Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 683/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva zaručeného

v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves a jeho uzneseniami sp. zn.

z 2. júla 2015 (), sp. zn. z 18. septembra

2015 (), sp. zn. z 28. septembra 2015 (),

sp. zn. z 30. septembra 2015 (), sp. zn.

z 30. septembra 2015 (), sp. zn. z 28. septembra 2015

(), sp. zn. z 28. septembra 2015 (), sp. zn.

zo 16. septembra 2015 (), sp. zn.

z 10. septembra 2015 (), sp. zn. zo 16. septembra 2015

(), sp. zn. z 8. októbra 2015 (), sp. zn.

z 8. októbra 2015 (), sp. zn. zo 6. októbra

2015 (), sp. zn. zo 14. októbra 2015 (),

sp. zn. zo 14. októbra 2015[správne má byť z 19. októbra 2015, pozn.]

(), sp. zn. z 19. októbra 2015 (), sp. zn.

z 19. októbra 2015 (), sp. zn. z 19. októbra

2015 () a sp. zn. z 19. októbra 2015 ()

a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami , , , ,

Rvp 15268/2015, , , , ,

Rvp 15273/2015, , , Rvp 16140/2015 Rvp 16455/2015,

Rvp 16456/2015, , , a

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. septembra

2015, 13. novembra 2015, 20. novembra 2015, 3. decembra 2015, 10. decembra 2015 a 21.

decembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva zaručeného

v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), práva

zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj

namietaného porušenia (ďalej len „“)

a čl. 14 dohovoru uzneseniami Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)

uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na

2

základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých boli

účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorené rozhodcovské doložky, resp. rozhodcovské

zmluvy. Sťažovateľka podala návrhy na začatie exekúcii, v ktorých požadovala výkon

rozhodcovských rozsudkov. Okresný súd napadnutými uzneseniami zastavil exekučné

konania z dôvodu, že o totožných veciach sťažovateľky už v skorších konaniach

právoplatne rozhodol.

3. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; vytýka im nesprávne právne posúdenie

existencie prekážky rozhodnutej veci a predčasnosť rozhodnutia o zastavení exekučného

konania vo fáze, keď podľa názoru sťažovateľky je súd oprávnený rozhodovať len o udelení

poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, resp. o zamietnutí takéhoto návrhu.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd „... rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka namieta,

že exekučný súd vôbec nerozhodol o jej návrhu na udelenie poverenia súdnemu

exekútorovi, a poukazuje na právny názor Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“), podľa ktorého zásada kontradiktórnosti zahŕňa aj právo účastníkov konania

oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným ex offo, na ktorých

chce súd založiť svoje rozhodnutie.

4. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v namietaných veciach „... exekučný súd nesprávne

aplikoval , , prvá veta a , pretože

v exekučnom konaní nie je možné na predchádzajúce exekučné konanie, ktoré sa skončilo

uznesením o zastavení exekúcie... aplikovať zásadu res iudicata“. Sťažovateľka ďalej

poukazuje na to, že „Exekučné konanie nemá merito veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale

predstavuje len proces. Akékoľvek skončenie exekučného konania, preto nie je spôsobilé

vytvoriť prekážku rozhodnutej veci.“.

5. Sťažovateľka odôvodňuje svoje sťažnosti aj tým, že „Súdna prax je jednotná v

názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k

návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho

vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto

skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

6. Sťažovateľka namieta, že okresný súd napadnutými uzneseniami a postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu, porušil aj základné právo garantované v čl. 47 charty.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje najmä na rozsudok Súdneho dvora (ďalej len

„Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, nemusí k tomu, aby vyvodil právne dôsledky z tohto záveru, čakať, či

spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená.

Zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti však zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval

v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať o tom

účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,

ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

7. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie a práv podľa

dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutými uzneseniami

okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a zrušil napadnuté uznesenia

a veci vrátil okresnému súdu, prípadne na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada, aby jej

ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

8. Ústavný súd z napadnutých rozhodnutí okresného súdu zistil, že týmito

uzneseniami boli zastavené exekučné konania podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku [v znení účinnom do 31. júna 2016, pozn. (ďalej len „OSP“)] s odôvodnením,

že exekučné konania vedené na podklade tých istých exekučných titulov, vo vzťahu k tým

istým účastníkom konania už boli okresným súdom (v rámci iných konaní) právoplatne

4

rozhodnuté ( ) a tvoria prekážku res iudicata, ktorá je neodstrániteľnou

prekážkou konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len

„CSP“).

10. V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí

na spoločné konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa

týkajú tých istých strán. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí,

avšak v súlade s citovaným možno v konaní o

sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

11. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto

uznesenia, z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na

totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených ustanovení

a práv zaručených dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou napadnutými

uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

15. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

16. Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené práva. Podľa tvrdení

sťažovateľky okresný súd vydal svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho

posúdenia vecí a s použitím nesprávnej aplikácie a interpretácie práva. Napadnutými

uzneseniami malo podľa sťažovateľky dôjsť k ohrozeniu jej existujúcich pohľadávok.

Sťažovateľka tiež namieta, že v napadnutých konaniach mala výrazne nevýhodné

postavenie a súdy s ňou zaobchádzali odlišne.

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , IV. ÚS

299/04, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu a podobne aj práva na

spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

6

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma ().

18. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, III.

ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

19. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

20. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov

aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

zo základných práv alebo slobôd. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená

v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

21. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa

všetkými pre rozhodnutie relevantnými skutkovými a právnymi otázkami zaoberal, a to

v rozsahu potrebnom a dostatočnom na prijatie konečného záveru o potrebe zastavenia

exekučných konaní. Po skutkovom zistení, že na základe totožného exekučného titulu vo

veci rovnakých účastníkov už bolo okresným súdom v inom konaní právoplatne rozhodnuté

(konania boli právoplatne zastavené z dôvodu vydania exekučného titulu na základe

neprijateľnej zmluvnej podmienky), okresný súd vyhodnotil, že ide o prekážku veci

rozhodnutej (res iudicata), čo predstavuje nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť. Na takto zistený skutkový stav všeobecný súd aplikoval príslušné zákonné

ustanovenia ( a ), ktoré vyložil a použil v súlade s ich znením,

zmyslom a účelom.

22. Ústavný súd pripomína, že v zmysle svojej judikatúry právo na spravodlivé súdne

konanie všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi

predpismi, vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (obdobne napr. ). Teda

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ).

23. Ústavný súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutia okresného súdu sú vnútorne

logické, nie sú prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho súdu, rešpektujú

zákonné požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia, nie sú arbitrárne a zrozumiteľným,

preskúmateľným a dostatočným spôsobom dávajú odpoveď na otázku, prečo bolo potrebné

príslušné exekučné konania zastaviť.

8

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností nezistil

žiadne signály porušenia označených práv sťažovateľky, ktoré by po prípadnom prijatí

sťažností na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k pozitívnemu výroku meritórneho

rozhodnutia. Za týchto okolností bolo potrebné sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnené už pri ich predbežnom prerokovaní, tak

ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia (bod 2 výroku).

19. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2016