Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 878/2016
PDF · 134.38 KB
No categories available
II. ÚS 878/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou,
Advokátska kancelária, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 594/2015 a jeho rozsudkom z 28. júna 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky
24. októbra 2016 a poštou 31. októbra 2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 594/2015 a jeho rozsudkom z 28. júna 2016.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 251/2011 z 29. februára 2012 bola
na základe žaloby sťažovateľa ako žalobcu žalovaná (ďalej len „žalovaná“)
zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi 1 026,98 € s úrokom z omeškania a trovami konania,
pričom vo zvyšku (do sumy 2 207,65 €) bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 594/2015-363 z 28. júna 2016 doručeným
právnej zástupkyni sťažovateľa 22. augusta 2016 bol vo veci samej (čo do zamietajúceho
výroku o zvyšnej časti žaloby) rozsudok okresného súdu potvrdený, pričom zároveň na
základe odvolania žalovanej bol zmenený výrok o trovách konania tak, že žiadny
z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu porušuje jeho právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd totiž nedal odpoveď
ani na jednu z jeho odvolacích námietok, hoci tieto majú priamy vzťah k spôsobu
rozhodnutia, a preto sú argumentmi, na ktoré je súd povinný dať riadnu odpoveď.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 594/2015-363 z 28. júna
2016 dovolanie, a to z dôvodu nejednotnosti judikatúry vo vzťahu k nedostatku
odôvodnenia ako podmienke prípustnosti dovolania, keď časť rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
považuje za dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
zakladajúci prípustnosť dovolania, avšak ďalšia časť rozhodnutí najvyššieho súdu považuje
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia (zakladajúce jeho nepreskúmateľnosť) len za tzv.
inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, čo
prípustnosť dovolania nezakladá. V dovolaní poukázal tiež na absolútnu absenciu judikatúry
k ustanoveniu § 420 a nasl. Civilného sporového poriadku, a práve preto z dôvodu procesnej
opatrnosti podáva popri dovolaní aj túto sťažnosť ústavnému súdu s tým, aby preskúmanie
prijateľnosti sťažnosti a jej dôvodnosti odložil ústavný súd na čas po právoplatnosti
rozhodnutia najvyššieho súdu o jeho dovolaní.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní spisová značka 5Co/594/2015 porušil základné
práva sťažovateľa zaručené mu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. júna 2016
a vracia mu vec späť na ďalšie konanie s príkazom na urýchlené rozhodnutie vo veci samej,
3. Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 4000 eur, ktoré je
porušovateľ práva povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu SR,
4. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej
sťažnosti, ktoré je porušiteľ práv povinný vyplatiť advokátke Mgr. Elene Szabóovej, Hlavné
námestie 7, Nové Zámky, do dvoch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu
SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. III. ÚS 152/03).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúce, že sťažovateľ podal (podľa
vlastného tvrdenia) proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ
rozhodnuté. Sťažnosť ústavnému súdu podal len z opatrnosti, pretože je jednak v judikatúre
najvyššieho súdu sporné, či nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia (jeho
nepreskúmateľnosť) zakladá prípustnosť dovolania alebo je iba dovolacím dôvodom, ale
okrem toho absentuje akákoľvek judikatúra týkajúca sa prípustnosti dovolania podľa § 420
Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd o sťažnosti
rozhodol až potom, čo najvyšší súd rozhodne o jeho dovolaní.
Podľa názoru ústavného súdu niet dôvodu na to, aby sa vyčkalo na výsledok
dovolacieho konania. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ podal dovolanie, keďže podľa
jeho názoru dovolanie môže byť potenciálne v jeho veci prípustné a dôvodné, postačuje pre
záver, že v súčasnosti je oprávnený poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
najvyšší súd v dovolacom konaní. V danom štádiu konania preto nie je v právomoci
ústavného súdu do veci zasahovať, a preto podanú sťažnosť treba považovať za predčasnú.
Ochrana označených práv sťažovateľa je v danom štádiu konania v rukách všeobecných
súdov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre
neprípustnosť.
Sťažovateľovi nebude nič brániť po skončení dovolacieho konania obrátiť sa na
ústavný súd, a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia dovolacieho rozhodnutia
najvyššieho súdu, pričom v takomto prípade bude zákonná dvojmesačná lehota podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde zachovaná nielen vo vzťahu voči dovolaciemu rozhodnutiu
najvyššieho súdu, ale aj vo vzťahu voči odvolaciemu rozsudku krajského súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. novembra 2016