Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
PLs. ÚS 21/2016
PDF · 169.45 KB
No categories available
PLs. ÚS 21/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLs. ÚS 21/2016-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 12. októbra 2016
o sťažnostiach obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom
advokátska kancelária, , vedených pod sp. zn. Rvp 6786/2016 a sp. zn.
Rvp 9997/2016 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1,
čl. 26 ods. 2, čl. 26 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa
čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Sžo 72/2015 z 1. marca 2016 (sp. zn. Rvp 6786/2016) a sp. zn. 5 Sžhpu 2/2014
z 28. apríla 2016 (sp. zn. Rvp 9997/2016) takto
rozhodol:
Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 6786/2016
a sp. zn. Rvp 9997/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 6786/2016.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. mája 2016
(sp. zn. Rvp 6786/2016) a 1. augusta 2016 (sp. zn. Rvp 9997/2016) doručené sťažnosti
obchodnej spoločnosti , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1,
čl. 26 ods. 2, čl. 26 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach (ďalej len „pakt“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 72/2015
z 1. marca 2016 (sp. zn. Rvp 6786/2016) a sp. zn. 5 Sžhpu 2/2014 z 28. apríla 2016
(sp. zn. Rvp 9997/2016) (ďalej len „napadnuté rozsudky“).
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka podala
na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“)
v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) viacero žiadostí, v ktorých
sa domáhala sprístupnenia informácií. Protimonopolný úrad žiadostiam sťažovateľky
nevyhovel. Proti rozhodnutiam protimonopolného úradu podala sťažovateľka rozklad, ktorý
bol predsedom protimonopolného úradu taktiež zamietnutý. Sťažovateľka sa teda obrátila
so žalobami na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), a pretože nebola úspešná
ani na krajskom súde, podala proti rozhodnutiam krajského súdu na najvyššom súde
odvolanie. Najvyšší súd sa s odôvodnením krajského súdu stotožnil [v zmysle § 219 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“)].
Dôvodom odmietnutia prístupu sťažovateľky k požadovaným informáciám
bol výklad § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám v súvislosti
s poznámkou pod čiarou č. 24 b) k uvedenému ustanoveniu.
Sťažovateľka v sťažnostnej argumentácii tvrdí, že najvyšší súd sa ústavne
konformným spôsobom nevysporiadal s jej kľúčovou námietkou a že dospel k ústavne
nekonformnému výkladu vo veci „sporného“ § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom
prístupe k informáciám.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky «(30) Podstatou Žaloby a neskoršieho Odvolania
proti Rozsudku Krajského súdu bola argumentácia Sťažovateľky, podľa ktorej konanie
o koncentrácii nepredstavuje kontrolu (resp. výkon dohľadu) v zmysle § 11 ods. 1 písm. h)
Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Sťažovateľka tvrdila a naďalej tvrdí,
že činnosť Úradu pri kontrole koncentrácií sa neodlišuje od výkonu bežných správnych
kompetencií ostatných správnych orgánov a nemá preto spadať pod režim ustanovenia § 11
ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Pre zodpovedanie otázky,
či Úrad vykonáva kontrolu, resp. dohľad v zmysle § 11 ods. I písm. h) Zákona o slobodnom
prístupe k informáciám, by malo byť rozhodujúce, akú činnosť Úrad v skutočnosti v danom
prípade (kontrola koncentrácií) vykonáva. Poznámka pod čiarou 24b) k § 11 ods. 1 písm. h)
Zákona o slobodnom prístupe k informáciám uvádza výpočet príslušných zákonov, na ktoré
by sa § 11 ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám mal vzťahovať.
Uvedený výpočet zákonov podľa Sťažovateľky naznačuje, že účelom výnimky
zo sprístupňovania informácií podľa daného ustanovenia je pokryť iba interné kontrolné
procesy vo verejnej správe alebo špecifické dohliadacie procesy nad osobitne regulovanými
subjektmi alebo činnosťami. Zákonodarca v poznámke pod čiarou 24b) k § 11 ods. 1
písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám neuviedol odkaz na Zákon o ochrane
hospodárskej súťaže. Podľa Sťažovateľky, ak by zákonodarca chcel Zákon o ochrane
hospodárskej súťaže podriadiť režimu § 11 ods. I písm. h) Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám, určite by taký významný právny predpis v poznámke pod čiarou bol býval
uviedol. Navyše, podľa názoru Sťažovateľky je potrebné vykladať výnimky z povinnosti
sprístupniť informáciu úzko a v súlade so zásadou „čo nie je tajné, je verejné“, čo vyplýva
nielen z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu, ale aj z dôvodovej správy k danému
právnemu predpisu.
(31) Najvyšší súd sa s touto argumentáciou vysporiadal iba formálnym argumentom,
podľa ktorého (zvýraznenie doplnené): „Najvyšší súd je toho názoru, že kategorické znenie
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácií týkajúceho sa
výkonu kontroly, preto je ho potrebné nevyhnutne vykladať len v kontexte s účelom zákona
(a článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), podľa ktorého pri obmedzovaní
základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Jednotlivé osobitné
predpisy vymenúva zákon o slobodnom prístupe k informáciám iba demonštratívne,
nie taxatívne, a to v poznámke pod čiarou, z čoho nemožno vyvodiť, že ustanovenie § 11
ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa nevzťahuje aj na kontrolu,
či dohľad vykonávaný podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže [...] žalobca nemôže
na základe demonštratívneho výpočtu osobitných predpisov v poznámke pod čiarou
k ustanoveniu § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyvodiť,
že ak zákonodarca do demonštratívneho výpočtu osobitných predpisov, na ktoré sa toto
ustanovenie vzťahuje, nezahrnul zákon o ochrane hospodárskej súťaže, predmetné
ustanovenie sa na tento právny predpis nevzťahuje. Predmetné ustanovenie sa vzťahuje
na tie konania, ktoré konkrétny osobitný zákon označuje za výkon kontroly, dohľadu alebo
dozoru.“
(32) Podstata tvrdenia Sťažovateľky však spočívala v inom argumente, ako je zoznam
predpisov v poznámke pod čiarou. Podstata argumentácie Sťažovateľky sa týkala výkladu
pojmov „dohľad“ a „kontrola“ v § 11 ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Podľa Sťažovateľky ide o činnosť určitej kvality (interné kontrolné procesy
vo verejnej správe alebo špecifické dohliadacie procesy nad osobitne regulovanými
subjektmi alebo činnosťami) a nie o akúkoľvek činnosť správneho orgánu, ktorú
zákonodarca náhodne označí slovom kontrola a dohľad. Sťažovateľka netvrdila, že zoznam
predpisov v relevantnej poznámke pod čiarou je taxatívny, ale to, že práve zoznam aktov
uvedených v poznámke pod čiarou naznačuje, ako majú byť vykladané pojmy „kontrola“
alebo „dohľad“ uvedené v samotnom normatívnom texte predpisu.
(33) S touto kľúčovou argumentáciou sa ani Krajský súd ani Najvyšší súd ústavne
konformným spôsobom nevysporiadali, hoci ju Najvyšší súd v Napadnutom rozsudku sám
za kľúčovú označil, keď uviedol, že „za podstatnú otázku považuje to, či žalovaný [Úrad]
svojím konaním vykonával dohľad resp. kontrolu“. Tým porušil Najvyšší súd označené
základné práva Sťažovateľky.».
Sťažovateľka zdôvodňuje, že § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe
k informáciám predstavuje obmedzenie jej základného práva na informácie, práva
vyhľadávať informácie a práva prijímať informácie. Preto vo veci žiadala vykonanie testu
prípustnosti obmedzenia jej základného práva.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky «(42) Ústavný súd sa totiž už v analogickom prípade
mal možnosť vyjadriť k ústavne konformnej aplikácii výnimky z povinnosti poskytovať
informácie v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám (nález
sp. zn. IV. ÚS 464/2010 z 10. novembra 2011). Najmä uviedol, že povinná osoba má
pri aplikácii výnimky z povinnosti poskytnúť informáciu podľa § 11 Zákona o slobodnom
prístupe k informáciám s využitím správnej úvahy posúdiť rozsah sprístupnenia informácie
a tvrdenie Najvyššieho súdu, podľa ktorého „Kategorické znenie ustanovenia § 11 ods. 1
písm. g) (teraz písmeno h), poznámka) zákona o slobodnom prístupe k informáciám
neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácii týkajúceho sa výkonu
kontroly...“, považoval Ústavný súd za neodôvodnene reštriktívny výklad porušujúci
základné práva sťažovateľa.
(43) Podľa Ústavného súdu „zákon č. 211/2000 Z. z. v označenom ustanovení
poskytuje povinnej osobe... možnosť buď nesprístupniť, alebo obmedziť prístup sťažovateľky
k informáciám na základe využitia správnej úvahy. Najvyšší súd nevyužil možnosť aplikovať
zákonom mu dovolenú správnu úvahu, naopak túto v odôvodnení napadnutého rozsudku
bez akéhokoľvek komentára vylúčil.“. Ústavný súd ďalej uviedol, že „§ 11 ods. 1 písm. g)
(teraz písm. h), poznámka) zákona č. 211/2000 Z. z. je síce formulovaný kategoricky, avšak
vzhľadom na úvodnú vetu § 11 ods. 1 tohto zákona aj formulácia v písm. g)
(poznámka: teraz písm. h)) tohto ustanovenia umožňovala najvyššiemu súdu vybrať
pri svojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie príslušnému subjektu,
alebo len jej poskytnutie v obmedzenom rozsahu. ...“
(44) V Napadnutom rozsudku použil Najvyšší súd presne rovnakú argumentáciu
vylučujúcu akúkoľvek správnu úvahu o možnosti sprístupnenia informácie čo i len
v obmedzenom rozsahu, ako aj argumentáciu o výklade pojmu „kontrola“ v neprospech
základného práva na informácie, aká bola v uvedenom náleze Ústavného súdu považovaná
za odporujúcu označeným základným právam sťažovateľky, keď svoj názor odôvodnil
kategorickým výkladom výnimky z povinnosti poskytnúť informáciu: „Najvyšší súd je toho
názoru, že kategorické znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia
informácií týkajúceho sa výkonu kontroly....“ Z tvrdení Sťažovateľky pritom vyplývalo,
že požaduje materiálne zhodnotenie možnosti odmietnuť sprístupnenie informácie a ústavne
konformný výklad § 11 ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
(45) Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu (nález sp. zn. IV. ÚS 464/2010
z 10. novembra 2011) vyplýva povinnosť pri ústavne konformnom výklade § 11 ods. 1 písm.
h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám využiť správnu úvahu za účelom
rozhodnutia, či žiadateľovi nesprístupniť, alebo len obmedziť prístup k informáciám.
K takému postupu však z dôvodu rýdzo formalistického výkladu § 11 ods. 1 písm. h) Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám nedošlo a ani Najvyšší súd sa s možnosťou uplatnenia
správnej úvahy nevysporiadal, čo sa tiež podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu považuje
za porušenie označených základných práv a slobôd a predmetné ustanovenie Zákona
o slobodnom prístupe k informáciám nevykladal ústavno-konformne. Jednoznačný záver
Najvyššieho súdu možno vyhovuje formálno-právnym požiadavkám odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, avšak uplatňujúc zásadu materiálneho chápania ústavnosti nesmie byť takéto
odôvodnenie ústavne akceptovateľné.».
V petitoch podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nálezy,
v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 26 ods. 2,
čl. 26 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3 paktu a práv podľa
čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho
súdu uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia, napadnuté rozsudky zrušil a veci vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
V zmysle dikcie § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
V zmysle § 166 ods. 1 prvej vety CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí
na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých strán.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 6786/2016 a sp. zn. Rvp 9997/2016 vyplýva,
že sťažovateľka namieta porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv najvyšším
súdom z dôvodu, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej
kľúčovými námietkami a že dospel k ústavne nekonformnému výkladu vo veci „sporného“
§ 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Sťažovateľka má
v doručených sťažnostiach toho istého splnomocneného zástupcu, ktorý koncipoval všetky
predmetné sťažnosti doručené ústavnému súdu.
Vzhľadom na to, že uvedené ústavné sťažnosti spolu skutkovo mimoriadne úzko
súvisia a sú obsahovo totožné, ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 166 ods. 1 CSP rozhodol, že veci vedené ústavným
súdom pod sp. zn. Rvp 6786/2016 a sp. zn. Rvp 9997/2016 spája na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6786/2016.
Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu obsiahnutý vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2016