Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 729/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Kičom,

Advokátska kancelária, Prievozská 4B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. júla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom najvyšší súd ako

súd odvolací potvrdil ako vecne správny rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-32 z 27. júna 2014, ktorým tento potvrdil rozhodnutie odporcu – Centra

právnej pomoci sp. zn. z 11. júla 2013, ktorým sťažovateľovi nebol priznaný

nárok na bezplatnú právnu pomoc. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol:

«Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,

o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa

každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená,

dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už

nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami,

ako ten, o koho práva v konaní ide.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho

orgánu podľa piatej časti tretej hlavy je posudzovať, či

správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre

vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi

konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či

obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda

skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku, či

uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym

orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Pozitívny záväzok štátu umožniť prístup k spravodlivosti i osobám materiálne

znevýhodneným realizuje i prostredníctvom keď z ustanovenia

tohto zákona vyplýva, že jeho účelom je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci

a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám,

ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne

uplatnenie a ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom

sám, resp. v prevažnej miere, znáša náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným

osobám. Preto je celkom namieste, aby v právnej norme stanovil podmienky, za ktorých

bude takáto forma právnej pomoci fyzickým osobám patriť. V snahe vylúčiť zneužívanie

tejto právnej úpravy i v prípadoch, v ktorých by nešlo o spravodlivé uplatnenie alebo

bránenie práva je jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci skutočnosť, že nejde

o zrejmú bezúspešnosť sporu ( ). Samozrejme, nie

je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach podľa § 3 zákona

č. z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba považovať oprávnenie

správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva

(šikana), alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa (bez potreby vykonávať

dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť napr. z dôvodu zániku

práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej núdzi. Za obdobnú treba považovať i situáciu,

ak žiadateľ vyvracia skutočnosti, ktoré už boli záväzne vyriešené v iných konaniach alebo

ak nemôže v súdnom konaní dosiahnuť úspech z procesných dôvodov, napr. z dôvodu

včasného nepodania opravného prostriedku, resp. jeho neprípustnosti podľa procesných

predpisov.

Pokiaľ ide o negatívnu podmienku „zrejmá bezúspešnosť sporu“ v zmysle § 8 zákona

č. je nevyhnutné zdôrazniť, že ide o technický pojem výlučne pre účely tohto

konania, ktorý nemôže prejudikovať právne následky pre konanie vedené na Ústavnom súde

Slovenskej republiky. Uvedený pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“

a naznačuje taký skutkový stav veci, u ktorého Centrum pri dodržaní odbornej starostlivosti

pri prvotnej analýze veci postupom due dilligence neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť

náklady právnej pomoci. Na túto oblasť sa vzťahuje správna úvaha Centra, súd pri

prieskume zákonnosti neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia v zmysle

Ustanovenie nepredstavuje taxatívny výpočet

skutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu

prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v uvedenom ustanovení výslovne

uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu, má prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej

bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu.

Pri posudzovaní schopnosti žiadateľa označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení nie je

správny orgán oprávnený ich hodnotiť, to prináleží až súdu konajúcemu vo veci samej,

avšak musí posúdiť, či žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci je schopný aspoň označiť

dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Centrum právnej pomoci preskúmalo dokumenty, ktoré predložil navrhovateľ spolu

s podanou žiadosťou a dospelo k záveru, že navrhovateľ neuviedol, aké ústavné právo bolo

porušené alebo relevantný dôkaz o porušení ústavného práva. Za účelom objasnenia údajov

v konaniach, v ktorých žiadateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci bol navrhovateľ

pozvaný na osobné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo dňa 04.07.2013 za účasti viacerých

právnikov odporcu. Vo veci podania ústavnej sťažnosti navrhovateľ ani na predmetnom

osobnom stretnutí nevedel uviesť, ktoré ústavné právo bolo rozhodnutiami súdov porušené.

Z úradného záznamu z osobného stretnutia zo dňa 04.07.2013 nevyplýva, že by na ňom

navrhovateľ uviedol ďalšie relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení. Z uvedeného

vyplýva, že odporca dal navrhovateľovi dostatočný priestor a možnosť vyjadriť sa v rámci

správneho konania. Navrhovateľ však správnemu orgánu neposkytol dostatočnú súčinnosť.

Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že navrhovateľ neuviedol žiadne dôvody, pre

ktoré mu postupom súdov oboch stupňov mali byť v dotknutom konaní porušené ústavné

práva. Navrhovateľ poukazoval na to, že v podanej žiadosti Centru právnej pomoci

požiadal aj o poradenstvo v danej veci. Poskytovanie právnej pomoci upravuje zákon č.

, v ktorom sú stanovené konkrétne podmienky, ktoré musí žiadateľ o

poskytnutie právnej pomoci splniť. V zmysle Centrum

rozhoduje o forme poskytnutia právnej pomoci s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti

prípadu. V zmysle je právnou pomocou

poskytovanie právnych služieb, medzi ktoré patrí aj poradenstvo. Konanie o nároku na

poskytnutie právnej pomoci sa začína podaním písomnej žiadosti (

Z.z.). Z uvedených ustanovení zákona vyplýva, že aj v prípade poskytnutia poradenstva je

potrebné rozhodnúť. Odporca žiadosti navrhovateľa nevyhovel, nepriznal mu nárok na

poskytnutie právnej pomoci, a teda mu nepriznal nárok ani na poskytnutie poradenstva v

danej veci.

Senát odvolacieho súdu sa nestotožnil ani s tvrdením navrhovateľa, že prvostupňový

súd nahrádzal vo svojom rozhodnutí činnosť odporcu. Súd prvého stupňa preskúmal

napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel k záveru, že odporca postupoval v súlade

s právnymi predpismi a boli dodržané všetky procesné práva účastníka konania. ...

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom

administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie

dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre

vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľa

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa a potvrdil.»

3. Podľa sťažovateľa postupom všeobecných súdov mu bolo zmarené právo na

spravodlivý proces a súdnu a inú právnu ochranu, a to najmä tým, že (i) v konaní

o preskúmanie zákonnosti neprávoplatného rozhodnutia Centra právnej pomoci zvolili

svojvoľný a arbitrárny výklad pojmu zrejmá bezúspešnosť sporu, (ii) neprihliadli na závažné

procesné vady, ktoré sa vyskytli v správnom konaní a na ktoré sťažovateľ poukazoval, a

napokon (iii) sa presvedčivým spôsobom nevysporiadali s námietkami sťažovateľa.

3.1 Výklad zvolený najvyšším súdom a aplikácia príslušných právnych noriem

vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa je podľa jeho mienky arbitrárna a v rozpore

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj najvyššieho

súdu. „Predne sa“ podľa názoru sťažovateľa „vôbec nemožno pre arbitrárnosť stotožniť

so záverom najvyššieho súdu, že otázku a podmienky prípustnosti prípadného právneho

prostriedku, v rámci ktorého sa sťažovateľ domáhal poskytnutia právnej pomoci, by mala

a mohla byť vecou širokej správny úvahy zo strany Centra právnej pomoci“.

3.2 Sťažovateľ ďalej poukazuje, že ako žiadateľ v danej veci poukázal na celý rad

konkrétnych nedostatkov, pre ktoré sa domáhal podania ústavnej sťažnosti v zmenkovom

konaní, a na ten účel ustanovenia právneho zástupcu z radov advokátov. Konkrétne vytýkal

celý rad pochybení, ktoré môžu smerovať nepochybne k odňatiu práva na možnosť konať

pred súdom.

3.3 Najvyšší súd podľa presvedčenia sťažovateľa rovnako zásadne pochybil, keď

postup správneho orgánu spočívajúci v tom, aby od účastníka konania, ktorý nie je v danej

veci profesionálom, na ústnom prerokovaní jeho žiadosti o právnu pomoc požadoval právne

hodnotenia a jeho názory týkajúce sa podmienok prípustnosti ústavnej sťažnosti, z hľadiska

zákonnosti ako prípustný odobril, a dokonca konštatoval, že Centrum právnej pomoci

umožnilo sťažovateľovi vyjadriť sa. Centrum právnej pomoci ako správny orgán

postupovalo podľa sťažovateľa v úplne príkrom rozpore so zásadou úzkej súčinnosti

s účastníkmi konania, keďže malo minimálne umožniť sťažovateľovi na požiadavku centra

odpovedať písomne, a nie na ústnom pojednávaní (označenom ako osobné stretnutie). Táto

požiadavka je podľa sťažovateľa úplne absurdná, keďže sťažovateľ jasne a zreteľne

formuloval postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, s ktorými nie je spokojný a ktoré

vyzneli v jeho neprospech, ako aj právny prostriedok, ktorý chce na účel ochrany svojich

práv využiť, a to ústavnú sťažnosť. Takto vymedzená žiadosť je podľa sťažovateľa

jednoznačne postačujúca. Požiadavka Centra právnej pomoci na popis porušených práv,

teda označenie ich formálneho popisu (napr. právo na spravodlivý proces a pod.), sa

sťažovateľovi javí ako ničím neodôvodnený formalizmus a ako zámienka na zamietnutie

žiadosti. Z hľadiska oprávnených požiadaviek na účastníka konania, ktorý je v danej veci

laikom, podľa názoru sťažovateľa ide o maximálnu súčinnosť zo strany sťažovateľa, ktorý

nie je advokátom. Preto mal najvyšší súd podľa presvedčenia sťažovateľa v napadnutom

rozsudku jasne uviesť, že správny orgán porušil túto základnú zásadu správneho konania,

rozhodnutie Centra právnej pomoci zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie prerokovanie.

3.4 Sťažovateľ konštatuje, že úplne bez odpovede ostala závažná výhrada

sťažovateľa, ktorý uviedol, že rovnako žiadal o poskytnutie poradenstva v dotknutej veci,

teda o možnosť konzultácie s advokátom. Sťažovateľ podľa jeho slov správne uviedol, že až

na základe riadnej právnej analýzy vypracovanej advokátom, špecializujúcim sa na

problematiku zmenkového práva, bude možné zodpovedne určiť ďalší postup pri ústavnej

ochrane práv a právom chránených záujmov odvolateľa a zvoliť vhodný prostriedok

ochrany jeho práv.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle , postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republike v konaní vedenom pod spis. zn. a jeho rozsudkom zo dňa

1. 7. 2015 vydanom v tomto konaní porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. 7. 2015, spis. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 €, na účet právneho zástupcu...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

7.2 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému prístup

k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (porov. ).

7.3 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ).

7.4 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič

v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).

7.5 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva podľa piatej časti v tom čase platného , ktorého

úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých

rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.

).

8. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

vzhľadom na námietky sťažovateľa smerujúce proti postupu a napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu toto vykazuje známky potenciálneho porušenia ústavných práv

sťažovateľa alebo naopak, či sú námietky sťažovateľa vzhľadom na postup najvyššieho

súdu a obsah napadnutého rozsudku zjavne neopodstatnené. Z uvedeného dôvodu by nebolo

ani potenciálne možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených

ústavných práv sťažovateľa.

8.1 Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom. Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup nadriadeného súdu a požiadavkami

kladenými a dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.

8.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia nadriadeného súdu tejto procesnej formy.

8.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení , ako aj o poskytovaní

právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o právnej pomoci“) najvyšším súdom a aj

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti

alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46

a dohovoru. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil

svoje zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade

s ich znením, obsahom i duchom.

8.4 Najvyšší súd zároveň odpovedal na ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivé

rozhodnutie veci, ktorými podľa názoru ústavného súdu boli otázky týkajúce sa miery

uváženia Centra právnej pomoci pri hodnotení bezúspešnosti sporu podľa zákona o právnej

pomoci pri posudzovaní žiadosti žiadateľa o právnu pomoc. Najvyšší súd k „bezúspešnosti

sporu“ v zmysle zákona o právnej pomoci v spojení so skutočným stavom sťažovateľovej

veci uviedol presvedčivé argumenty, s ktorými sa ústavný súd stotožňuje: «V snahe vylúčiť

zneužívanie tejto právnej úpravy i v prípadoch, v ktorých by nešlo o spravodlivé uplatnenie

alebo bránenie práva je jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci skutočnosť, že

nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu ( ).

Samozrejme, nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach

podľa z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba

považovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde

u žiadateľa o zneužitie práva (šikana), alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa

(bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť

napr. z dôvodu zániku práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej núdzi. ... Pokiaľ ide

o negatívnu podmienku „zrejmá bezúspešnosť sporu“ v zmysle

je nevyhnutné zdôrazniť, že ide o technický pojem výlučne pre účely tohto konania...

Uvedený pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“ a naznačuje taký skutkový

stav veci, u ktorého Centrum pri dodržaní odbornej starostlivosti pri prvotnej analýze veci

postupom due dilligence neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť náklady právnej pomoci.

Na túto oblasť sa vzťahuje správna úvaha Centra, súd pri prieskume zákonnosti

neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia v zmysle

Ustanovenie nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností,

na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať,

avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v uvedenom ustanovení výslovne uvedené, podľa

názoru odvolacieho súdu, má prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti

sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Pri posudzovaní

schopnosti žiadateľa označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení nie je správny orgán

oprávnený ich hodnotiť, to prináleží až súdu konajúcemu vo veci samej, avšak musí posúdiť,

či žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci je schopný aspoň označiť dôkazy na podporu

svojich tvrdení. Centrum právnej pomoci preskúmalo dokumenty, ktoré predložil

navrhovateľ spolu s podanou žiadosťou a dospelo k záveru, že navrhovateľ neuviedol, aké

ústavné právo bolo porušené alebo relevantný dôkaz o porušení ústavného práva.

Za účelom objasnenia údajov v konaniach, v ktorých žiadateľ požiadal o poskytnutie

právnej pomoci bol navrhovateľ pozvaný na osobné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo dňa

04.07.2013 za účasti viacerých právnikov odporcu. Vo veci podania ústavnej sťažnosti

navrhovateľ ani na predmetnom osobnom stretnutí nevedel uviesť, ktoré ústavné právo bolo

rozhodnutiami súdov porušené. Z úradného záznamu z osobného stretnutia zo dňa

04.07.2013 nevyplýva, že by na ňom navrhovateľ uviedol ďalšie relevantné dôkazy na

podporu svojich tvrdení. Z uvedeného vyplýva, že odporca dal navrhovateľovi dostatočný

priestor a možnosť vyjadriť sa v rámci správneho konania. Navrhovateľ však správnemu

orgánu neposkytol dostatočnú súčinnosť. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že

navrhovateľ neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré mu postupom súdov oboch stupňov mali byť

v dotknutom konaní porušené ústavné práva.»

8.5 Postup a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sú v tomto smere ústavne

konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia

alebo omyly v posudzovaní skutkového stavu alebo obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Právne závery najvyššieho súdu sú jasné a vzhľadom na skutkový stav udržateľné

a odôvodnené.

9. Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj jeho postup v konaní je teda

nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie

je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016