Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 804/2016
PDF · 123.75 KB
No categories available
II. ÚS 804/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Advokátska kancelária,
Sibírska 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So 207/2014 a jeho
rozsudkom z 25. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 So 207/2014 a jeho rozsudkom z 25. mája 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom č. k. 24 Sd 155/2014-25 zo 7. októbra 2014 potvrdil rozhodnutie
č. 440 129 7080 0 zo 14. mája 2014, ktorým Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej aj
„odporkyňa“), podľa § 142 ods. 4 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“) a § 259 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 461/2003 Z. z.“) zamietla žiadosť sťažovateľa o prehodnotenie sumy starobného
dôchodku od 2. októbra 2010 z dôvodu, že odporkyňa nie je oprávnená o takejto žiadosti
rozhodnúť. V rozhodnutí uviedla, že sťažovateľovi bol rozhodnutím odporkyne
zo 14. decembra 2005 od 29. októbra 2004 priznaný starobný dôchodok podľa § 65 a § 293a
ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom odporkyňa nebola na takýto postup oprávnená,
a o ďalšom trvaní nároku sťažovateľa na starobný dôchodok rozhodne až po zvýšení
výsluhovej dávky vyplácanej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky.
2.1 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu č. k.
24 Sd 155/2014-25 zo 7. októbra 2014 tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie
č. 440 129 7080 0 zo 14. mája 2014 zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie. V kľúčovej
časti odôvodnenia najvyšší súd uviedol, že „vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
a ustanovenia právnych predpisov odporkyňa nie je oprávnená (a ani nemala) v danom
prípade o žiadosti o prehodnotenie sumy starobného dôchodku, ani o žiadosti o starobný
dôchodok rozhodnúť. Táto kompetencia, patrí príslušnému orgánu Ministerstva vnútra SR.
Pokiaľ teda odporkyňa napadnutým rozhodnutím zo 14. mája 2014 rozhodla o zamietnutí
žiadosti navrhovateľa o prehodnotenie sumy starobného dôchodku (ako aj rozhodnutím
zo 14. decembra 2005 rozhodla o priznaní starobného dôchodku), hoci nemala na takéto
rozhodnutie právomoc, prekročila tým svoje kompetencie.“.
3. Sťažovateľ je sklamaný napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a následným
konaním Sociálnej poisťovne, ktorá v dôsledku napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
svojím ďalším rozhodnutím č. 440 129 7080 0 zo 7. septembra 2016 úplne odňala
sťažovateľovi starobný dôchodok. Procesným právom účastníka konania je podľa názoru
sťažovateľa aj jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu
riadne a bezchybne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s použitím § 246c ods. 1 prvej vety OSP
totiž podľa sťažovateľa znamená právo účastníka na dostatočné, pregnantné a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia. Toto sa v prípade sťažovateľa podľa jeho slov nestalo.
Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd nepostupoval dostatočne precízne
a vyčerpávajúco neodôvodnil svoje súdne rozhodnutie, a preto sa oprávnene nazdáva, že
toto konanie bolo už porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Slovenská republika, zastúpená Najvyšším súdom SR, v konaní vedeného na
Najvyššom súde SR, pod sp. zn.: 9So/207/2014, porušila právo sťažovateľa... upravené
v čl. 46., ods. 1., Ústavy SR a v čl. 6., ods. 1., Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, je
v rozpore so zákonom, najmä s právom sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a právom
na súdnu ochranu.
Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 9So/207/2014
z 25.05.2016 a zároveň prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci ďalej konal a aby
rozhodol.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000.- €,
ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia
(v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia vo výške 303.16 € a to
všetko na bežný účet advokáta...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
6. Ústavný súd hneď v úvode konštatuje, že zo sťažnosti a z priložených príloh
vyplýva, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol doručený právnemu zástupcovi
sťažovateľa 16. júna 2016. Napadnutý rozsudok zároveň nadobudol právoplatnosť 16. júna
2016.
6.1 Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
6.2 Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu
sťažnosť ústavnému súdu najneskôr 16. augusta 2016. Sťažnosť bola podaná na poštovú
prepravu 5. októbra 2016. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť nebola podaná v lehote
predpokladanej zákonom o ústavnom súde pre podanie sťažnosti.
6.3 Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde pre oneskorenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2016