Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 16/2017
PDF · 264.12 KB
No categories available
III. ÚS 16/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Pádejom, Advokátska kancelária,
Krížna 336/2, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri
nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2
a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 33 ods. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce
č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach z 29. júna 1967 a nariadením
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 12 Sd 185/2014-87 z 26. marca 2015, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016 a oznámením Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu odboru
sociálneho zabezpečenia č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. novembra 2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12
ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 33 ods. 2 Dohovoru Medzinárodnej
organizácie práce č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach z 29. júna
1967 (ďalej len „dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach“)
a nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 12 Sd 185/2014-87 z 26. marca 2015, rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016
a oznámením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie personálnych a sociálnych
činností a osobného úradu odboru sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ministerstvo vnútra“)
č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne č. 12Sd/185/2014-87 zo dňa 26.03.2015, Rozsudkom NS SR
č. 10So/76/2015 zo dňa 22. júna 2016 porušené bolo.
2. Oznámenie MV SR SPOU-OSZ-32 451-022/2016/VE nebolo v súlade s Ústavou
SR čl. 2 ods. 2, 12, 39, a v rozpore s Dohovorom č. 128, čl. 33 ods. 2, Nariadením (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004.
2
3. Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie NS SR aby tento vo vzťahu k príslušným
štátnym orgánom SR uplatnil Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29. apríla 2004, Dohovor č. 128, čl. 33 ods. 2, Ústavu SR v zmysle ktorých je odporkyňa
v žiadosti o dávku v starobe povinná rozhodnúť o započítaní dôb I. kategórie funkcií
a civilných zamestnaní. Po zistení tzv. teoretickej sumy starobného dôchodku rozhodnúť
tak o výške dávky v starobe v zmysle čl. 33 ods. 2, Dohovoru č. 128 o invalidných,
starobných a pozostalostných dávkach a súvisiacich právnych noriem.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
2. Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených príloh, sťažovateľ
sa ako navrhovateľ proti Sociálnej poisťovni ako odporkyni (ďalej len „odporkyňa“)
domáhal na krajskom súde v konaní sp. zn. 12 Sd 185/2014 opravným prostriedkom
preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. 431 113 7190 0 z 19. júna 2014 (ďalej aj
„rozhodnutie odporkyne“), ktorá týmto rozhodnutím podľa § 142 ods. 4 písm. b)
zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom zabezpečení“) a § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) zamietla
jeho žiadosť z 18. septembra 2013, ktorou si od 13. novembra 1998 uplatnil nárok na
starobný dôchodok. Odporkyňa mala za preukázané, že sťažovateľovi bol priznaný
príspevok za službu podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb. o služobnom
pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
(jeho poberateľom bol sťažovateľ od 1. januára 1998), ktorý bol podľa zákona č. 328/2002
Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“)
prekvalifikovaný na výsluhový dôchodok, ako aj to, že služobný pomer sťažovateľa
po vykonaní vojenskej základnej služby (od 1. augusta 1962 do 29. septembra 1964) trval
od 15. novembra 1964 do 31. decembra 1997 (zaradené do I. kategórie funkcií). Nárok
na starobný dôchodok sťažovateľovi vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona
o sociálnom zabezpečení 13. novembra 1998, t. j. predo dňom nadobudnutia účinnosti
zákona č. 328/2002 Z. z. Na základe tejto situácie odporkyňa dospela k záveru, že nie
je príslušná na rozhodnutie o starobnom dôchodku sťažovateľa, pretože v konaniach
o nárokoch na dávky a ich výplatu z dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred
1. januárom 2004 a o ktorých do tohto dňa nebolo rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov
účinných pred 1. januárom 2004 (§ 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a podľa § 142
ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení o dávke dôchodkového zabezpečenia,
na ktorú vznikol nárok podľa zákona o sociálnom zabezpečení, rozhoduje ministerstvo
vnútra. Nárok sťažovateľovi nevznikol podľa zákona o sociálnom poistení
ani s prihliadnutím na ustanovenie § 261 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pretože
sťažovateľ nesplnil podmienku nepretržitého trvania zamestnania od vzniku nároku
na starobný dôchodok do 31. decembra 2003. Keďže sťažovateľ splnil podmienky nároku
na starobný dôchodok pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. (pred 1. júlom
2002), s poukazom na právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp. zn.
9 So 103/2011 z 26. septembra 2012 príslušnosť rozhodnúť o nároku sťažovateľa je daná
ministerstvu vnútra. Krajský súd rozsudkom č. k. 12 Sd 185/2014-87 z 26. marca 2015
napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ
odvolanie.
3. Najvyšší súd rozsudkom č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016 rozsudok
krajského súdu č. k. 12 Sd 185/2014-87 z 26. marca 2015 zmenil tak, že rozhodnutie
odporkyne č. 431 113 7190 0 z 19. júna 2014 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Konštatoval, že z dôvodu nedostatku právomoci odporkyne rozhodnúť o žiadosti
sťažovateľa je odporkyňa povinná postúpiť žiadosť sťažovateľa na rozhodnutie príslušnému
orgánu, ktorým je ministerstvo vnútra. Tento právny záver odôvodnil najvyšší súd takto:
„Odporkyňa ako aj súd prvého stupňa dôvodne považovali za právne významnú
skutočnosť pri posudzovaní nároku navrhovateľa na starobný dôchodok, že navrhovateľovi
bol priznaný výsluhový dôchodok podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov
a vojakov a že nárok na starobný dôchodok mu vznikol podľa právnych predpisov účinných
pred 1. januárom 2003 a preto v zmysle § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je daná
príslušnosť Sociálnej poisťovne rozhodnúť o jeho žiadosti o priznanie starobného dôchodku
k 13. 11. 1998. (...) Z uvedeného je zrejmé, že nárok navrhovateľa na starobný dôchodok
vznikol v čase, kedy sa na vzniknuté nároky vzťahovala V. časť zákona sociálnom
zabezpečení. Žiadny právny predpis nestanovil zánik nároku na dávky dôchodkového
4
zabezpečenia podľa V. časti zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré
neboli doteraz uplatnené. Právo na dávky dôchodkového zabezpečenia, na ktoré už raz
vznikol nárok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov sa podľa § 1 a § 2
zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov nezaniká uplynutím času.
Podľa ust. 142 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení o dávkach
dôchodkového zabezpečenia príslušníka Policajného zboru rozhoduje odbor sociálneho
zabezpečenia MV SR. V skutkovo obdobnej veci najvyšší súd už rozhodoval, napr.
rozsudkom sp. zn. 9So/103/2011a 10So/95/2014. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd
stotožnil so záverom krajského súdu, že odporkyňa nemá kompetenciu rozhodnúť o žiadosti
navrhovateľa o starobný dôchodok a že správne táto kompetencia na rozhodnutie patri
príslušnému orgánu v súlade s § 142 ods. 4 písm. b/ zákona o sociálnom zabezpečení odbor
sociálneho zabezpečenia MV SR.
Vzhľadom na to, že zákon č. 461/2003 Z. z. neupravuje postup odporkyne v prípade,
ak nedisponuje právomocou na rozhodnutie, v takom prípade musí odporkyňa postupovať
podľa všeobecného predpisu o správnom konaní (§ 20 zákona č. 71/1967 Zb. Správny
poriadok) a pretože v predmetnej veci tak nepostupovala, z tohto dôvodu odvolací súd
považoval jej rozhodnutie za nesúladné so zákonom a preto podľa § 250ja ods. 3 veta prvá
v spojení s § 2501 ods. 2 a § 250j ods. 2 písm. e/ O. s. p. rozsudok krajského súdu zmenil
a rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je
odporkyňa viazaná právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 5 O. s. p.). Z dôvodu
nedostatku právomocí o žiadosti rozhodnúť postúpi žiadosť navrhovateľa v súlade s § 20
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní na rozhodnutie príslušnému orgánu, t. j. odboru
sociálneho zabezpečenia MV SR (§ 142 ods. 4 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.)“
Rozsudok najvyššieho súdu č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016 nadobudol
právoplatnosť 28. júla 2016.
4. Odporkyňa postúpila žiadosť sťažovateľa prípisom č. 431 113 7190 0
z 12. septembra 2016 ministerstvu vnútra.
5. Ministerstvo vnútra doručilo sťažovateľovi oznámenie č. SPOU-OSZ-32 451-
022/2016-VE z 5. októbra 2016, v ktorom konštatovalo, že sťažovateľovi patrí iba
výsluhový dôchodok (môže mu byť priznaná a vyplácaná iba jedna dávka a nevyužil
možnosť voľby medzi starobným dôchodkom a výsluhovým dôchodkom) a vyslovilo názor,
že pre sťažovateľa je výhodnejšie poberanie príspevku, ktorý je od 1. júla 2002 výsluhovým
dôchodkom, ako prípadné priznanie a poberanie starobného dôchodku. V oznámení
č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 ministerstvo vnútra okrem iného
poukázalo na to, že „nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. je komplexne riešená
problematika sociálneho zabezpečenia občanov, ktorí vykonávali a vykonávajú štátnu
službu v Policajnom zbore“, pričom „z ustanovenia § 121 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb.
účinného v čase splnenia podmienky dovŕšenia fyzického veku pre nárok na starobný
dôchodok vyplýva, že pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok(...)
podľa predpisov o sociálnom zabezpečení patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď
príspevok alebo dôchodok. Pre výpočet výšky starobného dôchodku sa zohľadňovala nielen
doba trvania služobného pomeru a výkonu základnej vojenskej služby, ale aj doba
tzv. civilného zamestnania.“. Ministerstvo vnútra ďalej konštatovalo, že vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľ v čase splnenia podmienky nároku na starobný dôchodok
o tento nepožiadal, pričom „pri súbehu nároku na príspevok a na starobný dôchodok patrí
oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok alebo starobný dôchodok, ako
aj s poukázaním na možnú maximálnu výmeru starobného dôchodku, ktorá bola ku dňu
13. 11. 1998 stanovená vo výške 6.718.- Sk mesačne“, patrí sťažovateľovi naďalej príspevok
za službu, ktorý sa k 1. júlu 2002 stal výsluhovým dôchodkom podľa § 124 ods. 3 písm. d)
zákona č. 328/2002 Z. z., pretože „ak policajt, ktorého služobný pomer skončil a po jeho
skončení mu bol priznaný príspevok za službu a následne splnil podmienky nároku
na starobný dôchodok mal možnosť voľby, tzn. mohla mu byť priznaná a vyplácaná iba
jedna dávka, a to buď starobný dôchodok alebo príspevok (nemohol a ani nemôže poberať
obidve dávky)“. V závere oznámenia ministerstvo vnútra uviedlo, že „posúdilo i možnosť
zvýšenia dôchodku podľa § 67 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť
od 01. 01. 2004.(...)“, avšak s ohľadom na to, že zo žiadosti o dôchodok postúpenej
odporkyňou vyplýva, že sťažovateľ po 31. decembri 2001 už nepracoval, to „znamená,
že nebol ani dôchodkovo poistený na účel možného zvýšenia poberanej dávky podľa § 67
ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z.“, nemôže byť sťažovateľovi výsluhový dôchodok
6
ani zvýšený. Oznámenie ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE
z 5. októbra 2016 bolo sťažovateľovi doručené 11.októbra 2016.
6. Sťažovateľ listom zo 17. októbra 2016 adresovaným ministerstvu vnútra vyjadril
svoj nesúhlas s obsahom oznámenia č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016.
Poukázal okrem iného na to, že ak ministerstvo vnútra v tomto oznámení uvádza, že „pre
výpočet výšky starobného dôchodku sa zohľadňovala nielen doba trvania služobného
pomeru a výkonu základnej vojenskej služby, ale aj doba tzv. civilného zamestnania“, tento
názor je neodôvodnený, pretože pokiaľ sťažovateľovi bol priznaný príspevok za službu,
tento sa nevymeriava so zohľadnením zápočtu civilného povolania ani zvýhodnenia
I. kategórie funkcií (§ 59 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 410/1991 Zb.
o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov). Sťažovateľ požiadal zároveň ministerstvo vnútra o vydanie
rozhodnutia o jeho žiadosti, ktorá bola ministerstvu vnútra postúpená v zmysle rozsudku
najvyššieho súdu č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016.
7. Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy, základného
práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu
podľa čl. 39 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 33 ods. 2 dohovoru
o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach rozsudkom krajského súdu č. k.
12 Sd 185/2014-87 z 26. marca 2015, rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 10 So 76/2015-133
z 22. júna 2016 a oznámením ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE
z 5. októbra 2016 odôvodnil tým, že štátne orgány neprerokovali jeho záležitosť nezávisle
a nestranne, ich rozhodovacia činnosť je nepresvedčivá, vytvára pre právny štát nežiaduci
stav právnej neistoty. Poukázal na to, že do poistného systému prispieval 43 rokov
a v celom priebehu konania žiadal iba primerané hmotné zabezpečenie v starobe v podobe
zohľadnenia nároku na dávku z I. zvýhodnenej kategórie funkcií a za odvody odvádzané
počas civilných zamestnaní v III. kategórii funkcií, pretože tieto neboli zohľadnené
pri príspevku za službu (výsluhovom dôchodku). Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ
považuje oznámenie ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra
2016 za „konečné opatrenie orgánu verejnej správy“ v jeho veci, ktorým bolo „konanie
vo veci priznania dôchodkovej dávky ukončené“. Sťažovateľ poukázal i na to, že skoršie
zamietavé rozhodnutie odporkyne č. 431 113 7190 0 z 5. novembra 2013 bolo zrušené
rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Sd 315/2013-50 z 3. marca 2014 a vec bola odporkyni
vrátená na ďalšie konanie, pričom krajský súd konštatoval, že „podstatou problému
v posudzovanej veci, je okolnosť, že je nutné a potrebné skúmať podmienky splnenia
poistenia navrhovateľa nie len v osobitnom, ale aj všeobecnom systéme spôsobom, aby
sa nevytvárala diskriminácia poistencov osobitného systému. Za tým účelom je nutné
vypočítať teoretickú výšku dôchodku navrhovateľa, ktorá by patrila vtedy, ak by všetky doby
poistenia získal vo všeobecnom systéme. (...) Odporkyňa má teda povinnosť vykonať výpočet
dôchodku s prihliadnutím na dobu poistenia v osobitnom poistnom systéme a dôchodok
navrhovateľovi priznať vo výške zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom
systéme.“. Krajský súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa
proti rozhodnutiu odporkyne č. 431 113 7190 0 z 19. júna 2014 v konaní
sp. zn. 12 Sd 185/2014 dospel k diametrálne odlišnému záveru, čo je objektívne
neudržateľné a ústavne neakceptovateľné. K porušeniu práva sťažovateľa na zákonného
sudcu došlo tým, že v opakovanom odvolacom konaní bola vec na krajskom súde pridelená
inému sudcovi, pričom s ohľadom na to, že ide iba o pokračovanie pôvodného konania,
mala byť pridelená sudcovi, ktorý konal a rozhodoval vo veci sp. zn. 15 Sd 315/2013.
Krajský súd i najvyšší súd vo veci nesprávne aplikovali jednoduché právo,
postupovali v rozpore so skoršími rozhodnutiami najvyššieho súdu (napr. rozsudok sp. zn.
9 So 157/2014), ale i s nariadením o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
Vo vzťahu k oznámeniu ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE
z 5. októbra 2016 sťažovateľ v sťažnosti poukázal najmä na to, že ide o oznámenie, a nie
o rozhodnutie napriek obsahu rozsudku č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016. Pokiaľ
sa v oznámení uvádza, že pre výpočet výšky starobného dôchodku sa zohľadňovala nielen
doba trvania služobného pomeru a výkon základnej služby, ale aj doba tzv. civilného
zamestnania, takéto tvrdenie je zavádzajúce. Je to tak preto, že sťažovateľovi bol priznaný
v čase ukončenia služobného pomeru príspevok za službu, preto ministerstvo vnútra
nemohlo začleniť civilné povolania a ani zvýhodnenú I. kategóriu funkcií (zápočet civilného
8
povolania ani zvýhodnenie I. kategórie funkcií nebol zadefinovaný v právnom predpise, na
základe ktorého bol príspevok za službu priznaný). Keďže sťažovateľovi nebolo doručené
ministerstvom vnútra rozhodnutie (ale iba oznámenie), nemal možnosť podať voči nemu
odvolanie – opravný prostriedok, čím bol ukrátený na svojich právach.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12. Sťažovateľ namietal v sťažnosti porušenie týchto svojich základných práv:
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 3 ústavy každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti.
Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku
smerujúce k odnárodňovaniu.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,
ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
Podľa čl. 39 ods. 3 ústavy podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví
zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10
Podľa čl. 33 ods. 2 dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach
ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore
a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť,
s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo
zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá
sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.
13. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu týchto základných práv malo
dôjsť jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Sd 185/2014-87 z 26. marca 2015, jednak
rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016, ako aj oznámením
ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016.
14. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti
rozsudku krajského súdu č. k. 12 Sd 185/2014-87 z 26. marca 2015.
15. Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, toto ustanovenie zakotvuje
princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv
sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať
ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,
II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
16. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. 12 Sd 185/2014-87
z 26. marca 2015 bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľ i podal) a na jeho základe
odvolací súd bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam alebo slobodám
sťažovateľa ochranu v prípade zistenia, že krajský súd svojím postupom alebo rozhodnutím
do nich zasiahol. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
17. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
18. Ďalej sa ústavný súd zaoberal časťou sťažnosti smerujúcou proti rozsudku
najvyššieho súdu č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016.
19. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
20. Rozsudok najvyššieho súdu č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016 nadobudol
právoplatnosť 28. júla 2016. Pokiaľ sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu
18. novembra 2016, podal ju po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, proti ktorému sťažnosť smeruje.
21. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku
najvyššieho súdu č. k. 10 So 76/2015-133 z 22. júna 2016 podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako oneskorenú.
22. Ostalo tak preskúmať splnenie podmienok podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej proti oznámeniu ministerstva
vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016.
23. Podľa § 53 ods. 1 zákona ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
12
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
24. Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 10 So 76/2015-133
z 22. júna 2016, týmto rozsudkom bol rozsudok krajského súdu č. k. 12 Sd 185/2014-87
z 26. marca 2015 zmenený tak, že rozhodnutie odporkyne č. 431 113 7190 0 z 19. júna 2014
najvyšší súd zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie s tým, že odporkyňa je povinná
postúpiť žiadosť sťažovateľa z 18. septembra 2013, ktorou si uplatnil nárok na starobný
dôchodok od 13. novembra 1998 v súlade s § 20 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov na rozhodnutie príslušnému orgánu,
ktorým je ministerstvo vnútra. Odporkyňa takto postupovala, avšak zo sťažnosti sťažovateľa
a z jej príloh je zrejmé, že sťažovateľovi bolo dosiaľ doručené ministerstvom vnútra
iba oznámenie č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016.
25. Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ toto oznámenie nepovažuje za rozhodnutie
o jeho žiadosti, ktorou si uplatnil nárok na starobný dôchodok, a listom zo 17. októbra 2016
adresovaným ministerstvu vnútra vyjadril svoj nesúhlas s obsahom oznámenia č. SPOU-
OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 a požiadal o vydanie rozhodnutia o jeho
žiadosti. Na druhej strane sťažovateľ považuje oznámenie ministerstva vnútra
č. SPOU OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 za „konečné opatrenie orgánu
verejnej správy“ v jeho veci, ktorým bolo „konanie vo veci priznania dôchodkovej dávky
ukončené“.
26. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd, ktoré mali byť porušené oznámením
ministerstva vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016, účinne
poskytuje a na ktorých použitie bol sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
27. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok,
ktorý v tretej časti upravuje ako prostriedok ochrany subjektívnych práv proti rozhodnutiam
alebo opatreniam orgánov verejnej správy správnu žalobu (§ 177 – § 198), resp. správnu
žalobu v sociálnych veciach (§ 199 – § 205), prípadne v štvrtej časti konanie o žalobe proti
nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 242 – § 251) a konanie o žalobe proti inému zásahu
orgánu verejnej správy (§ 252 – § 263).
28. Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti nemôže nahrádzať svojou
rozhodovacou činnosťou rozhodnutia všeobecných súdov vrátane súdov v správnom
súdnom konaní. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
29. Ústavný súd môže výnimočne meritórne preskúmať sťažnosť aj v prípade
nesplnenia podmienok ustanovených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, avšak iba
v prípadoch uvedených v § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd
neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ
preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Vzhľadom
na to, že sťažovateľ v sťažnosti netvrdil, a teda ani nepreukázal existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa, neostalo než sťažnosť aj v časti smerujúcej proti oznámeniu ministerstva
vnútra č. SPOU-OSZ-32 451-022/2016-VE z 5. októbra 2016 odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
30. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017
14