Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 709/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou ,

, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 26. marca 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom, ktorý

predchádzal tomuto rozsudku, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako podanú

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2015

elektronickou formou opatrenou zaučeným elektronickým podpisom doručená sťažnosť

(ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. marca 2015

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom, ktorý predchádzal tomuto

rozsudku.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ opatrením č. 3062/2009/Ti

z 12. mája 2009 potvrdil žiadateľovi súpisné číslo na stavbu – záhradnú chatku

postavenú na konkretizovanom pozemku v katastrálnom území sťažovateľa. Toto opatrenie

napadla Okresná prokuratúra Bratislava IV (ďalej len „okresná prokuratúra“) protestom

č. k. Pd 78/09-12 z 2. októbra 2009. Keďže sťažovateľ nemienil protestu prokurátora

vyhovieť, predložil vec na vybavenie Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, odboru

všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „ministerstvo“). Ministerstvo vec vrátilo

sťažovateľovi z dôvodu nedostatku svojej právomoci na rozhodnutie o proteste. Sťažovateľ

následne vec predložil Obvodnému úradu Bratislava, ktorý však postupoval rovnako ako

ministerstvo. Sťažovateľ preto predložil vec Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“), ktorý sa však domnieval, že o veci je príslušná konať okresná prokuratúra,

preto jej vec postúpil. Okresná prokuratúra reagovala tak, že právomoc konať v spornej veci

má okresný súd. Okresný súd potom vec zaevidoval pod sp. zn. a uznesením

č. k. -37 z 1. júna 2010 postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“), ktorý vec zaevidoval pod sp. zn. .

Krajský súd predložil vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) na rozhodnutie sporu o právomoc medzi orgánmi štátnej správy a súdmi

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Najvyšší súd však bez meritórneho rozhodnutia

vrátil vec krajskému súdu listom sp. zn. Snj 49/2010 z 20. decembra 2010, v ktorom

konštatoval, že „ako vyplýva zo spisovej dokumentácie správny orgán doposiaľ o proteste

prokurátora nerozhodol. Správny orgán nemá aktívnu legitimáciu na podanie návrhu

na súd, aby rozhodol o podanom proteste prokurátora. Taký návrh môže podať len

prokurátor, ak jeho protestu nebolo vyhovené.“.

Následne krajský súd uznesením č. k. -54 z 9. februára 2012 konanie

o preskúmanie zákonnosti opatrenia sťažovateľa zastavil, pretože sťažovateľ nepredložil

„protest prokurátora v súlade s o prokuratúre

bezprostredne nadriadenému správnemu orgánu – ,

ktorý o proteste má rozhodovať. Nakoľko bezprostredne nadriadenému orgánu protest

prokurátora predložený nebol, prokurátor nemôže podať na súd žalobu na preskúmanie

zákonnosti tohto rozhodnutia, pretože ide o predčasne podanú žalobu.“.

Najvyšší súd na odvolanie okresnej prokuratúry uznesením z 23. mája 2013 v konaní

sp. zn. uznesenie krajského súdu o zastavení konania zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Zdôraznil, že „predmetom konania v tejto veci nie je žaloba podaná

prokurátorom, ale protest postúpený orgánom územnej samosprávy, ktorému nebolo

vyhovené... pokiaľ orgán, ktorý opatrenie vydal, protestu prokurátora nevyhovie, predloží

ho orgánu, ktorý je príslušným odvolacím orgánom. Pokiaľ ide o výkon samosprávy,

aplikuje sa osobitné ustanovenie ohľadne orgánu príslušného rozhodovať o opravnom

prostriedku, § 27 ods. 2 zák. o obecnom zriadení. Možno uzavrieť, že v prípade protestu

prokurátora podaného proti opatreniu vydanému pri výkone samosprávy, ktorému mestská

časť/obec nevyhovela, orgánom oprávneným rozhodovať je súd konajúci podľa tretej hlavy

piatej časti Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že protest prokurátora mal byť

predložený , je potrebné uviesť, že orgány nie sú

nadriadenými orgánmi mestských častí, nakoľko ak mestská časť vykonáva samosprávu

, má v tomu prislúchajúcom rozsahu postavenie samostatnej obce.“.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd rozsudkom č. k. -129

z 12. decembra 2013 zrušil sťažovateľovo opatrenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd sa stotožnil s okresnou prokuratúrou o nezákonnosti postupu sťažovateľa

spočívajúcom v tom, že „napadnutým opatrením... a v rozpore s podanou žiadosťou

potvrdila stavebné súpisné číslo na základe vlastného rozhodnutia a taktiež v rozpore

so žiadosťou uviedla, že sa jedná o stavbu na pozemku parcelné číslo a to napriek

skutočnosti, že žiadateľ nepreukázal vlastnícke ani iné vecné právo k pozemku parcelné

číslo , ani k pozemku parcelné číslo . Z predloženého spisového materiálu

vyplýva, že žiadateľ kúpnou zmluvou vlastníckou nehnuteľnosťou na pozemku parcelné číslo

a nie k pozemku parcelné číslo ... Predmetom prevodu nebolo vlastníctvo

k pozemku pod stavbou. Taktiež dodatočné stavebné povolenie a užívacie povolenie bolo

vydané na nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na parcelnom čísle .

Zo spisového materiálu vrátane napadnutého opatrenia je nezistiteľné, či pozemok

parcelné číslo , je z časti alebo v celom rozsahu totožný s pozemkom parcelné číslo

,... či sa jedná o iný pozemok... je zrejmé, že sa jedná o stavbu na cudzom pozemku,

ku ktorému žiadateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vlastnícke ani iné právo.“.

Krajský súd tiež konštatoval, že sťažovateľ porušil § 6 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti

o označovaní ulíc a iných verejných priestranstiev a o číslovaní stavieb v znení neskorších

predpisov, „keď o pridelení súpisného čísla nerozhodol formou rozhodnutia, ale toto

žiadateľovi len oznámil listom – potvrdením“.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že „právna úprava

nedáva prokurátorovi možnosť obrátiť sa v prípade protestu proti opatreniu na súd. Žaloba

bola podaná predčasne, pretože pokiaľ nebol protest vybavený, mohol navrhovateľ podať

len nový protest v zmysle § 26 ods. 4 zák. o prokuratúre, nie však žalobu. Súdne konanie

nebolo začaté na základe opravného prostriedku, zo strany navrhovateľa nebol žiaden

návrh podaný a konanie podľa tretej hlavy piatej časti nemožno viesť bez návrhu.“.

K meritu veci sťažovateľ uviedol, že „predmetné stavba už mala určené súpisné

číslo a nešlo o rozhodnutie o určení súpisného čísla, ale o potvrdenie už skôr určeného

súpisného čísla. Pôvodne bola stavba postavená na pozemku parc. č. , ktorý bol však

rozdelený a bol z neho odčlenený nový pozemok s parc. č. , na ktorom stojí aj stavba.

V napadnutom opatrení bol len potvrdený už existujúci právny stav, t. j. skôr určené súpisné

číslo k predmetnej stavbe.“.

Odvolanie podal aj pribratý účastník v 1. rade (žiadateľ o potvrdenie súpisného

čísla).

Najvyšší súd rozsudkom z 26. marca 2015 v konaní sp. zn. napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil. K námietke sťažovateľa o predčasnosti návrhu podaného

podľa tretej hlavy piatej časti najvyšší súd iba odkázal

na svoj právny názor vyslovený v uznesení z 23. mája 2013 v konaní sp. zn. .

Vo vzťahu k meritu najvyšší súd konštatoval, že „pokiaľ súpisné číslo bolo, podľa tvrdení

odvolateľov, stavbe pridelené už v čase vydania dodatočného stavebného povolenia

a kolaudačného rozhodnutia č. , z obsahu tohto rozhodnutia to nevyplýva,

keď stavba bola v ňom označená len ako záhradkárska chata, ktorá sa nachádza

v , na parc. č. ... V dodatočnom stavebnom povolení súpisné číslo uvedené

nebolo. V kúpnej zmluve zo dňa 15.08.1979 sa ako predmet prevodu uvádza rovnako len

záhradná chata, ktorá je postavená na pozemku prc. č. . Obsahom pripojených

spisov nie je ani iná listina, či rozhodnutie, ktorým malo byť súpisné číslo skôr určené.“.

Najvyšší súd tiež poukázal na grafickú identifikáciu pozemku parc. č. ,

„z ktorej je nepochybné, že pozemok parc. č. je umiestnený mimo hraníc pozemku

parc. č. , z ktorého mala byť odčlenená“. Preto vyhodnotil, že sa nemôže stotožniť

„s argumentáciou, že v opatrení by bol len deklarovaný už existujúci právny stav, keď tento

nemá podklad v obsahu pripojených spisov, ale iba v tvrdeniach odvolateľov a zároveň je

spochybňovaný listinami predloženými podielovou spoluvlastníčkou pozemku

parc. č. ...“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí ústavnú nekonformnosť

napadnutého odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu, pretože „napadnuté rozhodnutie bolo

vydané, takisto aj jemu predchádzajúce uznesenie krajského súdu, bez toho, aby ktorýkoľvek

z účastníkov tohto konania podal akýkoľvek návrh na začatie daného konania

o preskúmanie zákonnosti opatrenia sťažovateľa, čím bolo v konečnom dôsledku

neprípustným spôsobom zasiahnuté do sféry práv a povinností všetkých účastníkov súdneho

konania... V prípade sťažovateľa tým bolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do záruk

sťažovateľa ako obce garantovaných ustanovením .

V danom prípade totiž sťažovateľ ako mestská časť Bratislavy, majúca postavenie

obce, mal vybaviť protest prokurátora, ktorý bol podaný proti opatreniu sťažovateľa.

Sťažovateľ predmetný protest nevybavil v zákonom ustanovenej lehote. V nadväznosti na to

však zo strany okresnej prokuratúry nedošlo ani (1.) k vydaniu nového protestu

pre nesprávne vybavenie protestu prokurátora (viď ustanovenie § 26 ods. 4 zákona

č. ) ani (2.) k tomu, že by v danej veci bola na príslušný súd podaná žaloba

s poukazom na ustanovenie .“.

S poukazom na návrhový charakter konaní v správnom súdnictve sťažovateľ

považuje za súčasť základného práva na súdnu ochranu „aj skutočnosť, že proti nemu

nebude súd konať a že nebude zasahovať do jeho sféry práv a povinností v prípade, kedy to

zákonná úprava vylučuje, resp. že konanie zastaví v prípade, kedy konanie nemožno začať

bez návrhu.

Inými slovami, sťažovateľ považuje za ústavne konformný len taký výklad ustanovení

, resp. v spojení s , a prvá veta

, ktorý bude smerovať k zastaveniu konania alebo v postúpení veci inému orgánu

v takom prípade, ak vo veci nemá právomoc konať súd v prípade, že vo veci sa vyžaduje

podanie návrhu na začatie konania a takýto návrh podaný nebol. Takýto výklad však

najvyšší súd svojvoľne a arbitrárne nevykonal, pričom na opakovane prezentovanú

argumentáciu sťažovateľa o tom, že vo veci nebol podaný návrh a nie sú dané podmienky

konania nijako vo svojom odôvodnení napadnutého rozhodnutia nereflektoval. Na uvedené

rezignoval najvyšší súd napriek tomu, že z uznesenia najvyššieho súdu z 23. mája 2013,

sp. zn. , ako aj z listu z 20. decembra 2010, sp. zn. Snj 49/2010 vyplývalo,

že najvyšší súd si bol vedomý nedostatku spočívajúceho v tom, že vo veci žiaden

z účastníkov nepodal návrh na začatie konania. S touto skutočnosťou sa však napriek

námietkam sťažovateľa prezentovaných v jeho podaniach v napadnutom rozhodnutí vôbec

nijako nevysporiadal, hoci išlo o námietku sťažovateľa týkajúcu sa najzákladnejších

podmienok konania a mala spôsobilosť privodiť zastavenie konania.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a rozhodol o nej nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2015,

sp. zn. , a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mu

predchádzal, porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2015, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho

zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho

územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.

1. Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoje podanie adresované ústavnému súdu sám

označil ako „Návrh podľa na začatie konania

o sťažnosti právnickej osoby...“, ako aj s ohľadom na prevažnú časť obsahovej stránky

odôvodnenia posudzovaného návrhu ústavný súd vyhodnotil, že podanie sťažovateľa je

sťažnosťou podľa .

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Na podklade rekapitulovaných zistení i právnej úpravy bol ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti povinný skúmať aj to, či bola podaná oprávnenou

osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy podľa .

2. Podľa o hlavnom

meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o Bratislave“) mestská časť je územným samosprávnym a správnym celkom Bratislavy;

združuje obyvateľov, ktorí majú na jej území trvalý pobyt. Mestská časť vykonáva

samosprávu Bratislavy a prenesenú pôsobnosť v rozsahu vymedzenom zákonom a štatútom

Bratislavy (ďalej len „štatút“); v tomto rozsahu má postavenie obce.

Podľa § 5 zákona o Bratislave samosprávu Bratislavy vykonávajú obyvatelia

a) orgánmi Bratislavy (ďalej len „mestské orgány“),

b) orgánmi mestských častí (ďalej len „miestne orgány“),

c) hlasovaním obyvateľov Bratislavy alebo mestskej časti,

d) zhromaždením obyvateľov Bratislavy alebo mestskej časti.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o Bratislave miestnymi orgánmi sú:

a) miestne zastupiteľstvo,

b) starosta.

Podľa o obecnom

zriadení účinného v čase vydania napadnutého opatrenia (ďalej len „zákon o obecnom

zriadení“) základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný

rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov...

Podľa § 2c ods. 1 zákona o obecnom zriadení obec určuje stavbám súpisné číslo

a orientačné číslo, vedie evidenciu súpisných čísiel a evidenciu orientačných čísiel

a udržiava ju v súlade so skutočným stavom.

Podľa § 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení ak zákon pri úprave pôsobnosti obce

neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon

samosprávnej pôsobnosti obce.

Podľa § 13 ods. 4 písm. d) zákona o obecnom zriadení starosta rozhoduje

vo všetkých veciach správy obce, ktoré nie sú zákonom alebo štatútom obce vyhradené

obecnému zastupiteľstvu.

Podľa § 13 ods. 5 zákona o obecnom zriadení starosta je štatutárnym orgánom

v majetkovoprávnych vzťahoch obce a v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov obce;

v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že obec pri vybavovaní žiadosti žiadateľa týkajúcej

sa potvrdenia súpisného čísla k individualizovanej stavbe vystupovala ako nositeľ verejnej

moci, a to prostredníctvom svojho orgánu – starostu. Opatrenie tvoriace predmet súdneho

prieskumu predstavovalo jednostranný mocenský akt, teda prejav výkonu verejnej správy

(konkrétne územnej samosprávy).

Ústavný súd už judikoval, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne

súdnictvo podľa až , je pojmovo vylúčené,

aby subjekt verejnej správy, akým je sťažovateľ, mohol uplatňovať a realizovať základné

právo na súdnu ochranu podľa . Na podporu tohto záveru možno uviesť,

že sťažovateľ v pozícii nositeľa mocenských prerogatív nie je v žiadnom prípade oprávnený

na začatie konania podľa až , pretože jeho

procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava

zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal

nadradené, mocenské postavenie proti účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu

mohol v konečnom dôsledku brániť aj návrhom na začatie konania v správnom súdnictve

( , ustanovenia o správnom súdnictve)

().

V tejto spojitosti berúc do úvahy i namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný

súd pripomína, že podľa čl. 34 dohovoru Európsky súd pre ľudské práva môže prijímať

sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb,

ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom

alebo jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa

spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa nositeľa verejnej moci,

ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

Na tomto prístupe ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že sťažovateľ je

považovaný za právnickú osobu. Priznanie právnej subjektivity podľa názoru ústavného

súdu neznamená priznanie subjektivity v rozsahu nositeľa základných práv a slobôd

v zmysle .

Článok 127 v znení účinnom od 1. januára 2002 podľa názoru ústavného súdu

zvýraznil prirodzenú koncepciu základných práv a slobôd podľa okrem iného aj tým,

že z hľadiska ochrany poskytovanej ústavným súdom už nerozlišuje medzi ochranou

základných práv a slobôd zaručených v ústave a ochranou ľudských práv a základných

slobôd zaručených v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných

slobodách, že bez ohľadu na tento prameň práva môže ústavný súd rovnakým spôsobom

sankcionovať ich porušenia tým, že napr. zruší rozhodnutie, opatrenie alebo zásah,

ktorým boli porušené, a dokonca môže priznať tomu, koho práva boli takto porušené,

primerané finančné zadosťučinenie, čo sú právne prostriedky nápravy svojou povahou

typické pre individuálnu ochranu základných práv a slobôd, a nie pre ochranu nositeľov

verejnej moci, ich vykonávateľov, či na ich roveň postavených právnických osôb

(m. m. ).

Predpokladom legitimácie na podanie sťažnosti podľa je to, že fyzická

osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd.

V zásade nie je vylúčené, aby aj subjekty verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127

(napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch

v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je

splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi

zaručených základných práv alebo slobôd. Subjekt verejnej moci môže podať

sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh

(verejného záujmu)“. Pokiaľ obec vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt

verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je

a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (m. m. ).

Z toho vyplýva, že sťažovateľ je osobou, ktorá je zjavne neoprávnená na podanie

sťažnosti podľa . Ústavný súd preto odmietol jeho sťažnosť

už pri predbežnom prerokovaní ( ).

3. Ústavný súd neopomenul ani skutočnosť, že citovaná judikatúra použitá

na odôvodnenie záveru o neoprávnenosti sťažovateľa sa pôvodne vzťahovala na orgány

štátnej správy ako sťažovateľov. Predsa len je pravdou, že obec má pozíciu mocenského

suveréna, ktorý nie je absolútne porovnateľný so štátom, čo vyplýva aj z , ktorá štátu

umožňuje zasahovať do činnosti obce ( ), ako aj ukladať jej pri výkone

samosprávy povinnosti a obmedzenia ( ).

Ústavný súd zdôrazňuje uvedené charakteristiky vzťahu štátu a obce preto,

lebo i samotný sťažovateľ petitom sťažnosti naznačil aj možnosť porušenia čl. 67 ods. 3

(hoci len v nadväznosti na porušenie základných práv sťažovateľa) napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Dokonca v argumentácii uvádza, že napadnutým postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu „bolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do záruk

sťažovateľa ako obce garantovaných ustanovením “.

Dôvody sťažnosti tak vykazujú aj odtieň kritiky zásahu štátu (v rovine jeho súdnej

moci) do postavenia sťažovateľa ako subjektu územnej samosprávy. Umožnenie obci

ako nositeľovi a základnej jednotke územnej samosprávy ( ) domáhať sa

ústavno-súdnej ochrany voči štátu je vzhľadom na už konštatované možnosti zásahu štátu

do výkonu územnej samosprávy plne legitímne a odôvodnené. Územná samospráva

predstavuje jeden z pilierov demokratického štátu ( ). Tejto ochrany sa

však obec nemôže domáhať v konaní podľa , ale len v konaní

podľa a , v ktorom aktívna legitimácia na podanie návrhu na začatie konania

prislúcha orgánu územnej samosprávy. V rovine obecnej samosprávy to znamená,

že tzv. komunálnu sťažnosť je oprávnený podať starosta obce alebo obecné zastupiteľstvo,

nie samotná obec ako subjekt (nositeľ) územnej samosprávy.

Z uvedených dôvodov za žiadnych okolností ani pri najextenzívnejšom prístupe

k aplikácii zásady neformálnosti v konaní pred ústavným súdom (§ 124 ods. 1 zákona

č. v spojení s zákona o ústavnom

súde) nemožno uvažovať o vyhodnotení sťažovateľovho podania ako sťažnosti

podľa a .

4. O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia

sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2016