Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 903/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Adamcom,

Advokátska kancelária, Levočská 3, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Spišská Nová Ves sp. zn. zo 17. marca 2016, ako aj uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 30. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra

2016 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. marca 2016,

ako aj uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júna 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

31. októbra 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnej veci ,

a (ďalej len „oprávnení“) proti sťažovateľke ako povinnej

uznesením okresného súdu č. k. -571 zo 17. marca 2016 bol schválený

rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti (bytu) sťažovateľky vykonanej súdnym exekútorom.

Ďalšími výrokmi boli zamietnuté jednak námietky sťažovateľky proti rozvrhu výťažku

z dražby, ako aj jej návrh na zastavenie exekúcie.

Uznesením krajského súdu č. k. -590 z 30. júna 2016 bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým bol schválený rozvrh výťažku

z dražby. Zároveň bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľky proti výrokom, ktorými jej

námietky proti rozvrhu výťažku z dražby a jej návrh na zastavenie exekúcie boli zamietnuté,

a to z dôvodu neprípustnosti odvolania voči týmto výrokom.

Podľa názoru sťažovateľky v celom priebehu súdneho exekučného konania

dochádzalo k prieťahom v konaní.

Ďalej sťažovateľka namieta absolútnu neplatnosť právnych úkonov a uznesení

okresného súdu, krajského súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) počas obdobia pred vydaním uvedených uznesení. Je to tak aj napriek

vyznačeným doložkám právoplatnosti. Dôvodom je skutočnosť, že jednotlivé uznesenia

a rozhodnutia neboli doručované všetkým účastníkom konania. V priebehu exekučného

konania došlo zo strany navrhovateľov (pravdepodobne správne by malo byť

„oprávnených“, pozn.) k zrušeniu „plnomocenstva“ udeleného pôvodnému advokátovi,

ktorý nemal oprávnenie zastupovať navrhovateľov (pravdepodobne správne by malo byť

„oprávnených“, pozn.). Ďalšou skutočnosťou je fakt, že v priebehu exekučného konania

došlo k úmrtiu navrhovateľov (pravdepodobne správne by malo byť „oprávnených“, pozn.),

avšak bez ďalšieho zohľadnenia v konaní. Ďalej podľa sťažovateľky ide o jej závažné

porušenie práv z titulu ignorovania jej právneho zástupcu, ktorému neboli zasielané

uznesenia a rozhodnutia. Z uvedených skutočností podľa názoru sťažovateľky logicky

vyplýva aj neplatnosť už citovaných uznesení okresného súdu a krajského súdu.

Napokon je podľa sťažovateľky významná extrémna ignorácia nezákonnosti konania

súdneho exekútora v priebehu celého exekučného konania, a to aj napriek neustálym

písomným upozorneniam sťažovateľky adresovaným okresnému súdu a krajskému súdu

v rámci podaní a odvolaní.

V konkrétnostiach sťažovateľka predovšetkým vytýka arbitrárnosť týkajúcu sa jej

námietky o existencii možnosti tlaku na činnosť súdneho exekútora a exekučného súdu, ako

aj skutočnosť, že napriek jej návrhu krajský súd konal a rozhodol o jej odvolaní bez

nariadenia pojednávania. Krajský súd tak podľa jej presvedčenia konal v rozpore

s ustanovením , podľa ktorého mal

obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože to vyžadoval dôležitý a naliehavý právny

záujem. Faktickým postupom krajského súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľky na

verejné prerokovanie veci. Krajský súd sa v tomto smere uspokojil so svojvoľným

konštatovaním, podľa ktorého vec prerokoval bez nariadenia pojednávania podľa § 214

ods. 2 , pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu

vo veci samej podľa , na prejednanie ktorého je

potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie. Hoci sa nariadenie pojednávania podľa § 214

neviaže na návrh účastníka konania, sťažovateľka

vo svojom podaní z 25. apríla 2016 adresovanom krajskému súdu osobitne poukázala na

potrebu preskúmať všetky nezákonné postupy a konania súdneho exekútora, ako aj

okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľky všetky relevantné skutočnosti (okolnosti

a spôsob vedenia exekučného konania a držby nehnuteľnosti) zostali neobjasnené, pričom

konaním súdneho exekútora a zákonnej sudkyne došlo k trestnému činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa v prospech osôb, voči ktorým boli zo strany sťažovateľky

podané viaceré trestné oznámenia, z ktorých je najzávažnejšie opakované porušenie

domovej slobody a neoprávnené nakladanie s bytom. Preto, ak napriek týmto skutočnostiam

nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, bolo to v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1

písm. c) .

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že krajský súd arbitrárne rozhodol o jej odvolaní,

pretože svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil. Logicky nevysvetlil,

prečo sa nezaoberal absolútnou neplatnosťou všetkých právnych úkonov a uznesení

z dôvodu ich nedoručovania všetkým účastníkom konania a ich právnym zástupcom.

Krajský súd teda nemal žiadny záujem na objasnení pochybení súdneho exekútora

a okresného súdu. Jeho rozhodnutie je nepresvedčivé a popiera základné princípy

spravodlivého procesu.

Napokon podľa presvedčenia sťažovateľky tak konajúca sudkyňa okresného súdu,

ako aj odvolací senát krajského súdu boli voči nej zaujatí, o čom sa dozvedela až po

doručení uznesenia krajského súdu, a preto túto námietku uplatňuje až v konaní vedenom

ústavným súdom.

Sťažovateľka navrhuje, aby sa ústavný súd oboznámil so spisom okresného súdu

sp. zn. , so spisom súdneho exekútora sp. zn. EX 509/2007 a s trestným

spisom okresného súdu sp. zn. . Ďalej žiada, aby ústavný súd lustráciou na

okresnom súde zistil všetky konania vedené proti sťažovateľke zo strany vydražiteľa,

lustráciou na Okresnej prokuratúre Spišská Nová Ves podané trestné oznámenia na

páchateľov v období od 1. novembra 2012 do 4. februára 2014 a lustráciou v poisťovni

ALLIANZ uplatnené škody, ktoré vznikli počas nezákonných aktivít páchateľov a ktoré do

dnešného dňa neboli realizované a sťažovateľka nebola odškodnená, hoci mala platné

poistné zmluvy a poistné riadne platila.

Z hľadiska vyčerpania opravných prostriedkov pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu sťažovateľka uvádza, že odvolanie proti uzneseniu okresného súdu nepodala

prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého okresný súd ignoroval, a nepodala ani

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, keďže dovolanie nie je v exekučnom konaní

prípustné.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

UZNESENÍM Krajského súdu v Košiciach pod spisovou značkou -590,

IČS: 7607203604 zo dňa 30. júna 2016 a UZNESENÍM Okresného súdu Spišská Nová Ves

pod spisovou značkou -571, bez uvedenia IČS zo dňa 17.3.2016 porušené

bolo.

2. UZNESENIE Krajského súdu v Košiciach a UZNESENIE Okresného súdu Spišská

Nová Ves sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Spišská Nová Ves vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke

vo výške 150.000,- €(...) na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

4. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľke vo výške 150.000,- €(...) na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

5. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd v Spišskej Novej Vsi je povinný spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na

účet jej právneho zástupcu.“

II.

Z odvolania sťažovateľky bez označenia dátumu podaného proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -571 zo 17. marca 2016 vyplýva, že po citácii výrokov

uznesenia okresného súdu odvolanie podáva s poukazom na dôvody odvolania podľa § 205

ods. 2 písm. a) až f) , ktorých znenie doslovne cituje.

Zároveň žiada, aby krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu v celom rozsahu. Navrhuje

tiež, aby sa krajský súd oboznámil s celým spisovým materiálom okresného súdu sp. zn.

, s celým spisovým materiálom súdneho exekútora vedeným pod sp. zn.

Ex 509/2007 a napokon umožnil sťažovateľke a jej právnemu zástupcovi na pojednávaní

krajského súdu poukázať na všetky nezákonné postupy a konanie súdneho exekútora

a okresného súdu.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -590 z 30. júna 2016 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -571 zo 17. marca 2016

a zároveň bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľky proti výrokom, ktorými jej námietky

proti rozvrhu výťažku z dražby, ako aj jej návrh na zastavenie exekúcie boli zamietnuté.

Podľa konštatovania krajského súdu odvolanie prerokoval v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia a bez nariadenia pojednávania

podľa , pretože nejde o také odvolanie proti

rozhodnutiu vo veci samej podľa ,

na prerokovanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie. Dospel k záveru, že

odvolanie sťažovateľky proti výroku, ktorým bol schválený rozvrh výťažku z dražby, nie je

dôvodný. Dôvody odvolania sú právne irelevantné. Pokiaľ sťažovateľka podala odvolanie aj

proti výrokom, ktorými jej námietky proti rozvrhu výťažku z dražby, ako aj jej návrh na

zastavenie exekúcie boli zamietnuté, podľa názoru krajského súdu išlo o také výroky, proti

ktorým odvolanie nebolo prípustné.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Z hľadiska skúmania otázky právomoci ústavného súdu je potrebné zaoberať sa

predovšetkým tým, či bolo, alebo nebolo prípustné dovolanie proti uzneseniu krajského

súdu. Podľa názoru sťažovateľky dovolanie nemohla podať, pretože v exekučnom konaní to

nie je prípustné.

Hoci to sťažovateľka výslovne neuvádza, celkom zrejme sa opiera o ustanovenie

.

Podľa (v znení účinnom od 1. januára

2016) dovolanie podľa odseku 1 nie je prípustné proti rozhodnutiu v exekučnom konaní

podľa osobitného predpisu. Teda dovolanie z niektorého z dôvodov zmätočnosti uvedených

v ustanovení (ktoré je inak prípustné proti

všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu) nie je prípustné proti rozhodnutiam vydaným

v exekučnom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že podľa presvedčenia sťažovateľky sa prípustnosť dovolania

v tomto prípade riadi platným a účinným do 30. júna 2016,

teda aj v deň, keď krajský súd o odvolaní rozhodol.

S uvedenou predpokladateľnou úvahou sťažovateľky nemožno súhlasiť, pretože

podľa účinného od 1. júla 2016 ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho

účinnosti.

Keďže uznesenie krajského súdu č. k. -590 z 30. júna 2016 muselo

byť doručené po 30. júni 2016 (právoplatným sa stalo 30. augusta 2016), znamená to, že

otázka prípustnosti dovolania vznikla už za účinnosti a aj

zákonná lehota na jej podanie začala plynúť po dni účinnosti tohto nového

procesnoprávneho kódexu.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Z dosiaľ uvedeného vyvodzuje ústavný súd záver, podľa ktorého otázka prípustnosti

dovolania sa v danom prípade riadi , pričom uplatnené

námietky sťažovateľky zodpovedajú v podstate ustanoveniu § 420 písm. f).

Ako sporná sa javí otázka, či napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu o schválení rozvrhu výťažku z dražby, možno

považovať za rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, prípadne za rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí. Táto otázka nie je dosiaľ rozhodovacou praxou

najvyššieho súdu vyriešená vzhľadom na krátkosť času, ktorý uplynul od nadobudnutia

účinnosti tohto ustanovenia (1. júla 2016). Pritom výklad zákonov je výsostným právom

najvyššieho súdu.

Za uvedenej situácie nemôže ústavný súd považovať za isté, že podanie dovolania by

v danom prípade mohlo znamenať účinnú ochranu označených práv sťažovateľky, preto

treba dospieť k názoru, že en bloc je daná právomoc ústavného súdu o tejto sťažnosti konať

a rozhodnúť.

Napriek teraz uvedenému na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané

porušenie a dohovoru smeruje proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. zo 17. marca 2016, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v rámci odvolacieho konania.

Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež

poznamenať, že sťažovateľka možnosť podania odvolania ako riadneho opravného

prostriedku proti uzneseniu okresného súdu aj využila.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie

a dohovoru smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 30. júna 2016.

Časť uplatnených námietok sťažovateľky považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila

podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

Predovšetkým ide o námietku absolútnej neplatnosti právnych úkonov a uznesení

okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu počas obdobia pred vydaním

napadnutých uznesení o schválení rozvrhu výťažku z dražby. Neplatnosť právnych úkonov

a uznesení vidí sťažovateľka v tom, že neboli doručované všetkým účastníkom konania.

Sťažovateľka má tým zrejme na mysli, že niektoré (bližšie nekonkretizované a neuvedené,

pozn.) rozhodnutia všeobecných súdov v predchádzajúcej fáze exekučného konania sa

nemohli stať právoplatnými, pretože neboli doručené všetkým tým subjektom, ktorým

v zmysle zákona doručené mali byť. Týka sa to aj ignorovania jej právneho zástupcu,

ktorému neboli bližšie nekonkretizované rozhodnutia doručené.

Ďalej ide o námietku extrémneho ignorovania nezákonnosti (bližšie

nekonkretizovaného a nešpecifikovaného, pozn.) konania súdneho exekútora v priebehu

celého exekučného konania, a to napriek neustálym (bližšie nekonkretizovaným

a nešpecifikovaným, pozn.) písomným upozorneniam sťažovateľky adresovaným

okresnému súdu a krajskému súdu v rámci podaní a odvolaní.

Ústavný súd konštatuje, že uvedené námietky sťažovateľka v podanom odvolaní ako

riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu neuplatnila. Znamená to, že

hoci formálne využila možnosť podania odvolania, z materiálneho hľadiska vzaté uvedené

námietky do podaného odvolania nezahrnula. Tým je dané, že nevyžila účinný prostriedok

nápravy porušenia práva v konaní vedenom všeobecnými súdmi. To zakladá neprípustnosť

tejto časti sťažnosti.

Treba dodať, že sťažovateľka výslovne netvrdila (tým menej preukazovala), že

uvedené námietky neuplatnila v odvolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka sa obmedzila iba na tvrdenie, že uznesenie okresného súdu nebolo jej

ignorovanému právnemu zástupcovi doručené, a preto odvolanie podala sama.

Uvedené tvrdenie sťažovateľky z obsahového hľadiska by sa dalo pri širšom výklade

považovať za vysvetlenie skutočnosti, prečo relevantné námietky v odvolaní neuplatnila.

Nemožno však dospieť k záveru, že išlo o dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by

ústavnému súdu umožnil postupovať v tomto prípade podľa ustanovenia § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Ak by malo byť pravdou, že uznesenie okresného súdu nebolo právnemu

zástupcovi sťažovateľky doručené (hoci právne zastúpenie v kritickom čase trvalo, čo

sťažovateľka ústavnému súdu nijako konkrétne nedoložila a nepreukázala), potom až do

doručenia uznesenia okresného súdu legitimizovanému právnemu zástupcovi sťažovateľky

nemohla ani začať plynúť lehota na podanie odvolania. Stačilo, aby sťažovateľka (či už

osobne, alebo cestou právneho zástupcu) okresný súd na potrebu doručenia uznesenia jej

právnemu zástupcovi upozornila. Rovnako sama mohla prevzaté uznesenie dať právnemu

zástupcovi k dispozícii, aby on podal odvolanie v jej mene. Tvrdená situácia preto podľa

názoru ústavného súdu nebránila podaniu kvalifikovaného odvolania.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedených úvah (teda aj keby sa táto časť sťažnosti

považovala za prípustnú s použitím ustanovenia ), už

uvedené námietky by museli byť považované za zjavne neopodstatnené z dôvodu, že

námietky sťažovateľky v tomto smere sú formulované iba celkom všeobecne, bez poukazu

na konkrétne uznesenia a okolnosti. Takáto nedostatočná identifikácia námietok

neumožňuje, aby ich ústavný súd vecne skúmal. Predstava sťažovateľky, podľa ktorej by

mal samotný ústavný súd nahliadnutím do príslušných spisov a vykonaním rôznych

navrhovaných lustrácií zisťovať a konkrétne identifikovať tie úkony, resp. rozhodnutia,

ktoré má sťažovateľka na mysli, je celkom neakceptovateľná, pretože je úlohou

sťažovateľky (ktorá je v konaní pred ústavným súdom povinne zastúpená advokátom ako

kvalifikovaným právnym zástupcom) sťažnostné námietky konkrétnym spôsobom označiť,

resp. sformulovať.

Ďalšie námietky sťažovateľky treba považovať za zjavne neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1

písm. c) krajský súd konal a rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania, a to dokonca napriek jej výslovnej žiadosti uvedenej v podanom

odvolaní. V súvislosti s tým namieta aj to, že krajský súd svoje uznesenie z tohto hľadiska

riadne neodôvodnil, keďže logicky nevysvetlil, prečo sa nezaoberal absolútnou

neplatnosťou všetkých právnych úkonov a uznesení z dôvodu ich nedoručovania všetkým

účastníkom konania a ich právnym zástupcom.

Podľa na prejednanie odvolania

proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie

vždy, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno

o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu, aj keby rozhodovanie o rozvrhu výťažku z dražby sa

považovalo za rozhodovanie vo veci samej, tvrdenia uvedené sťažovateľkou v jej odvolaní,

resp. v tejto sťažnosti, hovoriace v prospech potreby rozhodnúť na odvolacom pojednávaní,

nemožno považovať za dôležitý verejný záujem.

Sťažovateľka mienila na pojednávaní krajského súdu konkretizovať cestou jej

právneho zástupcu protizákonné konania súdneho exekútora a okresného súdu v priebehu

exekučného konania. Takáto okolnosť nie je súčasťou verejného záujmu. Naopak, ide

o obhajovanie individuálnych záujmov sťažovateľky na zachovaní zákonnosti v exekučnom

konaní vedenom proti nej. Pri rešpektovaní právneho názoru sťažovateľky by sa každé

rozhodovanie odvolacieho súdu muselo udiať v rámci odvolacieho pojednávania, pretože

predmetom odvolania je vždy námietka porušenia individuálnych (procesných či hmotných)

práv odvolateľa, väčšinou vrátane základných ústavných práv.

Vzhľadom na uvedené okolnosti postup krajského súdu (ale ani jeho odôvodnenie)

nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti a je v plnom súlade so zákonom.

Okolnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný názor, sama osebe bez ďalšieho neznamená

porušenie označených práv. Treba tiež dodať, že krajský súd sa námietkou nedoručovania

uznesení nemohol zaoberať, keďže táto námietka nie je obsahom podaného odvolania.

Ďalej treba za zjavne neopodstatnenú považovať námietku zaujatosti sudkyne

okresného súdu a senátu krajského súdu (o čom sa sťažovateľka podľa vlastného tvrdenia

dozvedela až z doručeného uznesenia krajského súdu).

Sťažovateľka v podanej sťažnosti neuvádza konkrétne dôvody, resp. konkrétne

skutkové okolnosti, o ktoré námietku zaujatosti opiera. Už táto skutočnosť sama osebe bráni

ústavnému súdu skúmať dôvodnosť námietky zaujatosti. Iba nepriamo možno z celkového

kontextu sťažnosti usudzovať, že skutočným dôvodom tvrdenej zaujatosti sudkyne

okresného súdu a senátu krajského súdu je nespokojnosť sťažovateľky so spôsobom, akým

všeobecné súdy v jej veci konali a rozhodli.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie

sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho

rozhodovaní v iných veciach.

Vzhľadom na citované ustanovenie nemožno námietku zaujatosti považovať

za akceptovateľnú.

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že v celom priebehu exekučného konania dochádzalo

k prieťahom v konaní, ústavný súd nepovažoval za možné meritórne sa touto námietkou

zaoberať. Sťažovateľka totiž neoznačila konkrétne tie časové úseky, v ktorých malo

k zbytočným prieťahom podľa nej dochádzať, ale najmä z navrhovaného znenia nálezu

(petitu) nevyplýva, že by žiadala vysloviť porušenie základného práva na súdne konanie bez

zbytočných prieťahov podľa (porušenie tohto ustanovenia vôbec

nenamietala). Hoci žiadala vysloviť porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahujúce v sebe aj

právo na súdne konanie v primeranej lehote, avšak žiadala tak iba v súvislosti s uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu, nie teda v súvislosti s postupom týchto súdov, i keď

k porušeniu práva na súdne konanie v primeranej lehote dochádza spravidla postupom

(nekonaním) súdu, nie teda jeho rozhodnutím.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016