Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 801/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

Ústav na výkon trestu odňatia slobody , vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a porušenia

, a uznesením Okresného

súdu Žilina sp. zn. zo 7. júna 2016 a uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 27. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a porušenia , a uznesením

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. júna 2016

a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. júla 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. septembra 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. -18

zo 7. júna 2016 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -37 z 27. júla 2016

bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vo veci vedenej pôvodne

okresným súdom pod sp. zn. .

Uvedené uznesenia považuje sťažovateľ za arbitrárne, protiústavné

a nepreskúmateľné. Podľa názoru sťažovateľa absentuje totiž znalecký posudok, ktorý by

jednoznačne potvrdil alebo vyvrátil, či bol sťažovateľ v čase skutku príčetný, hoci práve

toto v návrhu na povolenie obnovy konania namietal. Ak by sa zistilo, že bol v kritickom

čase nepríčetný, resp. že trpel duševnou poruchou, malo by to vplyv na výšku trestu.

V pôvodnom konaní podaný znalecký posudok č. 21/2010, 61/2010 z 10. júna 2010

je podľa sťažovateľa nejednoznačný a samotní znalci uviedli, že na podanie definitívneho

a jednoznačného stanoviska je potrebné riadne, detailné skúmanie osoby sťažovateľa.

Časový rozsah 30  45 minút nestačí na podanie riadneho a jednoznačného posudku. Znalci

zároveň konštatovali u sťažovateľa zníženú príčetnosť s tým, že by mal byť vyšetrený

kompletnejšie, aby nemohla byť ani najmenšia pochybnosť. Sťažovateľ namieta, že napriek

tomu sa tak nestalo.

V uznesení Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 9. júna 2015 (ktoré sa

týka inej veci) bolo konštatované, že v návrhu na obnovu konania sa môže použiť dôkaz

známy v pôvodnom konaní, avšak s novým obsahom. Taký znalecký posudok, ktorý by

obsahoval jednoznačný záver, by bolo možné považovať za skutočnosť s novým obsahom.

Sťažovateľ namieta, že napriek tomu krajský súd v uznesení sp. zn. z 27. júla

2016 konštatoval, že nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov. V podstate to „v preklade“

znamená, že ho nezaujímajú rozhodnutia iných súdov a že sa bude riadiť arbitrárnymi

právnymi úvahami podľa vlastnej ľubovôle.

S uvedeným názorom krajského súdu nemôže sťažovateľ súhlasiť, pretože aj

rozhodnutia všeobecných súdov sa využívajú v bežnej súdnej praxi, pričom právny systém

pozná pojem „zaužívaná všeobecná súdna prax“. Ak jeden súd tej istej krajiny má určitý

právny názor, potom v inej jurisdikcii je možné na obdobné rozhodnutie poukázať,

čo sťažovateľ aj urobil. Spôsob, akým sa krajský súd s jeho argumentom vysporiadal, treba

považovať podľa sťažovateľa za úplne arbitrárny. Zároveň to znamená, že rozhodnutie

krajského súdu je protiústavné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Krajský súd ďalej uvádza, že

nepovažuje za potrebné duplicitne preberať argumenty okresného súdu, keďže s jeho

uznesením sa stotožňuje. Z toho ale podľa názoru sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že

krajský súd sa stotožnil s uznesením okresného súdu bez riadneho odôvodnenia, pričom

mocenským spôsobom odmietol sťažovateľove argumenty tak, že to možno považovať za

arbitrárne a nepreskúmateľné.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„a.) Uznesením Okresného súdu Žilina návrhom povolenie vo veci vedenej na

Okresnom súde Žilina sp. zn. zo dňa 30.11.2015 a uznesením Krajského súdu

Žilina sp. zn. -37 ktorými odmietli návrhy na povolenie

obnovy konania boli porušené Ústavné práva sťažovateľa ,

, , , . Napadnuté uznesenie

Okresného súdu Žilina sp. zn. -18 a uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn.

-37 sa zrušujú a krajskému súdu sa vracajú na nové rozhodnutie s tým, že

právny názor ÚS SR bude pre nich záväzný.

b.) Zároveň aby ÚS nariadil všeobecným súdom vyhotoviť riadny kompletný znalecký

posudok vo veci aby nemohlo byť ani najmenšej pochybnosti pre spravodlivé rozhodnutie.

c.) Krajskému súdu Žilina sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia na účet

právneho zástupcu sťažovateľa do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -18 zo 7. júna 2016 vyplýva, že ním

bol podľa odmietnutý návrh sťažovateľa na povolenie

obnovy konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ

bol právoplatne uznaný vinným z pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14

ods. 1 a a a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa a , a to rozsudkom

okresného súdu č. k. -1043 z 5. decembra 2014, pričom po následnom

povolení obnovy konania mu bol napokon uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

20 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom

stráženia, ale tiež ochranný dohľad na dobu jedného roka, ako aj trest prepadnutia veci.

Sťažovateľ v podanom návrhu na povolenie obnovy konania uviedol, že v dosiaľ

vykonaných dôkazoch absentuje dôkaz v jeho prospech, lebo hoci opakovane viackrát

požadoval vypracovanie nového znaleckého posudku znaleckým na posúdenie jeho

príčetnosti v čase spáchania trestného činu, keďže existujúci znalecký posudok je

nejednoznačný a nedostatočný, nestalo sa tak.

Podľa názoru okresného súdu z hľadiska splnenia podmienok pre povolenie obnovy

konania podľa nie je rozhodujúce, či o skutočnostiach

alebo dôkazoch, ktoré sa v návrhu uplatňujú, vedel navrhovateľ, ale to, či tieto skutočnosti

alebo dôkazy boli alebo neboli súdu skôr známe. S poukazom na toto ustanovenie je možné

obnovu konania povoliť iba za splnenia podmienky, že vyjdú najavo skutočnosti alebo

dôkazy súdu skôr neznáme, a súčasne ide o také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré samy osebe

alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi by mohli viesť k inému

rozhodnutiu, než aké bolo pôvodné právoplatné rozhodnutie, a to či už čo sa týka otázky

viny, alebo trestu.

Okresný súd zdôrazňuje, že vypracovanie znaleckého posudku znaleckým

na posúdenie duševného stavu sťažovateľa v čase spáchania činu opakovane navrhoval

sťažovateľ už v pôvodnom konaní. Vyplýva to tak z odvolania proti rozsudku okresného

súdu, ako aj z dovolania podaného proti uzneseniu krajského súdu. Sťažovateľ dokonca aj

v skoršom návrhu na povolenie obnovy konania z 13. júna 2014 (resp. v jeho doplnení

z 18. septembra 2014) podanom primárne preto, že sa pri uložení trestu v jeho prípade

použila asperačná zásada, požadoval aj vypracovanie nového znaleckého posudku o jeho

duševnom stave na preverenie záverov znaleckého posudku vypracovaného v pôvodnom

konaní. Uznesením okresného súdu č. k. -24 z 26. septembra 2014 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -48 z 5. novembra 2014 bolo okrem iného

vyslovené, že tento dôkaz sťažovateľ navrhoval vykonať už v pôvodnom konaní, pričom

jeho návrh bol zamietnutý, takže to nemožno považovať za novú skutočnosť alebo dôkaz.

Podľa názoru okresného súdu za nové skutočnosti a dôkazy v zmysle § 394 ods. 1

nemožno považovať také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné

z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich

dokonca prehliadol, prípadne sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, alebo ich

nesprávne vyhodnotil.

Návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania uvádza tie isté skutočnosti

a dôkazy, vykonanie ktorých bolo už skôr právoplatne zamietnuté.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -37 z 27. júla 2016 vyplýva, že ním

bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trsteného poriadku zamietnutá sťažnosť podaná

sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2016.

Podľa názoru krajského súdu uzneseniu okresného súdu nemožno vytknúť žiadnu

procesnú chybu či nedostatok, pričom odôvodnenie uznesenia je zrozumiteľné, dostatočné

a presvedčivé. Okresný súd veľmi podrobne a zrozumiteľne poukázal na dôvody, pre ktoré

návrh na povolenie obnovy konania odmietol, a krajský súd nepovažuje za potrebné ich

duplicitne uvádzať vo svojom rozhodnutí, pričom s odôvodnením uznesenia okresného súdu

sa bez ďalšieho stotožňuje.

Sťažnostné výhrady uplatnené sťažovateľom, ale aj jeho obhajcom sú iba

opakovaním tvrdení uvedených už v návrhu na povolenie obnovy konania, ale aj tvrdení

prednesených v skoršom konaní o povolenie obnovy konania vedenom okresným súdom

pod sp. zn. . Skutočnosť, že sťažovateľ hodnotí závery znaleckého

dokazovania týkajúce sa jeho duševného stavu inak, ako boli vyhodnotené v pôvodnom

konaní, nezakladá existenciu nového dôkazu s novým obsahom tak, ako sa mylne domnieva

sťažovateľ. Pokiaľ poukazuje na celý rad rozhodnutí súdov rôzneho stupňa (najmä však na

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove), treba ho poučiť, že sudca je pri výkone svojej

funkcie nezávislý a je pri rozhodovaní viazaný len , ústavnými zákonmi,

medzinárodnými zmluvami podľa a 5 a zákonom. Krajský súd preto

nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia iných súdov, ale ani sa k nim vyjadrovať, pričom

nie je ich rozhodnutiami ani viazaný (teda ani rozhodnutím Krajského súdu v Prešove,

na ktorý sťažovateľ poukazuje).

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie označených článkov

smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2016, nie je daná

právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. -18 zo 7. júna 2016 bola

prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci riadneho opravného konania. Tým

je v uvedenom rozsahu zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že

sťažovateľ využil možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie uvedených práv

smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 27. júla 2016. Túto časť

sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľa, že v rámci obnovy konania sa

oprávnene domáhal vypracovania nového znaleckého posudku týkajúceho sa jeho

duševného stavu, keďže pôvodný znalecký posudok neobsahuje jednoznačné a presvedčivé

závery.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu v spojení

s argumentáciou okresného súdu považovať za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky

arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti neobsahuje. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má

na vec odlišný názor, neznamená bez ďalšieho porušenie jeho označených práv podľa

.

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že ani samotný sťažovateľ nepopiera

(naopak, výslovne tvrdí), že ďalšie skúmanie vlastného duševného stavu v čase spáchania

skutku v pôvodnom konaní opakovane viackrát a bezúspešne navrhoval. Za tohto stavu sú

závery všeobecných súdov celkom jednoznačne správne.

Napokon ústavný súd poznamenáva, že nová skutočnosť, resp. nový dôkaz by mali

v čase, keď sa návrh na povolenie obnovy podáva, už reálne existovať. Ak má strana

navrhujúca povolenie obnovy konania tento dôkaz k dispozícii, je povinná (je v jej záujme)

ho súdu predložiť. Ak ho k dispozícii nemá a nemá ani možnosť sama dôkaz získať, potom

je mysliteľné, aby o jeho zadováženie požiadala súd. Dikcii ustanovenia § 394 ods. 1

však spravidla nezodpovedá, aby sa návrh na povolenie obnovy konania

opieral o nový dôkaz, ktorý ešte v čase podania návrhu na povolenie obnovy konania

neexistuje, pričom strana len požaduje, aby súd v rámci konania o obnove dal takýto dôkaz

(znalecký posudok) vypracovať.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2016