Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 751/2016
PDF · 281.15 KB
No categories available
III. ÚS 751/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska kancelária,
Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného
súdu Bratislava III č. k. 12 C 76/2010-204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným
uznesením č. k. 12 C 76/2010-213 z 15. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 10 Co 377/2015-216 z 30. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 12 C 76/2010-204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením
č. k. 12 C 76/2010-213 z 15. júna 2015 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 10 Co 377/2015-216 z 30. septembra 2015, ktorou žiada vydať tento
nález:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo
porušené postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod
sp. zn. 12C/76/2010-204 zo dňa 24. 04. 2015 a postupom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 10Co/377/2015-216 zo dňa 30. 09. 2015.
Základné právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 10 Co /377/2015-2016 zo dňa 30. 09. 2015.
Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/76/2010-204
zo dňa 24. 04. 2015 a postupom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/377/2015-216
zo dňa 30. 09. 2015.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 10Co/377/2015-2016 zo dňa
30. 09. 2015 sa zrušuje.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k.: 12C/76/2010-204 zo dňa 24. 04. 2015
v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava III č. k. 12C/76/2010-213
zo dňa 15. 06. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 355,73 Eur...“
2. Schválením dodatku č. 1 k rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie
1. marca 2016 až 28. februára 2017 došlo k prerozdeleniu nevybavených vecí pridelených
sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi a náhodným výberom bola vec pridelená
14. septembra 2016 sudcovi Sergejovi Kohutovi, ktorý je členom III. senátu ústavného
súdu.
3. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ
bol ako žalobca účastníkom konania na okresnom súde sp. zn. 12 C 76/2010, v ktorom sa
domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky
(ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 106 472,52 € s príslušenstvom. Zaplatenia tejto
sumy sa sťažovateľ domáhal z titulu vyplatenia funkčného platu, ktorý mu nebol vyplatený,
hoci právoplatným rozhodnutím Úradu pre štátnu službu č. 6602/2006 z 26. mája 2006 bolo
zrušené rozhodnutie žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
so sťažovateľom, v dôsledku čoho štátnozamestnanecký pomer naďalej trvá a sťažovateľovi
patrí funkčný plat 46 054 Sk mesačne. Sťažovateľ sa žalobou domáhal vyplatenia
funkčných platov za obdobie od 15. februára 2007 do 1. júla 2010. Čo sa týka toho, že
žalovaný 14. februára 2007 vydal rozhodnutie o vymenovaní sťažovateľa za predstaveného,
tým istým dňom ho z funkcie odvolal a po skončení práceneschopnosti sťažovateľa
ho odvolal zo štátnej služby, vo vzťahu k tomuto opätovnému skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru prebieha samostatné konanie.
4. Okresný súd uznesením č. k. 12 C 76/2010-67 z 25. apríla 2012 sťažovateľovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a rozsudkom č. k. 12 C 76/2010-72
z 27. apríla 2012 žalobu sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že žalovaný nie je vo veci
pasívne vecne legitimovaný, sťažovateľ si mal svoje právo „správne uplatniť u svojho
služobného úradu, ktorým je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, s ktorým mal
služobný pomer uzatvorený. Domáhať sa zaplatenia platov od Slovenskej republiky
v zastúpení Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky nie je možné, nakoľko
v danom prípade sa nejednalo o zodpovednosť štátu pri výkone verejnej moci nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Procesnú zodpovednosť za označenie
účastníkov v návrhu nesie navrhovateľ (...)“. Okresný súd sťažovateľa zaviazal nahradiť
žalovanému trovy konania vo výške 2 076,77 €. Proti rozsudku okresného súdu
č. k. 12 C 76/2010-72 z 27. apríla 2012 a uzneseniu č. k. 12 C 76/2010-67 z 25. apríla 2012
podal sťažovateľ odvolanie.
5. Krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 76/2010-72 z 27. apríla 2012
rozsudkom č. k. 2 Co 225/2012-119, 2 Co 226/2012 z 27. novembra 2013 ako vecne
správny vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania zmenil
tak, že žalovanému náhradu trov nepriznal, a ako vecne správne potvrdil i uznesenie
okresného súdu č. k. 12 C 76/2010-67 z 25. apríla 2012.
6. Výrok o potvrdení uznesenia okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov sťažovateľovi krajský súd odôvodnil tým, že sťažovateľ nepreukázal také
okolnosti, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov
v dôsledku sťažovateľových osobných a majetkových pomerov v zmysle
§ 138 Občianskeho súdneho poriadku v znení v čase rozhodovania (ďalej len „OSP“).
Navyše vo veci sťažovateľa je zrejmé, že nebola splnená ani podmienka, že nejde o prípad
svojvoľného alebo zrejme bezúspešného uplatnenia práva. Krajský súd ďalej uviedol,
že sťažovateľ „jednoznačne netvrdil a nad akúkoľvek pochybnosť nepreukázal, že by
v konaní požíval osobné oslobodenie od súdnych poplatkov, resp. že by išlo o konanie vecne
oslobodené od súdnych poplatkov“ podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). To, že okresný súd
v konaní pokračoval napriek nezaplateniu súdneho poplatku, nespôsobilo vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.
Krajský súd zároveň doplnil, že ani Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil
možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančných
obmedzení pre prístup jednotlivca k súdu a požiadavku zaplatiť súdny poplatok nemožno
považovať za obmedzenie práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné
per se s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 225/2012-119, 2 Co 226/2012
z 27. novembra 2013 podal 21. februára 2014 dovolanie. Okresný súd vyzval sťažovateľa
výzvou zo 14. apríla 2014 na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 12 776 €.
Sťažovateľ požiadal 2. mája 2014 o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný
súd sťažovateľa prostredníctvom jeho právneho zástupcu výzvou z 10. júna 2014 vyzval,
aby predložil „vyplnené tlačivo v zmysle § 138 ods. 2 O. s. p.“ alebo doložil rozhodnutie
o stave hmotnej núdze v lehote 15 dní.
8. Okresný súd uznesením č. k. 12 C 76/2010-170 zo 4. septembra 2014
sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že sťažovateľ na výzvu okresného súdu na preukázanie svojich osobných
a majetkových pomerov nereagoval v stanovenej lehote, hoci táto bola riadne doručená jeho
právnemu zástupcovi 27. júna 2014. Pretože sťažovateľ napriek výzve nepredložil
okresnému súdu aktuálne údaje o svojich majetkových pomeroch, okresný súd nemal
za preukázané, že by majetkové pomery sťažovateľa odôvodňovali jeho oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov. Krajský súd toto uznesenie okresného súdu uznesením
č. k. 2 Co 822/2014-201 z 30. októbra 2014 zrušil a vec vrátil okresnému súdu, pretože
okresný súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, najmä sa nevysporiadal s tvrdením
sťažovateľa, že „v konaní je od platenia súdnych poplatkov vecne oslobodený“.
9. Okresný súd uznesením č. k. 12 C 76/2010-204 z 24. apríla 2015 znova
sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie svojich majetkových
pomerov vyplnené tlačivo, nepreukázal teda, že by jeho majetkové pomery odôvodňovali
jeho oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 OSP, a nejde ani o prípad
osobného oslobodenia od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych
poplatkoch, podľa ktorého je od poplatku oslobodený navrhovateľ v konaní o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru a pri
uplatnení nárokov z neplatného skočenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého
pomeru: „navrhovateľ sa ako vidno z podaného žalobného návrhu vo veci nedomáha
určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, domáha sa ním iba
vyplatenia funkčného platu, teda vo veci nejde o prípad uvedený vo vyššie cit. ust. zák.
o súdnych poplatkoch. Navrhovateľ vedie totiž pred tun. súdom viaceré súdne konania,
avšak v tomto konaní navrhovateľ svojim petitom, ktorý je pre súd záväzný, nežiadal skúmať
otázku neplatnosti skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Preto sa nezakladá
na pravde tvrdenie navrhovateľa, že je od platenia súdnych poplatkov, dokonca ako udáva,
vecne oslobodený“. Opravným uznesením č. k. 12 C 76/2010-213 z 15. júna 2015 opravil
okresný súd záhlavie rozhodnutia v časti označenia právneho zástupcu sťažovateľa.
10. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 76/2010-204 z 24. apríla 2015 je založené
na nesprávnom právnom posúdení veci a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového
stavu. Sťažovateľ je preukázateľne v hmotnej núdzi, bez majetku a príjmu a navyše
je „vecne oslobodený“ od súdnych poplatkov, pričom okresný súd svoj názor, podľa
ktorého sa na sťažovateľa osobné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2
písm. d) zákona o súdnych poplatkoch nevzťahuje, nijako neodôvodnil.
11. Krajský súd uznesením č. k. 10 Co 377/2015-216 z 30. septembra 2015 uznesenie
okresného súdu č. k. 12 C 76/2010-204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením
č. k. 12 C 76/2010-213 z 15. júna 2015 ako vecne správne potvrdil.
12. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26. októbra 2015.
13. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu č. k. 12 C 76/2010-204
z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 12 C 76/2010-213 z 15. júna 2015 a
uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 377/2015-216 z 30. septembra 2015 odôvodnil tým,
že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch aplikovali všeobecné súdy
v rozpore s jeho zmyslom, pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje len na konanie o určenie
neplatnosti štátnozamestnaneckého pomeru, ale jeho aplikácia sa vzťahuje aj na uplatnenie
nárokov z takýchto neplatne skončených štátnozamestnaneckých pomerov, pričom žalobca
sa domáha uloženia povinnosti žalovanému vyplatiť mu funkčný plat v súvislosti
s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru. Navyše všeobecné súdy žiadali
od sťažovateľa vyplnenie tlačiva pre oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorým mal
preukázať svoje majetkové pomery, a to napriek tomu, že sťažovateľ bol osobne oslobodený
od platenia súdnych poplatkov. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že sťažovateľovi bol
vyrubený súdny poplatok vo výške 12 776 € za podané dovolanie, čo vzhľadom na jeho
zdokladované majetkové pomery mu neumožňuje taký vysoký súdny poplatok zaplatiť.
Súdny poplatok v takejto výške predstavuje neprimerané vysokú sumu. Významnou
okolnosťou je i to, že sťažovateľ sa do zlej finančnej situácie dostal práve v dôsledku
neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalovaným. Všeobecné súdy
sa nezaoberali inými okolnosťami veci, než iba majetkovými pomermi sťažovateľa,
nezohľadnili povahu sťažovateľovho nároku, výšku súdneho poplatku a nedostatočne
zhodnotili porovnanie záujmu štátu na vyberaní súdnych poplatkov a záujem účastníka
konania uplatňujúceho si právo na súdnu ochranu.
II.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
18. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie týchto svojich práv:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
19. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, táto smeruje jednak voči uzneseniu
okresného súdu č. k. 12 C 76/2010-204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením
č. k. 12 C 76/2010-213 z 15. júna 2015 a jednak voči uzneseniu krajského súdu
č. k. 10 Co 377/2015-216 z 30. septembra 2015.
20. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom
a uznesením okresného súdu č. k. 12 C 76/2010-204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným
uznesením č. k. 12 C 76/2010-213 z 15. júna 2015 ústavný súd poznamenáva,
že v citovanom čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
21. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. 12 C 76/2010-204
z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 12 C 76/2010-213 z 15. júna 2015
bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľ i podal) a na jeho základe odvolací súd bol
oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam alebo slobodám sťažovateľa
ochranu v prípade zistenia, že okresný súd svojím postupom alebo rozhodnutím do nich
zasiahol. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
22. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 12 C 76/2010-204 z 24. apríla 2015 v spojení s opravným uznesením
č. k. 12 C 76/2010-213 z 15. júna 2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
23. Odlišná je situácia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 10 Co 377/2015-
216 z 30. septembra 2015. Právomoc ústavného súdu na jeho preskúmanie daná je, avšak
ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
24. Sťažovateľ tvrdí, že uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 377/2015-216
z 30. septembra 2015 došlo k porušeniu označených základných práv jednak preto,
že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych
poplatkoch, keď dospel k záveru, že osobné oslobodenie od súdnych poplatkov
sa na sťažovateľa nevzťahuje, a jednak preto, že pokiaľ ide o rozhodovanie o žiadosti
sťažovateľa o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP, tu krajský súd
nevzal do úvahy všetky pre vec rozhodujúce a preukázané skutočnosti.
25. Krajský súd uznesenie č. k. 10 Co 377/2015-216 z 30. septembra 2015, pokiaľ
ide o záver, podľa ktorého sa na sťažovateľa osobné oslobodenie od súdnych poplatkov
podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch nevzťahuje, odôvodnil (po tom,
čo uviedol, že konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru upravujú ustanovenia
§ 125 a nasl. zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov) tým, že „v zmysle § 4 ods. 1 a 2 zákona
č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, konanie, v ktorom sa navrhovateľ
domáha proti odporcovi zaplatenia funkčného platu titulom neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle zákona č. 312/2001 Z. z. nie je oslobodené
od súdnych poplatkov a taktiež navrhovateľ v tomto konaní nie je od súdnych poplatkov
oslobodený. ... na navrhovateľom uplatnený nárok sa nevzťahuje Zákonník práce, ale ide
o nárok upravený osobitným zákonom č. 312/2001 Z. z. Odvolací súd preto dospel k záveru,
že na navrhovateľa sa nevzťahuje oslobodenie od poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. d)
zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého je od poplatku oslobodený navrhovateľ v konaní
o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného
rozviazania pracovného pomeru, pretože navrhovateľom uplatnený nárok vyplývajúci
z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nemožno posudzovať v zmysle
Zákonníka práce. Ide teda o konanie, predmetom ktorého je iný nárok, na ktorý sa vzťahuje
osobitná právna úprava a ktorý preto nemožno stotožňovať s nárokmi vyplývajúcimi
z neplatného rozviazania pracovného pomeru a nemožno ani analogicky aplikovať uvedené
ustanovenie na predmetné konanie pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov.“.
26. Vo vzťahu k nepriznaniu oslobodenia od povinnosti platiť súdne poplatky podľa
§ 138 OSP sťažovateľovi krajský súd najprv poukázal na to, že „je povinnosťou žiadateľa
o oslobodenie od súdneho poplatku, či súdnych poplatkov preukázať súdu svoje aktuálne
osobné, zárobkové a majetkové pomery odôvodňujúce podanú žiadosť (§ 120 ods. 1 veta
prvá O. s. p.)“, a pokiaľ sťažovateľ namietal v odvolaní, že mu „odporca dlhodobo
zadržiaval funkčný plat od 01. 01. 2004, so všetkými negatívnymi dôsledkami, vrátane jeho
uvrhnutia do hmotnej núdze, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že samotný
navrhovateľ v podaní zo dňa 02. 05. 2014 (viď č. l. 163 spisu) uviedol, že mu bola
už vyplatená náhrada funkčného platu v sume 54. 370 eur (z rozhodovacej činnosti
odvolacieho súdu mu je známe, že navrhovateľovi už bola v priebehu konania vedeného na
Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 28C/49/2007 poukázaná náhrada funkčného platu
v sume 54. 854, 12 eur v marci 2013, za obdobie od 01. 01. 2004 do 14. 02. 2007), t. j. celý
príjem, ktorý si navrhovateľ za dané obdobie uplatnil, takže jeho argumentácia, že sa
nachádza v stave hmotnej núdze a napadnuté uznesenie mu bráni v prístupe k súdnej
ochrane je zavádzajúca, keď aj z vyjadrenia odporcu k podanému dovolaniu vyplýva,
že navrhovateľovi bola zároveň poukázaná náhrada funkčného platu za obdobie
od 01. 01. 2004 do 31. 05. 2006 vo výške 43. 082, 87 eur (po odpočítaní zákonných zrážok
z brutto mzdy) a za obdobie od 01. 06. 2006 do 14. 02. 2007 v sume 11. 771, 25 eur,
t. j. doposiaľ bola navrhovateľovi vyplatená náhrada jeho funkčného platu v sume
109. 708, 24 eur.“.
27. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
28. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
29. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
30. Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo
sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne
súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky
zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa § 138 ods. 2 OSP v návrhu musia byť pomery účastníka dokladované
a) vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom
webovom sídle, alebo b) rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov.
Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch od poplatku sú
oslobodení (...) navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby
z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo
štátnozamestnaneckého pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného
pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru.
Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch upravuje prípady osobného
oslobodenia ex lege na rozdiel od oslobodenia od súdnych poplatkov na základe
rozhodnutia súdu podľa § 138 OSP.
31. Prípady uvedené v § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkov sú vymedzené
buď charakteristikou subjektu, ktorého sa osobné oslobodenie týka, alebo charakteristikou
subjektu v spojení s kvalifikovaným procesným úkonom, resp. ochranou presne
vymedzeného záujmu [ako je to i v § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch].
Spoločné pre všetky tieto prípady je jednak to, že fiškálny záujem štátu na zaplatení
súdneho poplatku v týchto typových prípadoch ustupuje inému záujmu, ale aj to,
že nastúpenie účinkov osobného oslobodenia účastníka konania podľa § 4 ods. 2 zákona
o súdnych poplatkoch nevyžaduje vydanie osobitného súdneho rozhodnutia (na rozdiel
od oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP), súd k tejto úprave prihliada
ex offo, a účastník konania nežiada preto vydanie rozhodnutia, ktorým sa mu osobné
oslobodenie podľa § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch priznáva (jeho účinky nastávajú
ex lege). Jeho ochrana pred prípadným nesprávnym vyrubením súdneho poplatku v týchto
prípadoch sa realizuje prostredníctvom práva podať odvolanie proti prípadne vydanému
uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.
32. Naopak, priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP
predpokladá podanie žiadosti účastníka konania o priznanie oslobodenia od platenia
súdnych poplatkov, pričom je procesnou povinnosťou takéhoto účastníka svoje tvrdenia
o splnení zákonom ustanovených podmienok na priznanie oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov preukázať. Je preto v záujme účastníka, ktorý sa oslobodenia od súdnych
poplatkov domáha, preukázať, že spĺňa zákonom ustanovenú podmienku, podľa ktorej jeho
pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia.
33. Zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že ESĽP za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie
výslovne považuje aj primeranosť výšky súdneho poplatku, keďže výška poplatku vo svetle
okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovej spôsobilosti zaplatiť poplatok a fáza
konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujú faktory, ktoré sú významné pri určovaní,
či osobe bolo dostupné právo na prístup k súdu; príliš vysoký súdny poplatok, ktorý
znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany uplatnenému právu, znamená porušenie ochrany
priznanej čl. 6 ods. 1 dohovoru (K. v. Poľsko, sťažnosť č. 28249/95 z 19. 6. 2001, bod 60;
mutatis mutandis J., J. v. Poľsko, sťažnosť č. 73547/01 z 30. 11. 2005, bod 60; K. v. Poľsko,
sťažnosť č. 71731, bod 45).
34. Ústavný súd sa už k výkladu a aplikácii § 138 OSP vyjadril vo svojej
rozhodovacej činnosti (II. ÚS 179/2010), najmä poukázal na to, že v týchto prípadoch
je potrebné vyrovnať sa s konkrétnymi okolnosťami prípadu, nevychádzať iba z formálnej
citácie príslušných ustanovení právnych predpisov o úprave súdnych poplatkov
a je potrebné zohľadniť miesto základného práva na súdnu ochranu v demokratickej
spoločnosti, aby nedošlo k narušeniu primeranej vyváženosti medzi záujmom štátu
na vyberaní súdnych poplatkov na jednej strane a záujmom účastníka konania na obhájení
svojho práva prostredníctvom všeobecného súdu (IV. ÚS 11/2010).
35. Pritom platí, že ani v prípade, keď sú splnené podmienky osobného oslobodenia
od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, nie je vylúčené,
aby takto osobne oslobodený účastník konania požiadal o oslobodenie od súdnych
poplatkov podľa § 138 OSP. Je to tak preto, že priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
podľa § 138 OSP má širšie procesné následky než osobné oslobodenie od súdnych
poplatkov podľa § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch (pozri napr. § 138 ods. 6, § 141
ods. 1 OSP).
36. V prípade sťažovateľa v prvom rade ústavný súd preto poukazuje na to,
že všeobecné súdy sa otázkou, či na sťažovateľa osobné oslobodenie od súdnych poplatkov
podľa § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch dopadá alebo nie, nemali dôvod zaoberať
a ich úlohou bolo iba posúdiť žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov
podľa § 138 OSP. Pokiaľ preto i sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených
základných práv aplikáciou § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch v rozpore
s jeho účelom a zmyslom, táto argumentácia nie je spôsobilá viesť ku konštatovaniu
porušenia týchto základných práv krajským súdom.
37. Možnosť využiť túto argumentáciu bude patriť sťažovateľovi v prípade, ak bude
konanie zastavené, a to v odvolaní proti takémuto uzneseniu, resp. pri uplatnení následných
prostriedkov nápravy.
38. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv
v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia, resp. nezohľadnenia dôvodov oslobodenia
od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP, tu ústavný súd poukazuje na odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu, ktoré považuje za dostatočné, priliehavé a výstižné, ale aj na to,
že konanie vo veci sťažovateľa o jeho žalobe je právoplatne skončené a jeho žiadosť
o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov bola okresnému súdu predložená
až po podaní dovolania sťažovateľom.
39. Za podstatné pre vec pritom ústavný súd považuje zistenia krajského súdu, podľa
ktorých bola sťažovateľovi vyplatená náhrada jeho funkčného platu v sume 109 708,24 €,
čo už samo osebe vyvracia sťažovateľovu argumentáciu o stave hmotnej núdze a zabránení
v prístupe k súdnej ochrane. Tieto zistenia krajského súdu sťažovateľ nespochybnil
ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, a preto je ústavný súd toho názoru,
že rozhodnutie krajského súdu nie je ani v rozpore s princípom proporcionality, t. j. zákazu
narušenia primeranej vyváženosti medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov
na jednej strane a záujmom účastníka konania na obhájení svojho práva prostredníctvom
všeobecného súdu.
40. Vychádzajúc z týchto úvah a zohľadniac dôvody rozhodnutia krajského súdu,
ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je založené na takom výklade
aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel a zároveň by malo za následok
porušenie sťažovateľom označených základných práv alebo slobôd.
41. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť na porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru podaná proti postupu
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 377/2015 a jeho rozhodnutiu
č. k. 10 Co 377/2015-216 z 30. septembra 2015 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.
42. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2016