Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 619/2016
PDF · 199.65 KB
No categories available
III. ÚS 619/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Krafčíkom, advokátska kancelária, Námestie osloboditeľov 39, Michalovce, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 Tos 16/2016 z 20. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2016 doručená sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Petrom Krafčíkom, advokátska kancelária, Námestie osloboditeľov 39, Michalovce,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 8 Tos 16/2016 z 20. apríla 2016 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania v právoplatne
skončenej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 44/2012. Okresný súd
sťažovateľovmu návrhu uznesením sp. zn. 21 Nt 2/2015 z 10. decembra 2015 vyhovel
a podľa § 394 ods. 1 v spojení s § 400 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) povolil obnovu konania
vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 1 T 44/2012, pričom zrušil rozsudok
okresného súdu sp. zn. 1 T 44/2012 zo 7. marca 2013 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 8 To 47/2013 zo 14. októbra 2013 vo vzťahu k sťažovateľovi, ako aj ďalšie
rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce. Na základe sťažnosti okresného
prokurátora podanej proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu krajský súd namietaným
uznesením predmetné rozhodnutie okresného súdu podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku zrušil v celom rozsahu a podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania vo veci sp. zn. 1 T 44/2012 zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa má namietané uznesenie krajského súdu okrem
rekapitulácie iba dva body. Prvým takýmto bodom je podľa sťažovateľa odkaz na obsah
sťažnosti okresného prokurátora, a to „bez čo i len náznaku vlastného hodnotenia dôkazov,
ktoré boli pritom na pomery obnovy konania prvostupňovým súdom rozsiahlo vykonané“.
Sťažovateľ argumentuje, že sa ku všetkým dôvodom sťažnosti prokurátora v rámci
svojho stanoviska vyjadril a tieto zároveň argumentačne vyvrátil. Krajský súd však
podľa jeho tvrdenia na jeho stanovisko v namietanom uznesení nereagoval.
Sťažovateľ uvádza: „Z označenia senátu Krajského súdu ako 8Tos/71/2014 sa
navyše javí, že mohol rozhodovať o tomto druhom návrhu na obnovu konania ten istý senát,
resp. niektorý z jeho členov, ktorý už o prvšej obnove konania rozhodovali, čo by
odôvodňovalo porušenie práva na prejednanie veci pred nezávislým súdom.“
Sťažovateľ ďalej uvádza, že druhým bodom osnovy namietaného uznesenia
krajského súdu je poukázanie na skutočnosť, že sťažovateľovi bol už v minulosti
zamietnutý návrh na povolenia obnovy konania. Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí:
„Sťažovateľ to nepopiera, ale ako odôvodnenie to neobstojí, pretože v tunajšej obnove
konania /Okresný súd Michalovce 21Nt/2/2015/, KS KE 8Tos 16/2016/ boli oproti pôvodnej
obnove /Okresný súd Michalovce 1T/44/2012, KS KE 8Tos/71/2014/ vyšli najavo viaceré
skutočnosti /že svedkovia usvedčujúci sťažovateľa v pôvodnom konaní sa mali dohodnúť na
tom, že krivo obvinia sťažovateľa hneď po incidente, jako aj to, že zabitia sa mala dopustiť
iná osoba než odsúdený/ a boli vykonané viaceré nové dôkazy /svedkovia ,
utajený svedok č. 1 a utajený svedok č. 2, svedok , , a ďalší/.“
Sťažovateľ je tiež toho názoru, že namietané uznesenie neobsahuje náležité
odôvodnenie. V tejto súvislosti sťažovateľ dôvodí: „Krajský súd v Košiciach však
v napadnutom /podľa názoru sťažovateľa vlastne vôbec neodôvodnenom/ uznesení
nepovažoval skutočnosť, že svedkovia v základnom konaní usvedčujúci odsúdeného
mali podľa svedkov vypovedajúcich v konaní o obnove vypovedať o vine
sťažovateľa nepravdivo a boli ovplyvnení zo strany rodiny poškodeného, za skutočnosť skôr
neznámu a žiadnym spôsobom tento záver nezdôvodnil, resp. nevyvrátil záver Okresného
súdu Michalovce o posúdení tejto skutočnosti, ako skôr neznámej.“
Podľa sťažovateľa „najviac legitimovaným na posúdenie a vyvodenie záveru, či šlo
o skutočnosť skôr neznámu je práve Okresný súd Michalovce ako súd konajúci o povolení
obnovy konania ako aj o pôvodnom trestnom konaní pretože tento bezprostredne vnímal
a pozoroval výpovede svedkov a mal možnosť si vyvodiť najlepší úsudok o ich
vierohodnosti, a teda ak tento vyhodnotil fakt, že vzhľadom na výpovede vyššie uvedených
svedkov vyšli najavo nové skutočnosti, je podľa nášho názoru uvedený záver zo strany
Okresného súdu Michalovce potrebné akceptovať. Z uvedeného má tak sťažovateľ za to, že
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach je založené v neposlednom rade aj na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku, nakoľko súd nedôvodil, že vyššie uvedená skutočnosť
by bola prvostupňovému súdu známa už v pôvodnom konaní.“.
Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby v jeho
veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tos 16/2016 z 20. apríla 2016, predmetné
uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tos 16/2016 z 20. apríla 2016.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v zamietnutí ním uplatneného
návrhu na povolenie obnovy konania. Toto porušenie sťažovateľ v podstate zdôvodňuje
prezentáciou vlastných skutkových záverov v otázke existencie tzv. novej skutočnosti ako
jednej z podmienok na povolenie obnovy konania v zmysle relevantnej právnej úpravy
(§ 394 ods. 1 Trestného poriadku).
Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, v ktorom tento súd
uznal opodstatnenosť tvrdení okresného prokurátora nestotožňujúceho sa s prvostupňovým
uznesením okresného súdu o povolení obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky obnovy konania v zmysle ustanovenia
§ 394 ods.1 Tr. por., súd by mal hodnotiť návrh najskôr z hľadiska, či sú v ňom uvádzané
také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní známe. Až
po zistení, že ide o takéto skutočnosti alebo dôkazy, prichádza do úvahy hodnotenie v tom
smere, či by tieto skutočnosti alebo dôkazy mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už skôr viesť k inému rozhodnutiu, ako je
pôvodný právoplatný rozsudok.
Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je
v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu v zmysle § 2
ods.10 Tr.por., pričom novú skutočnosť je potrebné v konaní o obnove preukázať dôkazmi.
Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v spise,
uplatnený niektorou procesnou stranou alebo vykonaný.
Z uvedeného vyplýva, že dôvodom obnovy konania nemôže byť každá nová
skutočnosť alebo každý nový dôkaz, ale len skutočnosti a dôkazy určitým spôsobom
kvalifikované, teda také dôkazy, ktoré by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami
a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o otázkach uvedených
v citovanom zákonnom ustanovení.
Nové dôkazy v zmysle § 394 ods.1 a nasl. Trestného poriadku nie sú súdom povinne
zisťované v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, ale sú predkladané
navrhovateľom na posúdenie, či ich existencia v prípade pravdivosti s nimi spojených
tvrdení môže vyvolať dôvodné pochybnosti o správnosti namietaného rozhodnutia.
V rozsahu ponúknutých nových, prípadne aj ďalších dôkazov, ktoré vyplynú z ich
vykonania, však platí zásada uvedená v § 2 ods.5 Tr. por. o povinnosti aj zo strany súdu
náležite zistiť skutkový stav veci, v danom prípade v spojení s riešením otázky, či ide o nové
dôkazy a zistiť ich dôkaznú kvalitu predpokladanú v ustanovení § 394 ods.1 a nasl.
Okresný prokurátor je toho názoru, že súd sa nevysporiadal s otázkou kvality
predložených dôkazov, pričom mal zohľadniť jednak postoj odsúdeného k novonavrhnutým
dôkazom v pôvodnom konaní, dobu, ktorá uplynula od právoplatnosti pôvodného
rozhodnutia, ako aj príbuzenský pomer odsúdeného k niektorým svedkom, ktorí svedčia
v prospech odsúdeného.
Súd musí zhodnotiť, či ide o dôkaz v zmysle § 394 Tr. por., ale zároveň toto
hodnotenie nemôže presiahnuť rámec zistení, že navrhovaný dôkaz sám osebe môže viesť
k inému rozhodnutiu.
Okresný prokurátor konštatoval, že okolnosti, ktoré tvrdili svedkovia počas
verejného zasadnutia v konaní o povolení obnovy konania nie sú okolnosťami novými, pre
súd v pôvodnom konaní neznámymi okolnosťami.
Prvostupňový súd sa skutočnosťou, že sa odsúdený na mieste incidentu
vôbec nenachádzal, zaoberal a riadne a logicky sa s uvedenou skutočnosťou vysporiadal.
Prvostupňový súd na strane 10 pôvodného rozsudku sp. zn. 1T 44/2012 uvádza, že odsúdený
tvrdil, že v kritickom čase nebol vôbec v obci , pričom jeho tvrdenia
podporovali aj ďalší svedkovia, avšak podľa prvostupňového súdu obrana obžalovaného
neobstojí, lebo ako vyplýva z výpovede svedka , obžalovaní
a im pomohli vytlačiť vozík do dvora a mali sa vyjadrovať,
že idú do , lebo tam chcú niekoho zabiť. Podľa názoru súdu sa
udalosti odohrali tak, že na oslave v došlo najprv k nedorozumeniu medzi
obžalovaným a , potom svedkovia
a išli pre posily, a tak viacerí sa vrátili do a medzi nimi aj
obžalovaný . Obžalovaného viacerí poznali podľa jeho
účesu, a preto súd nemal pochybnosti, keď svedkovia tvrdili, že bol tam a že videli ako bežal
za nebohým a a pri osobnom aute ich napadol a popichal.
Z uvedeného je zrejmé, že sa nejedná o novú skutočnosť, ktorou by sa prvostupňový
súd nezaoberal už v pôvodnom konaní.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti okresný prokurátor konštatoval, že
výsledky vykonaného dokazovania na verejnom zasadnutí neodôvodňovali povolenie obnovy
konania a žiadal preto, aby krajský súd vyhovel jeho sťažnosti, zrušil uznesenie Okresného
súdu v Michalovciach a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu.
Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods.1 Tr. por. preskúmal
správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj
konanie predchádzajúce výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností
významných pre rozhodnutie dospel k záveru, že sťažnosť okresného prokurátora je v celom
rozsahu dôvodná.
Krajský súd po preskúmaní obsahu jednotlivých dôkazov, ktoré boli vykonané
na verejnom zasadnutí, po oboznámení sa s dôvodmi uznesenia okresného súdu, ako aj
so sťažnosťou okresného prokurátora, dospel k záveru, že táto sťažnosť je v celom rozsahu
dôvodná a krajský súd sa s dôvodmi, ktoré sú podrobne uvedené v sťažnosti okresného
prokurátora v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Naviac je potrebné konštatovať, že v tej istej veci okresný súd v roku 2014
rozhodoval o tom istom návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, fakticky
na základe výpovedí svedkov, ktoré boli de facto ponúknuté aj v tomto konaní, pričom
okresný súd svojím uznesením 4Nt 3/2014 zo dňa 19.6.2014 postupom v zmysle § 399 ods.2
Tr. por. zamietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania vo veci
1T/44/2012 Okresného súdu v Michalovciach. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd
poukázal na dôkazy a skutočnosti, ktoré mal prvostupňový súd za preukázané a ktoré
jednoznačne preukazujú účasť odsúdeného na spáchaní skutku tak, ako to
bolo v rozsudku ustálené, pričom s týmto záverom sa v celom rozsahu stotožnil aj odvolací
súd, ktorý zamietol jeho odvolanie. Je potrebné uviesť, že odsúdený si podal proti tomuto
zamietajúcemu uzneseniu sťažnosť, o ktorej znova rozhodoval Krajský súd v Košiciach, a to
uznesením zo dňa 28.11.2014 sp. zn. 8Tos/71/2014, ktorým zamietol sťažnosť odsúdeného
.
S poukazom na všetky tieto okolnosti krajský súd je toho názoru, že v danom prípade
zákonné podmienky na povolenie obnovy konania v tejto veci neboli namieste, v dôsledku
čoho zrušil rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol tak, že
návrh na povolenie obnovy konania odsúdeného vo veci 1T/44/2012
Okresného súdu v Michalovciach v celom rozsahu zamietol.“
Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov,
resp. ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv.
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne
názory, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci
pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí v úvode prezentoval stručnú interpretáciu
dotknutej právnej úpravy, a síce otázku splnenia podmienok pre povolenie obnovy konania.
Odkazujúc na argumentáciu sťažnosti okresného prokurátora, s ktorou sa ako opravná
inštancia stotožnil, krajský súd sťažovateľovi vysvetlil, že skutočnostiam prezentovaným
sťažovateľom v jeho návrhu na povolenie obnovy konania nemožno pripísať kvalitu tzv.
novej skutočnosti, pretože ťažiskové (relevantné) tvrdenia prezentované na verejnom
zasadnutí v konaní o povolení obnovy konania nemajú charakter skutočností, ktoré by boli
pre súd v pôvodnom konaní neznámymi okolnosťami, s ktorými by sa nebol tento
konfrontoval (tvrdenia o neprítomnosti sťažovateľa na mieste činu), práve naopak, išlo
o tvrdenia, s ktorými sa konajúci súd riadne argumentačne v rámci základného konania
vysporiadal.
Ústavný súd je toho názoru, že právny záver rozhodnutia krajského súdu sa opiera
o náležitú interpretáciu aplikovanej právnej úpravy a primerané logické zdôvodnenie
majúce základ v jasných skutkových okolnostiach. Ústavný súd je toho názoru, že krajský
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom
v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.
Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu okolností relevantných
pre posúdenie splnenia podmienok povolenia obnovy konania z pohľadu sťažovateľa,
nemôže ešte viesť k záveru o porušení jeho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1
ústavy a jeho práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že sa bližšie nezaoberal náznakom námietky
sťažovateľa o porušení jeho základného práva na nestranný súd, pretože túto sťažovateľ
prezentoval iba ako svoju domnienku bez náležitej argumentačnej podpory.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016