Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLs. ÚS 21/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLs. -7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 12. októbra 2016

o sťažnostiach obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom

advokátska kancelária, , vedených pod sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1,

, a , práv podľa

čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 1. marca 2016 (sp. zn. ) a sp. zn.

z 28. apríla 2016 (sp. zn. ) takto

rozhodol:

Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. mája 2016

(sp. zn. ) a 1. augusta 2016 (sp. zn. ) doručené sťažnosti

obchodnej spoločnosti , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1,

, a (ďalej len „“),

práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach (ďalej len „pakt“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 1. marca 2016 (sp. zn. ) a sp. zn. z 28. apríla 2016

(sp. zn. ) (ďalej len „napadnuté rozsudky“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka podala

na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“)

v zmysle o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) viacero žiadostí, v ktorých

sa domáhala sprístupnenia informácií. Protimonopolný úrad žiadostiam sťažovateľky

nevyhovel. Proti rozhodnutiam protimonopolného úradu podala sťažovateľka rozklad, ktorý

bol predsedom protimonopolného úradu taktiež zamietnutý. Sťažovateľka sa teda obrátila

so žalobami na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), a pretože nebola úspešná

ani na krajskom súde, podala proti rozhodnutiam krajského súdu na najvyššom súde

odvolanie. Najvyšší súd sa s odôvodnením krajského súdu stotožnil [v zmysle § 219 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“)].

Dôvodom odmietnutia prístupu sťažovateľky k požadovaným informáciám

bol výklad § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám v súvislosti

s poznámkou pod čiarou č. 24 b) k uvedenému ustanoveniu.

Sťažovateľka v sťažnostnej argumentácii tvrdí, že najvyšší súd sa ústavne

konformným spôsobom nevysporiadal s jej kľúčovou námietkou a že dospel k ústavne

nekonformnému výkladu vo veci „sporného“ § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom

prístupe k informáciám.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky «(30) Podstatou Žaloby a neskoršieho Odvolania

proti Rozsudku Krajského súdu bola argumentácia Sťažovateľky, podľa ktorej konanie

o koncentrácii nepredstavuje kontrolu (resp. výkon dohľadu) v zmysle § 11 ods. 1 písm. h)

Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Sťažovateľka tvrdila a naďalej tvrdí,

že činnosť Úradu pri kontrole koncentrácií sa neodlišuje od výkonu bežných správnych

kompetencií ostatných správnych orgánov a nemá preto spadať pod režim ustanovenia § 11

ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Pre zodpovedanie otázky,

či Úrad vykonáva kontrolu, resp. dohľad v zmysle § 11 ods. I písm. h) Zákona o slobodnom

prístupe k informáciám, by malo byť rozhodujúce, akú činnosť Úrad v skutočnosti v danom

prípade (kontrola koncentrácií) vykonáva. Poznámka pod čiarou 24b) k § 11 ods. 1 písm. h)

Zákona o slobodnom prístupe k informáciám uvádza výpočet príslušných zákonov, na ktoré

by sa § 11 ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám mal vzťahovať.

Uvedený výpočet zákonov podľa Sťažovateľky naznačuje, že účelom výnimky

zo sprístupňovania informácií podľa daného ustanovenia je pokryť iba interné kontrolné

procesy vo verejnej správe alebo špecifické dohliadacie procesy nad osobitne regulovanými

subjektmi alebo činnosťami. Zákonodarca v poznámke pod čiarou 24b) k § 11 ods. 1

písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám neuviedol odkaz na Zákon o ochrane

hospodárskej súťaže. Podľa Sťažovateľky, ak by zákonodarca chcel Zákon o ochrane

hospodárskej súťaže podriadiť režimu § 11 ods. I písm. h) Zákona o slobodnom prístupe

k informáciám, určite by taký významný právny predpis v poznámke pod čiarou bol býval

uviedol. Navyše, podľa názoru Sťažovateľky je potrebné vykladať výnimky z povinnosti

sprístupniť informáciu úzko a v súlade so zásadou „čo nie je tajné, je verejné“, čo vyplýva

nielen z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu, ale aj z dôvodovej správy k danému

právnemu predpisu.

(31) Najvyšší súd sa s touto argumentáciou vysporiadal iba formálnym argumentom,

podľa ktorého (zvýraznenie doplnené): „Najvyšší súd je toho názoru, že kategorické znenie

ustanovenia o slobodnom prístupe

k informáciám neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácií týkajúceho sa

výkonu kontroly, preto je ho potrebné nevyhnutne vykladať len v kontexte s účelom zákona

(a článku 13 ods. 4 ), podľa ktorého pri obmedzovaní

základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Jednotlivé osobitné

predpisy vymenúva zákon o slobodnom prístupe k informáciám iba demonštratívne,

nie taxatívne, a to v poznámke pod čiarou, z čoho nemožno vyvodiť, že ustanovenie § 11

ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám sa nevzťahuje aj na kontrolu,

či dohľad vykonávaný podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže [...] žalobca nemôže

na základe demonštratívneho výpočtu osobitných predpisov v poznámke pod čiarou

k ustanoveniu § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyvodiť,

že ak zákonodarca do demonštratívneho výpočtu osobitných predpisov, na ktoré sa toto

ustanovenie vzťahuje, nezahrnul zákon o ochrane hospodárskej súťaže, predmetné

ustanovenie sa na tento právny predpis nevzťahuje. Predmetné ustanovenie sa vzťahuje

na tie konania, ktoré konkrétny osobitný zákon označuje za výkon kontroly, dohľadu alebo

dozoru.“

(32) Podstata tvrdenia Sťažovateľky však spočívala v inom argumente, ako je zoznam

predpisov v poznámke pod čiarou. Podstata argumentácie Sťažovateľky sa týkala výkladu

pojmov „dohľad“ a „kontrola“ v § 11 ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe

k informáciám. Podľa Sťažovateľky ide o činnosť určitej kvality (interné kontrolné procesy

vo verejnej správe alebo špecifické dohliadacie procesy nad osobitne regulovanými

subjektmi alebo činnosťami) a nie o akúkoľvek činnosť správneho orgánu, ktorú

zákonodarca náhodne označí slovom kontrola a dohľad. Sťažovateľka netvrdila, že zoznam

predpisov v relevantnej poznámke pod čiarou je taxatívny, ale to, že práve zoznam aktov

uvedených v poznámke pod čiarou naznačuje, ako majú byť vykladané pojmy „kontrola“

alebo „dohľad“ uvedené v samotnom normatívnom texte predpisu.

(33) S touto kľúčovou argumentáciou sa ani Krajský súd ani Najvyšší súd ústavne

konformným spôsobom nevysporiadali, hoci ju Najvyšší súd v Napadnutom rozsudku sám

za kľúčovú označil, keď uviedol, že „za podstatnú otázku považuje to, či žalovaný [Úrad]

svojím konaním vykonával dohľad resp. kontrolu“. Tým porušil Najvyšší súd označené

základné práva Sťažovateľky.».

Sťažovateľka zdôvodňuje, že § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe

k informáciám predstavuje obmedzenie jej základného práva na informácie, práva

vyhľadávať informácie a práva prijímať informácie. Preto vo veci žiadala vykonanie testu

prípustnosti obmedzenia jej základného práva.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky «(42) Ústavný súd sa totiž už v analogickom prípade

mal možnosť vyjadriť k ústavne konformnej aplikácii výnimky z povinnosti poskytovať

informácie v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám (nález

sp. zn. z 10. novembra 2011). Najmä uviedol, že povinná osoba má

pri aplikácii výnimky z povinnosti poskytnúť informáciu podľa § 11 Zákona o slobodnom

prístupe k informáciám s využitím správnej úvahy posúdiť rozsah sprístupnenia informácie

a tvrdenie Najvyššieho súdu, podľa ktorého „Kategorické znenie ustanovenia § 11 ods. 1

písm. g) (teraz písmeno h), poznámka) zákona o slobodnom prístupe k informáciám

neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácii týkajúceho sa výkonu

kontroly...“, považoval Ústavný súd za neodôvodnene reštriktívny výklad porušujúci

základné práva sťažovateľa.

(43) Podľa Ústavného súdu „ v označenom ustanovení

poskytuje povinnej osobe... možnosť buď nesprístupniť, alebo obmedziť prístup sťažovateľky

k informáciám na základe využitia správnej úvahy. Najvyšší súd nevyužil možnosť aplikovať

zákonom mu dovolenú správnu úvahu, naopak túto v odôvodnení napadnutého rozsudku

bez akéhokoľvek komentára vylúčil.“. Ústavný súd ďalej uviedol, že „§ 11 ods. 1 písm. g)

(teraz písm. h), poznámka) je síce formulovaný kategoricky, avšak

vzhľadom na úvodnú vetu § 11 ods. 1 tohto zákona aj formulácia v písm. g)

(poznámka: teraz písm. h)) tohto ustanovenia umožňovala najvyššiemu súdu vybrať

pri svojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie príslušnému subjektu,

alebo len jej poskytnutie v obmedzenom rozsahu. ...“

(44) V Napadnutom rozsudku použil Najvyšší súd presne rovnakú argumentáciu

vylučujúcu akúkoľvek správnu úvahu o možnosti sprístupnenia informácie čo i len

v obmedzenom rozsahu, ako aj argumentáciu o výklade pojmu „kontrola“ v neprospech

základného práva na informácie, aká bola v uvedenom náleze Ústavného súdu považovaná

za odporujúcu označeným základným právam sťažovateľky, keď svoj názor odôvodnil

kategorickým výkladom výnimky z povinnosti poskytnúť informáciu: „Najvyšší súd je toho

názoru, že kategorické znenie ustanovenia

o slobodnom prístupe k informáciám neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia

informácií týkajúceho sa výkonu kontroly....“ Z tvrdení Sťažovateľky pritom vyplývalo,

že požaduje materiálne zhodnotenie možnosti odmietnuť sprístupnenie informácie a ústavne

konformný výklad § 11 ods. 1 písm. h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

(45) Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu (nález sp. zn.

z 10. novembra 2011) vyplýva povinnosť pri ústavne konformnom výklade § 11 ods. 1 písm.

h) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám využiť správnu úvahu za účelom

rozhodnutia, či žiadateľovi nesprístupniť, alebo len obmedziť prístup k informáciám.

K takému postupu však z dôvodu rýdzo formalistického výkladu § 11 ods. 1 písm. h) Zákona

o slobodnom prístupe k informáciám nedošlo a ani Najvyšší súd sa s možnosťou uplatnenia

správnej úvahy nevysporiadal, čo sa tiež podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu považuje

za porušenie označených základných práv a slobôd a predmetné ustanovenie Zákona

o slobodnom prístupe k informáciám nevykladal ústavno-konformne. Jednoznačný záver

Najvyššieho súdu možno vyhovuje formálno-právnym požiadavkám odôvodnenia súdneho

rozhodnutia, avšak uplatňujúc zásadu materiálneho chápania ústavnosti nesmie byť takéto

odôvodnenie ústavne akceptovateľné.».

V petitoch podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nálezy,

v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, čl. 26 ods. 2,

a , práv podľa , paktu a práv podľa

čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a čl. 10 ods. 2 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho

súdu uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia, napadnuté rozsudky zrušil a veci vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

V zmysle dikcie

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „“).

V zmysle prvej vety v záujme hospodárnosti konania súd spojí

na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých strán.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. a sp. zn. vyplýva,

že sťažovateľka namieta porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv najvyšším

súdom z dôvodu, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej

kľúčovými námietkami a že dospel k ústavne nekonformnému výkladu vo veci „sporného“

§ 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Sťažovateľka má

v doručených sťažnostiach toho istého splnomocneného zástupcu, ktorý koncipoval všetky

predmetné sťažnosti doručené ústavnému súdu.

Vzhľadom na to, že uvedené ústavné sťažnosti spolu skutkovo mimoriadne úzko

súvisia a sú obsahovo totožné, ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a

v spojení s rozhodol, že veci vedené ústavným

súdom pod sp. zn. a sp. zn. spája na spoločné konanie,

ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

Tieto skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu obsiahnutý vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2016