Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 820/2016
PDF · 125.4 KB
No categories available
II. ÚS 820/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
Ústav na výkon trestu odňatia slobody , vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tos 9/2016 z 27. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b)
a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Tos 9/2016
27. januára 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. augusta 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 1 Pp 13/05 z 29. júna 2005 bol sťažovateľ podmienečne prepustený z výkonu
trestu odňatia slobody. Týkalo sa to jeho odsúdenia za neúmyselný trestný čin Okresným
súdom Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 40/2003 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 35/2004.
V rámci podmienečného prepustenia mu bola uložená skúšobná doba v trvaní štyroch
rokov, ktorá uplynula 29. júna 2009.
Po podmienečnom prepustení sťažovateľ odišiel do Českej republiky, kde žil
a pracoval až do roku 2013. O skutočnostiach, ktoré sa stali po jeho odchode, nemal ako to
uvádza v sťažnosti až do roku 2015 vedomosť.
Proti uzneseniu okresného súdu o podmienečnom prepustení sťažovateľa podalo
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky dovolanie a na jeho základe rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tz 49/2005
z 22. marca 2006 bolo uznesenie okresného súdu o podmienečnom prepustení sťažovateľa
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Novým uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Pp 223/2010, ktoré bolo vydané po
dlhoročných prieťahoch až 8. septembra 2011 (teda päť a pol roka po zrušujúcom
rozhodnutí najvyššieho súdu), bol sťažovateľ opätovne podmienečne prepustený a znova
mu bola uložená skúšobná doba v trvaní štyroch rokov, ktorá sa mala skončiť 8. septembra
2015. Sťažovateľ namieta, že aj k tomuto konaniu došlo bez jeho vedomia, čím mu bolo
odopreté právo podať opravný prostriedok.
V roku 2015 Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 4/2015 uložil
sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní devätnásť mesiacov, ktorý aj
vykonal 9. mája 2016.
Uznesením okresného súdu č. k. 5 Pp 223/2010-168 z 21. októbra 2015 bolo
rozhodnuté, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe neosvedčil, a preto vykoná zvyšok trestu
odňatia slobody uložený mu Okresným súdom Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 40/2003 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 To 35/2004. Toto uznesenie bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k.
6 Tos 9/2016-175 z 27. januára 2016. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd
znemožnili reálne uskutočnenie jeho práva na obhajobu, pretože odmietli vykonať všetky
ním navrhované dôkazy. Navyše je podľa sťažovateľa podstatné aj to, že právoplatné
uznesenie, že sa neosvedčil v skúšobnej dobe, je výsledkom päťapolročných prieťahov
v konaní. Namieta tiež, že v tejto súvislosti ide o diskriminačné rozhodnutie.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho už označených práv
podľa ústavy, listiny a dohovoru.
Keďže sťažovateľ nemá vo výkone trestu finančné prostriedky na zaplatenie
právneho zastúpenia, žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu z radov
advokátov v tomto konaní.
Z doplnenia sťažnosti z 13. septembra 2016 doručeného ústavnému súdu
14. septembra 2016 vyplýva, že sťažovateľ znova opakuje fakty uvedené už v jeho
pôvodnom podaní. Navyše uvádza, že proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Tos 9/2016 z
26. januára 2016 podal najvyššiemu súdu 9. mája 2016 dovolanie. Uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Tdo 64/2016 z 18. augusta 2016 bolo jeho dovolanie odmietnuté, pretože
podľa ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku proti takémuto druhu rozhodnutia nie je
dovolanie prípustné. Toto uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené
12. septembra 2016. Sťažovateľ opätovne požaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru, napadnuté uznesenia okresného súdu
a krajského súdu „zvrátil“ a predbežným opatrením rozhodol o jeho prepustení z výkonu
trestu.
Napokon v ďalšom doplnení sťažnosti z 12. októbra 2016 doručenom ústavnému
súdu 13. októbra 2016 sťažovateľ oznamuje, že na konajúceho sudcu okresného súdu podal
trestné oznámenie. Uznesením vyšetrovateľa bolo jeho trestné oznámenie vybavené tak, že
sudca bol odovzdaný na disciplinárne konanie predsedovi krajského súdu. Sťažovateľ
pripomína, že v konaní boli porušené zákony v jeho neprospech, nemal právo na obhajobu,
na spravodlivé súdne konanie, na prístup k súdu, na súdnu ochranu a na riadny opravný
prostriedok, teda na dvojinštančné konanie.
Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 9/2016
z 27. januára 2016 bolo sťažovateľovi doručené 17. marca 2016.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažnosť smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Tos 9/2016 z 27. januára
2016, ktoré bolo podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľovi doručené 17. marca 2016.
Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že posledným dňom zákonnej dvojmesačnej
lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu bol 17. máj 2016 pripadajúci na utorok, ktorý
bol pracovným dňom. Preto sťažnosť, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. augusta
2016 a ústavnému súdu bola doručená 2. augusta 2016, je celkom zrejme oneskorene
podaná.
Na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že proti uzneseniu krajského súdu podal
sťažovateľ 9. mája 2016 dovolanie, ktoré bolo najvyšším súdom odmietnuté ako
neprípustné, pričom dovolacie uznesenie najvyššieho súdu malo byť sťažovateľovi podľa
jeho vlastného tvrdenia doručené 12. septembra 2016.
Podľa názoru ústavného súdu podané dovolanie bolo už na prvý pohľad neprípustné,
pretože smerovalo proti takému typu rozhodnutia, voči ktorému dovolanie nie je vôbec
prípustné. Podanie dovolania preto nebolo možné považovať za využitie mimoriadneho
opravného prostriedku ako účinného prostriedku nápravy voči porušeniu označených práv
sťažovateľa (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Podanie takéhoto dovolania ani nemohlo
mať vplyv na počiatok plynutia zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2016