Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 16/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Pádejom, Advokátska kancelária,

Krížna 336/2, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri

nespôsobilosti na prácu podľa v spojení s

a , Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 33 ods. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce

č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach z 29. júna 1967 a nariadením

(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii

systémov sociálneho zabezpečenia rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -87 z 26. marca 2015, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -133 z 22. júna 2016 a oznámením Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu odboru

sociálneho zabezpečenia č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. novembra 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa v spojení s a

, Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 33 ods. 2 Dohovoru Medzinárodnej

organizácie práce č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach z 29. júna

1967 (ďalej len „dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach“)

a nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004

o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie o koordinácii

systémov sociálneho zabezpečenia“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -87 z 26. marca 2015, rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -133 z 22. júna 2016

a oznámením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie personálnych a sociálnych

činností a osobného úradu odboru sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ministerstvo vnútra“)

č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 SR a Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne č. -87 zo dňa 26.03.2015, Rozsudkom NS SR

č. zo dňa 22. júna 2016 porušené bolo.

2. Oznámenie MV SR SPOU-OSZ-32 451-022/2016/VE nebolo v súlade s

SR čl. 2 ods. 2, 12, 39, a v rozpore s Dohovorom č. 128, čl. 33 ods. 2, Nariadením (ES)

Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004.

2

3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie NS SR aby tento vo vzťahu k príslušným

štátnym orgánom SR uplatnil Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004

z 29. apríla 2004, Dohovor č. 128, čl. 33 ods. 2, Ústavu SR v zmysle ktorých je odporkyňa

v žiadosti o dávku v starobe povinná rozhodnúť o započítaní dôb I. kategórie funkcií

a civilných zamestnaní. Po zistení tzv. teoretickej sumy starobného dôchodku rozhodnúť

tak o výške dávky v starobe v zmysle čl. 33 ods. 2, Dohovoru č. 128 o invalidných,

starobných a pozostalostných dávkach a súvisiacich právnych noriem.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených príloh, sťažovateľ

sa ako navrhovateľ proti Sociálnej poisťovni ako odporkyni (ďalej len „odporkyňa“)

domáhal na krajskom súde v konaní sp. zn. opravným prostriedkom

preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. 431 113 7190 0 z 19. júna 2014 (ďalej aj

„rozhodnutie odporkyne“), ktorá týmto rozhodnutím podľa § 142 ods. 4 písm. b)

o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom zabezpečení“) a o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) zamietla

jeho žiadosť z 18. septembra 2013, ktorou si od 13. novembra 1998 uplatnil nárok na

starobný dôchodok. Odporkyňa mala za preukázané, že sťažovateľovi bol priznaný

príspevok za službu podľa o služobnom

pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

(jeho poberateľom bol sťažovateľ od 1. januára 1998), ktorý bol podľa

Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

prekvalifikovaný na výsluhový dôchodok, ako aj to, že služobný pomer sťažovateľa

po vykonaní vojenskej základnej služby (od 1. augusta 1962 do 29. septembra 1964) trval

od 15. novembra 1964 do 31. decembra 1997 (zaradené do I. kategórie funkcií). Nárok

na starobný dôchodok sťažovateľovi vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona

o sociálnom zabezpečení 13. novembra 1998, t. j. predo dňom nadobudnutia účinnosti

Na základe tejto situácie odporkyňa dospela k záveru, že nie

je príslušná na rozhodnutie o starobnom dôchodku sťažovateľa, pretože v konaniach

o nárokoch na dávky a ich výplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred

1. januárom 2004 a o ktorých do tohto dňa nebolo rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov

účinných pred 1. januárom 2004 (§ 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a podľa § 142

ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení o dávke dôchodkového zabezpečenia,

na ktorú vznikol nárok podľa zákona o sociálnom zabezpečení, rozhoduje ministerstvo

vnútra. Nárok sťažovateľovi nevznikol podľa zákona o sociálnom poistení

ani s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pretože

sťažovateľ nesplnil podmienku nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku

na starobný dôchodok do 31. decembra 2003. Keďže sťažovateľ splnil podmienky nároku

na starobný dôchodok pred nadobudnutím účinnosti (pred 1. júlom

2002), s poukazom na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp. zn.

z 26. septembra 2012 príslušnosť rozhodnúť o nároku sťažovateľa je daná

ministerstvu vnútra. Krajský súd rozsudkom č. k. -87 z 26. marca 2015

napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ

odvolanie.

3. Najvyšší súd rozsudkom č. k. -133 z 22. júna 2016 rozsudok

krajského súdu č. k. -87 z 26. marca 2015 zmenil tak, že rozhodnutie

odporkyne č. 431 113 7190 0 z 19. júna 2014 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Konštatoval, že z dôvodu nedostatku právomoci odporkyne rozhodnúť o žiadosti

sťažovateľa je odporkyňa povinná postúpiť žiadosť sťažovateľa na rozhodnutie príslušnému

orgánu, ktorým je ministerstvo vnútra. Tento právny záver odôvodnil najvyšší súd takto:

„Odporkyňa ako aj súd prvého stupňa dôvodne považovali za právne významnú

skutočnosť pri posudzovaní nároku navrhovateľa na starobný dôchodok, že navrhovateľovi

bol priznaný výsluhový dôchodok podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov

a vojakov a že nárok na starobný dôchodok mu vznikol podľa právnych predpisov účinných

pred 1. januárom 2003 a preto v zmysle nie je daná

príslušnosť Sociálnej poisťovne rozhodnúť o jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku

k 13. 11. 1998. (...) Z uvedeného je zrejmé, že nárok navrhovateľa na starobný dôchodok

vznikol v čase, kedy sa na vzniknuté nároky vzťahovala V. časť zákona sociálnom

zabezpečení. Žiadny právny predpis nestanovil zánik nároku na dávky dôchodkového

4

zabezpečenia podľa V. časti v znení neskorších predpisov, ktoré

neboli doteraz uplatnené. Právo na dávky dôchodkového zabezpečenia, na ktoré už raz

vznikol nárok podľa v znení neskorších predpisov sa podľa a

v znení neskorších predpisov nezaniká uplynutím času.

Podľa ust. 142 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení o dávkach

dôchodkového zabezpečenia príslušníka Policajného zboru rozhoduje odbor sociálneho

zabezpečenia MV SR. V skutkovo obdobnej veci najvyšší súd už rozhodoval, napr.

rozsudkom sp. zn. 9So/103/2011a . Z uvedených dôvodov sa odvolací súd

stotožnil so záverom krajského súdu, že odporkyňa nemá kompetenciu rozhodnúť o žiadosti

navrhovateľa o starobný dôchodok a že správne táto kompetencia na rozhodnutie patri

príslušnému orgánu v súlade s § 142 ods. 4 písm. b/ zákona o sociálnom zabezpečení odbor

sociálneho zabezpečenia MV SR.

Vzhľadom na to, že neupravuje postup odporkyne v prípade,

ak nedisponuje právomocou na rozhodnutie, v takom prípade musí odporkyňa postupovať

podľa všeobecného predpisu o správnom konaní ( Správny

poriadok) a pretože v predmetnej veci tak nepostupovala, z tohto dôvodu odvolací súd

považoval jej rozhodnutie za nesúladné so zákonom a preto podľa § 250ja ods. 3 veta prvá

v spojení s a rozsudok krajského súdu zmenil

a rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je

odporkyňa viazaná právnym názorom odvolacieho súdu ( ). Z dôvodu

nedostatku právomocí o žiadosti rozhodnúť postúpi žiadosť navrhovateľa v súlade s § 20

o správnom konaní na rozhodnutie príslušnému orgánu, t. j. odboru

sociálneho zabezpečenia MV SR ( )“

Rozsudok najvyššieho súdu č. k. -133 z 22. júna 2016 nadobudol

právoplatnosť 28. júla 2016.

4. Odporkyňa postúpila žiadosť sťažovateľa prípisom č. 431 113 7190 0

z 12. septembra 2016 ministerstvu vnútra.

5. Ministerstvo vnútra doručilo sťažovateľovi oznámenie č. SPOU-OSZ-32 451-

022/2016-VE z 5. októbra 2016, v ktorom konštatovalo, že sťažovateľovi patrí iba

výsluhový dôchodok (môže mu byť priznaná a vyplácaná iba jedna dávka a nevyužil

možnosť voľby medzi starobným dôchodkom a výsluhovým dôchodkom) a vyslovilo názor,

že pre sťažovateľa je výhodnejšie poberanie príspevku, ktorý je od 1. júla 2002 výsluhovým

dôchodkom, ako prípadné priznanie a poberanie starobného dôchodku. V oznámení

č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 ministerstvo vnútra okrem iného

poukázalo na to, že „nadobudnutím účinnosti je komplexne riešená

problematika sociálneho zabezpečenia občanov, ktorí vykonávali a vykonávajú štátnu

službu v Policajnom zbore“, pričom „z ustanovenia

účinného v čase splnenia podmienky dovŕšenia fyzického veku pre nárok na starobný

dôchodok vyplýva, že pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok(...)

podľa predpisov o sociálnom zabezpečení patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď

príspevok alebo dôchodok. Pre výpočet výšky starobného dôchodku sa zohľadňovala nielen

doba trvania služobného pomeru a výkonu základnej vojenskej služby, ale aj doba

tzv. civilného zamestnania.“. Ministerstvo vnútra ďalej konštatovalo, že vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľ v čase splnenia podmienky nároku na starobný dôchodok

o tento nepožiadal, pričom „pri súbehu nároku na príspevok a na starobný dôchodok patrí

oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok alebo starobný dôchodok, ako

aj s poukázaním na možnú maximálnu výmeru starobného dôchodku, ktorá bola ku dňu

13. 11. 1998 stanovená vo výške 6.718.- Sk mesačne“, patrí sťažovateľovi naďalej príspevok

za službu, ktorý sa k 1. júlu 2002 stal výsluhovým dôchodkom podľa § 124 ods. 3 písm. d)

, pretože „ak policajt, ktorého služobný pomer skončil a po jeho

skončení mu bol priznaný príspevok za službu a následne splnil podmienky nároku

na starobný dôchodok mal možnosť voľby, tzn. mohla mu byť priznaná a vyplácaná iba

jedna dávka, a to buď starobný dôchodok alebo príspevok (nemohol a ani nemôže poberať

obidve dávky)“. V závere oznámenia ministerstvo vnútra uviedlo, že „posúdilo i možnosť

zvýšenia dôchodku podľa , ktorý nadobudol účinnosť

od 01. 01. 2004.(...)“, avšak s ohľadom na to, že zo žiadosti o dôchodok postúpenej

odporkyňou vyplýva, že sťažovateľ po 31. decembri 2001 už nepracoval, to „znamená,

že nebol ani dôchodkovo poistený na účel možného zvýšenia poberanej dávky podľa § 67

ods. 4 “, nemôže byť sťažovateľovi výsluhový dôchodok

6

ani zvýšený. Oznámenie ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE

z 5. októbra 2016 bolo sťažovateľovi doručené 11.októbra 2016.

6. Sťažovateľ listom zo 17. októbra 2016 adresovaným ministerstvu vnútra vyjadril

svoj nesúhlas s obsahom oznámenia č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016.

Poukázal okrem iného na to, že ak ministerstvo vnútra v tomto oznámení uvádza, že „pre

výpočet výšky starobného dôchodku sa zohľadňovala nielen doba trvania služobného

pomeru a výkonu základnej vojenskej služby, ale aj doba tzv. civilného zamestnania“, tento

názor je neodôvodnený, pretože pokiaľ sťažovateľovi bol priznaný príspevok za službu,

tento sa nevymeriava so zohľadnením zápočtu civilného povolania ani zvýhodnenia

I. kategórie funkcií (

o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov). Sťažovateľ požiadal zároveň ministerstvo vnútra o vydanie

rozhodnutia o jeho žiadosti, ktorá bola ministerstvu vnútra postúpená v zmysle rozsudku

najvyššieho súdu č. k. -133 z 22. júna 2016.

7. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa , , základného

práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu

podľa v spojení s a , listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 33 ods. 2 dohovoru

o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach rozsudkom krajského súdu č. k.

-87 z 26. marca 2015, rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -133

z 22. júna 2016 a oznámením ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE

z 5. októbra 2016 odôvodnil tým, že štátne orgány neprerokovali jeho záležitosť nezávisle

a nestranne, ich rozhodovacia činnosť je nepresvedčivá, vytvára pre právny štát nežiaduci

stav právnej neistoty. Poukázal na to, že do poistného systému prispieval 43 rokov

a v celom priebehu konania žiadal iba primerané hmotné zabezpečenie v starobe v podobe

zohľadnenia nároku na dávku z I. zvýhodnenej kategórie funkcií a za odvody odvádzané

počas civilných zamestnaní v III. kategórii funkcií, pretože tieto neboli zohľadnené

pri príspevku za službu (výsluhovom dôchodku). Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ

považuje oznámenie ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra

2016 za „konečné opatrenie orgánu verejnej správy“ v jeho veci, ktorým bolo „konanie

vo veci priznania dôchodkovej dávky ukončené“. Sťažovateľ poukázal i na to, že skoršie

zamietavé rozhodnutie odporkyne č. 431 113 7190 0 z 5. novembra 2013 bolo zrušené

rozsudkom krajského súdu č. k. -50 z 3. marca 2014 a vec bola odporkyni

vrátená na ďalšie konanie, pričom krajský súd konštatoval, že „podstatou problému

v posudzovanej veci, je okolnosť, že je nutné a potrebné skúmať podmienky splnenia

poistenia navrhovateľa nie len v osobitnom, ale aj všeobecnom systéme spôsobom, aby

sa nevytvárala diskriminácia poistencov osobitného systému. Za tým účelom je nutné

vypočítať teoretickú výšku dôchodku navrhovateľa, ktorá by patrila vtedy, ak by všetky doby

poistenia získal vo všeobecnom systéme. (...) Odporkyňa má teda povinnosť vykonať výpočet

dôchodku s prihliadnutím na dobu poistenia v osobitnom poistnom systéme a dôchodok

navrhovateľovi priznať vo výške zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom

systéme.“. Krajský súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa

proti rozhodnutiu odporkyne č. 431 113 7190 0 z 19. júna 2014 v konaní

sp. zn. dospel k diametrálne odlišnému záveru, čo je objektívne

neudržateľné a ústavne neakceptovateľné. K porušeniu práva sťažovateľa na zákonného

sudcu došlo tým, že v opakovanom odvolacom konaní bola vec na krajskom súde pridelená

inému sudcovi, pričom s ohľadom na to, že ide iba o pokračovanie pôvodného konania,

mala byť pridelená sudcovi, ktorý konal a rozhodoval vo veci sp. zn. .

Krajský súd i najvyšší súd vo veci nesprávne aplikovali jednoduché právo,

postupovali v rozpore so skoršími rozhodnutiami najvyššieho súdu (napr. rozsudok sp. zn.

), ale i s nariadením o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

Vo vzťahu k oznámeniu ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE

z 5. októbra 2016 sťažovateľ v sťažnosti poukázal najmä na to, že ide o oznámenie, a nie

o rozhodnutie napriek obsahu rozsudku č. k. -133 z 22. júna 2016. Pokiaľ

sa v oznámení uvádza, že pre výpočet výšky starobného dôchodku sa zohľadňovala nielen

doba trvania služobného pomeru a výkon základnej služby, ale aj doba tzv. civilného

zamestnania, takéto tvrdenie je zavádzajúce. Je to tak preto, že sťažovateľovi bol priznaný

v čase ukončenia služobného pomeru príspevok za službu, preto ministerstvo vnútra

nemohlo začleniť civilné povolania a ani zvýhodnenú I. kategóriu funkcií (zápočet civilného

8

povolania ani zvýhodnenie I. kategórie funkcií nebol zadefinovaný v právnom predpise, na

základe ktorého bol príspevok za službu priznaný). Keďže sťažovateľovi nebolo doručené

ministerstvom vnútra rozhodnutie (ale iba oznámenie), nemal možnosť podať voči nemu

odvolanie – opravný prostriedok, čím bol ukrátený na svojich právach.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

10. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 1 a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

.

12. Sťažovateľ namietal v sťažnosti porušenie týchto svojich základných práv:

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti.

Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku

smerujúce k odnárodňovaniu.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,

ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví

zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10

Podľa čl. 33 ods. 2 dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach

ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore

a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť,

s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo

zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá

sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.

13. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu týchto základných práv malo

dôjsť jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -87 z 26. marca 2015, jednak

rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -133 z 22. júna 2016, ako aj oznámením

ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016.

14. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

rozsudku krajského súdu č. k. -87 z 26. marca 2015.

15. Ako vyplýva z citovaného , toto ustanovenie zakotvuje

princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv

sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať

ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

16. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. -87

z 26. marca 2015 bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľ i podal) a na jeho základe

odvolací súd bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam alebo slobodám

sťažovateľa ochranu v prípade zistenia, že krajský súd svojím postupom alebo rozhodnutím

do nich zasiahol. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

17. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

18. Ďalej sa ústavný súd zaoberal časťou sťažnosti smerujúcou proti rozsudku

najvyššieho súdu č. k. -133 z 22. júna 2016.

19. Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

20. Rozsudok najvyššieho súdu č. k. -133 z 22. júna 2016 nadobudol

právoplatnosť 28. júla 2016. Pokiaľ sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu

18. novembra 2016, podal ju po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, proti ktorému sťažnosť smeruje.

21. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku

najvyššieho súdu č. k. -133 z 22. júna 2016 podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako oneskorenú.

22. Ostalo tak preskúmať splnenie podmienok podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti oznámeniu ministerstva

vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016.

23. Podľa § 53 ods. 1 zákona ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

12

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

24. Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu č. k. -133

z 22. júna 2016, týmto rozsudkom bol rozsudok krajského súdu č. k. -87

z 26. marca 2015 zmenený tak, že rozhodnutie odporkyne č. 431 113 7190 0 z 19. júna 2014

najvyšší súd zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie s tým, že odporkyňa je povinná

postúpiť žiadosť sťažovateľa z 18. septembra 2013, ktorou si uplatnil nárok na starobný

dôchodok od 13. novembra 1998 v súlade s o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov na rozhodnutie príslušnému orgánu,

ktorým je ministerstvo vnútra. Odporkyňa takto postupovala, avšak zo sťažnosti sťažovateľa

a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľovi bolo dosiaľ doručené ministerstvom vnútra

iba oznámenie č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016.

25. Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ toto oznámenie nepovažuje za rozhodnutie

o jeho žiadosti, ktorou si uplatnil nárok na starobný dôchodok, a listom zo 17. októbra 2016

adresovaným ministerstvu vnútra vyjadril svoj nesúhlas s obsahom oznámenia č. SPOU-

OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 a požiadal o vydanie rozhodnutia o jeho

žiadosti. Na druhej strane sťažovateľ považuje oznámenie ministerstva vnútra

č. SPOU OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 za „konečné opatrenie orgánu

verejnej správy“ v jeho veci, ktorým bolo „konanie vo veci priznania dôchodkovej dávky

ukončené“.

26. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd, ktoré mali byť porušené oznámením

ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016, účinne

poskytuje a na ktorých použitie bol sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

27. Týmto osobitným predpisom je ,

ktorý v tretej časti upravuje ako prostriedok ochrany subjektívnych práv proti rozhodnutiam

alebo opatreniam orgánov verejnej správy správnu žalobu (§ 177 – § 198), resp. správnu

žalobu v sociálnych veciach (§ 199 – § 205), prípadne v štvrtej časti konanie o žalobe proti

nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 242 – § 251) a konanie o žalobe proti inému zásahu

orgánu verejnej správy (§ 252 – § 263).

28. Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti nemôže nahrádzať svojou

rozhodovacou činnosťou rozhodnutia všeobecných súdov vrátane súdov v správnom

súdnom konaní. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

29. Ústavný súd môže výnimočne meritórne preskúmať sťažnosť aj v prípade

nesplnenia podmienok ustanovených v , avšak iba

v prípadoch uvedených v , podľa ktorého ústavný súd

neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ

preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Vzhľadom

na to, že sťažovateľ v sťažnosti netvrdil, a teda ani nepreukázal existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa, neostalo než sťažnosť aj v časti smerujúcej proti oznámeniu ministerstva

vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 odmietnuť podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

30. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017

14