Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 619/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Krafčíkom, advokátska kancelária, Námestie osloboditeľov 39, Michalovce, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 20. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2016 doručená sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Krafčíkom, advokátska kancelária, Námestie osloboditeľov 39, Michalovce,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. apríla 2016 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania v právoplatne

skončenej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. . Okresný súd

sťažovateľovmu návrhu uznesením sp. zn. z 10. decembra 2015 vyhovel

a podľa v spojení s

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) povolil obnovu konania

vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. , pričom zrušil rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 7. marca 2013 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 14. októbra 2013 vo vzťahu k sťažovateľovi, ako aj ďalšie

rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce. Na základe sťažnosti okresného

prokurátora podanej proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu krajský súd namietaným

uznesením predmetné rozhodnutie okresného súdu podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku zrušil v celom rozsahu a podľa návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania vo veci sp. zn. zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa má namietané uznesenie krajského súdu okrem

rekapitulácie iba dva body. Prvým takýmto bodom je podľa sťažovateľa odkaz na obsah

sťažnosti okresného prokurátora, a to „bez čo i len náznaku vlastného hodnotenia dôkazov,

ktoré boli pritom na pomery obnovy konania prvostupňovým súdom rozsiahlo vykonané“.

Sťažovateľ argumentuje, že sa ku všetkým dôvodom sťažnosti prokurátora v rámci

svojho stanoviska vyjadril a tieto zároveň argumentačne vyvrátil. Krajský súd však

podľa jeho tvrdenia na jeho stanovisko v namietanom uznesení nereagoval.

Sťažovateľ uvádza: „Z označenia senátu Krajského súdu ako sa

navyše javí, že mohol rozhodovať o tomto druhom návrhu na obnovu konania ten istý senát,

resp. niektorý z jeho členov, ktorý už o prvšej obnove konania rozhodovali, čo by

odôvodňovalo porušenie práva na prejednanie veci pred nezávislým súdom.“

Sťažovateľ ďalej uvádza, že druhým bodom osnovy namietaného uznesenia

krajského súdu je poukázanie na skutočnosť, že sťažovateľovi bol už v minulosti

zamietnutý návrh na povolenia obnovy konania. Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí:

„Sťažovateľ to nepopiera, ale ako odôvodnenie to neobstojí, pretože v tunajšej obnove

konania súd Michalovce 21Nt/2/2015/, KS KE 8Tos 16/2016/ boli oproti pôvodnej

obnove /Okresný súd Michalovce , KS KE 8Tos/71/2014/ vyšli najavo viaceré

skutočnosti /že svedkovia usvedčujúci sťažovateľa v pôvodnom konaní sa mali dohodnúť na

tom, že krivo obvinia sťažovateľa hneď po incidente, jako aj to, že zabitia sa mala dopustiť

iná osoba než odsúdený/ a boli vykonané viaceré nové dôkazy /svedkovia ,

utajený svedok č. 1 a utajený svedok č. 2, svedok , , a ďalší/.“

Sťažovateľ je tiež toho názoru, že namietané uznesenie neobsahuje náležité

odôvodnenie. V tejto súvislosti sťažovateľ dôvodí: „Krajský súd v Košiciach však

v napadnutom /podľa názoru sťažovateľa vlastne vôbec neodôvodnenom/ uznesení

nepovažoval skutočnosť, že svedkovia v základnom konaní usvedčujúci odsúdeného

mali podľa svedkov vypovedajúcich v konaní o obnove vypovedať o vine

sťažovateľa nepravdivo a boli ovplyvnení zo strany rodiny poškodeného, za skutočnosť skôr

neznámu a žiadnym spôsobom tento záver nezdôvodnil, resp. nevyvrátil záver Okresného

súdu Michalovce o posúdení tejto skutočnosti, ako skôr neznámej.“

Podľa sťažovateľa „najviac legitimovaným na posúdenie a vyvodenie záveru, či šlo

o skutočnosť skôr neznámu je práve Okresný súd Michalovce ako súd konajúci o povolení

obnovy konania ako aj o pôvodnom trestnom konaní pretože tento bezprostredne vnímal

a pozoroval výpovede svedkov a mal možnosť si vyvodiť najlepší úsudok o ich

vierohodnosti, a teda ak tento vyhodnotil fakt, že vzhľadom na výpovede vyššie uvedených

svedkov vyšli najavo nové skutočnosti, je podľa nášho názoru uvedený záver zo strany

Okresného súdu Michalovce potrebné akceptovať. Z uvedeného má tak sťažovateľ za to, že

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach je založené v neposlednom rade aj na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku, nakoľko súd nedôvodil, že vyššie uvedená skutočnosť

by bola prvostupňovému súdu známa už v pôvodnom konaní.“.

Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby v jeho

veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2016, predmetné

uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal mu finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2016.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v zamietnutí ním uplatneného

návrhu na povolenie obnovy konania. Toto porušenie sťažovateľ v podstate zdôvodňuje

prezentáciou vlastných skutkových záverov v otázke existencie tzv. novej skutočnosti ako

jednej z podmienok na povolenie obnovy konania v zmysle relevantnej právnej úpravy

( ).

Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, v ktorom tento súd

uznal opodstatnenosť tvrdení okresného prokurátora nestotožňujúceho sa s prvostupňovým

uznesením okresného súdu o povolení obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky obnovy konania v zmysle ustanovenia

, súd by mal hodnotiť návrh najskôr z hľadiska, či sú v ňom uvádzané

také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní známe. Až

po zistení, že ide o takéto skutočnosti alebo dôkazy, prichádza do úvahy hodnotenie v tom

smere, či by tieto skutočnosti alebo dôkazy mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už skôr viesť k inému rozhodnutiu, ako je

pôvodný právoplatný rozsudok.

Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je

v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu v zmysle § 2

ods.10 , pričom novú skutočnosť je potrebné v konaní o obnove preukázať dôkazmi.

Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní obsiahnutý v spise,

uplatnený niektorou procesnou stranou alebo vykonaný.

Z uvedeného vyplýva, že dôvodom obnovy konania nemôže byť každá nová

skutočnosť alebo každý nový dôkaz, ale len skutočnosti a dôkazy určitým spôsobom

kvalifikované, teda také dôkazy, ktoré by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami

a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o otázkach uvedených

v citovanom zákonnom ustanovení.

Nové dôkazy v zmysle a nasl. nie sú súdom povinne

zisťované v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, ale sú predkladané

navrhovateľom na posúdenie, či ich existencia v prípade pravdivosti s nimi spojených

tvrdení môže vyvolať dôvodné pochybnosti o správnosti namietaného rozhodnutia.

V rozsahu ponúknutých nových, prípadne aj ďalších dôkazov, ktoré vyplynú z ich

vykonania, však platí zásada uvedená v o povinnosti aj zo strany súdu

náležite zistiť skutkový stav veci, v danom prípade v spojení s riešením otázky, či ide o nové

dôkazy a zistiť ich dôkaznú kvalitu predpokladanú v ustanovení § 394 ods.1 a nasl.

.

Okresný prokurátor je toho názoru, že súd sa nevysporiadal s otázkou kvality

predložených dôkazov, pričom mal zohľadniť jednak postoj odsúdeného k novonavrhnutým

dôkazom v pôvodnom konaní, dobu, ktorá uplynula od právoplatnosti pôvodného

rozhodnutia, ako aj príbuzenský pomer odsúdeného k niektorým svedkom, ktorí svedčia

v prospech odsúdeného.

Súd musí zhodnotiť, či ide o dôkaz v zmysle , ale zároveň toto

hodnotenie nemôže presiahnuť rámec zistení, že navrhovaný dôkaz sám osebe môže viesť

k inému rozhodnutiu.

Okresný prokurátor konštatoval, že okolnosti, ktoré tvrdili svedkovia počas

verejného zasadnutia v konaní o povolení obnovy konania nie sú okolnosťami novými, pre

súd v pôvodnom konaní neznámymi okolnosťami.

Prvostupňový súd sa skutočnosťou, že sa odsúdený na mieste incidentu

vôbec nenachádzal, zaoberal a riadne a logicky sa s uvedenou skutočnosťou vysporiadal.

Prvostupňový súd na strane 10 pôvodného rozsudku sp. zn. uvádza, že odsúdený

tvrdil, že v kritickom čase nebol vôbec v obci , pričom jeho tvrdenia

podporovali aj ďalší svedkovia, avšak podľa prvostupňového súdu obrana obžalovaného

neobstojí, lebo ako vyplýva z výpovede svedka , obžalovaní

a im pomohli vytlačiť vozík do dvora a mali sa vyjadrovať,

že idú do , lebo tam chcú niekoho zabiť. Podľa názoru súdu sa

udalosti odohrali tak, že na oslave v došlo najprv k nedorozumeniu medzi

obžalovaným a , potom svedkovia

a išli pre posily, a tak viacerí sa vrátili do a medzi nimi aj

obžalovaný . Obžalovaného viacerí poznali podľa jeho

účesu, a preto súd nemal pochybnosti, keď svedkovia tvrdili, že bol tam a že videli ako bežal

za nebohým a a pri osobnom aute ich napadol a popichal.

Z uvedeného je zrejmé, že sa nejedná o novú skutočnosť, ktorou by sa prvostupňový

súd nezaoberal už v pôvodnom konaní.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti okresný prokurátor konštatoval, že

výsledky vykonaného dokazovania na verejnom zasadnutí neodôvodňovali povolenie obnovy

konania a žiadal preto, aby krajský súd vyhovel jeho sťažnosti, zrušil uznesenie Okresného

súdu v Michalovciach a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa preskúmal

správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj

konanie predchádzajúce výrokom napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností

významných pre rozhodnutie dospel k záveru, že sťažnosť okresného prokurátora je v celom

rozsahu dôvodná.

Krajský súd po preskúmaní obsahu jednotlivých dôkazov, ktoré boli vykonané

na verejnom zasadnutí, po oboznámení sa s dôvodmi uznesenia okresného súdu, ako aj

so sťažnosťou okresného prokurátora, dospel k záveru, že táto sťažnosť je v celom rozsahu

dôvodná a krajský súd sa s dôvodmi, ktoré sú podrobne uvedené v sťažnosti okresného

prokurátora v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Naviac je potrebné konštatovať, že v tej istej veci okresný súd v roku 2014

rozhodoval o tom istom návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, fakticky

na základe výpovedí svedkov, ktoré boli de facto ponúknuté aj v tomto konaní, pričom

okresný súd svojím uznesením zo dňa 19.6.2014 postupom v zmysle § 399 ods.2

zamietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania vo veci

Okresného súdu v Michalovciach. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd

poukázal na dôkazy a skutočnosti, ktoré mal prvostupňový súd za preukázané a ktoré

jednoznačne preukazujú účasť odsúdeného na spáchaní skutku tak, ako to

bolo v rozsudku ustálené, pričom s týmto záverom sa v celom rozsahu stotožnil aj odvolací

súd, ktorý zamietol jeho odvolanie. Je potrebné uviesť, že odsúdený si podal proti tomuto

zamietajúcemu uzneseniu sťažnosť, o ktorej znova rozhodoval Krajský súd v Košiciach, a to

uznesením zo dňa 28.11.2014 sp. zn. , ktorým zamietol sťažnosť odsúdeného

.

S poukazom na všetky tieto okolnosti krajský súd je toho názoru, že v danom prípade

zákonné podmienky na povolenie obnovy konania v tejto veci neboli namieste, v dôsledku

čoho zrušil rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol tak, že

návrh na povolenie obnovy konania odsúdeného vo veci

Okresného súdu v Michalovciach v celom rozsahu zamietol.“

Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov,

resp. ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv.

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne

názory, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci

pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis , ,

).

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí v úvode prezentoval stručnú interpretáciu

dotknutej právnej úpravy, a síce otázku splnenia podmienok pre povolenie obnovy konania.

Odkazujúc na argumentáciu sťažnosti okresného prokurátora, s ktorou sa ako opravná

inštancia stotožnil, krajský súd sťažovateľovi vysvetlil, že skutočnostiam prezentovaným

sťažovateľom v jeho návrhu na povolenie obnovy konania nemožno pripísať kvalitu tzv.

novej skutočnosti, pretože ťažiskové (relevantné) tvrdenia prezentované na verejnom

zasadnutí v konaní o povolení obnovy konania nemajú charakter skutočností, ktoré by boli

pre súd v pôvodnom konaní neznámymi okolnosťami, s ktorými by sa nebol tento

konfrontoval (tvrdenia o neprítomnosti sťažovateľa na mieste činu), práve naopak, išlo

o tvrdenia, s ktorými sa konajúci súd riadne argumentačne v rámci základného konania

vysporiadal.

Ústavný súd je toho názoru, že právny záver rozhodnutia krajského súdu sa opiera

o náležitú interpretáciu aplikovanej právnej úpravy a primerané logické zdôvodnenie

majúce základ v jasných skutkových okolnostiach. Ústavný súd je toho názoru, že krajský

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom

v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu okolností relevantných

pre posúdenie splnenia podmienok povolenia obnovy konania z pohľadu sťažovateľa,

nemôže ešte viesť k záveru o porušení jeho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1

a jeho práva garantovaného dohovoru.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že sa bližšie nezaoberal náznakom námietky

sťažovateľa o porušení jeho základného práva na nestranný súd, pretože túto sťažovateľ

prezentoval iba ako svoju domnienku bez náležitej argumentačnej podpory.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2016