Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 9/2017
PDF · 170.12 KB
No categories available
III. ÚS 9/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
JUDr. Petrom Tothom-Vaňom, advokátska kancelária, Lachova 20, Bratislava, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 11 CoP 520/2015 z 5. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 154/2016 z 25. augusta 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2016 doručená sťažnosť Mg. , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 520/2015 z 5. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 154/2016 z 25. augusta
2016.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný
súd“) uznesením sp. zn. 12 P 112/2015 zo 16. júla 2015 zamietol návrh otca (ďalej len
„navrhovateľ“) maloletého dieťaťa sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, ktorým
navrhovateľ žiadal, aby okresný súd na čas do rozvodu zveril dieťa do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov. Na základe odvolania navrhovateľa krajský súd uznesením
sp. zn. 11 Cop 520/2015 z 5. októbra 2015 napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak,
že rozhodol o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti navrhovateľa
a sťažovateľky a súčasne znížil pôvodne určenú výšku vyživovacej povinnosti navrhovateľa
na sumu 100 € mesačne. Sťažovateľka napadla označené uznesenie krajského súdu
dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 154/2016 z 25. augusta 2016
odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľka hodnotí rozhodnutie krajského súdu ako arbitrárne. Dôvody
arbitrárnosti vidí v tom, že krajský súd zmenil výšku vyživovacej povinnosti bez toho, aby
o to žiadal navrhovateľ, ako aj bez toho, aby otázku vyživovacej povinnosti predtým
posudzoval prvostupňový súd. Podľa sťažovateľky jej takýmto postupom krajský súd odňal
možnosť konať pred súdom, pretože sa k otázke výšky výživného až do rozhodnutia
krajského súdu nijako nevyjadrila. Porušenie označených práv bolo podľa sťažovateľky
spôsobené aj nedostatkom dôvodov na nariadenie striedavej osobnej starostlivosti, keďže sa
konajúci súd uspokojil pre účely odborného posúdenia označenej otázky so závermi
neaktuálneho znaleckého posudku a v rozhodnutí nezohľadnil sťažovateľkou prezentované
argumenty proti nariadeniu striedavej osobnej starostlivosti.
Za arbitrárne považuje sťažovateľka aj dovolacieho rozhodnutie, vo vzťahu
ku ktorému okrem iného prezentuje aj túto argumentáciu:
„Odôvodnenie rozhodnutia NS SR teda odkazuje na neexistujúce ustanovenia, nie je
z neho vôbec jasné, podľa akého predpisu bola prípustnosť môjho dovolania vlastne
posudzovaná, vôbec sa nevenuje mnou uvádzaným dôvodom prípustnosti podľa § 237
písm. f) a g) O.s.p., úplne ignoruje mnou namietané odôvodnenie výroku uznesenia
Krajského súdu v Bratislave o striedavej osobnej starostlivosti, a rovnako de facto úplne
ignoruje skutočnosť, že vôbec nebolo odôvodnené zníženie výživného zo sumy 280,-EUR
mesačne, a to ešte k tomu bez toho, aby o to otec vôbec žiadal.“
Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie
jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 11 CoP 520/2015 z 5. októbra 2015
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 154/2016 z 25. augusta 2016, predmetné
uznesenia zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal jej tiež
náhradu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľka súčasne ústavnému súdu navrhuje vydanie dočasného opatrenia
o odložení vykonateľnosti predmetných uznesení.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práva
garantovaného dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu, ktorým bolo nariadené
predbežné opatrenie vo veci výkonu rodičovských práv, ako aj rozhodnutím dovolacieho
súdu, ktorý sa s námietkami sťažovateľky uplatnenými voči predmetnému rozhodnutiu
krajského súdu odmietol zaoberať z dôvodu neprípustnosti dovolania.
Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP (§ 324 až § 350).
Podľa § 471 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) predbežné opatrenia nariadené predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona o neodkladných opatreniach a zabezpečovacích
opatreniach.
Podľa § 2 CSP sa podľa tohto zákona postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ
Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 360 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj
„CMP“) neodkladné opatrenie možno nariadiť aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno
začať aj bez návrhu.
Podľa § 360 ods. 2 CMP ak súd nariadi neodkladné opatrenie bez návrhu
pred začatím konania vo veci samej, začne konanie vo veci samej alebo poučí účastníkov
o možnosti podať návrh na začatie konania vo veci samej.
Podľa § 360 ods. 3 CMP súd môže aj bez návrhu zrušiť nariadené neodkladné
opatrenie, ak sa zmenia pomery alebo ak odpadli dôvody, pre ktoré bolo nariadené.
Podľa § 367 ods. 1 CMP neodkladným opatrením môže súd nariadiť, aby ten, kto má
maloletého pri sebe, maloletého odovzdal do starostlivosti toho, koho označí súd, alebo
do striedavej osobnej starostlivosti.
V prípade sťažovateľky nariadené predbežné opatrenie podľa Občianskeho súdneho
poriadku, resp. neodkladné opatrenie podľa Civilného mimosporového poriadku je jedným
zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má
za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v jeho priebehu
nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú
a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov. Navyše, ustanovenie § 360 ods. 3 CMP umožňuje súdu, a to aj bez návrhu,
zrušiť nariadené neodkladné opatrenie, ak sa zmenia pomery alebo ak odpadli dôvody,
pre ktoré bolo nariadené. Nie je teda vylúčené, aby sťažovateľka v prípade zmeny pomerov
sama iniciovala zrušenie nariadeného opatrenia.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia nariadeného vo veci sťažovateľky (neodkladného
opatrenia podľa Civilného mimosporového poriadku), ako aj existenciou účinných právnych
prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o ňom dotýka, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie (neodkladné opatrenie podľa Civilného mimosporového poriadku) možno
predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (obdobne I. ÚS 46/00). Aj v prípade
vyhovenia návrhu na nariadenie tohto opatrenia je garantované právo druhého dotknutého
účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím
vo veci samej.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis v. Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia vo veci sťažovateľky (neodkladného opatrenia podľa Civilného
mimosporového poriadku) ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže
sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje sťažovateľke primeranú a
efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto
rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd
jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže
súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis
II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nenesie.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia právny záver o nariadení predbežného
opatrenia, a to striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov maloletého dieťaťa náležite
odôvodnil, kde podrobne prezentoval skutkové okolnosti veci a im korešpondujúce právne
závery. V stručnej interpretácii inštitútu predbežného opatrenia zdôraznil krajský súd jeho
provizórny charakter a s tým súvisiace zákonne predpoklady na jeho vydanie
Existenciu podmienok pre striedavú osobnú starostlivosť oboch rodičov podporil
obsahom znaleckého posudku z predchádzajúceho konania, kde znalec odporučil striedavú
osobnú starostlivosť odvolávajúc sa aj na osobný prejav maloletého dieťaťa, ktoré vyjadrilo
svoj záujem tráviť s navrhovateľom dlhší čas, pričom podľa stanoviska znalca mu jeho
mentálna vyspelosť umožňuje vyjadriť vlastný názor a vôľu. Taktiež poukázal na vyjadrenie
kolízneho opatrovníka, ktorý prezentoval vo svojom stanovisku výsledky šetrenia rodinných
pomerov a skonštatoval záujem a schopnosť navrhovateľa z duchovného, ako aj
z materiálneho hľadiska zabezpečiť potrebnú osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Zmena
úpravy starostlivosti o maloleté dieťa sa automaticky premietla aj do korekcie dovtedajšej
súdom určenej výšky vyživovacej povinnosti navrhovateľa (princíp oficiality uplatňujúci sa
vo veciach starostlivosti o maloletých), kde konajúci súd okrem tejto okolnosti zohľadnil aj
príjmové pomery oboch rodičov.
Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom prijaté právne závery vychádzajú
z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.
Z uvedených dôvodov za ústavne konformné považuje ústavný súd aj rozhodnutie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý postup krajského súdu kvalifikoval ako
zákonný, keďže sa nestotožnil s dovolacími námietkami sťažovateľky o existencii
procesných vád v zmysle ustanovení § 237 ods. 1 písm. f) a g) OSP, kde v odôvodnení
svojho rozhodnutia zdôraznil charakter predbežného opatrenia, ktoré nie je prejednaním vo
veci samej a u ktorého požiadavka rýchlosti prevláda nad požiadavkou úplnosti skutkových
zistení, a teda právom dotknutého účastníka vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam.
Ústavný súd teda zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci
sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako účastníkovi konania jej poskytuje
občianskoprávny (všeobecný) súd, a to po nariadení predmetného opatrenia, ale aj
v meritórnom konaní. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti
sťažovateľky pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a ďalšími návrhmi sťažovateľky
sa vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017