Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 730/2016
PDF · 152.66 KB
No categories available
II. ÚS 730/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. JURKOVEC
ADVOKAT DK, s. r. o., M. R. Štefánika 1822, Dolný Kubín, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Roman Veselovský, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 5 CoP 27/2015 z 31. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 27/2015 z 31. mája 2016. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 22. augusta 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 4 P 96/2013-332 z 21. januára 2016 bol návrh sťažovateľa na zníženie výživného
na syna , (ďalej len „dieťa“), zamietnutý. Rozsudkom krajského
súdu č. k. 5 CoP 27/2016-372 z 31. mája 2016 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Sťažovateľ v konaní namietal, že pokiaľ je jeho jediný príjem v sume 310 € mesačne
(pričom sa objektívne zistilo, že žiaden iný príjem nedosahuje) a v konaní sa preukázali
značne negatívne skutočnosti, ktoré mu neumožňujú platiť výživné na dieťa 100 € mesačne
(dieťa žije v domácnosti s matkou pracujúcou v zahraničí), potom mu nezostáva na
živobytie spolu s družkou nemajúcou príjem (s ktorou sa stará o 3 maloleté deti a všetci žijú
v záhradnej chatke bez elektrickej energie). Aktuálna výška výživného sa mu preto javí ako
neúnosná. Opačný názor všeobecných súdov predstavuje hrubý zásah do základných
ľudských práv sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa za danej situácie všeobecné súdy nielenže nevzali do
úvahy, že sťažovateľ objektívne nemôže pracovať (je invalidný dôchodca a dlhé roky trpí
závažnými bolesťami chrbtice a tŕpnutím rúk, čo vyplýva z podstaty práce baníka
pracujúceho s vibračnými zariadeniami), ale dokonca okresný súd uviedol morálne
neospravedlniteľné hodnotenie skutkového stavu narodenia štvrtého dieťaťa sťažovateľa
(pochádzajúceho zo spolužitia s družkou), pričom túto skutočnosť vyhodnotil ako
protichodnú s požiadavkou sťažovateľa na zníženie výživného.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že súčasne ostatné skutočnosti
súvisiace so skúmaním jeho finančných pomerov všeobecné súdy hodnotia v jeho
neprospech. Je to napr. skutočnosť, že sťažovateľ sa snaží splácať dlhy, ktoré mu
v minulosti vznikli, hoci táto skutočnosť nemôže byť jednostranne vytrhnutá z kontextu
a mala by byť skúmaná v súvislosti s ostatnými zisteniami. Súčasne pokiaľ sťažovateľ
dôkladne vysvetlil v odvolaní, že rozsudok okresného súdu neobsahuje riadne posúdenie
jeho príjmov a výdavkov (napr. číselnými údajmi), hoci ide o základnú náležitosť, nemožno
podľa sťažovateľa hovoriť o spravodlivom a preskúmateľnom rozhodnutí. Pochybenie
krajského súdu vidí sťažovateľ v tom, že sa uspokojil s formálnym posúdením a vybavením
jeho odvolania, hoci odvolacie argumenty neboli v rozsudku okresného súdu posúdené
v štandarde vyžadovanom zákonom.
Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa (...) na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.)
Krajského súdu v Žiline č.k. 5CoP/27/2016-372 z 31.05.2016 porušené boli.
2. Uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Krajského súdu v Žiline č.k.
5CoP/27/2016-372 z 31.05.2016 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 363,79
EUR na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 CoP 27/2016-372 z 31. mája 2016 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 P 96/2013-332 z 21. januára 2016.
Podľa zistenia krajského súdu okresný súd vo svojom rozsudku konštatoval, že
naposledy bolo o výške výživného rozhodované rozsudkom okresného súdu sp. zn.
5 P 46/2012 z 13. decembra 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
9 CoP 34/2013 z 11. apríla 2013. V tom čase bol sťažovateľ poberateľom invalidného
dôchodku v rovnakej výške ako v súčasnosti a zároveň bol živnostníkom, pričom podľa
vlastného vyjadrenia nemal z tejto činnosti žiaden príjem. Bol spoluvlastníkom rodinného
domu v obci v podiele 1/22. Býval v prenajatom byte spolu s družkou a tromi
maloletými deťmi, pričom príjem družky predstavoval vtedy iba rodičovský príspevok
190,10 € a prídavky na tri deti. V súčasnej dobe je sťažovateľ aj naďalej poberateľom
invalidného dôchodku, so svojou družkou a tromi maloletými deťmi bývajú v chatke
v záhradkárskej oblasti a očakávajú narodenie ďalšieho dieťaťa. Príjem matky dieťaťa
(ďalej len „matka“) ako opatrovateľky bol v predchádzajúcom konaní
okolo 800 až 1 000 € mesačne. Zmena na jej strane oproti predchádzajúcemu obdobiu
nastala v tom, že došlo úmerne s vekom dieťaťa k nárastu jeho potrieb a nákladov, ktoré
matka uhrádza sama. K najvýraznejšej zmene pomerov došlo na strane dieťaťa, keďže
v čase posledného rozhodovania o výživnom malo 16 rokov a navštevovalo druhý ročník
Strednej priemyselnej školy v , odbor technické lýceum. V súčasnej dobe je
študentom vysokej školy, a preto oproti predchádzajúcemu obdobiu nastal výrazný nárast
jeho životných potrieb v súvislosti so štúdiom na vysokej škole. Nedôvodnosť návrhu vidí
okresný súd v tom, že hoci finančná situácia sťažovateľa je už dlhšie obdobie nemenná, aj
napriek tomu dokázal platiť splátky vo výške 290 € mesačne za poskytnutý úver, hoci si na
to podľa vlastného vyjadrenia musel požičiavať od známych a od sestry. Okresný súd nevidí
v tomto jeho konaní logiku, keďže na jednej strane tvrdí, že nemá financie, no na druhej
strane sa s plným vedomím zadlžuje namiesto toho, aby si našiel riadne platenú prácu.
Rovnako okresný súd poukazuje aj na to, že nepriaznivá situácia a podmienky, v ktorých
žije so svojou rodinou, mu nebránia mať ďalšie dieťa. Nárast vyživovacích povinností ho
nezbavuje povinnosti voči dieťaťu, pričom predovšetkým sťažovateľ sám nesie
zodpovednosť za to, aby si mohol plniť vyživovaciu povinnosť ku všetkým svojim deťom.
Nie je povinnosťou dieťaťa nájsť si brigádu a z tejto financovať svoje náklady, ale
predovšetkým je povinnosťou sťažovateľa plniť si rodičovskú povinnosť.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné na zistenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením
§ 132 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil. Sťažovateľ v odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak
vyhodnotiť skutkový stav a právne závery.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej vzhľadom na výšku jeho
príjmu a s prihliadnutím na výdavky, ktoré má, nemôže objektívne platiť výživné
v doterajšom rozsahu 100 € mesačne. Poukazuje aj na to, že s družkou očakáva narodenie
ďalšieho dieťaťa.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že všeobecné súdy (primárne najmä
okresný súd) rozhodli po podrobnom zistení skutkového stavu a prijaté závery aj
vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnili. Rozsudky všeobecných súdov sa preto nejavia ako
arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný
názor, nezakladá bez ďalšieho porušenie označeného článku ústavy.
Ústavný súd považuje za potrebné osobitne konštatovať, že neboli zistené vlastne
žiadne zmeny v pomeroch na strane sťažovateľa ku dňu rozhodovania súdu oproti pomerom
zisteným v skoršom konaní, keď bol sťažovateľ zaviazaný platiť výživné v mesačnej výške
100 €. Vtedy i teraz sťažovateľ poberal, resp. poberá invalidný dôchodok v rovnakej výške
a podľa vlastného tvrdenia vtedy, ale ani teraz nedosahoval žiaden príjem zo živnostenského
podnikania. Teraz novo tvrdená skutočnosť, podľa ktorej družka čaká dieťa
so sťažovateľom, sama osebe neznamená zmenu pomerov, lebo o tejto by sa dalo uvažovať
až po narodení očakávaného dieťaťa.
Doterajšie úvahy ústavného súdu možno v podstate zhrnúť tak, že sťažovateľ sa
vlastne snaží v tomto konaní spochybniť závery, ku ktorým dospeli všeobecné súdy
v skoršom konaní o určenie výživného na vtedy ešte maloleté dieťa, hoci v jeho záujme by
bolo tvrdiť a dokazovať, že došlo k zmene pomerov od skoršieho rozhodnutia.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016