Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 735/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

JUDr. Petrom Timkom, advokátska kancelária, Štefánikova trieda 6, Nitra, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 30. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2016 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej JUDr. Petrom Timkom, advokátska kancelária, Štefánikova trieda 6, Nitra,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júna 2016 (ďalej len „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní o rozvod manželstva rozsudkom

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) zo 17. apríla 2007 bol sťažovateľke

zverený do osobnej starostlivosti jej maloletý syn.

Na základe návrhu otca na zmenu v úprave výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému dieťaťu okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. februára 2016

rozhodol o zverení maloletého syna do osobnej starostlivosti otca. O odvolaní sťažovateľky

rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom, ktorým prvostupňový rozsudok ako vecne

správny potvrdil. Namietaný rozsudok bol sťažovateľke doručený 22. júla 2016.

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaným rozsudkom došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka zastáva tiež názor, že namietaný rozsudok neposkytuje zrozumiteľné

a jasné odpovede na všetky podstatné odvolacie námietky, ktoré uplatnila v podanom

odvolaní.

Vo svojej sťažnosti dôvodí: „Nenastala (a najmä nebola v súdnom konaní

preukázaná) žiadna taká zásadná zmena pomerov oproti stavu v čase pôvodnej úpravy (bod

2. tejto sťažnosti), ktorá by zakladala právnu bázu na vyhovenie návrhu otca. V tomto

význame sa podľa našej mienky odvolací súd odchýlil od zmyslu a významu § 26 zákona

č. o rodine. V starostlivosti sťažovateľky o maloletého neboli zistené ani

preukázané žiadne vážne nedostatky alebo iné relevantné okolnosti, ktoré by podporovali

záver o nutnosti zveriť maloletého otcovi.“

Podľa sťažovateľky „Odvolací súd z neznámych dôvodov nevenoval pozornosť

skúmaniu, či maloletý verbalizuje svoje postoje spontánne alebo ide o kamufláž

spontánnosti.“.

Ďalej sťažovateľka argumentuje, že skutočnosti relevantné pre rozhodnutie súdu bolo

možné objasniť iba na základe odborného znaleckého posúdenia, za ktoré nemožno

považovať vyjadrenie poskytnuté špecifikovaným občianskym združením, ktoré podľa

sťažovateľky poskytlo konajúcim súdom iba „rutinný prepis toku informácii načerpaných

od otca“. Podľa vyjadrenia sťažovateľky sa odvolací súd „odchýlil od zmyslu a významu

. Odvolací súd sa tejto procesnej povinnosti

formálne zbavil tým, že listinnému dôkazu prisúdil procesnú hodnotu znaleckého posudku.

Totiž odvolací súd čerpal závery z iného znaleckého posudku (produkovaného v konaní

Okresného súdu Nitra č.k. ), ktorý však mal vo vzťahu k prejednávanej veci

2

iba povahu listinného dôkazu. Navyše tamojší znalecký posudok nebol z časového hľadiska

aktuálny a medzičasom prešli interpersonálne vzťahy (medzi rodičmi vzájomne a tiež medzi

maloletými a rodičmi) určitými zmenami. Odvolací súd sa teda oprel o listinný dôkaz, ktorý

nemá dostatočnú výpovednú hodnotu, lebo jeho obsahom evidentne nie sú aktuálne závery

potrebné k prejednávanej veci.“.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že konajúce súdy sa „úmyselne vedome vyhli posúdeniu

celkom anomálneho prvku, ktorý má podstatný význam pre závery prejednávanej veci. Otec

maloletého sa pred prvostupňovým súdom výslovne priznal, že priamo v prítomnosti

maloletého vyjadril pochybnosti o biologickom otcovstve maloletého. Otec pred maloletým

tiež dodal, že uvažuje o vykonaní DNA testov. Takýto prístup otca je absolútne nevhodný

a nezodpovedný, čo však súdy úplne ignorovali a úmyselne prehliadli.“.

Sťažovateľka tak v závere argumentuje, že konajúce súdy v rozpore s princípom

rovnosti zbraní jednostranne akceptovali len dôkazné návrhy podporujúce postoje otca

maloletého dieťaťa, kým jej relevantné dôkazné návrhy špecifikované v sťažnosti označili

za nadbytočné.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti

nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru namietaným

rozsudkom, tento rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

4

V intenciách uvedeného pristúpil ústavný súd k preskúmaniu obsahu namietaného

rozsudku krajského súdu, aby posúdil, či výkon právomocí vo veci rozhodujúceho

krajského súdu zodpovedá limitom sťažovateľkou uplatnených článkov a dohovoru.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti formulované námietky porušenia označených

článkov a dohovoru opiera o argumentáciu, ťažiskom ktorej je jej tvrdenie o porušení

princípu rovnosti zbraní zo strany konajúcich súdov, ktoré podľa názoru sťažovateľky

preferovali skupinu dôkazov podporujúcich stanovisko navrhovateľa − otca maloletého

dieťaťa, kým ňou ponúknuté relevantné dôkazné návrhy bez primeranej odpovede odmietli

ako nadbytočné.

Krajský súd v namietanom rozsudku uviedol, že sa stotožnil s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa po skutkovej aj právnej stránke a na zdôraznenie jeho

správnosti doplnil aj vlastnú argumentáciu. Krajský súd v úvode poukázal na obsah návrhu

otca, ktorý ho odôvodnil záujmom dieťaťa na podklade konfliktov sťažovateľky

s maloletým synom. Dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom kvalifikoval krajský

súd ako súladné s ustanovením Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov osvedčujúce dôvodnosť zmeny výchovného

prostredia, kde poukázal na listinný dôkaz – znalecký posudok z 24. októbra 2014 podaný

v predchádzajúcom konaní (v ktorom sťažovateľka podala návrh na zákaz styku otca

s maloletým dieťaťom), ako aj na maloletým prejavenú vôľu ostať vo výchovnom prostredí

otca. Odvolací súd zdôraznil, že predmetný listinný dôkaz vystihuje situáciu po konflikte

matky a syna a tiež zastabilizovanie výchovného prostredia u otca, u ktorého podľa zistení

súdu maloletý syn fakticky žije od marca 2015. Takisto poukázal na vyjadrenie kolízneho

opatrovníka potvrdzujúce spôsobilosť otca realizovať osobnú starostlivosť o maloletého

a tiež osobnú vôľu maloletého ostať u otca. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti

vyhodnotil odvolací súd rovnako ako súd prvostupňový ďalšie sťažovateľkou navrhované

znalecké dokazovanie ako nadbytočné, pričom tiež upriamil pozornosť na taký široký

rozsah úpravy styku maloletého so sťažovateľkou, ktorý sťažovateľke poskytne dostatočný

priestor podieľať sa na výchove dieťaťa, a v rámci nej aj na obnovení dobrých vzájomných

vzťahov medzi ňou a maloletým. V závere odvolací súd zhrnul svoju argumentáciu takto:

5

„Pre oboch rodičov musí byť prioritný záujem na riadnej výchove ich dieťaťa a keďže

dieťa je vo veku , kedy už vie prejaviť svoju vôľu, prejavilo záujem zostať vo výchovnom

prostredí otca, ktoré nebolo posúdené ako nevhodné, súd prvého stupňa o zmene svojho

predchádzajúceho rozsudku rozhodol správne.“

Ústavný súd opätovne pripomína, že v danom prieskume nebolo jeho úlohou

preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov. Uvedený prieskum

vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu a v rámci nej aj logickú kompaktnosť prijatých

záverov s prezentovanými skutkovými okolnosťami, aby vylúčil prípadný arbitrárny

charakter namietaného rozsudku, inými slovami, posúdil ústavnú udržateľnosť namietaného

rozsudku.

Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že záver o dôvodnosti

zmeny výchovného prostredia vyvodil odvolací súd z dôkaznej situácie, pri hodnotení

ktorej reflektoval na kvalifikovaný listinný dôkaz, ktorý považoval za vystihujúci aktuálnu

situáciu rodinných vzťahov s prihliadnutím na faktické zistenia – faktický pobyt maloletého

vo výchovnom prostredí otca od špecifikovaného obdobia. Relevantnou skutkovou

okolnosťou, ktorú súd akcentoval, bola vôľa maloletého (vekovo spôsobilého ju prejaviť)

ostať vo výchovnom prostredí otca. Najmä túto okolnosť zdôraznil krajský súd ako

dostatočne výpovednú a spolu s ostatnými skutkovými zisteniami (spôsobilosť otca

pre výkon osobnej starostlivosti potvrdená nielen predmetným listinným dôkazom, ale aj

vyjadrením kolízneho opatrovníka) ich považoval za faktory spôsobilé objektívne a náležite

zistiť skutkový stav, kde by vykonanie nového znaleckého dokazovania bolo nadbytočným.

Ústavný súd je toho názoru, že právny záver rozhodnutia krajského súdu sa opiera

o náležitú interpretáciu zisteného skutkového stavu, ako aj primerané logické zdôvodnenie

majúce základ v jasných skutkových okolnostiach. Ústavný súd je toho názoru, že krajský

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným otázkam formulovaným sťažovateľkou

v uplatnenom odvolaní poskytol zrozumiteľnú a náležitú odpoveď. Ústavný súd bez toho,

aby prezentoval vlastnú preferenciu riešenia meritórnej otázky, konštatuje, že sa mu

prezentované závery odvolacieho súdy nejavia ako excesné, signalizujúce arbitrárnosť

6

odôvodnenia namietaného rozsudku, preto neexistujú dôvody, aby do rozhodovania

konajúcich súdov akokoľvek zasahoval.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľkou označených

článkov a dohovoru , preto sťažnosť odmietol podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľky,

tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2016

7