s pohľadávkou spojené,
vrátane jej zabezpečenia, pričom spoločnosť podľa názoru prokurátora
mala právo vyhlásiť okamžitú splatnosť úverov, nakoľko boli nato splnené podmienky
uvedené v úverových zmluvách a mala právo v zmysle úverových zmlúv na úhradu všetkých
splatných neuhradených splátok z oboch úverov, preto z daného dôvodu nedošlo
k naplneniu základných znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213
ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona.
Predmetom postúpenia však boli len pohľadávky z dvoch úverových zmlúv v takej
výške, ako to výslovne vyplýva zo zmluvy o postúpení pohľadávok, kde o iných finančných
nárokoch spoločnosti nie je žiadna zmienka. Zmluvou o postúpení
pohľadávky na prešla pohľadávka zo zmluvy o úvere č. 170/2011 vo výške
297.327,99 € a pohľadávka zo zmluvy o úvere č. 114/2012 vo výške 191.620,94 €, t. j.
v celkovej výške 488.948,93 €, čo oznámila aj Okresnému úradu Prešov,
katastrálnemu odboru. Pohľadávky, ktoré postúpila na ., boli
vymedzené konkrétnymi sumami a bez uvedenia, že by sa malo jednať o konkrétnu sumu -
istinu s „príslušenstvom“. Na mohla teda prejsť len pohľadávka v sume
presne špecifikovanej v zmluve o postúpení pohľadávok.
Prokuratúr ako orgán oprávnený rozhodovať o opravnom prostriedku
proti Uzneseniu o zastavení trestného stíhania vyšetrovateľom PZ, v prípade ak sa stotožní,
resp. si osvojí právny názor vyšetrovateľa, má nepochybne náležite, dostatočne odôvodniť
svoje rozhodnutie a nie len odvolať sa, resp. skopírovať ustanovenia uznesenia vydaného
vyšetrovateľom PZ bez ďalšieho. Prokurátor v prípade zamietnutia sťažnosti neuviedol
žiaden ďalší právny názor na podporu rozhodnutia vyšetrovateľa. Naviac rozhodnutie
prokurátora, ktorým zamietol sťažnosť poškodeného je v rozpore s predošlým rozhodnutím
toho istého prokurátora, ktorým zrušil uznesenie o odmietnutí trestného stíhania z dôvodu
jeho nezákonnosti a vrátil vec vyšetrovateľovi PZ na ďalšie konanie a rozhodnutie, pretože
skutkový stav sa vôbec nezmenil. Z vykonaných procesných úkonov vyšetrovateľom –
z dopočutia svedkov nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver,
že skutok nie je trestným činom.
Prokurátor okresnej prokuratúry Prešov sa v Uznesení zo dňa 11. 04. 2016
opomenul vysporiadať s argumentmi poškodeného, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúce.»
Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby
vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo poškodeného , , bytom
na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove
zo dňa 27. 01. 2014, ČVS: KRP – 70/2-VYS-PO-2015 a v rámci neho právo poškodeného
v trestnom konaní porušené bolo.
2. Základné právo poškodeného , , bytom
na spravodlivé konanie v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
prokuratúra Slovenskej republiky má chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických
a právnických osôb a štátu Uznesením Okresnej prokuratúry Prešov, sp. zn.
1Pv 682/15/7707-7 zo dňa 11. 04. 2016 a v rámci neho právo na odôvodnenie rozhodnutia
a právo poškodeného v trestnom konaní porušené boli.
3. Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Okresnej prokuratúry Prešov zo dňa
11. 04. 2016, sp.zn. 1Pv 682/15/7707-7 a Uznesenie Krajského riaditeľstva Policajného
zboru v Prešove zo dňa 27. 01. 2016, ČVS:KRP-70/2-VYS-PO-2015 a vec vracia na ďalšie
konanie.
4. Poškodenému , , bytom
priznáva náhradu trov konania v sume 363,79 € na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Patrika HOLINGA s.r.o., Hlavná 25, 040 01 Košice, č. účtu
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu .“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského riaditeľstva Policajného zboru ČVS: KRP-70/2-VYS-PO-2015
z 27. januára 2016
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu
je sťažnosť. Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé
uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.
Sťažovateľ v zmysle uvedených ustanovení Trestného poriadku disponoval
možnosťou uplatniť ochranu svojich práv vo vzťahu k uzneseniu krajského riaditeľstva
Policajného zboru o zastavení trestného stíhania, ktorú aj využil. O sťažnosti rozhodovala
okresná prokuratúra, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci
z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o uplatnených námietkach porušenia označeného základného práva podľa ústavy vo vzťahu
k predmetnému uzneseniu krajského riaditeľstva Policajného zboru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v označenej časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 149 ústavy uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 682/15/7707-7
z 11. apríla 2016
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že právo fyzickej osoby na začatie
trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí
medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť
z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).
Ústavný súd taktiež vyslovil, že «Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol
orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné
právo „každého“ nie je upravené ani v ústave ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone
o prokuratúre» (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).
Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom
obvinení“ inej osoby) poškodenému nevyplýva v trestnom konaní právo na začatie
a vedenie trestného stíhania proti niekomu (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva vec Helmers v. Švédsko z 29. 10. 1991, § 29; vec Perez v. France z 12. 2. 2004, § 70).
Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie
obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu tohto práva uznesením okresnej
prokuratúry vo veci trestného oznámenia sťažovateľa z 24. apríla 2015 o podozrení
zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného
poriadku nemohlo dôjsť.
Podľa ústavného súdu by o porušení označených práv bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by orgány činné v trestnom konaní nevenovali trestnému oznámeniu
sťažovateľa pozornosť, ktorú vyžaduje zákon.
Ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa opierajúc sa o uvedené východiská.
Z obsahu namietaného uznesenia vyplýva, že sa okresná prokuratúra stotožnila
so skutkovými a právnymi závermi napadnutého rozhodnutia vyšetrovateľa krajského
riaditeľstva Policajného zboru.
Okresná prokuratúra vo svojom rozhodnutí prezentovala námietky sťažovateľa,
podľa ktorého si dotknutá spoločnosť v postavení prednostného veriteľa pri vykonaní
dražby nemala právo ponechať celkový výťažok z dražby, ale len sumu do výšky
pohľadávok ku dňu podpisu zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe ktorej získala
pohľadávky od postupcu (pôvodného veriteľa zo zmlúv o úveroch poskytnutých dlžníkovi).
Okresná prokuratúra vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, s ktorou sa nestotožnila,
dôvodila, že dotknutá spoločnosť z titulu zmluvy o postúpení pohľadávok ako postupník
vstúpila do postavenia postupcu, a teda ex lege do subjektívnych práv, ktoré boli
predmetom postúpenia a viazali sa na pohľadávku (príslušenstvo pohľadávky, práva
vyplývajúce zo zabezpečenia záväzku, právo na uplatnenie a vymáhanie pohľadávky).
V nadväznosti na to okresná prokuratúra konštatovala, že dotknutá spoločnosť
v postavení postupcu v uvedenom rozsahu mala právo vyhlásiť okamžitú splatnosť úverov,
keďže boli na to splnené podmienky v zmysle úverových zmlúv, z čoho vyplývalo jej právo
žiadať úhradu všetkých splatných neuhradených úverových splátok.
V závere tak okresná prokuratúra konštatovala, že k naplneniu znakov skutkovej
podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona
nedošlo, pretože z výťažku dražby dotknutá spoločnosť uspokojila svoje pohľadávky
nadobudnuté v súlade so zákonom, a to v oprávnenej výške, kde výťažok nepostačoval
ani na uspokojenie jej pohľadávok v plnej výške, a preto nebolo možné uspokojiť ďalších
oprávnených veriteľov dlžníka.
Ústavný súd je toho názoru, že okresná prokuratúra vo svojom uznesení venovala
trestnému oznámeniu sťažovateľa náležitú pozornosť a tvrdenia v ňom obsiahnuté
konfrontovala s logickou interpretáciou dotknutej právnej úpravy, ktorá sa nevyznačuje
nijakým zjavným excesom signalizujúcim popretie jej zmyslu či účelu, ale práve naopak,
zodpovedá ustálenej judikačnej praxi (ustanovenia Občianskeho kódexu o postúpení
pohľadávok, konkrétne ustanovenie § 524 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „S postúpenou pohľadávkou
prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.“).
Ústavný súd tak dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej
okresnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného
čl. 46 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť v označenej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016