Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 877/2016
PDF · 136.68 KB
No categories available
II. ÚS 877/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou SLÚKA
a partneri, s. r. o., Hviezdoslavova 41, Spišská Nová Ves, v mene ktorej koná advokát JUDr.
Martin Slúka, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
4 NcC 50/2016 a jeho prípisom z 18. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 NcC 50/2016 a jeho prípisom z 18. júna 2016. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 20. októbra 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v postavení žalobcu v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 27/2014
(o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov) v podaní z 23. júna 2016
namietol zaujatosť konajúcej zákonnej sudkyne, pričom vymedzil viaceré dôvody
možných pochybností o jej nezaujatosti. Okresný súd na námietku prihliadol a predložil
ju nadriadenému krajskému súdu na rozhodnutie. Krajský súd prípisom č. k.
4 NcC 50/2016-227 z 18. júna 2016 (ide zrejme o nesprávny dátum, keďže námietka
zaujatosti je z 23. júna 2016, pozn.) rozhodol procesne tak, že vrátil spis okresnému súdu
s tým, že o námietke zaujatosti sťažovateľa meritórne nerozhodol. Uviedol totiž, že
v námietke zaujatosti sa uvádzajú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu pri
vedení konania, čo zo zákona nie je dôvodom na vylúčenie sudcu, kedy súd na námietku
neprihliada a vec nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke nepredkladá.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ako nadriadený súd bezdôvodne meritórne
nerozhodol o jeho námietke zaujatosti. Krajský súd sa svojím procesným rozhodnutím
(vyplývajúcim z jeho prípisu) postavil de facto do roly súdu prvej inštancie, čo je v zjavnom
rozpore so zákonom, keďže takýto postup mu Civilný sporový poriadok neumožňuje. Podľa
presvedčenia sťažovateľa je v rozpore so zákonom, ak nadriadený súd za situácie, keď súd
prvej inštancie posúdi námietku zaujatosti tak, že na ňu prihliadne, a predloží ju
nadriadenému súdu na meritórne rozhodnutie, opätovne rozhoduje o procesnej otázke, či sa
námietka zaujatosti mala, alebo nemala nadriadenému súdu na meritórne rozhodnutie
predkladať. Krajský súd tým, že meritórne nerozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa
(hoci to bolo jeho povinnosťou podľa ustanovenia § 54 ods. 2 Civilného sporového
poriadku), zasiahol do označeného ústavného práva sťažovateľa.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa (...) dané čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (v zmysle prípisu
datovaného 18.6.2016) o tom, že meritórne nerozhodol o námietke zaujatosti (vznesenej
sťažovateľom podaním zo dňa 23.6.2016 vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II
pod sp. zn. 12C 27/2014, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajského súdu v Bratislave rozhodnúť
o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom podaním datovaným 23.6.2016 vo veci
vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 12C 27/2014.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 217,16 € (slovom dvesto sedemnásť eur a šestnásť eurocentov) na účet
jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária SLÚKA a partneri, s. r. o., do troch dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z prípisu krajského súdu č. k. 4 NcC 50/2016-227 z 18. júna 2016 (ide zrejme
o nesprávny dátum, pretože prípis musel byť v skutočnosti písaný bližšie nezistiteľného dňa
v mesiaci júl 2016, pozn.) adresovaného okresnému súdu a doručeného okresnému súdu
19. júla 2016 (podľa dátumovej pečiatky okresného súdu) vyplýva, že krajský súd vracia
spis bez meritórneho rozhodnutia o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom
prostredníctvom jeho právneho zástupcu, v ktorej sú uvedené okolnosti, ktoré spočívajú
v procesnom postupe sudcu pri vedení konania, čo zo zákona nie je dôvodom na vylúčenie
sudcu (§ 49 ods. 3 Civilného sporového poriadku), kedy súd na námietku zaujatosti
neprihliada a v takomto prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá (§ 53 ods. 3
Civilného sporového poriadku).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ je presvedčený, že potom, ako okresný súd jeho námietku zaujatosti
predložil krajskému súdu, nebol už tento oprávnený vrátiť ju bez meritórneho rozhodnutia
s poukazom na to, že námietka zaujatosti nemala byť vôbec predložená na rozhodnutie,
keďže okolnosti v nej uvedené spočívali v procesnom postupe sudcu pri vedení konania.
V takejto situácii bol krajský súd podľa sťažovateľa povinný o námietke meritórne
rozhodnúť, teda posúdiť, či zákonná sudkyňa je alebo nie je vylúčená z konania
a rozhodovania v právnej veci sťažovateľa.
Podľa názoru ústavného súdu treba postup krajského súdu považovať
z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľný. Nejaví sa ako arbitrárny či zjavne
neodôvodnený. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená sama osebe
bez ďalšieho porušenie označeného ústavného práva.
Ak bol krajský súd tej mienky, že námietka zaujatosti je založená na procesnom
postupe sudcu pri vedení konania, potom nepochybil, keď bez meritórneho rozhodnutia
o námietke vrátil spis okresnému súdu, aby sa mohlo v konaní ďalej pokračovať. Samotná
skutočnosť, že okresný súd nesprávne predložil námietku zaujatosti krajskému súdu na
rozhodnutie, nezakladá oprávnenie, či dokonca povinnosť krajského súdu meritórne
o takejto nespôsobilej námietke konať a rozhodnúť.
Ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že sťažovateľ v podanej
sťažnosti nijako nenamieta ten rozhodujúci právny názor krajského súdu, podľa ktorého
okolnosti uvedené v námietke zaujatosti spočívajú v procesnom postupe sudcu pri vedení
konania.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. novembra 2016