Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 821/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , vo veci

namietaného porušenia

1. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3,

, a , 2, 3 a 6 ,

a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru,

odboru kriminálnej polície Žilina v konaní vedenom pod ČVS: ORP-438/1-VYS-ZA-2016

a jeho uznesením z 27. apríla 2016, postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru,

odboru kriminálnej polície Žilina v konaní vedenom pod ČVS: KRP-57/1-VYS-ZA-2016

a jeho uzneseniami zo 4. mája 2016 a z 18. mája 2016, postupom Okresnej prokuratúry

Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2016;

2. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2,

5 a 7, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141 ods. 1

a a 2 , a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho opatrením z 27. apríla 2016, postupom Okresného súdu

Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2016;

3. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2

a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141

ods. 1 a a 2 , a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. mája 2016, ako aj v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 9. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia

1. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3,

, a , 2, 3 a 6 (ďalej len „“),

čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

čl. 6 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície

Žilina (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-438/1-VYS-ZA-

2016 a jeho uznesením z 27. apríla 2016, postupom Krajského riaditeľstva Policajného

zboru, odboru kriminálnej polície Žilina (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) v konaní

vedenom pod ČVS: KRP-57/1-VYS-ZA-2016 a jeho uzneseniami zo 4. mája 2016

a z 18. mája 2016, postupom Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2016;

2. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2,

5 a 7, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141 ods. 1

a a 2 , a listiny, ako aj , 3 a 4 a

ods. 1, 2 a 3 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho opatrením z 27. apríla 2016, postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla

2016;

3. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2

a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141

ods. 1 a a 2 , a listiny, ako aj a 4

a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. mája 2016, ako aj

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. augusta 2016.

Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného riaditeľstva

ČVS: ORP-438/1-VYS-ZA-2016 z 26. apríla 2016 obvinený z trestného činu lúpeže podľa

. Stalo sa tak na základe trestného oznámenia svedka

(poškodeného) a ďalších dôkazov k veci. Toho istého dňa bol sťažovateľ aj

zadržaný.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že po vznesení obvinenia ho vyšetrovateľ „nútil“, aby

využil právo zvoliť si obhajcu, a to aj napriek tomu, že v zmysle vzneseného obvinenia

dôvod povinnej obhajoby podľa nebol daný. Sťažovateľ

pritom chcel využiť právo na to, aby sa obhajoval sám do chvíle, kým mu to zákon

dovoľuje. Sťažovateľ namieta, že vyšetrovateľ ho uvádzal do omylu s tým, že vraj ide

o trestný čin posudzovaný ako obzvlášť závažný zločin (čo však nebola pravda), a preto je

daný dôvod povinnej obhajoby podľa . Vyšetrovateľ

preto 27. apríla 2016 požiadal okresný súd o ustanovenie obhajcu pre sťažovateľa z dôvodu

povinnej obhajoby.

Uznesením (opatrením) okresného súdu č. k. -7 z 27. apríla 2016 bola

sťažovateľovi ustanovená obhajkyňa z dôvodu podľa § 37 ods. 1 písm. c) v spojení

s ustanovením .

Uvedeným postupom vyšetrovateľa a následným opatrením okresného súdu bolo

sťažovateľovi odopreté právo zúčastniť sa výsluchu poškodeného a klásť mu otázky, ako aj

právo nahliadať do spisu podľa , resp. .

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 28. apríla 2016 bol sťažovateľ

vzatý do väzby.

Sťažovateľ namieta, že trestné stíhanie voči nemu je vedené bez dostatočných

dôkazov, najmä na základe tvrdení svedka (poškodeného) . Hoci skutok sa mal stať

11. apríla 2016, podal trestné oznámenie až 20. apríla 2016, aj to z donútenia a proti

vlastnej vôli. Podľa sťažovateľa nie sú dané ani dôvody väzby. Okrem toho tá istá

samosudkyňa okresného súdu, ktorá v rozpore so zákonom ustanovila sťažovateľovi

obhajkyňu, rozhodovala aj o jeho vzatí do väzby.

Uznesením okresnej prokuratúry č. k. -4 z 28. apríla 2016 bola

zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti vzneseniu obvinenia, a to v podstate preto,

že získané dôkazy odôvodňujú v danom štádiu trestného konania vznesenie obvinenia.

Podaním z 2. mája 2016 sťažovateľ žiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o preverenie dôvodnosti vznesenia obvinenia

voči nemu.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 10. mája 2016 bola zamietnutá

sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu o vzatí do väzby. Sťažovateľ je toho

názoru, že krajský súd absolútne nevzal do úvahy, že sťažovateľ je od 28. apríla 2016 bez

povinnej obhajoby v zmysle (keďže v čase

ustanovenia obhajkyne 27. apríla 2016 dôvod povinnej obhajoby ešte neexistoval).

Prípisom generálnej prokuratúry č. k. -7 z 24. mája 2016 bolo

podanie sťažovateľa z 2. mája 2016 odložené ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 365

ods. 1 . Opakovaná sťažnosť proti vzneseniu obvinenia z 30. mája 2016

bola generálnou prokuratúrou postúpená Krajskej prokuratúre v Žiline (ďalej len „krajská

prokuratúra“). Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. -15 z 15. júna 2016

vyplýva, že nemožno preskúmavať postup a zákonnosť rozhodnutí okresnej prokuratúry

nadriadenou krajskou prokuratúrou.

Sťažovateľ v máji, júni a júli 2016 opakovane žiadal o nahliadnutie do

vyšetrovacieho spisu, ako aj o zabezpečenie práva na obhajobu. Podľa tvrdenia sťažovateľa

však vyšetrovateľka tieto žiadosti ignorovala.

Dňa 15. júla 2016 sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby okresnej

prokuratúre a zároveň požiadal okresný súd o možnosť preštudovania vyšetrovacieho spisu.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd mu umožnil nahliadnuť do spisu, avšak sťažovateľ

namieta, že v nedostatočnom časovom rozsahu. Stalo sa tak prvýkrát počas trvania

vyšetrovania.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. augusta 2016 bola zamietnutá

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd sa

nezaoberal argumentáciou sťažovateľa z 28. júla 2016 a z 1. augusta 2016, hoci namietal

porušenie základných procesných práv pri vyšetrovaní, ale ani nevysvetlil, prečo sa týmito

námietkami nezaoberal.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 1. augusta 2016 podal

sťažovateľ ešte 1. augusta 2016 sťažnosť, ktorú písomne doplnil podaním z 5. augusta 2016.

Uznesením krajského súdu č. k. -103 z 9. augusta 2016 bola sťažnosť

proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá, a to bez toho  ako to uvádza sťažovateľ  aby

sa krajský súd zaoberal jeho námietkami. Podľa názoru krajského súdu ustanovením

obhajcu v medziach upraveného zákonného sudcovského uváženia nebolo možné porušiť

základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2

, resp. dohovoru, pričom tento záver platí aj vo vzťahu

k základnému právu na obhajobu podľa .

Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd pri formulovaní tohto názoru asi zabudol,

za akých podmienok mu bola obhajkyňa okresným súdom ustanovená, teda že sa tak nestalo

na základe zákona, ale na základe sudcovského svojvoľného uváženia. Sťažovateľ ďalej

poukazuje na to, že krajský súd iba stroho uviedol, že bol 12. júla 2016 vyrozumený

o možnosti preštudovať spis, avšak v skutočnosti mal na to iba jeden pracovný deň. Túto

dobu považuje sťažovateľ za neprimerane krátku na to, aby mohol pripraviť obhajobu

a oboznámiť sa s dôkazmi druhej strany. Sťažovateľ tiež namieta, že na jeho ostatné

námietky krajský súd neodpovedal.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd 9. augusta 2016 (v sťažnosti je zrejme

nesprávne uvedené 9. septembra 2016, keďže ani zo sťažnosti, ale ani z pripojených listín

existencia rozhodnutia krajského súdu z 9. septembra 2016 nevyplýva, pozn.) zamietol

sťažnosti podané sťažovateľom proti uzneseniu (opatreniu) okresného súdu sp. zn.

z 27. apríla 2016 o ustanovení obhajkyne, ako aj proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 1. augusta 2016 (v sťažnosti je zrejme nesprávne uvedené

1. septembra 2016, keďže ani zo sťažnosti, ale ani z pripojených listín existencia uznesenia

okresného súdu z 1. septembra 2016 nevyplýva, pozn.) jedným rozhodnutím, a to vydaným

pod č. k. -103. Sťažovateľ namieta, že ustanovenie § 192 ods. 2 Trestného

poriadku nepripúšťa takýto postup. Nie je totiž možné, aby o dvoch uzneseniach s rôznymi

spisovými značkami rozhodoval druhostupňový súd v jednom konaní a jedným

rozhodnutím.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd 27. apríla 2016 pod sp. zn.

, 28. apríla 2016 a 1. augusta 2016 pod sp. zn. rozhodoval

vždy v senáte zloženom z iných sudcov. Tým došlo podľa sťažovateľa najmä k porušeniu

jeho základného práva na zákonného sudcu podľa .

Napokon sťažovateľ poukazuje na to, že trpí nevyliečiteľnou životu nebezpečnou

chorobou (dilatačnou kardiomyopathiou), preto ho pobyt vo väzbe ohrozuje na živote.

Na túto skutočnosť upozornil už na začiatku trestného stíhania vyšetrovateľa aj okresný súd,

napriek tomu vo väzbe nedostáva adekvátnu lekársku starostlivosť.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné ľudské práva a slobody (...) priznané čl. 17 ods. 2,

čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2 a , , a , 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd - v jeho trestnej veci: uznesením sp. zn. ČVS: ORP-438/1-VYS-

ZA-2016 zo dňa 27.4.2016 Okresného riaditeľstva PZ - odbor kriminálnej polície PZ-Žilina

– jeho konaním a rozhodovaním vo veci, - uznesením: sp. zn. ČVS: KRP-57/1-VYS-ZA-2016

zo dňa 4.5. a zo dňa 18.5.2016 Krajského riaditeľstva PZ - odbor kriminálnej polície PZ-

Žilina – jeho konaním a rozhodovaním vo veci, - uznesením: sp. zn. zo

dňa 28.4.2016 Okresnej prokuratúry - Žilina – jeho konaním a rozhodovaním vo veci,

porušené boli.

2. Základné ľudské práva a slobody (...) priznané čl. 15 ods. 1 a 2,

čl. 17 ods. 1, 2, 5 a 7, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a

6 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 141 ods. 1 a čl. 144

ods. 1, 2 a , 3, 4, , 2, 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 37 ods. 3, čl. 40 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd – uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. –

opatrením povinnej obhajoby, z 27. apríla 2016, a uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.

– o vzatí ma do väzby z 28. apríla 2016 porušené boli.

3. Základné ľudské práva a slobody (...) priznané čl. 15 ods. 1, 2,

čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 1, 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6

v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 141 ods. 1 a čl. 144

ods. 1, 2 a , 4, , 2, 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 37 ods. 3, čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd – uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 10. mája 2016

a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 9. augusta 2016 porušené boli.

1. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

2. Krajskému súdu v Žiline a prikazuje, aby ten kto základné právo a slobody porušil,

obnovil stav pred porušením základného práva a slobody (...)

3. Okresnému súdu v Žiline a Krajskému súdu v Žiline prikazuje okamžite prepustiť

(...) na slobodu.

4. Okresnému súdu v Žiline a Krajskému súdu v Žiline zakazuje pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa (...)

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi (...)

primerané finančné zadosťučinenia vo výške 30 000 EUR, slovom tridsaťtisíc eur,

za zhoršenie zdravia, ohrozenie života a stavu právnej neistoty v právny štát nastálo

a porušení základných ľudských práv a slobôd, sťažovateľovi (...) ako

náhradu nemajetkovej ujmy.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu a Okresnému súdu

v Žiline, priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- EUR –

(...), povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -103 z 9. augusta 2016 vyplýva, že

ním bola podľa zamietnutá ako nedôvodná

sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu č. k. -87

z 1. augusta 2016.

Krajský súd predovšetkým konštatuje v doslovnom znení celý obsah písomného

podania sťažovateľa z 5. augusta 2016 doručeného krajskému súdu 8. augusta 2016

označeného ako „sťažnosť voči uzneseniu sp. zn. -87 Okresného súdu Žilina

z 01.08.2016“.

Ďalej krajský súd konštatuje, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin lúpeže podľa

, pričom do väzby bol vzatý z dôvodov podľa

písm. a) a c) .

Analýzou vyšetrovacieho spisu treba dospieť k záveru, že nedošlo k žiadnej zmene

relevantných skutočností skutkového a právneho stavu, ktoré by zásadným spôsobom

zmiernili podozrenie zo spáchania skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Neboli

zistené ani ďalšie skutočnosti, ktoré by spochybnili alebo vyvrátili záver o existencii

dôvodov väzby v zmysle a .

Z vyšetrovacieho spisu tiež vyplýva, že prípisom z 12. júla 2016 bol sťažovateľ

vyrozumený o preštudovaní spisu.

Podľa názoru krajského súdu v uznesení okresného súdu je vyčerpávajúcim

spôsobom popísaný skutkový stav tvoriaci základ pre záver o trvaní dôvodov väzby vrátane

hodnotenia dôkaznej situácie na základe doteraz zabezpečených dôkazov. Zaoberá sa aj

obranou sťažovateľa, ktorý spáchanie skutku popiera. Dôvody uznesenia okresného súdu sú

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajú zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem.

Krajský súd nemá žiaden dôvod meniť svoje predchádzajúce skutkové a právne

názory vyjadrené v uznesení z 10. mája 2016. Nemožno sa stotožniť s výkladom ustanovení

právnych noriem zaručujúcich právo na obhajobu obvineného tak, ako ich prezentuje

sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti. Ustanovením obhajcu na základe opatrenia

v trestnom konaní v medziach upraveného zákonného sudcovského uváženia všeobecný súd

nemôže porušiť základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa

, resp. jeho právo podľa dohovoru, pričom tento

záver rovnako platí aj vo vzťahu k základnému právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

. Podstatou a zmyslom základného práva na obhajobu je zaručiť obvinenému

primeranú a dostatočnú možnosť ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v rámci

trestného konania v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu. Povinnosťou súdu je

rešpektovať práva obvineného v intenciách princípov spravodlivého súdneho konania, nie

však bezvýhradne prispôsobiť procesný postup programu alebo požiadavkám obvineného,

resp. jeho obhajcu.

Napriek nesúhlasu sťažovateľa s namietaným opatrením, ktorým mu bol ustanovený

obhajca, týmto krokom bolo jeho právo na obhajobu skôr rozšírené ako obmedzené.

Od momentu vznesenia obvinenia až doteraz mal sťažovateľ právo kedykoľvek zvoliť si

obhajcu podľa vlastného výberu, čo však nespravil. Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že bol

riadne poučený o práve zvoliť si obhajcu. Rovnako bol vyšetrovateľom upozornený na

dôvody povinnej obhajoby a tieto sú uvedené aj v opatrení okresného súdu, ktorým bola

sťažovateľovi ustanovená obhajkyňa. V zápisnici o výsluchu sťažovateľa z 27. apríla 2016

je doslova uvedené jeho vyhlásenie, podľa ktorého mu bol poskytnutý dostatočne dlhý čas

na zvolenie obhajcu s tým, že si obhajcu nevolí, neuplatňuje si nárok na bezplatnú

obhajobu, či na obhajobu za zníženú odmenu, pretože v jeho prípade ide o povinnú

obhajobu v zmysle upovedomenia o povinnej obhajobe. Zo zápisnice o výsluchu

obvineného 27. apríla 2016 vyplýva, že sťažovateľ si obhajcu nezvolil, ani mu ho nezvolila

iná oprávnená osoba, a preto žiada, aby mu bol obhajca ustanovený. Dňa 27. apríla 2016 bol

sťažovateľ vypočutý vyšetrovateľom v prítomnosti ustanovenej obhajkyne a 28. apríla 2016

bol vypočutý okresným súdom v prítomnosti ustanovenej obhajkyne. Ani pri jednom

z týchto procesných úkonov sťažovateľ nenamietal výkon obhajoby ustanovenou

obhajkyňou.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie

1. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3,

, a , 2, 3 a 6 , a 3 dohovoru, ako aj

ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod

ČVS: ORP-438/1-VYS-ZA-2016 a jeho uzneseniu z 27. apríla 2016, postupu krajského

riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: KRP-57/1-VYS-ZA-2016 a jeho uzneseniam

zo 4. mája 2016 a z 18. mája 2016, postupu okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uzneseniu z 28. apríla 2016;

2. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2,

5 a 7, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141 ods. 1

a a 2 , , 3 a 4 a , 2 a 3 dohovoru, ako aj

ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho opatreniu z 27. apríla 2016, postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 28. apríla 2016;

3. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2

a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141

ods. 1 a a 2 , a 4 a , 2 a 3 dohovoru, ako aj

ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 10. mája 2016,

treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V uvedenej časti sťažnosti sú napádané postupy, ako aj rozhodnutia, ku ktorým došlo

v časovom rozpätí od 27. apríla 2016 do 18. mája 2016. Zo vzájomnej časovej súvislosti

faktov, na ktoré sa sťažovateľ v podanej sťažnosti odvoláva, je zrejmé, že sťažnosť, ktorá

bola ústavnému súdu doručená 26. septembra 2016, bola podaná dávno po uplynutí

zákonnej dvojmesačnej lehoty vo vzťahu k tejto časti sťažnosti.

Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie

1. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2

a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141

ods. 1 a a 2 , a 4 a , 2 a 3 dohovoru, ako aj

ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 9. augusta 2016 v súvislosti s namietanou nemožnosťou

preštudovať vyšetrovací spis a v súvislosti s porušením práva na obhajobu v dôsledku

protizákonného ustanovenia obhajcu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej ako riadny opravný prostriedok proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -87 z 1. augusta 2016 namietal v podstate dve

skutočnosti. Išlo jednak o to, že jeho žiadosti o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu boli

ignorované a do spisu mohol nahliadnuť až pred rozhodnutím okresného súdu o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby 28. júla 2016. Ďalej namietal, že mu bola bezdôvodne

vnútená povinná obhajoba v čase, keď pre ňu neexistovali zákonné dôvody a v dôsledku

tejto skutočnosti ani v ďalšom konaní (keď už dôvody povinnej obhajoby boli dané) nemal

obhajcu ustanoveného v súlade so zákonom, keďže ustanovenie obhajkyne uskutočnené

27. apríla 2016 treba považovať za nezákonné pre neexistenciu zákonných dôvodov na

povinnú obhajobu v danom časovom okamihu.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu (v spojení s úvahami

okresného súdu) týkajúca sa oboch uplatnených námietok sa javí ako dostatočná

a presvedčivá. Známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že

sťažovateľ má na vec iný názor, nemôže sama o sebe bez ďalšieho znamenať porušenie

označených práv.

V súvislosti s námietkou o ignorovaní žiadostí sťažovateľa o nahliadnutie do

vyšetrovacieho spisu krajský súd poukazuje na nespornú skutočnosť, že okresný súd

28. júna 2014 umožnil sťažovateľovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu. Stalo sa tak

krátko pred rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z pohľadu krajského súdu to

znamená, že aj keby v predchádzajúcom období nebolo toto právo sťažovateľa

rešpektované, v čase konania o žiadosti o prepustenie z väzby sa už toto pochybenie

konvalidovalo, keďže sťažovateľ napokon dostal možnosť do spisu nahliadnuť. Z tohto

dôvodu konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby už nie je zaťažené namietanou

procesnou chybou.

V uvedenej súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že (na rozdiel od tvrdení sťažovateľa

v konaní vedenom ústavným súdom) v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu

nenamietal, že čas poskytnutý mu na preštudovanie vyšetrovacieho spisu bol nedostatočný,

preto ani nebol dôvod, aby krajský súd posudzoval námietku z tohto pohľadu.

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej ustanovením obhajcu

27. apríla 2016 (v čase, keď zákonné podmienky na povinnú obhajobu neboli podľa

sťažovateľa splnené) bolo porušené jeho právo, aby sa obhajoval sám, a po vzatí do väzby

(týmto momentom dôvod povinnej obhajoby nastal) obhajcu nemal, keďže ustanovenie

z 27. apríla 2016 bolo nezákonné.

V zásadnej rovine treba súhlasiť s krajským súdom v tom, že ustanovením obhajcu sa

právo obvineného na obhajobu skôr posilňuje než zoslabuje. Vo všeobecnosti má pravdu aj

sťažovateľ, keď namieta, že protiprávnym ustanovením obhajcu (v čase, keď ho nemusel

mať) mohlo dôjsť k oslabeniu jeho šance byť prítomný pri vyšetrovacích úkonoch

v prípravnom konaní a klásť vypočúvaným svedkom otázky, pretože vyšetrovateľ umožní

účasť obvineného pri vyšetrovacom úkone najmä vtedy, ak obvinený nemá obhajcu (§ 213

ods. 1 ).

Zo skutkového hľadiska treba zdôrazniť, že porušenie práva sťažovateľa obhajovať

sa sám sa môže vzťahovať výlučne iba na 27. apríl 2016, keď už bol obvinený zo zločinu

lúpeže podľa , avšak ešte nebol vzatý okresným súdom do

väzby. Samotné vznesenie obvinenia pre uvedený zločin bez ďalšieho dôvod povinnej

obhajoby podľa nezakladá, pretože dôvodom povinnej

obhajoby je iba konanie o obzvlášť závažnom zločine [§ 37 ods. 1 písm. c)]. Naproti tomu

momentom vzatia sťažovateľa do väzby už dôvod povinnej obhajoby nastal [§ 37 ods. 1

písm. a) ]. Zo skutkového hľadiska je dôležité aj to, že svedok

(poškodený) bol vypočutý práve 27. apríla 2016.

Ústavný súd je toho právneho názoru, že nedošlo preukázateľným spôsobom

k obmedzeniu práva sťažovateľa obhajovať sa sám dňa 27. apríla 2016 tým, že sa nemohol

výsluchu svedka zúčastniť. Sťažovateľ totiž ani len netvrdí (tým menej preukazuje), že

vyšetrovateľa požiadal o možnosť zúčastniť sa výsluchu svedka, avšak tento mu to

odmietol. Pokiaľ sťažovateľ preukázateľne neprejavil záujem byť pri výsluchu prítomný,

nemožno ani uvažovať o porušení označeného práva.

Z pohľadu ústavného súdu nemožno za porušenie obhajobných práv sťažovateľa

považovať ani tú skutočnosť, že po vzatí do väzby nebol sťažovateľovi znovu ustanovený

obhajca (vychádzajúc z názoru sťažovateľa, podľa ktorého ustanovenie z 27. apríla 2016

bolo nezákonné). Opatrenie okresného súdu z 27. apríla 2016, ktorým bola sťažovateľovi

ustanovená obhajkyňa, nebolo nikdy zrušené. Prípadná skutočnosť, že k ustanoveniu

obhajcu malo dôjsť až po vzatí do väzby, neznamená také porušenie obhajobného práva

sťažovateľa, ktoré by mohlo mať za konkrétnych okolností prípadu dostatočnú

ústavnoprávnu intenzitu. Tu treba jednoznačne uprednostniť úvahu krajského súdu, podľa

ktorej ustanovením obhajcu sa obhajobné práva v zásade posilňujú.

Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1

písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48

ods. 1 a 2, , , 2, 3 a 6, a a 2 ,

a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru, ako aj čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 9. augusta

2016 z ostatných dôvodov uvedených v sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.

Konkrétne ide v tomto smere o námietky, podľa ktorých trestné stíhanie sa vedie bez

dostatočných dôkazov na základe tvrdení svedka , neboli vykonané dôkazy

navrhované sťažovateľom, nie sú dané tvrdené dôvody väzby, na okresnom súde nekonali

zákonní sudcovia, sťažovateľovi nebol poskytnutý dostatočný časový priestor na

nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu a zdravotný stav sťažovateľa neumožňuje pobyt

vo väzbe.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu k uvedeným námietkam mal krajský súd v rámci opravného konania.

V uvedenej súvislosti je podstatné, že sťažovateľ síce právo podať sťažnosť ako

riadny opravný prostriedok aj využil, avšak v podanej sťažnosti tieto námietky neuviedol.

Znamená to, že sťažovateľ možnosť riadneho opravného prostriedku využil v daných

súvislostiach iba formálne, lebo z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobil. To zakladá

neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým

menej preukazoval), že námietky v riadnom opravnom prostriedku neuplatnil z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Práve preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup

ústavného súdu podľa .

Napokon sťažovateľ namieta, že krajský súd „uznesením z 9. septembra 2016“

(správne má byť 9. augusta 2016, pozn.) zamietol jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 27. apríla 2016 o ustanovení obhajkyne, ako aj proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z „1. septembra 2016“ (správne má byť 1. augusta

2016, pozn.) o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pričom tak urobil jedným

rozhodnutím vydaným pod č. k. -103, hoci ustanovenie § 192 ods. 2

takýto postup nepripúšťa (podľa sťažovateľa totiž nie je možné, aby

o dvoch uzneseniach s rôznymi spisovými značkami rozhodoval druhostupňový súd

v jednom konaní a jedným rozhodnutím).

Aj túto námietku sťažovateľa považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uznesením krajského

súdu č. k. -103 z 9. augusta 2016 došlo k zamietnutiu dvoch sťažností.

V skutočnosti totiž krajský súd zamietol iba sťažnosť podanú sťažovateľom proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -87 z 1. augusta 2016 o zamietnutí jeho žiadosti

o prepustenie z väzby. O sťažnosti proti uzneseniu (opatreniu) okresného súdu č. k.

-7 z 27. apríla 2016 o ustanovení obhajkyne sťažovateľovi krajský súd

v citovanom uznesení nerozhodoval, keďže takáto sťažnosť nebola vôbec podaná. Krajský

súd sa len v odôvodnení uznesenia (nie teda v jeho výroku) vysporiadal s námietkou

sťažovateľa o nezákonnosti opatrenia okresného súdu, ktorým mu bola ustanovená

obhajkyňa.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016