Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 623/2016
PDF · 182.51 KB
No categories available
I. ÚS 623/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a , , zastúpených advokátom
, , vo veci namietaného porušenia
ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 98/07 a jeho rozsudkom
z 23. apríla 2015, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 209/2015
zo 17. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. júna 2016 doručená sťažnosť , ,
a , (ďalej spolu len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia základného práva súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 98/07 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2015, ako aj
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 209/2015
zo 17. februára 2016.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 28. decembra 2006
pôvodne Okresnému súdu Bratislava II, ktorá bola 22. januára 2007 z dôvodu miestnej
nepríslušnosti postúpená okresnému súdu, sa sťažovatelia domáhali voči žalovaným
( ) zaplatenia im „náhrady
za užívanie a znehodnotenie ich pozemku“ žalovanými. Sťažovatelia svoj žalobný nárok
odôvodnili tým, že súc v nevedomosti o tom, že pod sporným pozemkom je vedené
vysokotlakové potrubie žalovaných, tento pozemok v dobrej viere (keďže vecné bremeno
viaznuce na pozemku nebolo zapísané v liste vlastníctva) kúpili od dedičov tohto pozemku,
a to pre účely výstavby chaty a výsadby zelene na rekreačné účely, čo však sťažovatelia
kvôli tomuto potrubiu nemohli zrealizovať, v dôsledku čoho sú obmedzení vo výkone ich
vlastníckych práv predmet svojho vlastníctva riadne užívať.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú zdĺhavosť postupu
okresného súdu v konaní o tejto ich žalobe, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom
sp. zn. 7 C 98/07 z 23. apríla 2015 „... v prieťahmi 9. rokov...“, a arbitrárnosť označeného
rozsudku okresného súdu, ktorý žalobu sťažovateľov zamietol, ako aj potvrdzujúceho
rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 209/2015 zo 17. februára 2016 dôvodiac tým, že
rozhodli „... s odvolaním sa na zákon spred 55 rokov t.j. plynárenský zákon č. 65/1960 Zb.,
ktorý bol schválený parlamentom Československej socialistickej republiky a tento
socialistický zákon vychádzal so socialistického vlastníctva. Všeobecné súdy, ktoré konali
na 1.stupni aj na 2. stupni nezohľadnili pri rozhodovaní veci vyššie zákony a to Ústavu SR
vyhlásenú dňa 1.09.1992, ktorá nadovšetko chráni súkromné vlastníctvo a nadradeným
zákonom je Medzinárodný DOHOVOR o ochrane ľudských právach a základných
slobodách vyhlásený v Štrasburgu dňa 22.11.1984, ktorý Slovenská republika ratifikovala
a je ním viazaná a to hneď v čl. 1. OCHRANA MAJETKU.“.
4. Vzhľadom na uvedené sa sťažovatelia domáhajú, aby po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ... a ... podľa čl. 6 odst.
1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na spravodlivé súdne
konanie a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 odst. 1. a čl. 48 odst. 2 právo
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti bolo porušené
postupom a ROZSUDKOM Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7 C 98/2007-254 zo dňa
23.4.2015 a Krajského súdu v Bratislave a ROZSUDOK Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2Co 209/2015-275 zo dňa 17.02.2016 Ústavný súd SR zrušuje a vec vracia Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
2. ... a ... priznáva primerané
finančné zadosťučinenie v sume: každému po 30 000.- Eur od Krajského súdu v Bratislave
a každému po 45 000.- Eur od Okresného súdu Bratislava IV z titulu porušenia základného
práva podľa bodu I. a ich zaväzuje, aby uvedené priznané sumy vyplatili súdy sťažovateľom
a do 60 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia, okrem toho sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy konania vo výške... Eur
do 30 dní.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu
7.1 Pokiaľ ide o sťažovateľom napádané rozhodnutie okresného súdu
sp. zn. 7 C 98/07 z 23. apríla 2015, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp
subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,
môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,
iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v
žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
7.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených základných práv
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už
po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
7.3 Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu
tých práv, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú a k porušeniu ktorých malo dôjsť
v dôsledku arbitrárneho odôvodnenia rozsudku okresného súdu, neposkytujú všeobecné
súdy na základe sťažovateľom dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné
právne prostriedky nápravy namietaného porušenia ich práv. Podľa ústavného súdu
sťažovatelia mali možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred ústavným súdom
napadnutého rozsudku okresného súdu, a to využitím riadneho opravného prostriedku
(odvolania), ktorý, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovatelia napokon aj využili.
Na základe sťažovateľmi podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho
preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovatelia proti rozhodnutiu okresného súdu
uvádzajú aj v konaní pred ústavným súdom.
7.4 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (voči okresnému súdu) už
po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
8. K namietanému postupu okresného súdu
8.1 Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané prieťahy v postupe okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 98/07, ústavný súd podotýka, že v súlade so svojou judikatúrou (II.
ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06) poskytuje ochranu základnému právu
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo
alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
8.2 Inými slovami, o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
možno hovoriť aj vtedy, keď porušovanie označeného práva v konaní pred všeobecným
súdom už skončilo právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda stav právnej neistoty sťažovateľov bol už odstránený.
8.3 Vyhlásením rozsudku vo veci samej 23. apríla 2015 a jeho doručením okresný
súd vykonal všetky zákonom mu dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty
sťažovateľov v prvoinštančnom konaní, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom
na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní
právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu, kedy okresný súd už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom
ovplyvniť priebeh konania a prípadne prieťahy v ňom (napr. II. ÚS 1/05).
8.4 Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
8.5 Uvedené závery vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu boli
podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti už
po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
9. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu
9.1 V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 Co 209/2015 zo 17. februára 2016 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou
zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde to nedovoľuje.
9.2 Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
9.3 Zo sťažovateľmi predloženého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 2 Co 209/2015
zo 17. februára 2016 ústavný súd zistil, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
16. apríla 2016 a od tohto dátumu do 20. júna 2016, keď sťažnosť sťažovateľov adresovaná
ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená
23. júna 2016), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde (16. jún 2016 ako posledný deň lehoty pripadal na štvrtok, pozn.).
9.4 Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom
prejednaní aj v tejto časti odmietol, a to ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom primeraného
finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia ich
práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti
už nerozhodoval.
11. Pre účely konania pred ústavným súdom ústavný súd nepovažoval sťažovateľov
za kvalifikovane právne zastúpených, pretože napriek tomu, že v sťažnosti ako svojho
právneho zástupcu označili advokáta , advokátska kancelária,
Šafarikovo námestie 2, Bratislava, sťažnosť sťažovateľov nebola týmto advokátom
podpísaná a sťažovatelia ani nepredložili splnomocnenie udelené mu na ich zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2016