Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 850/2016
PDF · 290.8 KB
No categories available
III. ÚS 850/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo
námestie 25, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Michalom Bizoňom, Hviezdoslavovo
námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
č. k. 26 Cob 60/2014-196 z 11. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obdo 21/2015 z 23. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra
2016 doručená sťažnosť BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 26 Cob 60/2014-196 z 11. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 21/2015 z 23. júna 2016, ktorou žiada
vydať tento nález:
„I. Základné práva spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.: na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd; a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd; rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.12.2014,
č. k. 26Cob/60/2014-196, a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
23.06.2016, sp. zn. 2Obdo/21/2015, porušené boli.
II. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.12.2014, č. k. 26Cob/60/2014-196,
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2016 sp. zn.
2Obdo/21/2015, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Nitre a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť
obchodnej spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o. trovy konania, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ
bol ako žalobca účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 23 Cb 198/2012, v ktorom sa proti obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „žalovaný“),
domáhal zaplatenia sumy 1 800 € s príslušenstvom.
3. Sťažovateľ ako advokát poskytoval žalovanému ako klientovi právne služby
na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb z 3. decembra 2010 s dohodnutou
hodinovou odmenou v konaní o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu
Sťažovateľ v zastúpení žalovaného podal žalobu Krajskému
súdu v Bratislave a zastupoval žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbi 49/2010.
Žalovaný riadne sťažovateľovi na základe jeho faktúr uhrádzal odmenu za právne služby
do apríla 2012. Listom zo 14. júna 2012 žalovaný reklamoval sťažovateľom vystavené
faktúry za poskytovanie právnych služieb (s odôvodnením, že medzičasom malo dôjsť
k dohode o znížení hodinovej sadzby odmeny a sťažovateľove faktúry tomu
nezodpovedajú), sťažovateľ reagoval listom z 27. júna 2012 tak, že jeho reklamáciu neuznal
(pretože dohoda o znížení odmeny uzatvorená nebola). Po tom, čo bola sťažovateľovi
doručená 25. júla 2012 výzva Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 9 Cbi 49/2010,
aby sa vyjadril k odvolaniu podanému správcom konkurznej podstaty úpadcu
, v lehote 15 dní (teda do 9. augusta 2012), sťažovateľ vyzval
žalovaného, aby mu oznámil, či má vypracovať vyjadrenie k odvolaniu. Žalovaný na výzvu
neodpovedal. Listom z 31. júla 2012 doručeným sťažovateľovi 6. augusta 2012 mu však
oznámil narušenie svojej dôvery ako klienta voči sťažovateľovi ako advokátovi
(pre neuznanie reklamácie faktúr) a nutnosť ukončiť z tohto dôvodu spoluprácu. Sťažovateľ
v tejto situácii vypracoval vyjadrenie k odvolaniu a doručil ho Krajskému súdu v Bratislave
9. augusta 2012 (ďalej len „vyjadrenie k odvolaniu“). Vlastné vyjadrenie k odvolaniu
doručil 3. augusta 2012 Krajskému súdu v Bratislave i žalovaný. Sťažovateľ od zmluvy
o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej so žalovaným odstúpil listom zo 7. augusta
2012.
4. Sťažovateľ svoje právo na zaplatenie sumy 1 800 € odôvodnil tým, že ide
o odmenu za podanie vyjadrenia k odvolaniu určenú ako hodinová odmena podľa zmluvy
o poskytovaní právnych služieb (10 hodín). Žalovaný sa bránil tým, že sťažovateľovi
odmena za podanie vyjadrenia k dovolaniu nepatrí, pretože bolo podané až po tom,
čo sťažovateľovi žalobca oznámil narušenie nevyhnutnej dôvery listom z 31. júla 2012
doručeným sťažovateľovi 6. augusta 2012, a navyše, sťažovateľovi výslovne oznámil, aby
vyjadrenie k odvolaniu nepodával (čo však v konaní nebolo preukázané).
Sťažovateľ argumentoval tým, že hoci vyjadrenie k odvolaniu podal až 9. augusta 2012,
podal ho v záujme žalovaného a v situácii, keď nedostal od klienta iný pokyn. Postupoval
podľa § 22 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o advokácii“), v zmysle ktorého je advokát povinný do 15 dní od doručenia
oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej
veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia, a to vždy okrem
prípadu, keď klient oznámi advokátovi, že na splnení tejto povinnosti netrvá.
5. Okresný súd rozsudkom č. k. 23 Cb 198/2012-149 zo 14. októbra 2014 žalobu
sťažovateľa zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že podanie vyjadrenia k odvolaniu nie je neodkladným úkonom podľa § 22
ods. 5 zákona o advokácii. Je to tak preto, že vyjadriť sa k odvolaniu v určenej sudcovskej
lehote nie je povinnosťou účastníka konania, je jeho právom, ktorého nevyužitie nemá
pre účastníka žiadne nepriaznivé procesné dôsledky, nevyjadrenie sa k odvolaniu v určenej
lehote nemôže byť sankcionované poriadkovým oparením a vyjadriť sa k odvolaniu môže
účastník kedykoľvek až do rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto nebol dôvod,
aby sťažovateľ bez osobitného pokynu klienta tak urobil, k odvolaniu sa vyjadroval
a za tento úkon si účtoval odmenu.
6. Sťažovateľ v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu argumentoval tým,
že bolo jeho povinnosťou ako advokáta vyjadrenie k odvolaniu podať, pretože neodkladným
úkonom v zmysle § 22 ods. 5 zákona o advokácii je nielen taký úkon, ktorého nevykonaním
hrozí klientovi ujma na jeho právach, ale aj taký úkon, ktorého odkladom síce nemusí dôjsť
priamo k vzniku ujmy na právach klienta, ale dôjde ním k porušeniu zákonných povinností
advokáta. Nepodaním vyjadrenia k odvolaniu jednak potenciálne žalovanému mohla
vzniknúť ujma na jeho právach a jednak by sťažovateľ porušil základné princípy advokácie
vrátane princípov etických. Je totiž etickou povinnosťou advokáta rešpektovať pokyny súdu
vrátane dodržiavania lehôt stanovených súdom. Navyše, nepodaním vyjadrenia k odvolaniu
včas by mohol klient stratiť možnosť predniesť svoju argumentáciu odvolaciemu súdu,
pretože po uplynutí lehoty na vyjadrenie k dovolaniu môže odvolací súd kedykoľvek
o podanom odvolaní rozhodnúť. Bezdôvodným odkladom vyjadrenia k odvolaniu
môže dôjsť preto k nezvratnému ohrozeniu práv a záujmov klienta. Ako ďalej uviedol
sťažovateľ, podľa jeho vedomostí o odvolaní vo veci vedenej pred Krajským súdom
v Bratislave sp. zn. 9 Cbi 49/2010 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Obo 66/2012
zo 17. decembra 2013 a v jeho odôvodnení polemizoval i s argumentáciou sťažovateľa
uvedenou vo vyjadrení k odvolaniu.
7. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 26 Cob 60/2014-196
z 11. decembra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 198/2012-149
zo 14. októbra 2014 ako vecne správny podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) potvrdil.
8. Rozsudok krajského súdu č. k. 26 Cob 60/2014-196 z 11. decembra 2014 v spojení
s rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb 198/2012-149 zo 14. októbra 2014 nadobudol
právoplatnosť 11. decembra 2014.
9. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodnil tým, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. Najmä odvolací súd nedostatočne
reagoval na argumentáciu sťažovateľa v odvolaní a nezaoberal sa právnou kvalifikáciou
veci.
10. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 21/2015 z 23. júna 2016 dovolanie
sťažovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, a žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania. Uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 21/2015 z 23. júna 2016 bolo sťažovateľovi doručené
8. augusta 2016.
11. Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 26 Cob 60/2014-196 z 11. decembra 2014
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 21/2015 z 23. júna 2016 odôvodnil tým, že už
počas konania pred okresným súdom nastolil pre prebiehajúce konanie zásadnú otázku,
či je advokát ako právny zástupca účastníka povinný striktne rešpektovať súdom stanovené
sudcovské lehoty. Touto otázkou sa však súdy dostatočne nezaoberali a za podstatu veci
považovali to, či podanie vyjadrenia k odvolaniu bolo neodkladným úkonom v zmysle § 22
ods. 5 zákona o advokácii. Rozhodnutie krajského súdu, ktoré nedalo odpoveď
na argumenty sťažovateľa zásadného významu, je nedostatočne odôvodnené. Pokiaľ za tejto
situácie dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol, jeho rozhodnutie neobstojí, pretože
všetky podmienky na meritórne prerokovanie dovolania boli splnené. Rozhodnutia
krajského súdu i najvyššieho súdu navyše popierajú význam ustanovenia § 22 ods. 5 zákona
o advokácii, ako aj základné etické princípy advokácie. Pokiaľ súd uloží advokátovi
vykonať procesný úkon v stanovenej lehote, je advokát povinný tak včas urobiť, pričom
takúto povinnosť má bez ohľadu na posúdenie, či vykonanie úkonu znesie odklad, prípadne
či a aká ujma by jeho klientovi mohla vzniknúť nedodržaním súdom určenej lehoty.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu týchto základných práv malo
dôjsť jednak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 21/2015 z 23. júna 2016
v dôsledku meritórneho neprerokovania dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského
súdu č. k. 26 Cob 60/2014-196 z 11. decembra 2014 a jednak samotným rozsudkom
krajského súdu č. k. 26 Cob 60/2014-196 z 11. decembra 2014, ktorý sťažovateľ považuje
za nedostatočne odôvodnený a založený na takom výklade § 22 ods. 5 zákona o advokácii,
ktorý popiera jeho účel a zmysel.
18. Ústavný súd sa zaoberal najprv časťou sťažnosti smerujúcou proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 21/2015 z 23. júna 2016. Sťažovateľ tvrdí, že jeho
dovolanie malo byť posúdené ako prípustné, pretože jeho prípustnosť bola daná odňatím
možnosti konať pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského
súdu.
19. Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 2 Obdo 21/2015 z 23. júna 2016 odôvodnil tým,
že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). Vo veci sťažovateľa prípustnosť dovolania vo veci
nemožno založiť na ustanovení § 238 OSP a vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. a) – e)
a g) OSP sťažovateľ nenamietal a ani dovolací súd ich nezistil (§ 242 ods. 1 OSP). Ostalo
tak preskúmať, a to aj so zohľadnením argumentácie sťažovateľa, či postupom odvolacieho
súdu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť pred súdom konať [§ 237 ods. 1 písm. f) OSP]:
„Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú(...) požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého
stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery pritom dostatočne ozrejmil.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu.
Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých, úvah vychádzal pri závere, že
vyjadrenie k odvolaniu nepovažoval za neodkladný úkon, ktorého nevykonanie právnym
zástupcom by malo pre žalovaného nepriaznivé a nezvratné dôsledky. Okresný súd dodal,
že žalobca vyzýval žalovaného na oznámenie podania vyjadrenia k odvolaniu ešte pred
odstúpením od zmluvy, teda považoval tento krok za potrebný vzhľadom na stav vzájomnej
dôvery. Odvolací súd sa plne stotožnil s týmto záverom súdu prvého stupňa. Odvolací súd
zároveň zdôraznil, že neodkladnosť úkonu nemožno posudzovať výlučne len vzhľadom
na jeho označenie (podanie žaloby podanie odvolania a pod.), ale treba vychádzať z jeho
obsahu v tom smere, či ide o úkon ktorého vykonanie neznesie odklad, resp. jeho
nevykonaním by žalovanému bola spôsobená ujma na jeho právach. Odvolací súd
konštatoval, že vyjadrenie k odvolaniu je právom nie povinnosťou účastníka a jeho
nevykonanie nemá vo vzťahu k postupu súdu pre tohto účastníka žiadny negatívny následok.
Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O. s. p. jednohlasne potvrdil a podľa § 219 ods. 2 O. s. p. sa v ostatných dôvodoch stotožnil
s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa.
Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, že v prípade, ak odvolací
súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo
čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné
skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho
súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa,
s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako
aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné považovať za jeden celok, ktorý
vytvára komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi
účastníkmi konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že skutkové a právne závery
odvolacieho súdu (ako aj súdu prvého stupňa), nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona
na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie
možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu.“
20. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
21. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
22. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých
dôvodov považoval dovolanie sťažovateľa za neprípustné a z akých dôvodov dospel
k záveru o tom, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľovi k odňatiu možnosti konať pred
súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd
za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.
23. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od svojej ustálenej
rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá k tejto otázke vo svojej
sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je
nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti
dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
24. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým
odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie
za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v jej časti smerujúcej proti uzneseniu
najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
25. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti
rozsudku krajského súdu č. k. 26 Cob 60/2014-196 z 11. decembra 2014. Sťažovateľ
argumentoval tým, že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a založené na takom
výklade aplikovaného ustanovenia § 22 ods. 5 zákona o advokácii, ktorý popiera jeho účel
a zmysel.
26. Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 26 Cob 60/2014-196 z 11. decembra
2014 po konštatovaní, že s odkazom na § 219 ods. 2 OSP „v celom rozsahu poukazuje
na odôvodnenie rozhodnutia súdom prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje jednak čo
do skutkových zistení, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, ako aj vo vzťahu
k právnemu posúdeniu, ktoré odvolací súd považuje za správne“, ďalej uviedol:
„Odvolací súd vzhľadom k dôvodom odvolania žalobcu na doplnenie správnosti
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa uvádza, že na rozdiel od žalobcu, ktorý
podstatu sporu vidí v tom, či advokát ako právny zástupca účastníka súdneho konania má
povinnosť rešpektovať výzvy súdu na vypracovanie vyjadrenia k odvolaniu, je odvolací súd
toho názoru, že podstatnou a jedinou relevantnou otázkou, ktorú mal súd prvého stupia
vyriešiť, bolo vyriešenie otázky, či bolo vypracovanie písomného vyjadrenia k odvolaniu
žalobcom neodkladným úkonom alebo nie (§ 22 ods. 5 zák. č. 586/2003 Z. z.), a teda či
žalobcovi ako splnomocnenému zástupcovi účastníka konania (odporcu), vzniká
za vypracovanie tohto úkonu odmena. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd ani
nepripustil možnosť podať proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, hoci si uvedomuje, že
vyriešenie tejto otázky môže byť pre žalobcu zásadné, avšak jej vyriešenie pre toto súdne
konanie považuje odvolací súd za irelevantné.
Vo vzťahu k posúdeniu, či vypracovanie písomného vyjadrenia k odvolaniu, je
potrebné považovať za neodkladný úkon, odvolací súd uvádza, že neodkladnosť úkonu
nemožno posudzovať výlučne len vzhľadom na jeho označenie (podanie žaloby podanie
odvolania a pod.), ale treba vychádzať z jeho obsahu vtom smere, či ide o úkon ktorého
vykonanie neznesie odklad resp. jeho nevykonaním by žalovanému bola spôsobená ujma
na jeho právach, ide teda o úkony, ktorých nevykonanie by takýto následok spôsobilo.
Úkon, ktorý neznesie odklad je potrebné posudzovať hlavne z hľadiska
procesnoprávneho, t. j. musí ísť o úkon, ktorého okamžitým nevykonaním dôjde účastník
o možnosť ho pred súdom vykonať, teda je limitovaný uplynutím času alebo lehoty.
V danom prípade je zrejmé, že zo strany žalobcu v prípade vypracovania vyjadrenia
k odvolaniu o neodkladný úkon v zmysle vyššie uvedeného nešlo. Tak ako správne súd
prvého stupňa uvádza, vyjadrenie k odvolaniu je právom nie povinnosťou účastníka a jeho
nevykonanie nemá vo vzťahu k postupu súdu pre tohto účastníka žiadny negatívny následok,
napokon účastník konania mohol následne toto vyjadrenie súdu zaslať kedykoľvek až
do rozhodnutia odvolacieho súdu.“
27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
28. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
29. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
30. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
31. Tak ako to uviedol i najvyšší súd v rozhodnutí vo veci sťažovateľa, v prípade ak
odvolací súd využije možnosť poskytnutú mu § 219 ods. 2 OSP, je potrebné odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu posudzovať v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného
súdu.
32. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského
súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. Rozsudok krajského súdu
vysvetlil, ako krajský súd dospel k záveru o tom, že sťažovateľovi ako advokátovi právo
na odmenu za podanie vyjadrenia k odvolaniu protistrany nevzniklo. Rovnako tak je zrejmé,
z akých dôvodov neobstáli argumenty uvedené v odvolaní sťažovateľa, ktoré boli v podstate
len zopakovaním a zosumarizovaním dovtedajšej obrany sťažovateľa.
33. Sťažovateľ však namietal, že k porušeniu ním označených základných práv
rozsudkom krajského súdu došlo i preto, že rozhodnutie je založené na takom výklade
aplikovaného ustanovenia § 22 ods. 5 zákona o advokácii, ktorý popiera jeho účel a zmysel,
pretože pokiaľ súd uloží advokátovi vykonať procesný úkon v stanovenej lehote, je advokát
povinný tak včas urobiť, pričom takúto povinnosť má bez ohľadu na posúdenie,
či vykonanie úkonu znesie odklad, prípadne či a aká ujma by jeho klientovi mohla vzniknúť
nedodržaním súdom určenej lehoty.
34. Ustanovenie § 22 zákona o advokácii upravuje postup advokáta pri odstúpení
od zmluvy o poskytovaní právnych služieb klientovi, najmä definuje prípady, v ktorých
môže advokát takto postupovať (klient je oprávnený ukončiť zmluvu o poskytovaní
právnych služieb kedykoľvek a aj bez uvedenia dôvodu). Advokát môže od zmluvy
o poskytovaní právnych služieb odstúpiť v zmysle ustanovenia § 22 zákona o advokácii iba
zo závažných dôvodov, najmä ak sa narušila nevyhnutná dôvera medzi ním a klientom
alebo pokyn klienta je v rozpore s predpismi komory (§ 22 ods. 1), ak klient napriek
poučeniu advokátom trvá na tom, aby advokát postupoval podľa jeho pokynu (§ 22 ods. 2),
alebo ak klient neposkytne primeraný preddavok, primerané doplnenie poskytnutého
preddavku na odmenu alebo odmenu, hoci bol o to písomne požiadaný, a nejde
o poskytovanie bezplatnej právnej služby (§ 22 ods. 3). Je potom vecou advokáta, aby
zvážil, či svoje oprávnenie odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v prípade
naplnenia týchto podmienok využije alebo nie. Povinnosť advokáta od zmluvy
o poskytovaní právnych služieb odstúpiť je stanovená iba pre prípady uvedené v § 21
zákona o advokácii. Ustanovenia § 22 ods. 4 a 5 zákona o advokácii upravujú následky
odstúpenia advokáta od zmluvy o právnej službe.
35. Podľa § 22 ods. 4 zákona o advokácii odstúpením od zmluvy o poskytovaní
právnych služieb sa zmluva zrušuje okamihom, keď prejav vôle odstúpiť dôjde klientovi.
Podľa § 22 ods. 5 zákona o advokácii advokát je povinný do 15 dní od doručenia
oznámenia klientovi o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej
veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia. To neplatí, ak klient
oznámi advokátovi, že na splnení tejto povinnosti netrvá.
36. Pretože okamihom zániku zmluvy o poskytovaní právnych služieb v dôsledku
odstúpenia od nej advokátom (t. j. momentom doručenia odstúpenia od zmluvy klientovi)
zaniká povinnosť advokáta poskytovať klientovi právne služby, pre ochranu práv klienta
zákon o advokácii v § 22 ods. 5 uložil advokátovi povinnosť (okrem prípadov, ak klient
advokátovi výslovne oznámi, že na jej splnení netrvá, alebo ak klient sám urobí iné
oparenia, napr. uzatvorí zmluvu o poskytovaní právnych služieb na rovnakú vec s iným
advokátom) ešte počas nasledujúcich 15 dní od doručenia oznámenia klientovi o odstúpení
od zmluvy o poskytovaní právnych služieb poskytovať klientovi právne služby, avšak iba
v rozsahu neodkladných úkonov. V zastupovanej veci tak advokát počas týchto 15 dní je
oprávnený s účinkami zaväzujúcimi klienta a zároveň povinný neodkladné úkony vykonať;
nad ich rámec však poskytovať právne služby nie je povinný, ale s účinkami zaväzujúcimi
klienta ani oprávnený. Pre úplnosť je potrebné dodať, že v prípadoch ukončenia zmluvy
o poskytovaní právnych služieb zo strany klienta žiadna obdobná povinnosť advokáta
(vykonávať neodkladné úkony po stanovený čas) nie je daná. V každom prípade je však
povinnosťou advokáta oznámiť v zastupovanej veci ukončenie zastupovania súdu, ak tak
neurobí sám klient. Pokiaľ advokát vykonal neodkladné úkony, na vykonanie ktorých bol
povinný po zániku zmluvy o poskytovaní právnych služieb, patrí mu za ich vykonanie
tarifná odmena ustanovená v § 9 ‒§ 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (nie však zmluvná odmena dohodnutá s klientom
v zmluve o právnej službe, pretože táto zanikla, pokiaľ sa pre takýto prípad s klientom
vopred nedohodol inak).
37. Vzhľadom na takto vymedzený účel a zmysel ustanovenia § 22 ods. 5 zákona
o advokácii neodkladným úkonom v zmysle tohto ustanovenia je iba taký úkon právnej
služby, ktorého nevykonaním v časovom úseku 15 dní od doručenia oznámenia klientovi
o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci môže vzniknúť
ujma na procesných či hmotných právach. Pokiaľ bez hrozby vzniku takejto ujmy možno
vykonať úkon právnej služby i neskôr, o neodkladný úkon nejde. Prípadmi, v ktorých môže
vzniknúť ujma na procesných či hmotných právach bývalému klientovi nekonaním
advokáta, sú opravné prostriedky, ktorých podanie je limitované lehotou, či hmotnoprávne
najmä premlčacie lehoty, typicky však nie procesné lehoty poriadkové. Práve z týchto
dôvodov je advokát počas plynutia 15 dní od doručenia oznámenia klientovi o odstúpení
od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci (podobne ako aj počas
trvania zastupovania) povinný ako neodkladný úkon napríklad podať odvolanie, pokiaľ
lehota na jeho podanie počas týchto 15 dní uplynie, a to aj v prípade, ak mu klient na výzvu
neoznámi, či podať odvolanie žiada.
38. Vo veci sťažovateľa z rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva (a ani sťažovateľ
tento záver nespochybnil), že úkon právnej služby ‒vyjadrenie k odvolaniu protistrany bol
vykonaný sťažovateľom po zániku zmluvy o poskytovaní právnych služieb v dôsledku
odstúpenia od nej sťažovateľom (advokátom). V tejto situácii nebolo povinnosťou
sťažovateľa, aby v zastúpení žalovaného na výzvu všeobecného súdu v stanovenej lehote
vyjadrenie k odvolaniu protistrany súdu doručil. S ohľadom na obsah pojmu neodkladného
úkonu v zmysle § 22 ods. 5 zákona o advokácii totiž o neodkladný úkon nešlo. Preto ak ho
sťažovateľ napriek tomu vykonal, nevzniklo mu za jeho vykonanie právo na odmenu.
39. Pokiaľ sťažovateľ zdôrazňuje svoju povinnosť ako advokáta včas a riadne
reagovať na výzvu súdu, ktorá je nepochybne, ako to uvádza i sťažovateľ, súčasťou súboru
povinností advokáta vo vzťahu k súdom a úradom, k jej splneniu sťažovateľom by došlo už
doručením oznámenia konajúcemu súdu v zastupovanej veci o ukončení zastupovania.
40. S ohľadom na uvedené ústavný súd ani rozhodnutie krajského súdu nepovažuje
za arbitrárne, svojvoľné, a teda založené na takom výklade aplikovaných ustanovení, ktorý
by popieral ich účel a zmysel.
41. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
práv sťažovateľa a postupom krajského súdu, sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 zákona o ústavnom súde).
42. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2016