Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 783/2016
PDF · 141.2 KB
No categories available
III. ÚS 783/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Pezinok vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 501/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Pezinok (ďalej len ,,okresný súd“) vo veci sp. zn. 4 C 501/2008 (ďalej aj ,,namietane
konanie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v namietanom konaní bola účastníčkou
konania na strane odporkyne, pričom bola úspešná, keď okresný súd rozsudkom z 15. mája
2011 (právoplatný 12. júna 2012) zastavil konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy, návrh
na ochranu osobnosti vo zvyšku zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením. Bola toho názoru, že napriek právoplatnému skončeniu konania
vo veci samej dosiaľ nebolo rozhodnuté o jej trovách konania, hoci listom z 31. júla 2012
požiadala okresný súd o doručenie výzvy na vyčíslenie týchto trov konania. Takáto výzva
jej však zo strany súdu nebola doručená. Okresný súd rozhodol len o trovách jej právnej
zástupkyne uznesením z 25. novembra 2014, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 96/2015 z 29. apríla 2016 (právoplatné 11. júla 2016).
Vzhľadom na tieto okolnosti považovala konanie ako celok za neskončené. Do pozornosti
ústavného súdu dala sťažovateľka rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike, Komanický proti Slovenskej republike
a Čičmanec proti Slovenskej republike. Namietané konanie podľa sťažovateľky trvalo
extrémne dlho, ak trvalo od 9. januára 2007 do 11. júla 2016, pričom o jej trovách konania
nebolo dosiaľ rozhodnuté. Počas tohto obdobia trpela právnou neistotou, bola frustrovaná,
psychicky trpela, čím zdôvodnila priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie
a nálezom vyslovil:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Pezinok v konaní č. k. 4 C 501/2008 porušené boli.
2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 9 000,- Eur, ktoré je
Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
3. priznáva úhradu trov konania v sume 303,04 Eur, ktoré je Okresný
súd Bratislava V (správne Okresný súd Pezinok; pozn.) povinný zaplatiť na účet jej právnej
zástupkyne - advokátky do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
10. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného
práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
11. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi
verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, IV. ÚS 102/05). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie
o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
13. Sťažovateľka namietala celkovú dĺžku konania, ako aj nerozhodnutie o jej
trovách konania. Poukazom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie vo veci
samej, ako aj rozhodnutie o trovách konania v namietanom konaní boli v čase podania
ústavnej sťažnosti právoplatne, teda okresný súd vykonal všetky úkony na odstránenie stavu
právnej neistoty sťažovateľky a nemohol už ovplyvniť priebeh tohto konania, prípadne
prieťahy v ňom. V dôsledku uvedeného nemohol už okresný súd ani porušovať jej základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Pre úplnosť ústavný súd poukazuje na znenie § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30. júna 2016, v zmysle ktorého v zložitých prípadoch, najmä
z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných
v konaní súd mohol rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenie odsekov 1 a 2
platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.
15. Odsek 1 uvedeného ustanovenia ukladal povinnosť účastníkovi konania,
resp. právnemu zástupcovi trovy konania vyčísliť v stanovenej lehote počítanej
od vyhlásenia rozhodnutia. Znamenalo to, že povinnosťou sťažovateľky, resp. jej právnej
zástupkyne bolo vyčísliť trovy konania hneď po rozhodnutí vo veci samej bez akejkoľvek
súčinnosti súdu. Pokiaľ sťažovateľka svoju povinnosť nesplnila a neurobila tak v jej mene
ani právna zástupkyňa, nepochybil okresný súd, ak sťažovateľku nevyzval na vyčíslenie
trov konania a jej osobné trovy konania (ak takéto vznikli) nepriznal.
16. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími procesnými návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2016