Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 901/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom Mgr. Lukášom Szabóom,

Advokátska kancelária, Košická 56, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a , ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. marca 2016 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 4. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“), ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. marca 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. marca 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. júna

2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že 14. mája 2012 o 21.37 h sťažovateľ formou e-mailu

s prílohou podal Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym

úradným postupom (prieťahmi v konaní pred všeobecným súdom), a to na základe zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za

škodu“). Túto žiadosť – podpísanú prílohu e-mailu 17. mája 2012 doručil ministerstvu aj

v listinnej podobe.

Ministerstvo 12. novembra 2012 oznámilo sťažovateľovi, že jeho žiadosť nie je

dôvodná, pričom nenamietalo premlčanie nároku, ale ani oneskorené podanie žiadosti

a obmedzilo sa na všeobecné námietky týkajúce sa nepreukázania nároku a výšky škody.

Dňa 13. novembra 2012 sťažovateľ podal na Okresnom súde Bratislava I žalobu

o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. . O žalobe sťažovateľa Okresný súd Bratislava I

konal pod sp. zn. .

Následne 14. novembra 2012 podal sťažovateľ Centru právnej pomoci (ďalej len

„centrum“) žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava I pod sp. zn. .

Rozhodnutím centra sp. zn. 160/2013 (), Ev. č. 6120/2013 zo 14. februára

2013 nebol sťažovateľovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci v konaní

vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. .

Rozhodnutie centra sťažovateľ napadol žalobou na krajskom súde.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2015 bolo rozhodnutie

centra potvrdené ako vecne správne.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré odôvodnil

predovšetkým tým, že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 22. marca 2016 bol rozsudok

krajského súdu potvrdený.

Krajský súd nepriznal sťažovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu

nesplnenia kumulatívnej podmienky podľa

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o poskytovaní právnej pomoci“), teda pre nesplnenie podmienky vylúčenia zrejmej

bezúspešnosti sporu. Podľa krajského súdu sťažovateľ v žalobe uviedol, že 14. mája 2012

doručil ministerstvu návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Konanie

vedené Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. , v ktorom dochádzalo

k prieťahom, sa právoplatne ukončilo 14. mája 2009. Podľa konštatovania krajského súdu sa

v spise nachádza návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručené

ministerstvu 17. mája 2012 tak, ako to preukazuje dátumová pečiatka na dokumente, ale aj

oznámenie ministerstva k žiadosti z 12. novembra 2012. Podľa presvedčenia krajského súdu

námietka, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, nie je dôvodná. Krajský súd pritom

vychádza z nesprávneho pochopenia slovného spojenia „zrejmá bezúspešnosť“, ktoré

znamená, že už na základe zbežného posúdenia sporu možno dospieť k záveru, že žiadateľ

bude v spore bezúspešný. Slovné spojenie „vylúčenie zrejmej bezúspešnosti sporu“ logicky

znamená, že možno predpokladať úspech v predmetnom spore. Vzhľadom na uvedené

pokiaľ centrum vo svojom rozhodnutí konštatovalo, že nebola vylúčená zrejmá

bezúspešnosť sporu, znamenalo to, že spor posúdil ako taký, v ktorom sťažovateľ

pravdepodobne nedosiahne úspech. K námietke nesprávneho právneho posúdenia krajský

súd uviedol, že je nedôvodná. Konanie vedené Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.

bolo skončené právoplatne 14. mája 2009, pričom žaloba podaná na

Okresnom súde Bratislava I o náhradu škody bola datovaná 13. novembra 2012. Dňa

14. mája 2012 o 21.37 h sťažovateľ e-mailom odoslal na adresu tlacove@justice.sk žiadosť

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Dňa 17. mája 2012 osobne doručil na

ministerstvo písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu. Ministerstvo listom

z 12. novembra 2012 sťažovateľovi oznámilo, že jeho žiadosť nie je dôvodná. Žaloba

podaná na Okresnom súde Bratislava I je datovaná 13. novembrom 2012, teda po doručení

negatívneho stanoviska ministerstva. Keďže rozsudok v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava III pod sp. zn. sa stal právoplatným 14. mája 2009, trojročná

premlčacia lehota začala plynúť 15. mája 2009 a skončila 15. mája 2012. Sťažovateľ podal

žalobu na Okresnom súde Bratislava I až 13. novembra 2012, teda po uplynutí trojročnej

lehoty. Trojročná premlčacia lehota podľa § 19 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu

neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15. Beh premlčacej lehoty by bol

v prípade sťažovateľa prerušený len vtedy, ak by podal žiadosť o predbežné prerokovanie

včas (v priebehu tejto trojročnej premlčacej lehoty). To sa však nestalo, pretože sťažovateľ

doručil žiadosť ministerstvu až 17. mája 2012. Pod tento pojem nie je možné subsumovať

zaslanie žiadosti e-mailom, pretože ide o elektronickú podobu, na ktorej absentuje podpis

žiadateľa. Zákon o zodpovednosti za škodu nikde neuvádza možnosť podať žiadosť

elektronickou formou a následne ju doplniť do troch dní tak, ako v prípade ustanovenia § 42

ods. 1 .

Podľa názoru najvyššieho súdu dôležitá je skutočnosť, že v administratívnom spise

sa nenachádza e-mailová správa zo 14. mája 2012 s názvom „Návrh na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody“ adresovaná na tlacove@justice.sk. Túto e-mailovú

správu sťažovateľ predložil až v konaní vedenom krajským súdom. Centru v rámci

správneho konania predložil len písomnú žiadosť – návrh na predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody, osobne podanú ministerstvu 17. mája 2012, teda po uplynutí

trojročnej premlčacej lehoty. Zásadným právnym problémom je preto posúdenie, či nárok

sťažovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je premlčaný, lebo to má vplyv na

posúdenie kritéria zrejmej bezúspešnosti tohto sporu, a teda nesplnenia podmienky na

bezplatnú právnu pomoc. Podľa § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu zo žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa

týka, titul, z ktorého sa žiadateľ nároku domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa

poškodený domáha. Podľa najvyššieho súdu treba prisvedčiť sťažovateľovi, že na splnenie

písomnej formy žiadosti o predbežné prerokovanie nároku je potrebné aplikovať

ustanovenie a . Mylne preto krajský súd uviedol, že

takúto žiadosť nemožno podať elektronicky z dôvodu, že zákon o zodpovednosti za škodu

takéto podanie nepripúšťa. Podľa písomná forma je

zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými

prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá

právny úkon urobila, pričom písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený

elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom alebo

zaručenou elektronickou pečaťou.

Najvyšší súd dospel k právnemu názoru, podľa ktorého e-mailová správa od

sťažovateľa bez zaručeného elektronického podpisu odoslaná 14. mája 2012 o 21.37 h

na adresu tlacove@justice.sk s predmetom návrh na predbežné prerokovanie nároku

predložená krajskému súdu nespĺňa atribúty právneho úkonu podľa § 40 ods. 4 Občianskeho

zákonníka. Dôkazné bremeno nesie sťažovateľ. Z e-mailovej správy je síce zrejmé, kto ju

podáva, avšak nie je zrejmé, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody

domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa sťažovateľ domáha. Sťažovateľ taktiež e-

mailovú správu nedoručil príslušnému ministerstvu, ale na adresu tlacove@justice.sk, preto

nepreukázal, že skutočne doručil k e-mailu aj prílohu – návrh na predbežné prerokovanie

nároku. Povinnosťou sťažovateľa bolo už v konaní pred správnym orgánom – centrom

predkladať dôkazy. Nie je zrejmé, z akého dôvodu sťažovateľ predložil centru len žiadosť

o predbežné prerokovanie doručenú ministerstvu 17. mája 2012 a e-mail zo 14. mája 2012

predložil až v konaní vedenom krajským súdom. Z odpovede ministerstva je zrejmé, že

ministerstvo reaguje len na žiadosť doručenú osobne 17. mája 2012, pričom e-mail

zo 14. mája 2012 ani len nespomína. Za nesprávnu treba považovať námietku sťažovateľa,

podľa ktorej na vec možno aplikovať ustanovenie § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku o trojdňovej lehote, v ktorej možno elektronické podanie bez zaručeného

elektronického podpisu doplniť predložením originálu. Zákon o zodpovednosti za škodu je

hmotnoprávny predpis, preto analógia s procesným predpisom, akým je Občiansky súdny

poriadok, nie je možná. Rovnako nie je možné aplikovať ani Správny poriadok.

Z uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k právnemu názoru, že v danom prípade

ide o zrejmú bezúspešnosť sporu, v ktorom sťažovateľ žiada o poskytnutie bezplatnej

právnej pomoci, pretože písomná žiadosť o predbežné prerokovanie bola podaná až

17. mája 2012, t. j. v čase, keď už bol nárok na náhradu škody premlčaný.

Sťažovateľ je zhodne s krajským súdom toho názoru, že slovné spojenie „zrejmá

bezúspešnosť sporu“ znamená, že už na základe zbežného posúdenia sporu možno dospieť

k záveru, že žiadateľ bude v spore, v ktorom požiadal o poskytnutie právnej pomoci,

neúspešný. Na rozdiel od krajského súdu je však sťažovateľ toho názoru, že slovné spojenie

„vylúčenie zrejmej bezúspešnosti“ neznamená, že v spore možno predpokladať len úspech,

ale že toto slovné spojenie znamená, že účastník konania môže byť alebo úspešný, alebo

neúspešný, pričom úspech či neúspech nie je možné vopred predpokladať, na rozdiel od

sporu zrejme bezúspešného, ktorý je neúspešný na prvý pohľad. Pri správne sformulovanom

predpoklade aj negáciou tohto predpokladu sa dá dospieť k rovnakému záveru, t. j. že aj

nevylúčenie zrejmej bezúspešnosti (rovnako ako jej vylúčenie) znamená, že účastník

konania môže byť v spore alebo úspešný, alebo neúspešný. Sťažovateľ je preto toho názoru,

že krajský súd pri jeho logickej úvahe vychádzal z nesprávne formulovaného predpokladu,

ktorý ho následne priviedol k nesprávnemu logickému a nesprávnemu právnemu názoru.

Nesprávne sformulovanie predpokladu treba považovať za vadu konania, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že krajský súd (ale ani najvyšší súd) sa s logickou a právne

relevantnou úvahou sťažovateľa nevysporiadali, podľa názoru sťažovateľa mu tým odňali

možnosť konať pred súdom (krajský súd namiesto vysporiadania sa s logickou úvahou

sťažovateľa predložil vlastnú logickú úvahu, v ktorej však vychádzal z nesprávneho

predpokladu).

Podľa sťažovateľa rozsudok krajského súdu vychádza aj z nesprávneho právneho

posúdenia veci, ktoré je v priamom rozpore s právnym názorom vysloveným najvyšším

súdom v rozsudku sp. zn. z 31. októbra 2013, ktorý znie takto: „Pre

nenaplnenie požiadavky podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona o bezplatnej právnej pomoci

nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby

bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného

posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá sama osebe

nevylučuje žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej

právnej pomoci. Treba mať na zreteli, že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie

právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci predstavuje obmedzenie práva

na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného , a preto je nanajvýš nevyhnutné brať

do úvahy tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne len v nevyhnutnej

miere a vždy v súlade so zákonom.“

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa jeho už uvedenou úvahou v podstate

nezaoberal, keďže sám (z neznámeho dôvodu) upriamil (bez logického a právneho rozboru

už uvedenej argumentácie) svoju pozornosť výlučne na otázku premlčania nároku.

V tejto súvislosti podľa sťažovateľa vystupuje do popredia konštatovanie najvyššieho

súdu, podľa ktorého dospel k právnemu záveru, že e-mailová správa od sťažovateľa bez

zaručeného elektronického podpisu odoslaná 14. mája 2012 o 21.37 h na adresu

tlacove@justice.sk s predmetom návrh na predbežné prerokovanie nároku, predložená

v konaní pred krajským súdom nespĺňa atribúty právneho úkonu podľa § 40 ods. 4

. K tomu je však potrebné dodať, že neoddeliteľnou súčasťou e-

mailovej správy bola príloha, ktorá obsahovala text „návrhu na predbežné prerokovanie

nároku“ v tej istej podobe, ako bol následne doručený 17. mája 2012 ministerstvu aj

v listinnej podobe.

V podrobnostiach týkajúcich sa otázky premlčania nároku na náhradu škody

a posúdenia zachovania písomnej formy žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody sťažovateľ odkazuje na odvolanie proti rozsudku krajského súdu, ako aj

na rozsudok najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. .

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Základné práva (...) garantované ustanovením čl. 46

ods. 1, , , a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, Rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 22.3.2016 vedeným pod č. k.: a Rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 04.03.2015 vedeným pod č.k.: boli

porušené.

2. Zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.03.2016,

vedený pod č.k.: a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 04.03.2015,

vedený pod č.k.: a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú spoločne

a nerozdielne povinní uhradiť sťažovateľovi náhrady trov právneho zastúpenia vo výške

celkom 303,16 EUR (v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

č. , o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb;

2 úkony právnej služby: 1. prevzatie, príprava, prvá porada s klientom, 2. Ústavná sťažnosť,

písomné podanie; á 143 EUR; paušál á 8,58 EUR.)“

II.

Z kópie e-mailového podania zo 14. mája 2012 odoslaného o 21.37 h z e-mailovej

adresy na e-mailovú adresu

tlacove@justice.sk s predmetom: „Návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody“ a s prílohou: „Návrh na predbežné prerokovanie nároku.docx“ vyplýva toto:

„Vzhľadom na to, že na Vašej internetovej stránke nie je zverejnený žiadny mailový kontakt

na podateľňu, využívam túto mne známu adresu a prosím Vás o doručenie tohto podania do

podateľne ministerstva. V prílohe zasielam návrh na predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody. Písomné vyhotovenie doručím do troch dní. Ďakujem. ,

.“

Z odvolania sťažovateľa zo 4. mája 2015 podaného proti rozsudku krajského súdu

č. k. -31 zo 4. marca 2015 vyplýva inter alia, že v zmysle ustanovenia § 40

ods. 4 prvej vety je písomná forma zachovaná, ak je právny úkon

urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú

zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Otázka

zachovania písomnej formy podania urobeného elektronickými prostriedkami bez

zaručeného elektronického podpisu je pertraktovaná vo viacerých rozhodnutiach viacerých

senátov správneho kolégia najvyššieho súdu tak, že písomná forma je zachovaná vždy, ak

právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým

podpisom, pričom pod pojmom elektronický podpis je nevyhnutné okrem zákonnej

definície zaradiť aj také formy elektronického podpisu, ktoré zákon nedefinuje. Ide

napríklad o jednoduché uvedenie mena a priezviska odosielateľa na záver e-mailovej

komunikácie alebo podpisový vzor, ktorý sa automaticky pripojí k odosielanej e-mailovej

správe, alebo akékoľvek iné znaky alebo označenia, ktoré zmluvné alebo iné strany

považujú za identifikačný kód, v súlade s ktorým sú schopné identifikovať odosielateľa.

Predmetné druhy elektronických podpisov je nevyhnutné považovať za elektronický podpis

v zmysle významu tohto pojmu. Podľa názoru sťažovateľa jeho žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú doručil ministerstvu elektronickými

prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu 14. mája 2012, mala všetky

náležitosti vyžadované zákonom na to, aby bola zachovaná písomná forma tohto právneho

úkonu. Ním použitá forma umožnila zachytiť obsah jeho podania, ale aj určiť osobu

odosielateľa, keďže je tam na viacerých miestach uvedené jeho meno a priezvisko. Tým

bolo urobené zadosť zákonnej požiadavke na zachovanie písomnej formy jeho podania.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1

a , ako aj dohovoru smeruje proti postupu krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku zo 4. marca 2015, nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochranne týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa

a dohovoru mal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto

rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba k tomu dodať, že sťažovateľ využil

právo podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie.

Sťažnosť v prevyšujúcej časti (smerujúcej pre porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, ako aj dohovoru proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 22. marca 2016) treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ tvrdí, že elektronickým podaním zo 14. mája 2012, ktorého súčasťou

(podľa jeho tvrdenia) bol aj návrh na predbežné prerokovanie nároku, treba jeho nárok na

náhradu škody spôsobenej prieťahmi v konaní považovať za včas uplatnený, keďže toto

jeho elektronické podanie v spojení s prílohou malo všetky zákonné náležitosti podania

vyplývajúce z ustanovenia .

Najvyšší súd je toho názoru, že písomná žiadosť o predbežné prerokovanie bola

podaná až 17. mája 2012, teda už po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej lehoty, z čoho

vyplýva, že išlo o zrejme bezúspešný spor.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je dostatočná

a presvedčivá. Nenesie známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že

sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe bez ďalšieho znamenať porušenie

označených práv.

Z argumentácie najvyššieho súdu vyplýva, že zo skutkového hľadiska boli vážne

pochybnosti o tom, či sťažovateľ naozaj 14. mája 2012 o 21.37 h zaslal ministerstvu e-

mailové podanie s prílohou obsahujúcou jeho návrh na predbežné prerokovanie nároku.

Bezpečne bolo preukázané totiž len to, že návrh na predbežné prerokovanie nároku

obsahujúci všetky zákonné náležitosti podľa bol

ministerstvu v písomnej forme osobne doručený do podateľne 17. mája 2012, teda už po

uplynutí zákonnej premlčacej lehoty. Tvrdené elektronické podanie sťažovateľa (vrátane

prílohy, ktorá predstavovala samotný návrh) sa v spise ministerstva nenachádzalo

a ministerstvo v korešpondencii so sťažovateľom poukazovalo na písomné podanie osobne

doručené do podateľne 17. mája 2012. E-mailové podanie zo 14. mája 2012 sťažovateľ

predložil až krajskému súdu v rámci konania o jeho žalobe o preskúmanie rozhodnutia

centra.

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd nepovažoval za preukázané, že by

sťažovateľ nárok právne účinným spôsobom uplatnil 14. mája 2012. Zároveň poukázal na

to, že dôkazné bremeno zaťažovalo v danej súvislosti sťažovateľa.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľ s uvedenou

argumentáciou najvyššieho súdu polemizuje len tak, že trvá na tvrdení, že tak e-mailové

podanie zo 14. mája 2012, ako aj samotný návrh na predbežné prerokovanie nároku

elektronicky doručil ministerstvu. Nijako nereaguje na stanovisko, podľa ktorého on niesol

dôkazné bremeno preukázať včasné elektronické doručenie návrhu, a ani netvrdí, že nejaký

dôkaz o tom v konaní predložil. Za takýto dôkaz zrejme považuje e-mailové podanie

zo 14. mája 2012, ktoré malo obsahovať aj samotný návrh na predbežné prerokovanie

nároku, hoci zo spisu ministerstva doručenie e-mailového podania a jeho prílohy

nevyplývalo.

Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že výklad slovného spojenia „vylúčenie zrejmej

bezúspešnosti“, ktorému sťažovateľ pripisuje prioritný význam, nemá žiadny vplyv na

záver, ku ktorému najvyšší súd dospel. V každom prípade totiž platí, že vzhľadom na

ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b) a § 8 zákona o právnej pomoci premlčanie uplatneného

práva je okolnosťou majúcou rozhodujúci vplyv pri posudzovaní otázky, či ide, alebo nejde

o zrejmú bezúspešnosť sporu. Práve preto ústavný súd (na rozdiel od sťažovateľa) nevidí

nič nevysvetliteľné, či dokonca nelogické v tom, že sa najvyšší súd touto úvahou

sťažovateľa nezaoberal a zameral pozornosť výlučne na otázku premlčania nároku na

náhradu škody.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016