Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 821/2016
PDF · 301.6 KB
No categories available
II. ÚS 821/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , vo veci
namietaného porušenia
1. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3,
čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3
a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru,
odboru kriminálnej polície Žilina v konaní vedenom pod ČVS: ORP-438/1-VYS-ZA-2016
a jeho uznesením z 27. apríla 2016, postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru,
odboru kriminálnej polície Žilina v konaní vedenom pod ČVS: KRP-57/1-VYS-ZA-2016
a jeho uzneseniami zo 4. mája 2016 a z 18. mája 2016, postupom Okresnej prokuratúry
Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 306/16/5511 a jeho uznesením z 28. apríla 2016;
2. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2,
5 a 7, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 0 Tp 196/2016 a jeho opatrením z 27. apríla 2016, postupom Okresného súdu
Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 198/2016 a jeho uznesením z 28. apríla 2016;
3. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2
a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Tpo 18/2016 a jeho uznesením z 10. mája 2016, ako aj v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Tpo 26/2016 a jeho uznesením z 9. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia
1. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3,
čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj
čl. 6 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície
Žilina (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: ORP-438/1-VYS-ZA-
2016 a jeho uznesením z 27. apríla 2016, postupom Krajského riaditeľstva Policajného
zboru, odboru kriminálnej polície Žilina (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) v konaní
vedenom pod ČVS: KRP-57/1-VYS-ZA-2016 a jeho uzneseniami zo 4. mája 2016
a z 18. mája 2016, postupom Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 306/16/5511 a jeho uznesením z 28. apríla 2016;
2. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2,
5 a 7, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6
ods. 1, 2 a 3 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 196/2016 a jeho opatrením z 27. apríla 2016, postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 198/2016 a jeho uznesením z 28. apríla
2016;
3. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2
a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4
a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 18/2016 a jeho uznesením z 10. mája 2016, ako aj
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 26/2016 a jeho uznesením z 9. augusta 2016.
Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je nečitateľný.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného riaditeľstva
ČVS: ORP-438/1-VYS-ZA-2016 z 26. apríla 2016 obvinený z trestného činu lúpeže podľa
§ 188 ods. 1 Trestného zákona. Stalo sa tak na základe trestného oznámenia svedka
(poškodeného) a ďalších dôkazov k veci. Toho istého dňa bol sťažovateľ aj
zadržaný.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že po vznesení obvinenia ho vyšetrovateľ „nútil“, aby
využil právo zvoliť si obhajcu, a to aj napriek tomu, že v zmysle vzneseného obvinenia
dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 Trestného poriadku nebol daný. Sťažovateľ
pritom chcel využiť právo na to, aby sa obhajoval sám do chvíle, kým mu to zákon
dovoľuje. Sťažovateľ namieta, že vyšetrovateľ ho uvádzal do omylu s tým, že vraj ide
o trestný čin posudzovaný ako obzvlášť závažný zločin (čo však nebola pravda), a preto je
daný dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Vyšetrovateľ
preto 27. apríla 2016 požiadal okresný súd o ustanovenie obhajcu pre sťažovateľa z dôvodu
povinnej obhajoby.
Uznesením (opatrením) okresného súdu č. k. 0 Tp 196/2016-7 z 27. apríla 2016 bola
sťažovateľovi ustanovená obhajkyňa z dôvodu podľa § 37 ods. 1 písm. c) v spojení
s ustanovením § 47 ods. 2 Trestného poriadku.
Uvedeným postupom vyšetrovateľa a následným opatrením okresného súdu bolo
sťažovateľovi odopreté právo zúčastniť sa výsluchu poškodeného a klásť mu otázky, ako aj
právo nahliadať do spisu podľa § 213 ods. 1, resp. § 69 ods. 1 Trestného poriadku.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 198/2016 z 28. apríla 2016 bol sťažovateľ
vzatý do väzby.
Sťažovateľ namieta, že trestné stíhanie voči nemu je vedené bez dostatočných
dôkazov, najmä na základe tvrdení svedka (poškodeného) . Hoci skutok sa mal stať
11. apríla 2016, podal trestné oznámenie až 20. apríla 2016, aj to z donútenia a proti
vlastnej vôli. Podľa sťažovateľa nie sú dané ani dôvody väzby. Okrem toho tá istá
samosudkyňa okresného súdu, ktorá v rozpore so zákonom ustanovila sťažovateľovi
obhajkyňu, rozhodovala aj o jeho vzatí do väzby.
Uznesením okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 306/16/5511-4 z 28. apríla 2016 bola
zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti vzneseniu obvinenia, a to v podstate preto,
že získané dôkazy odôvodňujú v danom štádiu trestného konania vznesenie obvinenia.
Podaním z 2. mája 2016 sťažovateľ žiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o preverenie dôvodnosti vznesenia obvinenia
voči nemu.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 18/2016 z 10. mája 2016 bola zamietnutá
sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu o vzatí do väzby. Sťažovateľ je toho
názoru, že krajský súd absolútne nevzal do úvahy, že sťažovateľ je od 28. apríla 2016 bez
povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (keďže v čase
ustanovenia obhajkyne 27. apríla 2016 dôvod povinnej obhajoby ešte neexistoval).
Prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 114/16/1000-7 z 24. mája 2016 bolo
podanie sťažovateľa z 2. mája 2016 odložené ako nedôvodné v zmysle ustanovenia § 365
ods. 1 Trestného poriadku. Opakovaná sťažnosť proti vzneseniu obvinenia z 30. mája 2016
bola generálnou prokuratúrou postúpená Krajskej prokuratúre v Žiline (ďalej len „krajská
prokuratúra“). Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. 3 KPt 216/16/5500-15 z 15. júna 2016
vyplýva, že nemožno preskúmavať postup a zákonnosť rozhodnutí okresnej prokuratúry
nadriadenou krajskou prokuratúrou.
Sťažovateľ v máji, júni a júli 2016 opakovane žiadal o nahliadnutie do
vyšetrovacieho spisu, ako aj o zabezpečenie práva na obhajobu. Podľa tvrdenia sťažovateľa
však vyšetrovateľka tieto žiadosti ignorovala.
Dňa 15. júla 2016 sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby okresnej
prokuratúre a zároveň požiadal okresný súd o možnosť preštudovania vyšetrovacieho spisu.
Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd mu umožnil nahliadnuť do spisu, avšak sťažovateľ
namieta, že v nedostatočnom časovom rozsahu. Stalo sa tak prvýkrát počas trvania
vyšetrovania.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 198/2016 z 1. augusta 2016 bola zamietnutá
žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd sa
nezaoberal argumentáciou sťažovateľa z 28. júla 2016 a z 1. augusta 2016, hoci namietal
porušenie základných procesných práv pri vyšetrovaní, ale ani nevysvetlil, prečo sa týmito
námietkami nezaoberal.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 198/2016 z 1. augusta 2016 podal
sťažovateľ ešte 1. augusta 2016 sťažnosť, ktorú písomne doplnil podaním z 5. augusta 2016.
Uznesením krajského súdu č. k. 1 Tpo 26/2016-103 z 9. augusta 2016 bola sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá, a to bez toho ako to uvádza sťažovateľ aby
sa krajský súd zaoberal jeho námietkami. Podľa názoru krajského súdu ustanovením
obhajcu v medziach upraveného zákonného sudcovského uváženia nebolo možné porušiť
základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2
ústavy, resp. čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, pričom tento záver platí aj vo vzťahu
k základnému právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd pri formulovaní tohto názoru asi zabudol,
za akých podmienok mu bola obhajkyňa okresným súdom ustanovená, teda že sa tak nestalo
na základe zákona, ale na základe sudcovského svojvoľného uváženia. Sťažovateľ ďalej
poukazuje na to, že krajský súd iba stroho uviedol, že bol 12. júla 2016 vyrozumený
o možnosti preštudovať spis, avšak v skutočnosti mal na to iba jeden pracovný deň. Túto
dobu považuje sťažovateľ za neprimerane krátku na to, aby mohol pripraviť obhajobu
a oboznámiť sa s dôkazmi druhej strany. Sťažovateľ tiež namieta, že na jeho ostatné
námietky krajský súd neodpovedal.
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd 9. augusta 2016 (v sťažnosti je zrejme
nesprávne uvedené 9. septembra 2016, keďže ani zo sťažnosti, ale ani z pripojených listín
existencia rozhodnutia krajského súdu z 9. septembra 2016 nevyplýva, pozn.) zamietol
sťažnosti podané sťažovateľom proti uzneseniu (opatreniu) okresného súdu sp. zn.
0 Tp 196/2016 z 27. apríla 2016 o ustanovení obhajkyne, ako aj proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 198/2016 z 1. augusta 2016 (v sťažnosti je zrejme nesprávne uvedené
1. septembra 2016, keďže ani zo sťažnosti, ale ani z pripojených listín existencia uznesenia
okresného súdu z 1. septembra 2016 nevyplýva, pozn.) jedným rozhodnutím, a to vydaným
pod č. k. 1 Tpo 26/2016-103. Sťažovateľ namieta, že ustanovenie § 192 ods. 2 Trestného
poriadku nepripúšťa takýto postup. Nie je totiž možné, aby o dvoch uzneseniach s rôznymi
spisovými značkami rozhodoval druhostupňový súd v jednom konaní a jedným
rozhodnutím.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd 27. apríla 2016 pod sp. zn.
0 Tp 196/2016, 28. apríla 2016 a 1. augusta 2016 pod sp. zn. 0 Tp 198/2016 rozhodoval
vždy v senáte zloženom z iných sudcov. Tým došlo podľa sťažovateľa najmä k porušeniu
jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Napokon sťažovateľ poukazuje na to, že trpí nevyliečiteľnou životu nebezpečnou
chorobou (dilatačnou kardiomyopathiou), preto ho pobyt vo väzbe ohrozuje na živote.
Na túto skutočnosť upozornil už na začiatku trestného stíhania vyšetrovateľa aj okresný súd,
napriek tomu vo väzbe nedostáva adekvátnu lekársku starostlivosť.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné ľudské práva a slobody (...) priznané čl. 17 ods. 2,
čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a), b), Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2, 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd - v jeho trestnej veci: uznesením sp. zn. ČVS: ORP-438/1-VYS-
ZA-2016 zo dňa 27.4.2016 Okresného riaditeľstva PZ - odbor kriminálnej polície PZ-Žilina
– jeho konaním a rozhodovaním vo veci, - uznesením: sp. zn. ČVS: KRP-57/1-VYS-ZA-2016
zo dňa 4.5. a zo dňa 18.5.2016 Krajského riaditeľstva PZ - odbor kriminálnej polície PZ-
Žilina – jeho konaním a rozhodovaním vo veci, - uznesením: sp. zn. 2 Pv 306/16/5511 zo
dňa 28.4.2016 Okresnej prokuratúry - Žilina – jeho konaním a rozhodovaním vo veci,
porušené boli.
2. Základné ľudské práva a slobody (...) priznané čl. 15 ods. 1 a 2,
čl. 17 ods. 1, 2, 5 a 7, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a
6 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 141 ods. 1 a čl. 144
ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, 3, 4, čl. 6 ods. 1, 2, 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 37 ods. 3, čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd – uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 0Tp/196/2016 –
opatrením povinnej obhajoby, z 27. apríla 2016, a uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.
0Tp/198/2016 – o vzatí ma do väzby z 28. apríla 2016 porušené boli.
3. Základné ľudské práva a slobody (...) priznané čl. 15 ods. 1, 2,
čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 1, 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6
v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 141 ods. 1 a čl. 144
ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3, 4, čl. 6 ods. 1, 2, 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 37 ods. 3, čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd – uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1Tpo/18/2016 z 10. mája 2016
a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1Tpo/26/2016 z 9. augusta 2016 porušené boli.
1. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1Tpo/26/2016 zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
2. Krajskému súdu v Žiline a prikazuje, aby ten kto základné právo a slobody porušil,
obnovil stav pred porušením základného práva a slobody (...)
3. Okresnému súdu v Žiline a Krajskému súdu v Žiline prikazuje okamžite prepustiť
(...) na slobodu.
4. Okresnému súdu v Žiline a Krajskému súdu v Žiline zakazuje pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa (...)
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi (...)
primerané finančné zadosťučinenia vo výške 30 000 EUR, slovom tridsaťtisíc eur,
za zhoršenie zdravia, ohrozenie života a stavu právnej neistoty v právny štát nastálo
a porušení základných ľudských práv a slobôd, sťažovateľovi (...) ako
náhradu nemajetkovej ujmy.
6. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu a Okresnému súdu
v Žiline, priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- EUR –
(...), povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Tpo 26/2016-103 z 9. augusta 2016 vyplýva, že
ním bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá ako nedôvodná
sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu č. k. 0 Tp 198/2016-87
z 1. augusta 2016.
Krajský súd predovšetkým konštatuje v doslovnom znení celý obsah písomného
podania sťažovateľa z 5. augusta 2016 doručeného krajskému súdu 8. augusta 2016
označeného ako „sťažnosť voči uzneseniu sp. zn. 0 Tp 198/2016-87 Okresného súdu Žilina
z 01.08.2016“.
Ďalej krajský súd konštatuje, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre zločin lúpeže podľa
§ 188 ods. 1 Trestného zákona, pričom do väzby bol vzatý z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku.
Analýzou vyšetrovacieho spisu treba dospieť k záveru, že nedošlo k žiadnej zmene
relevantných skutočností skutkového a právneho stavu, ktoré by zásadným spôsobom
zmiernili podozrenie zo spáchania skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Neboli
zistené ani ďalšie skutočnosti, ktoré by spochybnili alebo vyvrátili záver o existencii
dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
Z vyšetrovacieho spisu tiež vyplýva, že prípisom z 12. júla 2016 bol sťažovateľ
vyrozumený o preštudovaní spisu.
Podľa názoru krajského súdu v uznesení okresného súdu je vyčerpávajúcim
spôsobom popísaný skutkový stav tvoriaci základ pre záver o trvaní dôvodov väzby vrátane
hodnotenia dôkaznej situácie na základe doteraz zabezpečených dôkazov. Zaoberá sa aj
obranou sťažovateľa, ktorý spáchanie skutku popiera. Dôvody uznesenia okresného súdu sú
zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajú zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem.
Krajský súd nemá žiaden dôvod meniť svoje predchádzajúce skutkové a právne
názory vyjadrené v uznesení z 10. mája 2016. Nemožno sa stotožniť s výkladom ustanovení
právnych noriem zaručujúcich právo na obhajobu obvineného tak, ako ich prezentuje
sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti. Ustanovením obhajcu na základe opatrenia
v trestnom konaní v medziach upraveného zákonného sudcovského uváženia všeobecný súd
nemôže porušiť základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa
čl. 47 ods. 2 ústavy, resp. jeho právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, pričom tento
záver rovnako platí aj vo vzťahu k základnému právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy. Podstatou a zmyslom základného práva na obhajobu je zaručiť obvinenému
primeranú a dostatočnú možnosť ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v rámci
trestného konania v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu. Povinnosťou súdu je
rešpektovať práva obvineného v intenciách princípov spravodlivého súdneho konania, nie
však bezvýhradne prispôsobiť procesný postup programu alebo požiadavkám obvineného,
resp. jeho obhajcu.
Napriek nesúhlasu sťažovateľa s namietaným opatrením, ktorým mu bol ustanovený
obhajca, týmto krokom bolo jeho právo na obhajobu skôr rozšírené ako obmedzené.
Od momentu vznesenia obvinenia až doteraz mal sťažovateľ právo kedykoľvek zvoliť si
obhajcu podľa vlastného výberu, čo však nespravil. Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že bol
riadne poučený o práve zvoliť si obhajcu. Rovnako bol vyšetrovateľom upozornený na
dôvody povinnej obhajoby a tieto sú uvedené aj v opatrení okresného súdu, ktorým bola
sťažovateľovi ustanovená obhajkyňa. V zápisnici o výsluchu sťažovateľa z 27. apríla 2016
je doslova uvedené jeho vyhlásenie, podľa ktorého mu bol poskytnutý dostatočne dlhý čas
na zvolenie obhajcu s tým, že si obhajcu nevolí, neuplatňuje si nárok na bezplatnú
obhajobu, či na obhajobu za zníženú odmenu, pretože v jeho prípade ide o povinnú
obhajobu v zmysle upovedomenia o povinnej obhajobe. Zo zápisnice o výsluchu
obvineného 27. apríla 2016 vyplýva, že sťažovateľ si obhajcu nezvolil, ani mu ho nezvolila
iná oprávnená osoba, a preto žiada, aby mu bol obhajca ustanovený. Dňa 27. apríla 2016 bol
sťažovateľ vypočutý vyšetrovateľom v prítomnosti ustanovenej obhajkyne a 28. apríla 2016
bol vypočutý okresným súdom v prítomnosti ustanovenej obhajkyne. Ani pri jednom
z týchto procesných úkonov sťažovateľ nenamietal výkon obhajoby ustanovenou
obhajkyňou.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie
1. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3,
čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6 ústavy, čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru, ako aj čl. 37
ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod
ČVS: ORP-438/1-VYS-ZA-2016 a jeho uzneseniu z 27. apríla 2016, postupu krajského
riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: KRP-57/1-VYS-ZA-2016 a jeho uzneseniam
zo 4. mája 2016 a z 18. mája 2016, postupu okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Pv 306/16/5511 a jeho uzneseniu z 28. apríla 2016;
2. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2,
5 a 7, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru, ako aj čl. 37
ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
0 Tp 196/2016 a jeho opatreniu z 27. apríla 2016, postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 198/2016 a jeho uzneseniu z 28. apríla 2016;
3. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2
a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru, ako aj čl. 37
ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tpo 18/2016 a jeho uzneseniu z 10. mája 2016,
treba považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V uvedenej časti sťažnosti sú napádané postupy, ako aj rozhodnutia, ku ktorým došlo
v časovom rozpätí od 27. apríla 2016 do 18. mája 2016. Zo vzájomnej časovej súvislosti
faktov, na ktoré sa sťažovateľ v podanej sťažnosti odvoláva, je zrejmé, že sťažnosť, ktorá
bola ústavnému súdu doručená 26. septembra 2016, bola podaná dávno po uplynutí
zákonnej dvojmesačnej lehoty vo vzťahu k tejto časti sťažnosti.
Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie
1. čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2
a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru, ako aj čl. 37
ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tpo 26/2016 a jeho uzneseniu z 9. augusta 2016 v súvislosti s namietanou nemožnosťou
preštudovať vyšetrovací spis a v súvislosti s porušením práva na obhajobu v dôsledku
protizákonného ustanovenia obhajcu treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej ako riadny opravný prostriedok proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 0 Tp 198/2016-87 z 1. augusta 2016 namietal v podstate dve
skutočnosti. Išlo jednak o to, že jeho žiadosti o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu boli
ignorované a do spisu mohol nahliadnuť až pred rozhodnutím okresného súdu o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby 28. júla 2016. Ďalej namietal, že mu bola bezdôvodne
vnútená povinná obhajoba v čase, keď pre ňu neexistovali zákonné dôvody a v dôsledku
tejto skutočnosti ani v ďalšom konaní (keď už dôvody povinnej obhajoby boli dané) nemal
obhajcu ustanoveného v súlade so zákonom, keďže ustanovenie obhajkyne uskutočnené
27. apríla 2016 treba považovať za nezákonné pre neexistenciu zákonných dôvodov na
povinnú obhajobu v danom časovom okamihu.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu (v spojení s úvahami
okresného súdu) týkajúca sa oboch uplatnených námietok sa javí ako dostatočná
a presvedčivá. Známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje. Skutočnosť, že
sťažovateľ má na vec iný názor, nemôže sama o sebe bez ďalšieho znamenať porušenie
označených práv.
V súvislosti s námietkou o ignorovaní žiadostí sťažovateľa o nahliadnutie do
vyšetrovacieho spisu krajský súd poukazuje na nespornú skutočnosť, že okresný súd
28. júna 2014 umožnil sťažovateľovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu. Stalo sa tak
krátko pred rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z pohľadu krajského súdu to
znamená, že aj keby v predchádzajúcom období nebolo toto právo sťažovateľa
rešpektované, v čase konania o žiadosti o prepustenie z väzby sa už toto pochybenie
konvalidovalo, keďže sťažovateľ napokon dostal možnosť do spisu nahliadnuť. Z tohto
dôvodu konanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby už nie je zaťažené namietanou
procesnou chybou.
V uvedenej súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že (na rozdiel od tvrdení sťažovateľa
v konaní vedenom ústavným súdom) v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu
nenamietal, že čas poskytnutý mu na preštudovanie vyšetrovacieho spisu bol nedostatočný,
preto ani nebol dôvod, aby krajský súd posudzoval námietku z tohto pohľadu.
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľa, podľa ktorej ustanovením obhajcu
27. apríla 2016 (v čase, keď zákonné podmienky na povinnú obhajobu neboli podľa
sťažovateľa splnené) bolo porušené jeho právo, aby sa obhajoval sám, a po vzatí do väzby
(týmto momentom dôvod povinnej obhajoby nastal) obhajcu nemal, keďže ustanovenie
z 27. apríla 2016 bolo nezákonné.
V zásadnej rovine treba súhlasiť s krajským súdom v tom, že ustanovením obhajcu sa
právo obvineného na obhajobu skôr posilňuje než zoslabuje. Vo všeobecnosti má pravdu aj
sťažovateľ, keď namieta, že protiprávnym ustanovením obhajcu (v čase, keď ho nemusel
mať) mohlo dôjsť k oslabeniu jeho šance byť prítomný pri vyšetrovacích úkonoch
v prípravnom konaní a klásť vypočúvaným svedkom otázky, pretože vyšetrovateľ umožní
účasť obvineného pri vyšetrovacom úkone najmä vtedy, ak obvinený nemá obhajcu (§ 213
ods. 1 Trestného poriadku).
Zo skutkového hľadiska treba zdôrazniť, že porušenie práva sťažovateľa obhajovať
sa sám sa môže vzťahovať výlučne iba na 27. apríl 2016, keď už bol obvinený zo zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, avšak ešte nebol vzatý okresným súdom do
väzby. Samotné vznesenie obvinenia pre uvedený zločin bez ďalšieho dôvod povinnej
obhajoby podľa § 37 ods. 1 Trestného poriadku nezakladá, pretože dôvodom povinnej
obhajoby je iba konanie o obzvlášť závažnom zločine [§ 37 ods. 1 písm. c)]. Naproti tomu
momentom vzatia sťažovateľa do väzby už dôvod povinnej obhajoby nastal [§ 37 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku]. Zo skutkového hľadiska je dôležité aj to, že svedok
(poškodený) bol vypočutý práve 27. apríla 2016.
Ústavný súd je toho právneho názoru, že nedošlo preukázateľným spôsobom
k obmedzeniu práva sťažovateľa obhajovať sa sám dňa 27. apríla 2016 tým, že sa nemohol
výsluchu svedka zúčastniť. Sťažovateľ totiž ani len netvrdí (tým menej preukazuje), že
vyšetrovateľa požiadal o možnosť zúčastniť sa výsluchu svedka, avšak tento mu to
odmietol. Pokiaľ sťažovateľ preukázateľne neprejavil záujem byť pri výsluchu prítomný,
nemožno ani uvažovať o porušení označeného práva.
Z pohľadu ústavného súdu nemožno za porušenie obhajobných práv sťažovateľa
považovať ani tú skutočnosť, že po vzatí do väzby nebol sťažovateľovi znovu ustanovený
obhajca (vychádzajúc z názoru sťažovateľa, podľa ktorého ustanovenie z 27. apríla 2016
bolo nezákonné). Opatrenie okresného súdu z 27. apríla 2016, ktorým bola sťažovateľovi
ustanovená obhajkyňa, nebolo nikdy zrušené. Prípadná skutočnosť, že k ustanoveniu
obhajcu malo dôjsť až po vzatí do väzby, neznamená také porušenie obhajobného práva
sťažovateľa, ktoré by mohlo mať za konkrétnych okolností prípadu dostatočnú
ústavnoprávnu intenzitu. Tu treba jednoznačne uprednostniť úvahu krajského súdu, podľa
ktorej ustanovením obhajcu sa obhajobné práva v zásade posilňujú.
Sťažnosť v časti smerujúcej pre porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1
písm. a) a b), čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48
ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 1, 2, 3 a 6, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 5 ods. 3
a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru, ako aj čl. 37 ods. 3 a čl. 40 ods. 2 listiny proti postupu
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 26/2016 a jeho uzneseniu z 9. augusta
2016 z ostatných dôvodov uvedených v sťažnosti považuje ústavný súd za neprípustnú.
Konkrétne ide v tomto smere o námietky, podľa ktorých trestné stíhanie sa vedie bez
dostatočných dôkazov na základe tvrdení svedka , neboli vykonané dôkazy
navrhované sťažovateľom, nie sú dané tvrdené dôvody väzby, na okresnom súde nekonali
zákonní sudcovia, sťažovateľovi nebol poskytnutý dostatočný časový priestor na
nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu a zdravotný stav sťažovateľa neumožňuje pobyt
vo väzbe.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
vo vzťahu k uvedeným námietkam mal krajský súd v rámci opravného konania.
V uvedenej súvislosti je podstatné, že sťažovateľ síce právo podať sťažnosť ako
riadny opravný prostriedok aj využil, avšak v podanej sťažnosti tieto námietky neuviedol.
Znamená to, že sťažovateľ možnosť riadneho opravného prostriedku využil v daných
súvislostiach iba formálne, lebo z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobil. To zakladá
neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Treba tiež dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým
menej preukazoval), že námietky v riadnom opravnom prostriedku neuplatnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Práve preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup
ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Napokon sťažovateľ namieta, že krajský súd „uznesením z 9. septembra 2016“
(správne má byť 9. augusta 2016, pozn.) zamietol jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 196/2016 z 27. apríla 2016 o ustanovení obhajkyne, ako aj proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 198/2016 z „1. septembra 2016“ (správne má byť 1. augusta
2016, pozn.) o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pričom tak urobil jedným
rozhodnutím vydaným pod č. k. 1 Tpo 26/2016-103, hoci ustanovenie § 192 ods. 2
Trestného poriadku takýto postup nepripúšťa (podľa sťažovateľa totiž nie je možné, aby
o dvoch uzneseniach s rôznymi spisovými značkami rozhodoval druhostupňový súd
v jednom konaní a jedným rozhodnutím).
Aj túto námietku sťažovateľa považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uznesením krajského
súdu č. k. 1 Tpo 26/2016-103 z 9. augusta 2016 došlo k zamietnutiu dvoch sťažností.
V skutočnosti totiž krajský súd zamietol iba sťažnosť podanú sťažovateľom proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 0 Tp 198/2016-87 z 1. augusta 2016 o zamietnutí jeho žiadosti
o prepustenie z väzby. O sťažnosti proti uzneseniu (opatreniu) okresného súdu č. k.
0 Tp 196/2016-7 z 27. apríla 2016 o ustanovení obhajkyne sťažovateľovi krajský súd
v citovanom uznesení nerozhodoval, keďže takáto sťažnosť nebola vôbec podaná. Krajský
súd sa len v odôvodnení uznesenia (nie teda v jeho výroku) vysporiadal s námietkou
sťažovateľa o nezákonnosti opatrenia okresného súdu, ktorým mu bola ustanovená
obhajkyňa.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2016