Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 612/2016
PDF · 159.54 KB
No categories available
III. ÚS 612/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného , advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4,
čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 3/2013
z 31. januára 2013 a sp. zn. 8 Tos 45/2015 z 8. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného , advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 7 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 3/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. 8 Tos 45/2015
z 8. júna 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 70/2012 z 19. novembra 2012
uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
na tom skutkovom základe, že si mal ako poslanec obecného zastupiteľstva a súčasne
zástupca starostu obce neoprávnene vyplatiť finančnú náhradu za nevyčerpanú dovolenku
a tiež odstupné, a to napriek tomu že mu nárok na označené platové náležitosti v zmysle
príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 253/1994 Z. z.
o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 253/1994 Z. z.“) nevznikol. Odvolanie podané
sťažovateľom proti tomuto rozsudku bolo v zmysle § 316 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesením
krajského súdu sp. zn. 6 To 3/2013 z 31. januára 2013 ako oneskorene podané zamietnuté.
Sťažovateľ vo svojej trestnej veci následne podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý
však bol uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 6/2014 zo 17. marca 2015 podľa § 399
ods. 2 Trestného poriadku zamietnutý s odôvodnením, že neboli zistené podmienky obnovy
konania v zmysle § 394 Trestného poriadku. O sťažnosti podanej sťažovateľom
proti predmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 Tos 45/2015
z 8. júna 2015, ktorým ju v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú
zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje, že „výplata
náhrady platu za nevyčerpanú dovolenku ako aj odstupného bola schválená uznesením
obecného zastupiteľstva obce č. 38/2011 zo dňa 08. 07. 2011 –
Záverečný účet obce za rok 2010 (overený audítorom)v súlade s § 2 ods. 2 zákona
č. 253/1994 Z. z.“.
Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté ako oneskorene
podané jeho odvolanie, uplatnené proti prvostupňovému rozsudku, sťažovateľ dôvodí,
že sa spravoval nesprávnym poučením súdu z hlavného pojednávania, na ktorom bol
vyhlásený odsudzujúci rozsudok, kde ho mal podľa jeho vyjadrenia sudca nesprávne poučiť
o možnosti podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozhodnutia (nie od oznámenia
rozsudku, ktorým bolo v jeho prípade vyhlásenie rozsudku v jeho prítomnosti na hlavnom
pojednávaní).
2
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keďže podľa neho „v trestnom rozsudku sp.zn. 3T/70/2012-225 sa súd nevysporiadal
s argumentáciou sťažovateľa, na podklade akého právneho predpisu možno konštatovať,
že nároky na náhradu neprečerpanej dovolenky a odstupného nemal, napriek tomu že išlo
o kľúčový argument v konaní. Len na podklade takéhoto zákonného obmedzenia jeho práv
mohlo byť vyplatenie nárokov posúdené ako trestný čin. S uvedenou námietkou sa rovnako
nevysporiadali Okresný súd v Michalovciach ani Krajský súd v Košiciach v rozhodnutiach,
ktorými bola zamietnutá obnova konania.“.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, „že jeho postavenie ako zástupcu starostu
povereného planením úloh starostu v plnom rozsahu priamo predpokladá priznanie aj
obdobných pracovnoprávnych nárokov ako v prípade starostu obce, v opačnom prípade by
bol oproti starostovi diskriminovaný, a to z dôvodu, že napriek rozdielnemu spôsobu
nadobudnutia povinnosti plniť úlohy starostu, tieto povinnosti ako aj zodpovednosť za ich
výkon nesie zástupca starostu rovnako ako starosta, ktorý svoj mandát získal na základe
výsledkov volieb. Sťažovateľ teda namieta, že súdy ho v časti uplatnenia práv na náhradu
neprečerpanej dovolenky a nároku na odstupné diskriminovali tým, že uvedené nároky mu
odňali a za ich uplatnenie sťažovateľa trestne stíhali a odsúdili.“.
Napokon sťažovateľ dodáva: „Súdy vo svojich rozhodnutiach opomenuli, že
základné právo na dovolenku, ktorého súčasťou je aj právo na jej neprečerpanú časť
a právo na odstupné patria medzi základné ústavné práva – práva na spravodlivé
a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré možno obmedziť iba zákonom.“
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti
nálezom, ktorým by vyslovil porušenie čl. 12 ods. 2 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 49 ústavy,
základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 7 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 6 To 3/2013 z 31. januára 2013
a sp. zn. 8 Tos 45/2015 z 8. júna 2015, označené rozhodnutia zrušil a vrátil vec krajskému
súdu na nové konanie, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 12 000 €,
ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
3
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 49 ústavy,
základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 7 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 3/2013 z 31. januára 2013
Sťažovateľ namieta porušenia označených článkov a označených základných práv
zaručených ústavou a dohovorom uznesením krajského súdu, ktorým bolo ako oneskorene
podané zamietnuté jeho odvolanie uplatnené proti prvostupňovému rozsudku.
4
Ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2013.
Je nepochybné, že sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 29. júla 2015 bola
podaná dávno po uplynutí predpísanej zákonnej lehoty dvoch mesiacov.
Sťažovateľ podal svoju sťažnosť oneskorene, pričom zmeškanie lehoty nie je
možné zmysle citovanej judikatúry odpustiť. Ústavný súd preto sťažnosť v označenej časti
posúdil ako oneskorene podanú a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju ako takú
odmietol.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 a 4, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 49 ústavy,
základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 7 ods. 1 a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tos 45/2015 z 8. júna 2015
Sťažovateľ v podanej sťažnosti v časti smerujúcej proti označenému uzneseniu
krajského súdu formulované námietky porušenia označených článkov ústavy a dohovoru
opiera o argumentáciu, v podstate namietajúcu nesprávnu interpretáciu zákona č. 253/1994
Z. z. upravujúceho platové pomery starostov obcí, ktorý bol podkladom rozhodovania
v jeho trestnej veci, pričom sa ju snaží podporiť neskoršími stanoviskami kompetentných
orgánov verejnej moci vypracovanými po odsúdení sťažovateľa.
Ústavný súd preskúmal obsah uznesenia krajského súdu, aby posúdil zlučiteľnosť
jeho odôvodnenia s obsahom sťažovateľom uplatnených článkov ústavy a dohovoru.
5
Krajský súd v uznesení, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa uplatnenú
proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu, konštatoval súlad postupu okresného
súdu s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ako aj kompaktnosť právneho záveru
jeho rozhodnutia so zisteným skutkovým stavom.
Krajský súd interpretoval relevantnú právnu úpravu − § 394 ods. 1 Trestného
poriadku, kde zdôraznil, že predmetom konania o povolenie obnovy konania je výlučne
otázka danosti nových skutočností alebo dôkazov spôsobilých, či už samostatne alebo
v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už skôr známymi, privodiť nové rozhodnutie
o vine alebo treste.
Krajský súd odvolávajúc sa na obsah sťažovateľom namietaného prvostupňového
rozhodnutia dôvodil, že stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo“), na ktoré sa sťažovateľ odvolával v podanom návrhu
a prezentoval ho ako nový dôkaz, predstavuje iba ministerstvom prezentovanú subjektívnu
interpretáciu príslušných ustanovení zákona č. 253/1994 Z. z. aplikovaných v trestnej veci
sťažovateľa, ktorá nie je pre konajúci súd záväzná a nemôže byť v žiadnom prípade
kvalifikovaná ako nová skutočnosť či dôkaz (súdu predtým neznámy) v zmysle dotknutého
ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku vymedzujúceho podmienky povolenia obnovy
konania.
V intenciách sťažnostných námietok sťažovateľa krajský súd vo svojom rozhodnutí
konštatoval, že argumentácia sťažovateľa obsiahnutá v podanom návrhu na povolenie
obnovy konania má v skutočnosti charakter námietky nesprávneho právneho posúdenia
zisteného skutku, pre ktorý bol odsúdený prvostupňovým rozsudkom okresného súdu.
V nadväznosti na to krajský súd sťažovateľovi jasne vysvetlil, že preskúmanie takýchto
právnych záverov konajúcich súdov stojí mimo rámca konania o povolení obnovy konania.
Ústavný súd je toho názoru, že právny záver rozhodnutia krajského súdu sa opiera
o náležitú interpretáciu aplikovanej právnej úpravy a primerané logické zdôvodnenie
majúce základ v jasných skutkových okolnostiach. Ústavný súd je toho názoru, že krajský
6
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľom
v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa,
tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016
7