Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 751/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska kancelária,

Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného

súdu Bratislava III č. k. -204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným

uznesením č. k. -213 z 15. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -216 z 30. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením

č. k. -213 z 15. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -216 z 30. septembra 2015, ktorou žiada vydať tento

nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo

porušené postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod

sp. zn. -204 zo dňa 24. 04. 2015 a postupom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -216 zo dňa 30. 09. 2015.

Základné právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -2016 zo dňa 30. 09. 2015.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a Listiny základných práv a slobôd bolo porušené postupom

Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. -204

zo dňa 24. 04. 2015 a postupom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -216

zo dňa 30. 09. 2015.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. -2016 zo dňa

30. 09. 2015 sa zrušuje.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k.: -204 zo dňa 24. 04. 2015

v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava III č. k. -213

zo dňa 15. 06. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 355,73 Eur...“

2. Schválením dodatku č. 1 k rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie

1. marca 2016 až 28. februára 2017 došlo k prerozdeleniu nevybavených vecí pridelených

sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi a náhodným výberom bola vec pridelená

14. septembra 2016 sudcovi Sergejovi Kohutovi, ktorý je členom III. senátu ústavného

súdu.

3. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ

bol ako žalobca účastníkom konania na okresnom súde sp. zn. , v ktorom sa

domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 106 472,52 € s príslušenstvom. Zaplatenia tejto

sumy sa sťažovateľ domáhal z titulu vyplatenia funkčného platu, ktorý mu nebol vyplatený,

hoci právoplatným rozhodnutím Úradu pre štátnu službu č. 6602/2006 z 26. mája 2006 bolo

zrušené rozhodnutie žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

so sťažovateľom, v dôsledku čoho štátnozamestnanecký pomer naďalej trvá a sťažovateľovi

patrí funkčný plat 46 054 Sk mesačne. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyplatenia

funkčných platov za obdobie od 15. februára 2007 do 1. júla 2010. Čo sa týka toho, že

žalovaný 14. februára 2007 vydal rozhodnutie o vymenovaní sťažovateľa za predstaveného,

tým istým dňom ho z funkcie odvolal a po skončení práceneschopnosti sťažovateľa

ho odvolal zo štátnej služby, vo vzťahu k tomuto opätovnému skončeniu

štátnozamestnaneckého pomeru prebieha samostatné konanie.

4. Okresný súd uznesením č. k. -67 z 25. apríla 2012 sťažovateľovi

nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a rozsudkom č. k. -72

z 27. apríla 2012 žalobu sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že žalovaný nie je vo veci

pasívne vecne legitimovaný, sťažovateľ si mal svoje právo „správne uplatniť u svojho

služobného úradu, ktorým je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, s ktorým mal

služobný pomer uzatvorený. Domáhať sa zaplatenia platov od Slovenskej republiky

v zastúpení Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky nie je možné, nakoľko

v danom prípade sa nejednalo o zodpovednosť štátu pri výkone verejnej moci nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Procesnú zodpovednosť za označenie

účastníkov v návrhu nesie navrhovateľ (...)“. Okresný súd sťažovateľa zaviazal nahradiť

žalovanému trovy konania vo výške 2 076,77 €. Proti rozsudku okresného súdu

č. k. -72 z 27. apríla 2012 a uzneseniu č. k. -67 z 25. apríla 2012

podal sťažovateľ odvolanie.

5. Krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. -72 z 27. apríla 2012

rozsudkom č. k. -119, z 27. novembra 2013 ako vecne

správny vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania zmenil

tak, že žalovanému náhradu trov nepriznal, a ako vecne správne potvrdil i uznesenie

okresného súdu č. k. -67 z 25. apríla 2012.

6. Výrok o potvrdení uznesenia okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov sťažovateľovi krajský súd odôvodnil tým, že sťažovateľ nepreukázal také

okolnosti, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov

v dôsledku sťažovateľových osobných a majetkových pomerov v zmysle

v znení v čase rozhodovania (ďalej len „OSP“).

Navyše vo veci sťažovateľa je zrejmé, že nebola splnená ani podmienka, že nejde o prípad

svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatnenia práva. Krajský súd ďalej uviedol,

že sťažovateľ „jednoznačne netvrdil a nad akúkoľvek pochybnosť nepreukázal, že by

v konaní požíval osobné oslobodenie od súdnych poplatkov, resp. že by išlo o konanie vecne

oslobodené od súdnych poplatkov“ podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). To, že okresný súd

v konaní pokračoval napriek nezaplateniu súdneho poplatku, nespôsobilo vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Krajský súd zároveň doplnil, že ani Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil

možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančných

obmedzení pre prístup jednotlivca k súdu a požiadavku zaplatiť súdny poplatok nemožno

považovať za obmedzenie práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné

per se s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu č. k. -119,

z 27. novembra 2013 podal 21. februára 2014 dovolanie. Okresný súd vyzval sťažovateľa

výzvou zo 14. apríla 2014 na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 12 776 €.

Sťažovateľ požiadal 2. mája 2014 o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný

súd sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho zástupcu výzvou z 10. júna 2014 vyzval,

aby predložil „vyplnené tlačivo v zmysle “ alebo doložil rozhodnutie

o stave hmotnej núdze v lehote 15 dní.

8. Okresný súd uznesením č. k. -170 zo 4. septembra 2014

sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že sťažovateľ na výzvu okresného súdu na preukázanie svojich osobných

a majetkových pomerov nereagoval v stanovenej lehote, hoci táto bola riadne doručená jeho

právnemu zástupcovi 27. júna 2014. Pretože sťažovateľ napriek výzve nepredložil

okresnému súdu aktuálne údaje o svojich majetkových pomeroch, okresný súd nemal

za preukázané, že by majetkové pomery sťažovateľa odôvodňovali jeho oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov. Krajský súd toto uznesenie okresného súdu uznesením

č. k. -201 z 30. októbra 2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu, pretože

okresný súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, najmä sa nevysporiadal s tvrdením

sťažovateľa, že „v konaní je od platenia súdnych poplatkov vecne oslobodený“.

9. Okresný súd uznesením č. k. -204 z 24. apríla 2015 znova

sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie svojich majetkových

pomerov vyplnené tlačivo, nepreukázal teda, že by jeho majetkové pomery odôvodňovali

jeho oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa , a nejde ani o prípad

osobného oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych

poplatkoch, podľa ktorého je od poplatku oslobodený navrhovateľ v konaní o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru a pri

uplatnení nárokov z neplatného skočenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého

pomeru: „navrhovateľ sa ako vidno z podaného žalobného návrhu vo veci nedomáha

určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, domáha sa ním iba

vyplatenia funkčného platu, teda vo veci nejde o prípad uvedený vo vyššie cit. ust. zák.

o súdnych poplatkoch. Navrhovateľ vedie totiž pred tun. súdom viaceré súdne konania,

avšak v tomto konaní navrhovateľ svojim petitom, ktorý je pre súd záväzný, nežiadal skúmať

otázku neplatnosti skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Preto sa nezakladá

na pravde tvrdenie navrhovateľa, že je od platenia súdnych poplatkov, dokonca ako udáva,

vecne oslobodený“. Opravným uznesením č. k. -213 z 15. júna 2015 opravil

okresný súd záhlavie rozhodnutia v časti označenia právneho zástupcu sťažovateľa.

10. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,

že uznesenie okresného súdu č. k. -204 z 24. apríla 2015 je založené

na nesprávnom právnom posúdení veci a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového

stavu. Sťažovateľ je preukázateľne v hmotnej núdzi, bez majetku a príjmu a navyše

je „vecne oslobodený“ od súdnych poplatkov, pričom okresný súd svoj názor, podľa

ktorého sa na sťažovateľa osobné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2

písm. d) nevzťahuje, nijako neodôvodnil.

11. Krajský súd uznesením č. k. -216 z 30. septembra 2015 uznesenie

okresného súdu č. k. -204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením

č. k. -213 z 15. júna 2015 ako vecne správne potvrdil.

12. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26. októbra 2015.

13. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu č. k. -204

z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením č. k. -213 z 15. júna 2015 a

uznesením krajského súdu č. k. -216 z 30. septembra 2015 odôvodnil tým,

že ustanovenie aplikovali všeobecné súdy

v rozpore s jeho zmyslom, pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje len na konanie o určenie

neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru, ale jeho aplikácia sa vzťahuje aj na uplatnenie

nárokov z takýchto neplatne skončených štátnozamestnaneckých pomerov, pričom žalobca

sa domáha uloženia povinnosti žalovanému vyplatiť mu funkčný plat v súvislosti

s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru. Navyše všeobecné súdy žiadali

od sťažovateľa vyplnenie tlačiva pre oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorým mal

preukázať svoje majetkové pomery, a to napriek tomu, že sťažovateľ bol osobne oslobodený

od platenia súdnych poplatkov. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že sťažovateľovi bol

vyrubený súdny poplatok vo výške 12 776 € za podané dovolanie, čo vzhľadom na jeho

zdokladované majetkové pomery mu neumožňuje taký vysoký súdny poplatok zaplatiť.

Súdny poplatok v takejto výške predstavuje neprimerané vysokú sumu. Významnou

okolnosťou je i to, že sťažovateľ sa do zlej finančnej situácie dostal práve v dôsledku

neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalovaným. Všeobecné súdy

sa nezaoberali inými okolnosťami veci, než iba majetkovými pomermi sťažovateľa,

nezohľadnili povahu sťažovateľovho nároku, výšku súdneho poplatku a nedostatočne

zhodnotili porovnanie záujmu štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujem účastníka

konania uplatňujúceho si právo na súdnu ochranu.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

16. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

.

18. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie týchto svojich práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď

sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

19. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, táto smeruje jednak voči uzneseniu

okresného súdu č. k. -204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením

č. k. -213 z 15. júna 2015 a jednak voči uzneseniu krajského súdu

č. k. -216 z 30. septembra 2015.

20. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom

a uznesením okresného súdu č. k. -204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným

uznesením č. k. -213 z 15. júna 2015 ústavný súd poznamenáva,

že v citovanom in fine je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v (, ).

21. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. -204

z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením č. k. -213 z 15. júna 2015

bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľ i podal) a na jeho základe odvolací súd bol

oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam alebo slobodám sťažovateľa

ochranu v prípade zistenia, že okresný súd svojím postupom alebo rozhodnutím do nich

zasiahol. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

22. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením

č. k. -213 z 15. júna 2015, odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

23. Odlišná je situácia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k.

216 z 30. septembra 2015. Právomoc ústavného súdu na jeho preskúmanie daná je, avšak

ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

24. Sťažovateľ tvrdí, že uznesením krajského súdu č. k. -216

z 30. septembra 2015 došlo k porušeniu označených základných práv jednak preto,

že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych

poplatkoch, keď dospel k záveru, že osobné oslobodenie od súdnych poplatkov

sa na sťažovateľa nevzťahuje, a jednak preto, že pokiaľ ide o rozhodovanie o žiadosti

sťažovateľa o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa , tu krajský súd

nevzal do úvahy všetky pre vec rozhodujúce a preukázané skutočnosti.

25. Krajský súd uznesenie č. k. -216 z 30. septembra 2015, pokiaľ

ide o záver, podľa ktorého sa na sťažovateľa osobné oslobodenie od súdnych poplatkov

podľa nevzťahuje, odôvodnil (po tom,

čo uviedol, že konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru upravujú ustanovenia

a nasl. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov) tým, že „v zmysle § 4 ods. 1 a 2 zákona

č. v znení neskorších zmien a doplnkov, konanie, v ktorom sa navrhovateľ

domáha proti odporcovi zaplatenia funkčného platu titulom neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle nie je oslobodené

od súdnych poplatkov a taktiež navrhovateľ v tomto konaní nie je od súdnych poplatkov

oslobodený. ... na navrhovateľom uplatnený nárok sa nevzťahuje , ale ide

o nárok upravený osobitným Odvolací súd preto dospel k záveru,

že na navrhovateľa sa nevzťahuje oslobodenie od poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. d)

, podľa ktorého je od poplatku oslobodený navrhovateľ v konaní

o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného

rozviazania pracovného pomeru, pretože navrhovateľom uplatnený nárok vyplývajúci

z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nemožno posudzovať v zmysle

. Ide teda o konanie, predmetom ktorého je iný nárok, na ktorý sa vzťahuje

osobitná právna úprava a ktorý preto nemožno stotožňovať s nárokmi vyplývajúcimi

z neplatného rozviazania pracovného pomeru a nemožno ani analogicky aplikovať uvedené

ustanovenie na predmetné konanie pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov.“.

26. Vo vzťahu k nepriznaniu oslobodenia od povinnosti platiť súdne poplatky podľa

sťažovateľovi krajský súd najprv poukázal na to, že „je povinnosťou žiadateľa

o oslobodenie od súdneho poplatku, či súdnych poplatkov preukázať súdu svoje aktuálne

osobné, zárobkové a majetkové pomery odôvodňujúce podanú žiadosť (§ 120 ods. 1 veta

prvá )“, a pokiaľ sťažovateľ namietal v odvolaní, že mu „odporca dlhodobo

zadržiaval funkčný plat od 01. 01. 2004, so všetkými negatívnymi dôsledkami, vrátane jeho

uvrhnutia do hmotnej núdze, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že samotný

navrhovateľ v podaní zo dňa 02. 05. 2014 (viď č. l. 163 spisu) uviedol, že mu bola

už vyplatená náhrada funkčného platu v sume 54. 370 eur (z rozhodovacej činnosti

odvolacieho súdu mu je známe, že navrhovateľovi už bola v priebehu konania vedeného na

Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. poukázaná náhrada funkčného platu

v sume 54. 854, 12 eur v marci 2013, za obdobie od 01. 01. 2004 do 14. 02. 2007), t. j. celý

príjem, ktorý si navrhovateľ za dané obdobie uplatnil, takže jeho argumentácia, že sa

nachádza v stave hmotnej núdze a napadnuté uznesenie mu bráni v prístupe k súdnej

ochrane je zavádzajúca, keď aj z vyjadrenia odporcu k podanému dovolaniu vyplýva,

že navrhovateľovi bola zároveň poukázaná náhrada funkčného platu za obdobie

od 01. 01. 2004 do 31. 05. 2006 vo výške 43. 082, 87 eur (po odpočítaní zákonných zrážok

z brutto mzdy) a za obdobie od 01. 06. 2006 do 14. 02. 2007 v sume 11. 771, 25 eur,

t. j. doposiaľ bola navrhovateľovi vyplatená náhrada jeho funkčného platu v sume

109. 708, 24 eur.“.

27. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

28. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

29. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

30. Podľa na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo

sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne

súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky

zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa v návrhu musia byť pomery účastníka dokladované

a) vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom

webovom sídle, alebo b) rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov.

Podľa od poplatku sú

oslobodení (...) navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby

z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo

štátnozamestnaneckého pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného

pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru.

Ustanovenie upravuje prípady osobného

oslobodenia ex lege na rozdiel od oslobodenia od súdnych poplatkov na základe

rozhodnutia súdu podľa .

31. Prípady uvedené v § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkov sú vymedzené

buď charakteristikou subjektu, ktorého sa osobné oslobodenie týka, alebo charakteristikou

subjektu v spojení s kvalifikovaným procesným úkonom, resp. ochranou presne

vymedzeného záujmu [ako je to i v ].

Spoločné pre všetky tieto prípady je jednak to, že fiškálny záujem štátu na zaplatení

súdneho poplatku v týchto typových prípadoch ustupuje inému záujmu, ale aj to,

že nastúpenie účinkov osobného oslobodenia účastníka konania podľa § 4 ods. 2 zákona

o súdnych poplatkoch nevyžaduje vydanie osobitného súdneho rozhodnutia (na rozdiel

od oslobodenia od súdnych poplatkov podľa ), súd k tejto úprave prihliada

ex offo, a účastník konania nežiada preto vydanie rozhodnutia, ktorým sa mu osobné

oslobodenie podľa priznáva (jeho účinky nastávajú

ex lege). Jeho ochrana pred prípadným nesprávnym vyrubením súdneho poplatku v týchto

prípadoch sa realizuje prostredníctvom práva podať odvolanie proti prípadne vydanému

uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

32. Naopak, priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa

predpokladá podanie žiadosti účastníka konania o priznanie oslobodenia od platenia

súdnych poplatkov, pričom je procesnou povinnosťou takéhoto účastníka svoje tvrdenia

o splnení zákonom ustanovených podmienok na priznanie oslobodenia od platenia súdnych

poplatkov preukázať. Je preto v záujme účastníka, ktorý sa oslobodenia od súdnych

poplatkov domáha, preukázať, že spĺňa zákonom ustanovenú podmienku, podľa ktorej jeho

pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia.

33. Zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že ESĽP za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie

výslovne považuje aj primeranosť výšky súdneho poplatku, keďže výška poplatku vo svetle

okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovej spôsobilosti zaplatiť poplatok a fáza

konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujú faktory, ktoré sú významné pri určovaní,

či osobe bolo dostupné právo na prístup k súdu; príliš vysoký súdny poplatok, ktorý

znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany uplatnenému právu, znamená porušenie ochrany

priznanej čl. 6 ods. 1 dohovoru (K. v. Poľsko, sťažnosť č. 28249/95 z 19. 6. 2001, bod 60;

mutatis mutandis J., J. v. Poľsko, sťažnosť č. 73547/01 z 30. 11. 2005, bod 60; K. v. Poľsko,

sťažnosť č. 71731, bod 45).

34. Ústavný súd sa už k výkladu a aplikácii vyjadril vo svojej

rozhodovacej činnosti (), najmä poukázal na to, že v týchto prípadoch

je potrebné vyrovnať sa s konkrétnymi okolnosťami prípadu, nevychádzať iba z formálnej

citácie príslušných ustanovení právnych predpisov o úprave súdnych poplatkov

a je potrebné zohľadniť miesto základného práva na súdnu ochranu v demokratickej

spoločnosti, aby nedošlo k narušeniu primeranej vyváženosti medzi záujmom štátu

na vyberaní súdnych poplatkov na jednej strane a záujmom účastníka konania na obhájení

svojho práva prostredníctvom všeobecného súdu ().

35. Pritom platí, že ani v prípade, keď sú splnené podmienky osobného oslobodenia

od súdnych poplatkov podľa , nie je vylúčené,

aby takto osobne oslobodený účastník konania požiadal o oslobodenie od súdnych

poplatkov podľa . Je to tak preto, že priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov

podľa má širšie procesné následky než osobné oslobodenie od súdnych

poplatkov podľa (pozri napr. ,

ods. 1 ).

36. V prípade sťažovateľa v prvom rade ústavný súd preto poukazuje na to,

že všeobecné súdy sa otázkou, či na sťažovateľa osobné oslobodenie od súdnych poplatkov

podľa dopadá alebo nie, nemali dôvod zaoberať

a ich úlohou bolo iba posúdiť žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov

podľa . Pokiaľ preto i sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených

základných práv aplikáciou v rozpore

s jeho účelom a zmyslom, táto argumentácia nie je spôsobilá viesť ku konštatovaniu

porušenia týchto základných práv krajským súdom.

37. Možnosť využiť túto argumentáciu bude patriť sťažovateľovi v prípade, ak bude

konanie zastavené, a to v odvolaní proti takémuto uzneseniu, resp. pri uplatnení následných

prostriedkov nápravy.

38. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv

v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia, resp. nezohľadnenia dôvodov oslobodenia

od súdnych poplatkov podľa , tu ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu, ktoré považuje za dostatočné, priliehavé a výstižné, ale aj na to,

že konanie vo veci sťažovateľa o jeho žalobe je právoplatne skončené a jeho žiadosť

o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov bola okresnému súdu predložená

až po podaní dovolania sťažovateľom.

39. Za podstatné pre vec pritom ústavný súd považuje zistenia krajského súdu, podľa

ktorých bola sťažovateľovi vyplatená náhrada jeho funkčného platu v sume 109 708,24 €,

čo už samo osebe vyvracia sťažovateľovu argumentáciu o stave hmotnej núdze a zabránení

v prístupe k súdnej ochrane. Tieto zistenia krajského súdu sťažovateľ nespochybnil

ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, a preto je ústavný súd toho názoru,

že rozhodnutie krajského súdu nie je ani v rozpore s princípom proporcionality, t. j. zákazu

narušenia primeranej vyváženosti medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov

na jednej strane a záujmom účastníka konania na obhájení svojho práva prostredníctvom

všeobecného súdu.

40. Vychádzajúc z týchto úvah a zohľadniac dôvody rozhodnutia krajského súdu,

ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na takom výklade

aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel a zároveň by malo za následok

porušenie sťažovateľom označených základných práv alebo slobôd.

41. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť na porušenie čl. 46

ods. 1 , listiny, a dohovoru podaná proti postupu

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutiu

č. k. -216 z 30. septembra 2015 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa

po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

42. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2016