Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 850/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo

námestie 25, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Michalom Bizoňom, Hviezdoslavovo

námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -196 z 11. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra

2016 doručená sťažnosť BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -196 z 11. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2016, ktorou žiada

vydať tento nález:

„I. Základné práva spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.: na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných

práv a slobôd; a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd; rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.12.2014,

č. k. -196, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

23.06.2016, sp. zn. , porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.12.2014, č. k. -196,

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2016 sp. zn.

, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

obchodnej spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o. trovy konania, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ

bol ako žalobca účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. , v ktorom sa proti obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „žalovaný“),

domáhal zaplatenia sumy 1 800 € s príslušenstvom.

3. Sťažovateľ ako advokát poskytoval žalovanému ako klientovi právne služby

na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 3. decembra 2010 s dohodnutou

hodinovou odmenou v konaní o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu

Sťažovateľ v zastúpení žalovaného podal žalobu Krajskému

súdu v Bratislave a zastupoval žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. .

Žalovaný riadne sťažovateľovi na základe jeho faktúr uhrádzal odmenu za právne služby

do apríla 2012. Listom zo 14. júna 2012 žalovaný reklamoval sťažovateľom vystavené

faktúry za poskytovanie právnych služieb (s odôvodnením, že medzičasom malo dôjsť

k dohode o znížení hodinovej sadzby odmeny a sťažovateľove faktúry tomu

nezodpovedajú), sťažovateľ reagoval listom z 27. júna 2012 tak, že jeho reklamáciu neuznal

(pretože dohoda o znížení odmeny uzatvorená nebola). Po tom, čo bola sťažovateľovi

doručená 25. júla 2012 výzva Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. ,

aby sa vyjadril k odvolaniu podanému správcom konkurznej podstaty úpadcu

, v lehote 15 dní (teda do 9. augusta 2012), sťažovateľ vyzval

žalovaného, aby mu oznámil, či má vypracovať vyjadrenie k odvolaniu. Žalovaný na výzvu

neodpovedal. Listom z 31. júla 2012 doručeným sťažovateľovi 6. augusta 2012 mu však

oznámil narušenie svojej dôvery ako klienta voči sťažovateľovi ako advokátovi

(pre neuznanie reklamácie faktúr) a nutnosť ukončiť z tohto dôvodu spoluprácu. Sťažovateľ

v tejto situácii vypracoval vyjadrenie k odvolaniu a doručil ho Krajskému súdu v Bratislave

9. augusta 2012 (ďalej len „vyjadrenie k odvolaniu“). Vlastné vyjadrenie k odvolaniu

doručil 3. augusta 2012 Krajskému súdu v Bratislave i žalovaný. Sťažovateľ od zmluvy

o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej so žalovaným odstúpil listom zo 7. augusta

2012.

4. Sťažovateľ svoje právo na zaplatenie sumy 1 800 € odôvodnil tým, že ide

o odmenu za podanie vyjadrenia k odvolaniu určenú ako hodinová odmena podľa zmluvy

o poskytovaní právnych služieb (10 hodín). Žalovaný sa bránil tým, že sťažovateľovi

odmena za podanie vyjadrenia k dovolaniu nepatrí, pretože bolo podané až po tom,

čo sťažovateľovi žalobca oznámil narušenie nevyhnutnej dôvery listom z 31. júla 2012

doručeným sťažovateľovi 6. augusta 2012, a navyše, sťažovateľovi výslovne oznámil, aby

vyjadrenie k odvolaniu nepodával (čo však v konaní nebolo preukázané).

Sťažovateľ argumentoval tým, že hoci vyjadrenie k odvolaniu podal až 9. augusta 2012,

podal ho v záujme žalovaného a v situácii, keď nedostal od klienta iný pokyn. Postupoval

podľa o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o advokácii“), v zmysle ktorého je advokát povinný do 15 dní od doručenia

oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej

veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia, a to vždy okrem

prípadu, keď klient oznámi advokátovi, že na splnení tejto povinnosti netrvá.

5. Okresný súd rozsudkom č. k. -149 zo 14. októbra 2014 žalobu

sťažovateľa zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že podanie vyjadrenia k odvolaniu nie je neodkladným úkonom podľa § 22

ods. 5 zákona o advokácii. Je to tak preto, že vyjadriť sa k odvolaniu v určenej sudcovskej

lehote nie je povinnosťou účastníka konania, je jeho právom, ktorého nevyužitie nemá

pre účastníka žiadne nepriaznivé procesné dôsledky, nevyjadrenie sa k odvolaniu v určenej

lehote nemôže byť sankcionované poriadkovým oparením a vyjadriť sa k odvolaniu môže

účastník kedykoľvek až do rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto nebol dôvod,

aby sťažovateľ bez osobitného pokynu klienta tak urobil, k odvolaniu sa vyjadroval

a za tento úkon si účtoval odmenu.

6. Sťažovateľ v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu argumentoval tým,

že bolo jeho povinnosťou ako advokáta vyjadrenie k odvolaniu podať, pretože neodkladným

úkonom v zmysle § 22 ods. 5 zákona o advokácii je nielen taký úkon, ktorého nevykonaním

hrozí klientovi ujma na jeho právach, ale aj taký úkon, ktorého odkladom síce nemusí dôjsť

priamo k vzniku ujmy na právach klienta, ale dôjde ním k porušeniu zákonných povinností

advokáta. Nepodaním vyjadrenia k odvolaniu jednak potenciálne žalovanému mohla

vzniknúť ujma na jeho právach a jednak by sťažovateľ porušil základné princípy advokácie

vrátane princípov etických. Je totiž etickou povinnosťou advokáta rešpektovať pokyny súdu

vrátane dodržiavania lehôt stanovených súdom. Navyše, nepodaním vyjadrenia k odvolaniu

včas by mohol klient stratiť možnosť predniesť svoju argumentáciu odvolaciemu súdu,

pretože po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu môže odvolací súd kedykoľvek

o podanom odvolaní rozhodnúť. Bezdôvodným odkladom vyjadrenia k odvolaniu

môže dôjsť preto k nezvratnému ohrozeniu práv a záujmov klienta. Ako ďalej uviedol

sťažovateľ, podľa jeho vedomostí o odvolaní vo veci vedenej pred Krajským súdom

v Bratislave sp. zn. rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. decembra 2013 a v jeho odôvodnení polemizoval i s argumentáciou sťažovateľa

uvedenou vo vyjadrení k odvolaniu.

7. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -196

z 11. decembra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. -149

zo 14. októbra 2014 ako vecne správny podľa

(ďalej aj „OSP“) potvrdil.

8. Rozsudok krajského súdu č. k. -196 z 11. decembra 2014 v spojení

s rozsudkom okresného súdu č. k. -149 zo 14. októbra 2014 nadobudol

právoplatnosť 11. decembra 2014.

9. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodnil tým, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. Najmä odvolací súd nedostatočne

reagoval na argumentáciu sťažovateľa v odvolaní a nezaoberal sa právnou kvalifikáciou

veci.

10. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 23. júna 2016 dovolanie

sťažovateľa odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, a žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania. Uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2016 bolo sťažovateľovi doručené

8. augusta 2016.

11. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -196 z 11. decembra 2014

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2016 odôvodnil tým, že už

počas konania pred okresným súdom nastolil pre prebiehajúce konanie zásadnú otázku,

či je advokát ako právny zástupca účastníka povinný striktne rešpektovať súdom stanovené

sudcovské lehoty. Touto otázkou sa však súdy dostatočne nezaoberali a za podstatu veci

považovali to, či podanie vyjadrenia k odvolaniu bolo neodkladným úkonom v zmysle § 22

ods. 5 zákona o advokácii. Rozhodnutie krajského súdu, ktoré nedalo odpoveď

na argumenty sťažovateľa zásadného významu, je nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ za tejto

situácie dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol, jeho rozhodnutie neobstojí, pretože

všetky podmienky na meritórne prerokovanie dovolania boli splnené. Rozhodnutia

krajského súdu i najvyššieho súdu navyše popierajú význam ustanovenia § 22 ods. 5 zákona

o advokácii, ako aj základné etické princípy advokácie. Pokiaľ súd uloží advokátovi

vykonať procesný úkon v stanovenej lehote, je advokát povinný tak včas urobiť, pričom

takúto povinnosť má bez ohľadu na posúdenie, či vykonanie úkonu znesie odklad, prípadne

či a aká ujma by jeho klientovi mohla vzniknúť nedodržaním súdom určenej lehoty.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu týchto základných práv malo

dôjsť jednak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2016

v dôsledku meritórneho neprerokovania dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu č. k. -196 z 11. decembra 2014 a jednak samotným rozsudkom

krajského súdu č. k. -196 z 11. decembra 2014, ktorý sťažovateľ považuje

za nedostatočne odôvodnený a založený na takom výklade § 22 ods. 5 zákona o advokácii,

ktorý popiera jeho účel a zmysel.

18. Ústavný súd sa zaoberal najprv časťou sťažnosti smerujúcou proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2016. Sťažovateľ tvrdí, že jeho

dovolanie malo byť posúdené ako prípustné, pretože jeho prípustnosť bola daná odňatím

možnosti konať pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu.

19. Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 23. júna 2016 odôvodnil tým,

že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Vo veci sťažovateľa prípustnosť dovolania vo veci

nemožno založiť na ustanovení a vady konania podľa – e)

a g) sťažovateľ nenamietal a ani dovolací súd ich nezistil ( ). Ostalo

tak preskúmať, a to aj so zohľadnením argumentácie sťažovateľa, či postupom odvolacieho

súdu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť pred súdom konať [ ]:

„Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú(...) požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého

stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery pritom dostatočne ozrejmil.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu.

Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých, úvah vychádzal pri závere, že

vyjadrenie k odvolaniu nepovažoval za neodkladný úkon, ktorého nevykonanie právnym

zástupcom by malo pre žalovaného nepriaznivé a nezvratné dôsledky. Okresný súd dodal,

že žalobca vyzýval žalovaného na oznámenie podania vyjadrenia k odvolaniu ešte pred

odstúpením od zmluvy, teda považoval tento krok za potrebný vzhľadom na stav vzájomnej

dôvery. Odvolací súd sa plne stotožnil s týmto záverom súdu prvého stupňa. Odvolací súd

zároveň zdôraznil, že neodkladnosť úkonu nemožno posudzovať výlučne len vzhľadom

na jeho označenie (podanie žaloby podanie odvolania a pod.), ale treba vychádzať z jeho

obsahu v tom smere, či ide o úkon ktorého vykonanie neznesie odklad, resp. jeho

nevykonaním by žalovanému bola spôsobená ujma na jeho právach. Odvolací súd

konštatoval, že vyjadrenie k odvolaniu je právom nie povinnosťou účastníka a jeho

nevykonanie nemá vo vzťahu k postupu súdu pre tohto účastníka žiadny negatívny následok.

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1

jednohlasne potvrdil a podľa sa v ostatných dôvodoch stotožnil

s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa.

Dovolací súd k aplikácii ust. dodáva, že v prípade, ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo

čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné

skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho

súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,

s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako

aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné považovať za jeden celok, ktorý

vytvára komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi

účastníkmi konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že skutkové a právne závery

odvolacieho súdu (ako aj súdu prvého stupňa), nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona

na odôvodnenie rozsudku ( v spojení s ). Za odňatie

možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu.“

20. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

21. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

22. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých

dôvodov považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné a z akých dôvodov dospel

k záveru o tom, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľovi k odňatiu možnosti konať pred

súdom [ ]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd

za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.

23. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od svojej ustálenej

rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá k tejto otázke vo svojej

sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti

dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

24. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým

odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v jej časti smerujúcej proti uzneseniu

najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

25. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

rozsudku krajského súdu č. k. -196 z 11. decembra 2014. Sťažovateľ

argumentoval tým, že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a založené na takom

výklade aplikovaného ustanovenia § 22 ods. 5 zákona o advokácii, ktorý popiera jeho účel

a zmysel.

26. Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -196 z 11. decembra

2014 po konštatovaní, že s odkazom na „v celom rozsahu poukazuje

na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje jednak čo

do skutkových zistení, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, ako aj vo vzťahu

k právnemu posúdeniu, ktoré odvolací súd považuje za správne“, ďalej uviedol:

„Odvolací súd vzhľadom k dôvodom odvolania žalobcu na doplnenie správnosti

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa uvádza, že na rozdiel od žalobcu, ktorý

podstatu sporu vidí v tom, či advokát ako právny zástupca účastníka súdneho konania má

povinnosť rešpektovať výzvy súdu na vypracovanie vyjadrenia k odvolaniu, je odvolací súd

toho názoru, že podstatnou a jedinou relevantnou otázkou, ktorú mal súd prvého stupia

vyriešiť, bolo vyriešenie otázky, či bolo vypracovanie písomného vyjadrenia k odvolaniu

žalobcom neodkladným úkonom alebo nie ( ), a teda či

žalobcovi ako splnomocnenému zástupcovi účastníka konania (odporcu), vzniká

za vypracovanie tohto úkonu odmena. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd ani

nepripustil možnosť podať proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, hoci si uvedomuje, že

vyriešenie tejto otázky môže byť pre žalobcu zásadné, avšak jej vyriešenie pre toto súdne

konanie považuje odvolací súd za irelevantné.

Vo vzťahu k posúdeniu, či vypracovanie písomného vyjadrenia k odvolaniu, je

potrebné považovať za neodkladný úkon, odvolací súd uvádza, že neodkladnosť úkonu

nemožno posudzovať výlučne len vzhľadom na jeho označenie (podanie žaloby podanie

odvolania a pod.), ale treba vychádzať z jeho obsahu vtom smere, či ide o úkon ktorého

vykonanie neznesie odklad resp. jeho nevykonaním by žalovanému bola spôsobená ujma

na jeho právach, ide teda o úkony, ktorých nevykonanie by takýto následok spôsobilo.

Úkon, ktorý neznesie odklad je potrebné posudzovať hlavne z hľadiska

procesnoprávneho, t. j. musí ísť o úkon, ktorého okamžitým nevykonaním dôjde účastník

o možnosť ho pred súdom vykonať, teda je limitovaný uplynutím času alebo lehoty.

V danom prípade je zrejmé, že zo strany žalobcu v prípade vypracovania vyjadrenia

k odvolaniu o neodkladný úkon v zmysle vyššie uvedeného nešlo. Tak ako správne súd

prvého stupňa uvádza, vyjadrenie k odvolaniu je právom nie povinnosťou účastníka a jeho

nevykonanie nemá vo vzťahu k postupu súdu pre tohto účastníka žiadny negatívny následok,

napokon účastník konania mohol následne toto vyjadrenie súdu zaslať kedykoľvek až

do rozhodnutia odvolacieho súdu.“

27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

28. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

29. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

30. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

31. Tak ako to uviedol i najvyšší súd v rozhodnutí vo veci sťažovateľa, v prípade ak

odvolací súd využije možnosť poskytnutú mu , je potrebné odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu posudzovať v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného

súdu.

32. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského

súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. Rozsudok krajského súdu

vysvetlil, ako krajský súd dospel k záveru o tom, že sťažovateľovi ako advokátovi právo

na odmenu za podanie vyjadrenia k odvolaniu protistrany nevzniklo. Rovnako tak je zrejmé,

z akých dôvodov neobstáli argumenty uvedené v odvolaní sťažovateľa, ktoré boli v podstate

len zopakovaním a zosumarizovaním dovtedajšej obrany sťažovateľa.

33. Sťažovateľ však namietal, že k porušeniu ním označených základných práv

rozsudkom krajského súdu došlo i preto, že rozhodnutie je založené na takom výklade

aplikovaného ustanovenia § 22 ods. 5 zákona o advokácii, ktorý popiera jeho účel a zmysel,

pretože pokiaľ súd uloží advokátovi vykonať procesný úkon v stanovenej lehote, je advokát

povinný tak včas urobiť, pričom takúto povinnosť má bez ohľadu na posúdenie,

či vykonanie úkonu znesie odklad, prípadne či a aká ujma by jeho klientovi mohla vzniknúť

nedodržaním súdom určenej lehoty.

34. Ustanovenie § 22 zákona o advokácii upravuje postup advokáta pri odstúpení

od zmluvy o poskytovaní právnych služieb klientovi, najmä definuje prípady, v ktorých

môže advokát takto postupovať (klient je oprávnený ukončiť zmluvu o poskytovaní

právnych služieb kedykoľvek a aj bez uvedenia dôvodu). Advokát môže od zmluvy

o poskytovaní právnych služieb odstúpiť v zmysle ustanovenia § 22 zákona o advokácii iba

zo závažných dôvodov, najmä ak sa narušila nevyhnutná dôvera medzi ním a klientom

alebo pokyn klienta je v rozpore s predpismi komory (§ 22 ods. 1), ak klient napriek

poučeniu advokátom trvá na tom, aby advokát postupoval podľa jeho pokynu (§ 22 ods. 2),

alebo ak klient neposkytne primeraný preddavok, primerané doplnenie poskytnutého

preddavku na odmenu alebo odmenu, hoci bol o to písomne požiadaný, a nejde

o poskytovanie bezplatnej právnej služby (§ 22 ods. 3). Je potom vecou advokáta, aby

zvážil, či svoje oprávnenie odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v prípade

naplnenia týchto podmienok využije alebo nie. Povinnosť advokáta od zmluvy

o poskytovaní právnych služieb odstúpiť je stanovená iba pre prípady uvedené v § 21

zákona o advokácii. Ustanovenia § 22 ods. 4 a 5 zákona o advokácii upravujú následky

odstúpenia advokáta od zmluvy o právnej službe.

35. Podľa § 22 ods. 4 zákona o advokácii odstúpením od zmluvy o poskytovaní

právnych služieb sa zmluva zrušuje okamihom, keď prejav vôle odstúpiť dôjde klientovi.

Podľa § 22 ods. 5 zákona o advokácii advokát je povinný do 15 dní od doručenia

oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej

veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia. To neplatí, ak klient

oznámi advokátovi, že na splnení tejto povinnosti netrvá.

36. Pretože okamihom zániku zmluvy o poskytovaní právnych služieb v dôsledku

odstúpenia od nej advokátom (t. j. momentom doručenia odstúpenia od zmluvy klientovi)

zaniká povinnosť advokáta poskytovať klientovi právne služby, pre ochranu práv klienta

zákon o advokácii v § 22 ods. 5 uložil advokátovi povinnosť (okrem prípadov, ak klient

advokátovi výslovne oznámi, že na jej splnení netrvá, alebo ak klient sám urobí iné

oparenia, napr. uzatvorí zmluvu o poskytovaní právnych služieb na rovnakú vec s iným

advokátom) ešte počas nasledujúcich 15 dní od doručenia oznámenia klientovi o odstúpení

od zmluvy o poskytovaní právnych služieb poskytovať klientovi právne služby, avšak iba

v rozsahu neodkladných úkonov. V zastupovanej veci tak advokát počas týchto 15 dní je

oprávnený s účinkami zaväzujúcimi klienta a zároveň povinný neodkladné úkony vykonať;

nad ich rámec však poskytovať právne služby nie je povinný, ale s účinkami zaväzujúcimi

klienta ani oprávnený. Pre úplnosť je potrebné dodať, že v prípadoch ukončenia zmluvy

o poskytovaní právnych služieb zo strany klienta žiadna obdobná povinnosť advokáta

(vykonávať neodkladné úkony po stanovený čas) nie je daná. V každom prípade je však

povinnosťou advokáta oznámiť v zastupovanej veci ukončenie zastupovania súdu, ak tak

neurobí sám klient. Pokiaľ advokát vykonal neodkladné úkony, na vykonanie ktorých bol

povinný po zániku zmluvy o poskytovaní právnych služieb, patrí mu za ich vykonanie

tarifná odmena ustanovená v § 9 ‒§ 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (nie však zmluvná odmena dohodnutá s klientom

v zmluve o právnej službe, pretože táto zanikla, pokiaľ sa pre takýto prípad s klientom

vopred nedohodol inak).

37. Vzhľadom na takto vymedzený účel a zmysel ustanovenia § 22 ods. 5 zákona

o advokácii neodkladným úkonom v zmysle tohto ustanovenia je iba taký úkon právnej

služby, ktorého nevykonaním v časovom úseku 15 dní od doručenia oznámenia klientovi

o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci môže vzniknúť

ujma na procesných či hmotných právach. Pokiaľ bez hrozby vzniku takejto ujmy možno

vykonať úkon právnej služby i neskôr, o neodkladný úkon nejde. Prípadmi, v ktorých môže

vzniknúť ujma na procesných či hmotných právach bývalému klientovi nekonaním

advokáta, sú opravné prostriedky, ktorých podanie je limitované lehotou, či hmotnoprávne

najmä premlčacie lehoty, typicky však nie procesné lehoty poriadkové. Práve z týchto

dôvodov je advokát počas plynutia 15 dní od doručenia oznámenia klientovi o odstúpení

od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci (podobne ako aj počas

trvania zastupovania) povinný ako neodkladný úkon napríklad podať odvolanie, pokiaľ

lehota na jeho podanie počas týchto 15 dní uplynie, a to aj v prípade, ak mu klient na výzvu

neoznámi, či podať odvolanie žiada.

38. Vo veci sťažovateľa z rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva (a ani sťažovateľ

tento záver nespochybnil), že úkon právnej služby ‒vyjadrenie k odvolaniu protistrany bol

vykonaný sťažovateľom po zániku zmluvy o poskytovaní právnych služieb v dôsledku

odstúpenia od nej sťažovateľom (advokátom). V tejto situácii nebolo povinnosťou

sťažovateľa, aby v zastúpení žalovaného na výzvu všeobecného súdu v stanovenej lehote

vyjadrenie k odvolaniu protistrany súdu doručil. S ohľadom na obsah pojmu neodkladného

úkonu v zmysle § 22 ods. 5 zákona o advokácii totiž o neodkladný úkon nešlo. Preto ak ho

sťažovateľ napriek tomu vykonal, nevzniklo mu za jeho vykonanie právo na odmenu.

39. Pokiaľ sťažovateľ zdôrazňuje svoju povinnosť ako advokáta včas a riadne

reagovať na výzvu súdu, ktorá je nepochybne, ako to uvádza i sťažovateľ, súčasťou súboru

povinností advokáta vo vzťahu k súdom a úradom, k jej splneniu sťažovateľom by došlo už

doručením oznámenia konajúcemu súdu v zastupovanej veci o ukončení zastupovania.

40. S ohľadom na uvedené ústavný súd ani rozhodnutie krajského súdu nepovažuje

za arbitrárne, svojvoľné, a teda založené na takom výklade aplikovaných ustanovení, ktorý

by popieral ich účel a zmysel.

41. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

práv sťažovateľa a postupom krajského súdu, sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

42. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016