Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 9/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

JUDr. Petrom Tothom-Vaňom, advokátska kancelária, Lachova 20, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 5. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. augusta 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2016 doručená sťažnosť Mg. , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 5. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. augusta

2016.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný

súd“) uznesením sp. zn. zo 16. júla 2015 zamietol návrh otca (ďalej len

„navrhovateľ“) maloletého dieťaťa sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, ktorým

navrhovateľ žiadal, aby okresný súd na čas do rozvodu zveril dieťa do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov. Na základe odvolania navrhovateľa krajský súd uznesením

sp. zn. z 5. októbra 2015 napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak,

že rozhodol o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti navrhovateľa

a sťažovateľky a súčasne znížil pôvodne určenú výšku vyživovacej povinnosti navrhovateľa

na sumu 100 € mesačne. Sťažovateľka napadla označené uznesenie krajského súdu

dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. augusta 2016

odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka hodnotí rozhodnutie krajského súdu ako arbitrárne. Dôvody

arbitrárnosti vidí v tom, že krajský súd zmenil výšku vyživovacej povinnosti bez toho, aby

o to žiadal navrhovateľ, ako aj bez toho, aby otázku vyživovacej povinnosti predtým

posudzoval prvostupňový súd. Podľa sťažovateľky jej takýmto postupom krajský súd odňal

možnosť konať pred súdom, pretože sa k otázke výšky výživného až do rozhodnutia

krajského súdu nijako nevyjadrila. Porušenie označených práv bolo podľa sťažovateľky

spôsobené aj nedostatkom dôvodov na nariadenie striedavej osobnej starostlivosti, keďže sa

konajúci súd uspokojil pre účely odborného posúdenia označenej otázky so závermi

neaktuálneho znaleckého posudku a v rozhodnutí nezohľadnil sťažovateľkou prezentované

argumenty proti nariadeniu striedavej osobnej starostlivosti.

Za arbitrárne považuje sťažovateľka aj dovolacieho rozhodnutie, vo vzťahu

ku ktorému okrem iného prezentuje aj túto argumentáciu:

„Odôvodnenie rozhodnutia NS SR teda odkazuje na neexistujúce ustanovenia, nie je

z neho vôbec jasné, podľa akého predpisu bola prípustnosť môjho dovolania vlastne

posudzovaná, vôbec sa nevenuje mnou uvádzaným dôvodom prípustnosti podľa § 237

písm. f) a g) , úplne ignoruje mnou namietané odôvodnenie výroku uznesenia

Krajského súdu v Bratislave o striedavej osobnej starostlivosti, a rovnako de facto úplne

ignoruje skutočnosť, že vôbec nebolo odôvodnené zníženie výživného zo sumy 280,-EUR

mesačne, a to ešte k tomu bez toho, aby o to otec vôbec žiadal.“

Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie

jej základného práva zaručeného a jej práva zaručeného

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. októbra 2015

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2016, predmetné

uznesenia zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal jej tiež

náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka súčasne ústavnému súdu navrhuje vydanie dočasného opatrenia

o odložení vykonateľnosti predmetných uznesení.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práva

garantovaného dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu, ktorým bolo nariadené

predbežné opatrenie vo veci výkonu rodičovských práv, ako aj rozhodnutím dovolacieho

súdu, ktorý sa s námietkami sťažovateľky uplatnenými voči predmetnému rozhodnutiu

krajského súdu odmietol zaoberať z dôvodu neprípustnosti dovolania.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho

dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia až ( až ).

Podľa (ďalej len

„CSP“) predbežné opatrenia nariadené predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa

spravujú ustanoveniami tohto zákona o neodkladných opatreniach a zabezpečovacích

opatreniach.

Podľa sa podľa tohto zákona postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ

, alebo iný zákon neustanovuje

inak.

Podľa (ďalej aj

„CMP“) neodkladné opatrenie možno nariadiť aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno

začať aj bez návrhu.

Podľa ak súd nariadi neodkladné opatrenie bez návrhu

pred začatím konania vo veci samej, začne konanie vo veci samej alebo poučí účastníkov

o možnosti podať návrh na začatie konania vo veci samej.

Podľa súd môže aj bez návrhu zrušiť nariadené neodkladné

opatrenie, ak sa zmenia pomery alebo ak odpadli dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

Podľa neodkladným opatrením môže súd nariadiť, aby ten, kto má

maloletého pri sebe, maloletého odovzdal do starostlivosti toho, koho označí súd, alebo

do striedavej osobnej starostlivosti.

V prípade sťažovateľky nariadené predbežné opatrenie podľa Občianskeho súdneho

poriadku, resp. neodkladné opatrenie podľa je jedným

zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má

za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v jeho priebehu

nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú

a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov. Navyše, ustanovenie umožňuje súdu, a to aj bez návrhu,

zrušiť nariadené neodkladné opatrenie, ak sa zmenia pomery alebo ak odpadli dôvody,

pre ktoré bolo nariadené. Nie je teda vylúčené, aby sťažovateľka v prípade zmeny pomerov

sama iniciovala zrušenie nariadeného opatrenia.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia nariadeného vo veci sťažovateľky (neodkladného

opatrenia podľa ), ako aj existenciou účinných právnych

prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o ňom dotýka, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie (neodkladné opatrenie podľa ) možno

predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (obdobne ). Aj v prípade

vyhovenia návrhu na nariadenie tohto opatrenia je garantované právo druhého dotknutého

účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím

vo veci samej.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis v. Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia vo veci sťažovateľky (neodkladného opatrenia podľa Civilného

mimosporového poriadku) ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže

sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje sťažovateľke primeranú a

efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto

rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd

jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže

súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis

, , , , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nenesie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia právny záver o nariadení predbežného

opatrenia, a to striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov maloletého dieťaťa náležite

odôvodnil, kde podrobne prezentoval skutkové okolnosti veci a im korešpondujúce právne

závery. V stručnej interpretácii inštitútu predbežného opatrenia zdôraznil krajský súd jeho

provizórny charakter a s tým súvisiace zákonne predpoklady na jeho vydanie

Existenciu podmienok pre striedavú osobnú starostlivosť oboch rodičov podporil

obsahom znaleckého posudku z predchádzajúceho konania, kde znalec odporučil striedavú

osobnú starostlivosť odvolávajúc sa aj na osobný prejav maloletého dieťaťa, ktoré vyjadrilo

svoj záujem tráviť s navrhovateľom dlhší čas, pričom podľa stanoviska znalca mu jeho

mentálna vyspelosť umožňuje vyjadriť vlastný názor a vôľu. Taktiež poukázal na vyjadrenie

kolízneho opatrovníka, ktorý prezentoval vo svojom stanovisku výsledky šetrenia rodinných

pomerov a skonštatoval záujem a schopnosť navrhovateľa z duchovného, ako aj

z materiálneho hľadiska zabezpečiť potrebnú osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Zmena

úpravy starostlivosti o maloleté dieťa sa automaticky premietla aj do korekcie dovtedajšej

súdom určenej výšky vyživovacej povinnosti navrhovateľa (princíp oficiality uplatňujúci sa

vo veciach starostlivosti o maloletých), kde konajúci súd okrem tejto okolnosti zohľadnil aj

príjmové pomery oboch rodičov.

Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom prijaté právne závery vychádzajú

z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.

Z uvedených dôvodov za ústavne konformné považuje ústavný súd aj rozhodnutie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý postup krajského súdu kvalifikoval ako

zákonný, keďže sa nestotožnil s dovolacími námietkami sťažovateľky o existencii

procesných vád v zmysle ustanovení a , kde v odôvodnení

svojho rozhodnutia zdôraznil charakter predbežného opatrenia, ktoré nie je prejednaním vo

veci samej a u ktorého požiadavka rýchlosti prevláda nad požiadavkou úplnosti skutkových

zistení, a teda právom dotknutého účastníka vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam.

Ústavný súd teda zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci

sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako účastníkovi konania jej poskytuje

občianskoprávny (všeobecný) súd, a to po nariadení predmetného opatrenia, ale aj

v meritórnom konaní. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľky pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a ďalšími návrhmi sťažovateľky

sa vzhľadom na odmietnutie sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017