Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 801/2016
PDF · 179.12 KB
No categories available
II. ÚS 801/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
Ústav na výkon trestu odňatia slobody , vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia
čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného
súdu Žilina sp. zn. 28 Nt 19/2015 zo 7. júna 2016 a uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 2 Tos 57/2016 z 27. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 Nt 19/2015 zo 7. júna 2016
a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 57/2016
z 27. júla 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. septembra 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 28 Nt 19/2015-18
zo 7. júna 2016 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 57/2016-37 z 27. júla 2016
bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vo veci vedenej pôvodne
okresným súdom pod sp. zn. 35 T 147/2010.
Uvedené uznesenia považuje sťažovateľ za arbitrárne, protiústavné
a nepreskúmateľné. Podľa názoru sťažovateľa absentuje totiž znalecký posudok, ktorý by
jednoznačne potvrdil alebo vyvrátil, či bol sťažovateľ v čase skutku príčetný, hoci práve
toto v návrhu na povolenie obnovy konania namietal. Ak by sa zistilo, že bol v kritickom
čase nepríčetný, resp. že trpel duševnou poruchou, malo by to vplyv na výšku trestu.
V pôvodnom konaní podaný znalecký posudok č. 21/2010, 61/2010 z 10. júna 2010
je podľa sťažovateľa nejednoznačný a samotní znalci uviedli, že na podanie definitívneho
a jednoznačného stanoviska je potrebné riadne, detailné skúmanie osoby sťažovateľa.
Časový rozsah 30 45 minút nestačí na podanie riadneho a jednoznačného posudku. Znalci
zároveň konštatovali u sťažovateľa zníženú príčetnosť s tým, že by mal byť vyšetrený
kompletnejšie, aby nemohla byť ani najmenšia pochybnosť. Sťažovateľ namieta, že napriek
tomu sa tak nestalo.
V uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Tos 18/2015 z 9. júna 2015 (ktoré sa
týka inej veci) bolo konštatované, že v návrhu na obnovu konania sa môže použiť dôkaz
známy v pôvodnom konaní, avšak s novým obsahom. Taký znalecký posudok, ktorý by
obsahoval jednoznačný záver, by bolo možné považovať za skutočnosť s novým obsahom.
Sťažovateľ namieta, že napriek tomu krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tos 57/2016 z 27. júla
2016 konštatoval, že nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov. V podstate to „v preklade“
znamená, že ho nezaujímajú rozhodnutia iných súdov a že sa bude riadiť arbitrárnymi
právnymi úvahami podľa vlastnej ľubovôle.
S uvedeným názorom krajského súdu nemôže sťažovateľ súhlasiť, pretože aj
rozhodnutia všeobecných súdov sa využívajú v bežnej súdnej praxi, pričom právny systém
pozná pojem „zaužívaná všeobecná súdna prax“. Ak jeden súd tej istej krajiny má určitý
právny názor, potom v inej jurisdikcii je možné na obdobné rozhodnutie poukázať,
čo sťažovateľ aj urobil. Spôsob, akým sa krajský súd s jeho argumentom vysporiadal, treba
považovať podľa sťažovateľa za úplne arbitrárny. Zároveň to znamená, že rozhodnutie
krajského súdu je protiústavné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Krajský súd ďalej uvádza, že
nepovažuje za potrebné duplicitne preberať argumenty okresného súdu, keďže s jeho
uznesením sa stotožňuje. Z toho ale podľa názoru sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že
krajský súd sa stotožnil s uznesením okresného súdu bez riadneho odôvodnenia, pričom
mocenským spôsobom odmietol sťažovateľove argumenty tak, že to možno považovať za
arbitrárne a nepreskúmateľné.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„a.) Uznesením Okresného súdu Žilina návrhom povolenie vo veci vedenej na
Okresnom súde Žilina sp. zn. 35T/147/2010 zo dňa 30.11.2015 a uznesením Krajského súdu
Žilina sp. zn. 2Tos/57/2016-37 ktorými odmietli návrhy na povolenie
obnovy konania boli porušené Ústavné práva sťažovateľa čl. 1 ods. 2 ústavy, čl. 2 ods. 2
ústavy, čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 2 ústavy. Napadnuté uznesenie
Okresného súdu Žilina sp. zn. 28 Nt/19/2015-18 a uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn.
2Tos/57/2016-37 sa zrušujú a krajskému súdu sa vracajú na nové rozhodnutie s tým, že
právny názor ÚS SR bude pre nich záväzný.
b.) Zároveň aby ÚS nariadil všeobecným súdom vyhotoviť riadny kompletný znalecký
posudok vo veci aby nemohlo byť ani najmenšej pochybnosti pre spravodlivé rozhodnutie.
c.) Krajskému súdu Žilina sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia na účet
právneho zástupcu sťažovateľa do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“
II.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 28 Nt 19/2015-18 zo 7. júna 2016 vyplýva, že ním
bol podľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietnutý návrh sťažovateľa na povolenie
obnovy konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 35 T 147/2010. Sťažovateľ
bol právoplatne uznaný vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14
ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a to rozsudkom
okresného súdu č. k. 35 T 147/2010-1043 z 5. decembra 2014, pričom po následnom
povolení obnovy konania mu bol napokon uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere
20 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom
stráženia, ale tiež ochranný dohľad na dobu jedného roka, ako aj trest prepadnutia veci.
Sťažovateľ v podanom návrhu na povolenie obnovy konania uviedol, že v dosiaľ
vykonaných dôkazoch absentuje dôkaz v jeho prospech, lebo hoci opakovane viackrát
požadoval vypracovanie nového znaleckého posudku znaleckým ústavom na posúdenie jeho
príčetnosti v čase spáchania trestného činu, keďže existujúci znalecký posudok je
nejednoznačný a nedostatočný, nestalo sa tak.
Podľa názoru okresného súdu z hľadiska splnenia podmienok pre povolenie obnovy
konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku nie je rozhodujúce, či o skutočnostiach
alebo dôkazoch, ktoré sa v návrhu uplatňujú, vedel navrhovateľ, ale to, či tieto skutočnosti
alebo dôkazy boli alebo neboli súdu skôr známe. S poukazom na toto ustanovenie je možné
obnovu konania povoliť iba za splnenia podmienky, že vyjdú najavo skutočnosti alebo
dôkazy súdu skôr neznáme, a súčasne ide o také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré samy osebe
alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi by mohli viesť k inému
rozhodnutiu, než aké bolo pôvodné právoplatné rozhodnutie, a to či už čo sa týka otázky
viny, alebo trestu.
Okresný súd zdôrazňuje, že vypracovanie znaleckého posudku znaleckým ústavom
na posúdenie duševného stavu sťažovateľa v čase spáchania činu opakovane navrhoval
sťažovateľ už v pôvodnom konaní. Vyplýva to tak z odvolania proti rozsudku okresného
súdu, ako aj z dovolania podaného proti uzneseniu krajského súdu. Sťažovateľ dokonca aj
v skoršom návrhu na povolenie obnovy konania z 13. júna 2014 (resp. v jeho doplnení
z 18. septembra 2014) podanom primárne preto, že sa pri uložení trestu v jeho prípade
použila asperačná zásada, požadoval aj vypracovanie nového znaleckého posudku o jeho
duševnom stave na preverenie záverov znaleckého posudku vypracovaného v pôvodnom
konaní. Uznesením okresného súdu č. k. 36 Nt 13/2014-24 z 26. septembra 2014 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 113/2014-48 z 5. novembra 2014 bolo okrem iného
vyslovené, že tento dôkaz sťažovateľ navrhoval vykonať už v pôvodnom konaní, pričom
jeho návrh bol zamietnutý, takže to nemožno považovať za novú skutočnosť alebo dôkaz.
Podľa názoru okresného súdu za nové skutočnosti a dôkazy v zmysle § 394 ods. 1
Trestného poriadku nemožno považovať také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné
z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich
dokonca prehliadol, prípadne sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, alebo ich
nesprávne vyhodnotil.
Návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania uvádza tie isté skutočnosti
a dôkazy, vykonanie ktorých bolo už skôr právoplatne zamietnuté.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Tos 57/2016-37 z 27. júla 2016 vyplýva, že ním
bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trsteného poriadku zamietnutá sťažnosť podaná
sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 28 Nt 19/2015 zo 7. júna 2016.
Podľa názoru krajského súdu uzneseniu okresného súdu nemožno vytknúť žiadnu
procesnú chybu či nedostatok, pričom odôvodnenie uznesenia je zrozumiteľné, dostatočné
a presvedčivé. Okresný súd veľmi podrobne a zrozumiteľne poukázal na dôvody, pre ktoré
návrh na povolenie obnovy konania odmietol, a krajský súd nepovažuje za potrebné ich
duplicitne uvádzať vo svojom rozhodnutí, pričom s odôvodnením uznesenia okresného súdu
sa bez ďalšieho stotožňuje.
Sťažnostné výhrady uplatnené sťažovateľom, ale aj jeho obhajcom sú iba
opakovaním tvrdení uvedených už v návrhu na povolenie obnovy konania, ale aj tvrdení
prednesených v skoršom konaní o povolenie obnovy konania vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 36 Nt 13/2014. Skutočnosť, že sťažovateľ hodnotí závery znaleckého
dokazovania týkajúce sa jeho duševného stavu inak, ako boli vyhodnotené v pôvodnom
konaní, nezakladá existenciu nového dôkazu s novým obsahom tak, ako sa mylne domnieva
sťažovateľ. Pokiaľ poukazuje na celý rad rozhodnutí súdov rôzneho stupňa (najmä však na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove), treba ho poučiť, že sudca je pri výkone svojej
funkcie nezávislý a je pri rozhodovaní viazaný len ústavou, ústavnými zákonmi,
medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom. Krajský súd preto
nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia iných súdov, ale ani sa k nim vyjadrovať, pričom
nie je ich rozhodnutiami ani viazaný (teda ani rozhodnutím Krajského súdu v Prešove,
na ktorý sťažovateľ poukazuje).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie označených článkov ústavy
smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 28 Nt 19/2015 zo 7. júna 2016, nie je daná
právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 28 Nt 19/2015-18 zo 7. júna 2016 bola
prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci riadneho opravného konania. Tým
je v uvedenom rozsahu zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že
sťažovateľ využil možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie uvedených práv
smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tos 57/2016 z 27. júla 2016. Túto časť
sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľa, že v rámci obnovy konania sa
oprávnene domáhal vypracovania nového znaleckého posudku týkajúceho sa jeho
duševného stavu, keďže pôvodný znalecký posudok neobsahuje jednoznačné a presvedčivé
závery.
Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu v spojení
s argumentáciou okresného súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky
arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti neobsahuje. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má
na vec odlišný názor, neznamená bez ďalšieho porušenie jeho označených práv podľa
Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že ani samotný sťažovateľ nepopiera
(naopak, výslovne tvrdí), že ďalšie skúmanie vlastného duševného stavu v čase spáchania
skutku v pôvodnom konaní opakovane viackrát a bezúspešne navrhoval. Za tohto stavu sú
závery všeobecných súdov celkom jednoznačne správne.
Napokon ústavný súd poznamenáva, že nová skutočnosť, resp. nový dôkaz by mali
v čase, keď sa návrh na povolenie obnovy podáva, už reálne existovať. Ak má strana
navrhujúca povolenie obnovy konania tento dôkaz k dispozícii, je povinná (je v jej záujme)
ho súdu predložiť. Ak ho k dispozícii nemá a nemá ani možnosť sama dôkaz získať, potom
je mysliteľné, aby o jeho zadováženie požiadala súd. Dikcii ustanovenia § 394 ods. 1
Trestného poriadku však spravidla nezodpovedá, aby sa návrh na povolenie obnovy konania
opieral o nový dôkaz, ktorý ešte v čase podania návrhu na povolenie obnovy konania
neexistuje, pričom strana len požaduje, aby súd v rámci konania o obnove dal takýto dôkaz
(znalecký posudok) vypracovať.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2016