Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 5/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska

kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 1

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-49 z 19. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a namietaného porušenia čl. 1

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-49 z 19. mája 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozvod manželstva a úpravu rodičovských

práv a povinností k maloletým deťom narodeným v vo Veľkej Británii (syn

, , ktorý má slovenské a britské občianstvo, a dcéra

, , ktorá má britské občianstvo aj slovenské občianstvo).

Sťažovateľka je slovenskou štátnou občiankou a jej manžel je štátnym občanom Spojeného

kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Posledným spoločným bydliskom

sťažovateľky a jej manžela, ako aj ich maloletých detí je na adrese

, Dubai, Spojené Arabské Emiráty.

2.1 Okresný súd uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2015 konanie začaté

na návrh sťažovateľky zastavil a vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať. Uvedené

rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené v odvolacom konaní napadnutým uznesením

krajského súdu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«Ako prvoradé odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa

o povinnosti súdu v každom štádiu konania skúmať, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci v zmysle Jeho záver vyslovený v písomnom vyhotovení

napadnutého uznesenia, ktorým zastavil konanie o návrhu na rozvod manželstva a úpravu

výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, založený na nedostatku súdnej

právomoci v zmysle článkov Nariadenia Brusel IIa a obvyklom pobyte maloletých detí mimo

územia členských štátov EÚ, vyhodnotil za vecne správny.

Z obsahu spisu vyplynulo, že návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa

03.07.2015 sa navrhovateľka domáhala rozvodu manželstva s odporcom a úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. V návrhu

navrhovateľka uviedla, že manželstvo s odporcom uzavrela dňa 19.08.2006 v

. Navrhovateľka je slovenskou štátnou občiankou a odporca je štátnym občanom

Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska. Počas manželstva sa im narodili

dve deti: syn , a dcéra ,

. Posledným spoločným bydliskom účastníkov bola adresa:

Dubaj, Spojené Arabské emiráty. Podľa vyjadrenia

navrhovateľky v návrhu, manželstvo s odporcom uzavrela po štvorročnej známosti.

Zoznámili sa v Gambii, Západnej Afrike v septembri roku 2002, kde obaja pracovali.

Na konci pobytu v Gambii sa odporca vrátil do Veľkej Británie a navrhovateľka späť na

Slovensko. V decembri 2003 sa odporca presťahoval do Bratislavy, kde spolu

s navrhovateľkou žili do augusta 2006, kedy sa kvôli práci navrhovateľky presťahovali do

Ruska. Počas štyroch rokoch strávených v Rusku, kde navrhovateľka pracovala pre

, bola jedinou živiteľkou rodiny, nakoľko odporca nepracoval. Na podnet

odporcu sa účastníci presťahovali do Veľkej Británie, kde sa im narodila dcéra

. V júli 2014 sa účastníci presťahovali do Dubaja, kde navrhovateľka získala

prácu. Podľa vyjadrenia navrhovateľky s odporcom žijú na spoločnej adrese, ale nevedú

spoločnú domácnosť. Odporca býva s navrhovateľkou len z dôvodu, že si vzhľadom na jeho

nezamestnanosť nemôže dovoliť platiť vlastné ubytovanie. Navrhovateľka poukázala na

skutočnosť, že odporca mal od 07.06.2015 nastúpiť do novej práce, konkrétne do realitnej

kancelárie. Navrhovateľka ďalej uviedla, že odporca sa jej vyhrážal trvalým odvozom detí

do Veľkej Británie. V čase podania návrhu na začatie konania na Okresný súd Bratislava I

dňa 03.07.2015 sa maloleté deti nachádzali na Slovensku, pri svojich starých rodičoch

v , kde prileteli spoločne s matkou leteckou spoločnosťou dňa

01.07.2015. V súčasnosti maloleté deti, navrhovateľka i odporca žijú v Dubaji, maloleté

deti od augusta 2014 až po súčasnosť navštevujú školské zariadenie v Dubaji, SAE. Z

obsahu návrhu na začatie konania vyplynuli nasledovné pobyty maloletých detí: : -

november 2008 až január 2010 - Ruská federácia; január 2010 až máj 2010 - ,

SR; jún 2010 až máj 2014 - Veľká Británia (od r. 2012 návšteva slovenskej školy

v - každé dva týždne); máj 2014 až júl 2014 - , SR; august 2014 až po

súčasnosť Dubaj, SAE; : - január 2011 až máj 2014 - , Veľká Británia

(od r. 2012 návšteva slovenskej školy v - každé dva týždne); máj 2014 až júl

2014 - , SR; august 2014 až po súčasnosť Dubaj, SAE.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd mal za nepochybné, že v danom prípade

navrhovateľka nemala obvyklý pobyt na území SR najmenej 6 mesiacov bezprostredne pred

podaním návrhu, tento obvyklý pobyt na území SR nemal ani odporca a spoločným

bydliskom manželov bol Dubaj, SAE a preto nebolo možné založenie právomoci si

slovenského súdu v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. Nakoniec túto skutočnosť

nepoprela ani navrhovateľka v podanom odvolaní, ktorá svoj názor o trvaní právomoci

slovenských súdov na konanie o rozvod opierala o skutočnosť, že v zmysle čl. 3 - 5

Nariadenia Brusel IIa by si túto právomoc nemohli založiť ani súdy vo Veľkej Británii.

Preto slovenské súdy v zmysle čl. 7 Nariadenia Brusel IIa mali subsidiárne použiť ZMPSaP

a právomoc si založiť. V spojitosti s právomocou na konanie o úpravu výkonu rodičovských

práv a povinností navrhovateľka uviedla, že nebolo možné určiť obvyklý pobyt maloletých

detí a preto súd prvého stupňa nemal posudzovať len čl. 8, ale aj čl. 12 Nariadenia Brusel

IIa a založiť si aj v tejto veci právomoc

Možno preto uzavrieť, že v prejednávanom prípade je otázka existencie, resp.

neexistencie právomoci slovenského súdu o návrhu na rozvod manželstva spojená

bezpodmienečne s aplikáciou čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa a právomoci slovenského

súdu o návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností spojená s aplikáciou čl. 12

Nariadenia Brusel IIa. Odvolací súd sa preto zaoberal skutočnosťami, ktoré ako

rozhodujúce pre trvanie právomoci stanovujú predmetné články Nariadenia Brusel IIa.

Článok 7 Nariadenia Brusel IIa upravuje zostatkovú právomoc, kedy za splnenia

dvoch kumulatívnych podmienok je možné aplikovať vnútroštátne predpisy o právomoci

vo veci konať (v SR je takýmto vnútroštátnym predpisom

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom). Týmito podmienkami je neexistencia

prekážky podľa čl. 6 Nariadenia Brusel IIa a nemožnosť založenia si právomoci na konanie

o rozvod žiadnym súdom z členských štátov EÚ podľa čl. 3 - 5 Nariadenia Brusel IIa. Ako

už bolo vyššie uvedené, v prejednávanom prípade bola nemožnosť založenia si právomoci

slovenským súdom na konanie o rozvod podľa čl. 3 - 5 Nariadenia Brusel IIa zrejmá. Preto

bolo potrebné skúmať čl. 6 Nariadenia Brusel IIa, ktorý stanovuje výlučnú povahu súdnej

právomoci, podľa toho, či odporca má obvyklý pobyt na území členského štátu EÚ alebo

v prípade Veľkej Británie a írska má svoj „domicil“ na území jedného z týchto členských

štátov. Keďže v danom prípade je odporca štátny občan Veľkej Británie, pre posúdenie

súdnej právomoci bolo nevyhnutné určiť jeho domicil.

V tejto spojitosti odvolací súd udáva, že domicil je inštitút, ktorý má svoje korene

v právnych poriadkoch založených na zvykovom práve (common law) a keďže určité členské

štáty EÚ medzi krajiny s takýmto právnym poriadkom patria, nariadenie Brusel IIa túto

skutočnosť reflektuje, tým, že v článkoch, ktoré upravujú právomoc súdu na konanie

o rozvod, rozluku a anulovanie manželstva, s týmto inštitútom operuje. Na druhej strane,

v článkoch, ktoré upravujú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností,

Nariadenie Brusel IIa vychádza z obvyklého pobytu dieťaťa. Treba mať na zreteli, že pojmy

obvyklý pobyt a domicil treba dôsledne rozlišovať a keďže neexistujú ich legálne definície,

tak pomôckou pri objasnení pojmu obvyklý pobyt je judikatúra Súdneho dvora EÚ.

Pri pojme domicil samotné Nariadenie Brusel IIa výslovne uvádza, že Nariadenie Brusel IIa

používa pojem domicil v rovnakom význame, aký má v právnych poriadkoch Veľkej Británie

a Írska (čl. 3 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa). Pojem domicil (pobyt) by sa dal analogicky

prirovnať k trvalému pobytu podľa slovenských právnych predpisov a dalo by sa zhrnúť, že

osoba môže mať trvalý pobyt podľa Registra obyvateľov SR nahlásený na takom mieste,

na ktorom sa nezdržiava a teda obvyklý pobyt má niekde inde. Obdobne je to i s domicilom,

s tým, že právny poriadok Veľkej Británie a Írska rozlišuje dva hlavné typy domicilov -

domicil pôvodu (domicil of origin) a domicil výberu (domicil of choice). Domicil pôvodu je

osobe pridelený pri jej narodení a je zhodný s domicilom otca dieťaťa v čase narodenia

dieťaťa v prípade, ak ide o legitímne dieťa. V prípade nelegitímneho dieťaťa, alebo ak je

otec dieťaťa v čase narodenia dieťaťa mŕtvy, domicil dieťaťa je zhodný s domicilom matky

dieťaťa. Toto pravidlo platí, kým dieťa nedovŕši 16. rok života. Pre deti vo veku nad 16

rokov platí i naďalej domicil pôvodu, pokiaľ neprijmú zvolený domicil. Na to, aby mohli

prijať zvolený domicil, musia mať miesto bydliska v príslušnej jurisdikcii a zamýšľať zotrvať

v tomto mieste bydliska dobu neurčitú, resp. natrvalo. Ak niektorý z týchto prvkov prestane

existovať, prestane platiť i zvolený domicil a platí domicil pôvodu.

Vzhľadom na skutočnosť, že odporca sám navrhovateľke prejavil svoj zámer

nezotrvať v Dubaji, ale zamýšľal sa vrátiť do Veľkej Británie, tak nebolo možné ustáliť, že

by v Dubaji nadobudol svoj domicil (domicil of choice), ale stále platí jeho domicil pôvodu

(domicil of origin) vo Veľkej Británii, a to aj napriek skutočnosti, že v Dubaji má svoj

obvyklý pobyt.

V súvislosti s uvedeným, odvolací súd udáva, že sa s výtkou navrhovateľky, ktorou

oponovala, že slovenský súd má právomoc vo veci konať v zmysle článku 7 Nariadenia

Brusel IIa v spojení s ust. § 38 ods. 1 ZMPSaP, nestotožnil. S prihliadnutím na domicil

odporcu vo Veľkej Británii, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že ho nemožno na území SR

žalovať v súlade s čl. 3, 4, 5 Nariadenia Brusel IIa, možno uzavrieť, že prvostupňový súd

postupoval správne pri ustálení nedostatku svojej právomoci na konanie o rozvod, nakoľko

tieto skutočnosti tvoria prekážku pre založenie si zostatkovej právomoci slovenským súdom

v zmysle čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. Odvolací súd taktiež neprihliadol na námietku

matky, ktorou oponovala, že ak by slovenské súdy ustálili, že nemajú právomoc vo veci

konať, tak túto právomoc by nemali ani anglické súdy. Má totiž za to, že ak by

navrhovateľka podala návrh na rozvod na anglický súd, tak by neexistovala prekážka podľa

čl. 6 Nariadenia Brusel IIa a anglický súd by postupoval podľa vlastných predpisov

o medzinárodnom práve súkromnom (na základe čl. 7 Nariadenia Brusel IIa v spojení

so zákonom Domicile and Matrimonial Proceedings Act 1973), kedy anglický súd má

právomoc konať o rozvod, ak ktorákoľvek zo strán má domicil vo Veľkej Británii.

Pokiaľ ide o otázku právomoci vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletým deťom na čas po rozvode, odvolací súd konštatuje, že založenie právomoci

slovenských súdov by prichádzalo do úvahy jedine podľa čl. 12 ods. 1 Nariadenia Brusel

IIa, a to len za podmienky, ak by slovenský súd mal právomoc konať o návrhu na rozvod.

Aplikácia čl. 12 ods. 3 Nariadenia Brusel IIa v danom prípade taktiež nebola možná, keďže

predmetný článok sa vzťahuje na iné konanie v oblasti rodičovských práv a povinností a nie

na konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Nakoľko slovenský súd si

nemohol založiť právomoc podľa čl. 8 až čl. 13 Nariadenia Brusel IIa, tak v zmysle

zostatkovej právomoci čl. 14 Nariadenia Brusel IIa skúmal svoju právomoc podľa

ustanovení vnútroštátneho zákona, ktorým je ZMPSaP.

V zmysle § 39 ods. 1 ZMPSaP právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti

o maloletých je daná, ak má maloletý na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt

alebo jeho obvyklý pobyt nemožno určiť. Teda pre účely skúmania právomoci súdu

vo veciach rodičovských práv a povinností malo význam ustálenie obvyklého pobytu

maloletých detí. Keďže jeho definícia nie je nikde obsiahnutá, súd pri posúdení otázky, či

má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné

skutočnosti konkrétneho prípadu. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho

objektívny charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je

ťažisko jej každodenného života, ako aj úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste.

V tomto smere je teda významná najmä skutočnosť, kde sa osoba zdržuje, kde pracuje,

študuje a pod. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné vziať do úvahy

v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará

o dieťa, kde dieťa navštevuje školské zariadenie a pod. Zároveň nemožno pri posudzovaní

obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho

právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria,

ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa

určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“.

Nakoľko v súčasnosti je väčšina života maloletých detí sústredená v Dubaji, SAE,

nemožno vyvodiť záver o obvyklom pobyte maloletých detí na území SR, resp. o nemožnosti

určenia obvyklého pobytu maloletých detí. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil

s názorom prvostupňového súdu o obvyklom pobyte maloletých detí mimo územia EÚ

a dodáva, že samotná skutočnosť o prítomnosti maloletých detí na území SR v čase podania

návrhu na rozvod a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností nezakladá sama o sebe

obvyklý pobyt maloletých detí na tomto území. Tu treba prihliadať na ďalšie skutočností,

ako je reálne zdržovanie sa maloletých na území Dubaja, kde návštevou školy si denno -

denne nielen prehlbujú, ale aj vytvárajú nové sociálne väzby na rovesníkov, učiteľov,

vychovávateľov. Námietky navrhovateľky, ktorá v spojitosti s obvyklým pobytom maloletých

detí poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, ktorý ako odvolací súd

v obdobnom prípade rozhodol, že v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, nemožno

vylúčiť, že dieťa nadobudne obvyklý pobyt v členskom štáte dňom svojho príchodu na

územie tohto štátu (uznesenie Krajského súdu v Trnave, pod sp.zn. ),

odvolací súd vyhodnotil za nedôvodné, pretože v kontinentálnom systéme práva nie sú

súdne rozhodnutia všeobecne právne záväzné pre budúce rozhodnutia súdov a subjekty

práva v obdobných prípadoch. Fakticky sa však súdy pri rozhodovaní spravujú výsledkami

rozhodovacej činnosti najmä najvyšších súdov, t.j. judikátmi. Judikáty však nie sú prameňmi

práva de iure, ale len de facto.“

Naviac odvolací súd udáva, že pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že slovenskému rozhodnutiu by nemuseli byť priznané účinky na území

SAE, tak uvedenou argumentáciou neprejudikoval, či by rozhodnutie bolo uznané alebo nie,

ale len poukázal na rozdielnosť právnych poriadkov SR a SAE. Avšak v konečnom dôsledku

uvedené nijako neovplyvnilo fakt, že právomoc slovenských súdov v danej veci nebola daná.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 ako vecne správne potvrdil.»

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že sťažnosťou podanou ústavnému

súdu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie z dôvodu, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý vôbec

nevzal v prerokúvanej veci do úvahy subsidiárne použitie

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o MPSaP“), pričom krajský súd v napadnutom uznesení v rozpore s princípom

právnej istoty nedostatočne odôvodnil skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal pri

posudzovaní existencie právomoci slovenského súdu vo veci rozvodu sťažovateľky ako

slovenskej občianky, ako aj úpravy výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom

na čas po rozvode, najmä vo vzťahu k zachovaniu pôvodného domicilu (domicil of origin)

manžela sťažovateľky ‒občana Veľkej Británie a Severného Írska.

3.1 Sťažovateľka následne po sumarizácii skutkového stavu a citácii judikatúry

ústavného súdu k a konštatuje, že rozhodnutia súdov sú

podľa jej mienky v príkrom rozpore so zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu garantovanú v , ako aj dohovoru, pričom

postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu jej bol odňatý reálny prístup

k slovenskému súdu v citlivej otázke rozvodu a úpravy výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletým deťom, keďže dôsledkom odkázania na právomoc iného

členského štátu Európskej únie sa sťažovateľka a v konečnom dôsledku aj maloleté deti,

dostali do situácie, keď sťažovateľka ako slovenská občianka nemá inú možnosť ako obrátiť

sa výlučne na súdy Veľkej Británie, kde rozvodové konanie a úprava starostlivosti

o maloletých prebieha podľa právnych predpisov cudzieho štátu a v zmysle súdnej praxe

vo Veľkej Británii nie je vylúčené, že anglický súd by sťažovateľku zaviazal na doživotnú

vyživovaciu povinnosť voči jej dlhodobo nezamestnanému manželovi.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľky , rod. a to právo zaručené

v SR, právo na súdnu ochranu podľa SR a právo na

spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod spisovou

značkou zo dňa 19.05.2016 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 19.05.2016

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke , rod. , primerané

finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc EUR), ktoré jej je Krajský

súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke , rod. , náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 363,79 EUR...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky spočívajúca v tvrdení, že

všeobecné súdy nesprávne rozhodli o nedostatku právomoci na konanie o návrhu

sťažovateľky na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým

deťom (pričom išlo o vec s cudzím prvkom – manžel sťažovateľky je občan Veľkej

Británie), čím mali všeobecné súdy podľa sťažovateľky zasiahnuť do jej procesných

ústavných práv a porušiť ústavné princípy vyplývajúce z .

8. Otázka právomoci súdov konať v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003

z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)

č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“), je súčasťou podmienok konania, ktoré je

súd povinný skúmať, a jej nedostatok je dôvodom na zastavenie konania (porov. § 161

).

8.1 Určenie súdnej právomoci vo veciach rozvodu manželstva s medzinárodným

prvkom upravujú čl. 3 až čl. 7 nariadenia Brusel IIa.

8.2 Článok 3 nariadenia Brusel IIa určuje dve kritériá právomoci súdov členského

štátu: obvyklý pobyt a spoločné štátne občianstvo (domicil) oboch manželov.

8.3 Články 4 a 5 nariadenia Brusel IIa upravujú právomoc súdov členského štátu

o vzájomnom nároku a o premene rozluky na rozvod. Tieto dva články sú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky prakticky irelevantné (porov. Lysina, P. ‒Ďuriš,

M. – Haťapka, M. a kol. Medzinárodné právo súkromné. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,

2016, s. 344, pozn. 701).

8.5 Článok 6 nariadenia Brusel IIa upravuje výlučnú právomoc súdov členského štátu

podľa čl. 3, 4, a 5 nariadenia Brusel IIa.

8.6 Článok 7 nariadenia Brusel IIa upravuje zostatkovú právomoc súdov členského

štátu.

9. Zo skutkového stavu v sťažovateľkinej veci je zrejmé, že manželia nemali v čase

podania sťažovateľkinho návrhu obvyklý pobyt na Slovensku, ale v Dubaji (Spojené

Arabské Emiráty). Rovnako je nespochybniteľné, že manželia nemajú spoločné štátne

občianstvo (sťažovateľka má štátne občianstvo Slovenskej republiky a manžel sťažovateľky

je štátnym občanom Veľkej Británii, resp. má domicil vo Veľkej Británii). Z toho dôvodu

je, pokiaľ krajský súd uviedol, že na vec sťažovateľky (návrh na rozvod) nie je možné

aplikovať čl. 3 nariadenia Brusel IIa, tento právny názor súladný s dikciou čl. 3 nariadenia

Brusel IIa a nemožno tento postup a právne závery krajského súdu vyslovené v napadnutom

uznesení hodnotiť ako ústavne nesúladné.

9.1 Komplikovanejší je vzťah medzi čl. 6 a čl. 7 nariadenia Brusel IIa a otázka ich

aplikovateľnosti vo veci sťažovateľky. Obvyklý pobyt mali manželia v čase podania návrhu

sťažovateľky podľa krajského súdu (vychádzajúc zo skutkového stavu) v Dubaji. Tomuto

záveru nič nevytýka ani samotná sťažovateľka. Sťažovateľka sa dožadovala, aby slovenské

súdy založili svoju právomoc na základe § 38 ods. 1 zákona o MPSaP v zmysle využitia

zostatkovej právomoci podľa čl. 7 nariadenia Brusel IIa. Avšak na základe čl. 6 nariadenia

Brusel IIa možno občana členského štátu (v tomto prípade manžela sťažovateľky ako

občana Veľkej Británie) žalovať v inom členskom štáte iba na základe právomoci súdov

členského štátu podľa čl. 3 až čl. 5 nariadenia Brusel IIa. Ako už ústavný súd poukázal,

na vec sťažovateľky nie je možné aplikovať čl. 3 až čl. 5 nariadenia Brusel IIa. Výlučný

charakter je v čl. 6 nariadenia Brusel IIa definovaný cez zákaz žalovať občana členského

štátu v inom členskom štáte (okrem prípadov spadajúcich pod čl. 3 až čl. 5 nariadenia

Brusel IIa). A contrario to znamená, že žalovať občana v jeho vlastnom členskom štáte (teda

štáte jeho občianstva/domicilu) je možné a na tento účel možno využiť zostatkovú

právomoc tohto štátu. Sťažovateľka by teda mohla návrh na rozvod podať aj vo Veľkej

Británii a britský súd by si mohol založiť na skutočnosti, že manžel má domicil (k pojmu

domicil v právnom poriadku Veľkej Británie a v systéme common law porov. Mayss, Abla

J. Principles of Conflict of Laws. Third Edition. London, Sydney: Cavendish Publishing

Limited, 1999, s. 191 a nasl.) vo Veľkej Británii (o čom niet v sťažovateľkinej veci pochýb),

a to podľa právnych predpisov Veľkej Británie (k problematike vzťahu čl. 6 a čl. 7

nariadenia Brusel IIa pri obdobných skutkových stavoch porov. Lysina, P. ‒Ďuriš, M. –

Haťapka, M. a kol. Medzinárodné právo súkromné. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,

2016, s. 345 a 346).

9.2 Obdobné závery vyslovil v napadnutom uznesení aj krajský súd, a preto

odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne, ale

za ústavne udržateľné, logické a vychádzajúce z riadnej aplikácie príslušných právnych

noriem nariadenia Brusel IIa a ostatných aplikovateľných právnych predpisov.

9.3 Samozrejme, návrh na úpravu rodičovských práv a povinností k mal. deťom po

rozvode znáša osud samotného návrhu na rozvod, a preto krajský súd správne potvrdil

rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení konania aj v tejto časti.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2017