Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 730/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. JURKOVEC

ADVOKAT DK, s. r. o., M. R. Štefánika 1822, Dolný Kubín, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Roman Veselovský, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 31. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2016. Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 22. augusta 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -332 z 21. januára 2016 bol návrh sťažovateľa na zníženie výživného

na syna , (ďalej len „dieťa“), zamietnutý. Rozsudkom krajského

súdu č. k. -372 z 31. mája 2016 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ v konaní namietal, že pokiaľ je jeho jediný príjem v sume 310 € mesačne

(pričom sa objektívne zistilo, že žiaden iný príjem nedosahuje) a v konaní sa preukázali

značne negatívne skutočnosti, ktoré mu neumožňujú platiť výživné na dieťa 100 € mesačne

(dieťa žije v domácnosti s matkou pracujúcou v zahraničí), potom mu nezostáva na

živobytie spolu s družkou nemajúcou príjem (s ktorou sa stará o 3 maloleté deti a všetci žijú

v záhradnej chatke bez elektrickej energie). Aktuálna výška výživného sa mu preto javí ako

neúnosná. Opačný názor všeobecných súdov predstavuje hrubý zásah do základných

ľudských práv sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa za danej situácie všeobecné súdy nielenže nevzali do

úvahy, že sťažovateľ objektívne nemôže pracovať (je invalidný dôchodca a dlhé roky trpí

závažnými bolesťami chrbtice a tŕpnutím rúk, čo vyplýva z podstaty práce baníka

pracujúceho s vibračnými zariadeniami), ale dokonca okresný súd uviedol morálne

neospravedlniteľné hodnotenie skutkového stavu narodenia štvrtého dieťaťa sťažovateľa

(pochádzajúceho zo spolužitia s družkou), pričom túto skutočnosť vyhodnotil ako

protichodnú s požiadavkou sťažovateľa na zníženie výživného.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že súčasne ostatné skutočnosti

súvisiace so skúmaním jeho finančných pomerov všeobecné súdy hodnotia v jeho

neprospech. Je to napr. skutočnosť, že sťažovateľ sa snaží splácať dlhy, ktoré mu

v minulosti vznikli, hoci táto skutočnosť nemôže byť jednostranne vytrhnutá z kontextu

a mala by byť skúmaná v súvislosti s ostatnými zisteniami. Súčasne pokiaľ sťažovateľ

dôkladne vysvetlil v odvolaní, že rozsudok okresného súdu neobsahuje riadne posúdenie

jeho príjmov a výdavkov (napr. číselnými údajmi), hoci ide o základnú náležitosť, nemožno

podľa sťažovateľa hovoriť o spravodlivom a preskúmateľnom rozhodnutí. Pochybenie

krajského súdu vidí sťažovateľ v tom, že sa uspokojil s formálnym posúdením a vybavením

jeho odvolania, hoci odvolacie argumenty neboli v rozsudku okresného súdu posúdené

v štandarde vyžadovanom zákonom.

Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa (...) na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.)

Krajského súdu v Žiline č.k. -372 z 31.05.2016 porušené boli.

2. Uznesenie (správne má byť rozsudok, pozn.) Krajského súdu v Žiline č.k.

-372 z 31.05.2016 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 363,79

EUR na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -372 z 31. mája 2016 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -332 z 21. januára 2016.

Podľa zistenia krajského súdu okresný súd vo svojom rozsudku konštatoval, že

naposledy bolo o výške výživného rozhodované rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 13. decembra 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 11. apríla 2013. V tom čase bol sťažovateľ poberateľom invalidného

dôchodku v rovnakej výške ako v súčasnosti a zároveň bol živnostníkom, pričom podľa

vlastného vyjadrenia nemal z tejto činnosti žiaden príjem. Bol spoluvlastníkom rodinného

domu v obci v podiele 1/22. Býval v prenajatom byte spolu s družkou a tromi

maloletými deťmi, pričom príjem družky predstavoval vtedy iba rodičovský príspevok

190,10 € a prídavky na tri deti. V súčasnej dobe je sťažovateľ aj naďalej poberateľom

invalidného dôchodku, so svojou družkou a tromi maloletými deťmi bývajú v chatke

v záhradkárskej oblasti a očakávajú narodenie ďalšieho dieťaťa. Príjem matky dieťaťa

(ďalej len „matka“) ako opatrovateľky bol v predchádzajúcom konaní

okolo 800 až 1 000 € mesačne. Zmena na jej strane oproti predchádzajúcemu obdobiu

nastala v tom, že došlo úmerne s vekom dieťaťa k nárastu jeho potrieb a nákladov, ktoré

matka uhrádza sama. K najvýraznejšej zmene pomerov došlo na strane dieťaťa, keďže

v čase posledného rozhodovania o výživnom malo 16 rokov a navštevovalo druhý ročník

Strednej priemyselnej školy v , odbor technické lýceum. V súčasnej dobe je

študentom vysokej školy, a preto oproti predchádzajúcemu obdobiu nastal výrazný nárast

jeho životných potrieb v súvislosti so štúdiom na vysokej škole. Nedôvodnosť návrhu vidí

okresný súd v tom, že hoci finančná situácia sťažovateľa je už dlhšie obdobie nemenná, aj

napriek tomu dokázal platiť splátky vo výške 290 € mesačne za poskytnutý úver, hoci si na

to podľa vlastného vyjadrenia musel požičiavať od známych a od sestry. Okresný súd nevidí

v tomto jeho konaní logiku, keďže na jednej strane tvrdí, že nemá financie, no na druhej

strane sa s plným vedomím zadlžuje namiesto toho, aby si našiel riadne platenú prácu.

Rovnako okresný súd poukazuje aj na to, že nepriaznivá situácia a podmienky, v ktorých

žije so svojou rodinou, mu nebránia mať ďalšie dieťa. Nárast vyživovacích povinností ho

nezbavuje povinnosti voči dieťaťu, pričom predovšetkým sťažovateľ sám nesie

zodpovednosť za to, aby si mohol plniť vyživovaciu povinnosť ku všetkým svojim deťom.

Nie je povinnosťou dieťaťa nájsť si brigádu a z tejto financovať svoje náklady, ale

predovšetkým je povinnosťou sťažovateľa plniť si rodičovskú povinnosť.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti

potrebné na zistenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením

a nasl. , a dospel k skutkovým a právnym záverom,

s ktorými sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil. Sťažovateľ v odvolaní neuviedol žiadne

skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak

vyhodnotiť skutkový stav a právne závery.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej vzhľadom na výšku jeho

príjmu a s prihliadnutím na výdavky, ktoré má, nemôže objektívne platiť výživné

v doterajšom rozsahu 100 € mesačne. Poukazuje aj na to, že s družkou očakáva narodenie

ďalšieho dieťaťa.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že všeobecné súdy (primárne najmä

okresný súd) rozhodli po podrobnom zistení skutkového stavu a prijaté závery aj

vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnili. Rozsudky všeobecných súdov sa preto nejavia ako

arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný

názor, nezakladá bez ďalšieho porušenie označeného článku .

Ústavný súd považuje za potrebné osobitne konštatovať, že neboli zistené vlastne

žiadne zmeny v pomeroch na strane sťažovateľa ku dňu rozhodovania súdu oproti pomerom

zisteným v skoršom konaní, keď bol sťažovateľ zaviazaný platiť výživné v mesačnej výške

100 €. Vtedy i teraz sťažovateľ poberal, resp. poberá invalidný dôchodok v rovnakej výške

a podľa vlastného tvrdenia vtedy, ale ani teraz nedosahoval žiaden príjem zo živnostenského

podnikania. Teraz novo tvrdená skutočnosť, podľa ktorej družka čaká dieťa

so sťažovateľom, sama osebe neznamená zmenu pomerov, lebo o tejto by sa dalo uvažovať

až po narodení očakávaného dieťaťa.

Doterajšie úvahy ústavného súdu možno v podstate zhrnúť tak, že sťažovateľ sa

vlastne snaží v tomto konaní spochybniť závery, ku ktorým dospeli všeobecné súdy

v skoršom konaní o určenie výživného na vtedy ešte maloleté dieťa, hoci v jeho záujme by

bolo tvrdiť a dokazovať, že došlo k zmene pomerov od skoršieho rozhodnutia.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016