Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 5/2017
PDF · 255.02 KB
No categories available
II. ÚS 5/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Advokátska
kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
11 CoP 657/2015-49 z 19. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a namietaného porušenia čl. 1
ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
11 CoP 657/2015-49 z 19. mája 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom súde
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na rozvod manželstva a úpravu rodičovských
práv a povinností k maloletým deťom narodeným v vo Veľkej Británii (syn
, , ktorý má slovenské a britské občianstvo, a dcéra
, , ktorá má britské občianstvo aj slovenské občianstvo).
Sťažovateľka je slovenskou štátnou občiankou a jej manžel je štátnym občanom Spojeného
kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Posledným spoločným bydliskom
sťažovateľky a jej manžela, ako aj ich maloletých detí je na adrese
, Dubai, Spojené Arabské Emiráty.
2.1 Okresný súd uznesením sp. zn. 3 P 62/2015 zo 14. októbra 2015 konanie začaté
na návrh sťažovateľky zastavil a vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať. Uvedené
rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené v odvolacom konaní napadnutým uznesením
krajského súdu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
«Ako prvoradé odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa
o povinnosti súdu v každom štádiu konania skúmať, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci v zmysle § 103 O.s.p. Jeho záver vyslovený v písomnom vyhotovení
napadnutého uznesenia, ktorým zastavil konanie o návrhu na rozvod manželstva a úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, založený na nedostatku súdnej
právomoci v zmysle článkov Nariadenia Brusel IIa a obvyklom pobyte maloletých detí mimo
územia členských štátov EÚ, vyhodnotil za vecne správny.
Z obsahu spisu vyplynulo, že návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa
03.07.2015 sa navrhovateľka domáhala rozvodu manželstva s odporcom a úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. V návrhu
navrhovateľka uviedla, že manželstvo s odporcom uzavrela dňa 19.08.2006 v
. Navrhovateľka je slovenskou štátnou občiankou a odporca je štátnym občanom
Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska. Počas manželstva sa im narodili
dve deti: syn , a dcéra ,
. Posledným spoločným bydliskom účastníkov bola adresa:
Dubaj, Spojené Arabské emiráty. Podľa vyjadrenia
navrhovateľky v návrhu, manželstvo s odporcom uzavrela po štvorročnej známosti.
Zoznámili sa v Gambii, Západnej Afrike v septembri roku 2002, kde obaja pracovali.
Na konci pobytu v Gambii sa odporca vrátil do Veľkej Británie a navrhovateľka späť na
Slovensko. V decembri 2003 sa odporca presťahoval do Bratislavy, kde spolu
s navrhovateľkou žili do augusta 2006, kedy sa kvôli práci navrhovateľky presťahovali do
Ruska. Počas štyroch rokoch strávených v Rusku, kde navrhovateľka pracovala pre
, bola jedinou živiteľkou rodiny, nakoľko odporca nepracoval. Na podnet
odporcu sa účastníci presťahovali do Veľkej Británie, kde sa im narodila dcéra
. V júli 2014 sa účastníci presťahovali do Dubaja, kde navrhovateľka získala
prácu. Podľa vyjadrenia navrhovateľky s odporcom žijú na spoločnej adrese, ale nevedú
spoločnú domácnosť. Odporca býva s navrhovateľkou len z dôvodu, že si vzhľadom na jeho
nezamestnanosť nemôže dovoliť platiť vlastné ubytovanie. Navrhovateľka poukázala na
skutočnosť, že odporca mal od 07.06.2015 nastúpiť do novej práce, konkrétne do realitnej
kancelárie. Navrhovateľka ďalej uviedla, že odporca sa jej vyhrážal trvalým odvozom detí
do Veľkej Británie. V čase podania návrhu na začatie konania na Okresný súd Bratislava I
dňa 03.07.2015 sa maloleté deti nachádzali na Slovensku, pri svojich starých rodičoch
v , kde prileteli spoločne s matkou leteckou spoločnosťou dňa
01.07.2015. V súčasnosti maloleté deti, navrhovateľka i odporca žijú v Dubaji, maloleté
deti od augusta 2014 až po súčasnosť navštevujú školské zariadenie v Dubaji, SAE. Z
obsahu návrhu na začatie konania vyplynuli nasledovné pobyty maloletých detí: : -
november 2008 až január 2010 - Ruská federácia; január 2010 až máj 2010 - ,
SR; jún 2010 až máj 2014 - Veľká Británia (od r. 2012 návšteva slovenskej školy
v - každé dva týždne); máj 2014 až júl 2014 - , SR; august 2014 až po
súčasnosť Dubaj, SAE; : - január 2011 až máj 2014 - , Veľká Británia
(od r. 2012 návšteva slovenskej školy v - každé dva týždne); máj 2014 až júl
2014 - , SR; august 2014 až po súčasnosť Dubaj, SAE.
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd mal za nepochybné, že v danom prípade
navrhovateľka nemala obvyklý pobyt na území SR najmenej 6 mesiacov bezprostredne pred
podaním návrhu, tento obvyklý pobyt na území SR nemal ani odporca a spoločným
bydliskom manželov bol Dubaj, SAE a preto nebolo možné založenie právomoci si
slovenského súdu v zmysle čl. 3 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. Nakoniec túto skutočnosť
nepoprela ani navrhovateľka v podanom odvolaní, ktorá svoj názor o trvaní právomoci
slovenských súdov na konanie o rozvod opierala o skutočnosť, že v zmysle čl. 3 - 5
Nariadenia Brusel IIa by si túto právomoc nemohli založiť ani súdy vo Veľkej Británii.
Preto slovenské súdy v zmysle čl. 7 Nariadenia Brusel IIa mali subsidiárne použiť ZMPSaP
a právomoc si založiť. V spojitosti s právomocou na konanie o úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností navrhovateľka uviedla, že nebolo možné určiť obvyklý pobyt maloletých
detí a preto súd prvého stupňa nemal posudzovať len čl. 8, ale aj čl. 12 Nariadenia Brusel
IIa a založiť si aj v tejto veci právomoc
Možno preto uzavrieť, že v prejednávanom prípade je otázka existencie, resp.
neexistencie právomoci slovenského súdu o návrhu na rozvod manželstva spojená
bezpodmienečne s aplikáciou čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa a právomoci slovenského
súdu o návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností spojená s aplikáciou čl. 12
Nariadenia Brusel IIa. Odvolací súd sa preto zaoberal skutočnosťami, ktoré ako
rozhodujúce pre trvanie právomoci stanovujú predmetné články Nariadenia Brusel IIa.
Článok 7 Nariadenia Brusel IIa upravuje zostatkovú právomoc, kedy za splnenia
dvoch kumulatívnych podmienok je možné aplikovať vnútroštátne predpisy o právomoci
vo veci konať (v SR je takýmto vnútroštátnym predpisom zákon č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom). Týmito podmienkami je neexistencia
prekážky podľa čl. 6 Nariadenia Brusel IIa a nemožnosť založenia si právomoci na konanie
o rozvod žiadnym súdom z členských štátov EÚ podľa čl. 3 - 5 Nariadenia Brusel IIa. Ako
už bolo vyššie uvedené, v prejednávanom prípade bola nemožnosť založenia si právomoci
slovenským súdom na konanie o rozvod podľa čl. 3 - 5 Nariadenia Brusel IIa zrejmá. Preto
bolo potrebné skúmať čl. 6 Nariadenia Brusel IIa, ktorý stanovuje výlučnú povahu súdnej
právomoci, podľa toho, či odporca má obvyklý pobyt na území členského štátu EÚ alebo
v prípade Veľkej Británie a írska má svoj „domicil“ na území jedného z týchto členských
štátov. Keďže v danom prípade je odporca štátny občan Veľkej Británie, pre posúdenie
súdnej právomoci bolo nevyhnutné určiť jeho domicil.
V tejto spojitosti odvolací súd udáva, že domicil je inštitút, ktorý má svoje korene
v právnych poriadkoch založených na zvykovom práve (common law) a keďže určité členské
štáty EÚ medzi krajiny s takýmto právnym poriadkom patria, nariadenie Brusel IIa túto
skutočnosť reflektuje, tým, že v článkoch, ktoré upravujú právomoc súdu na konanie
o rozvod, rozluku a anulovanie manželstva, s týmto inštitútom operuje. Na druhej strane,
v článkoch, ktoré upravujú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností,
Nariadenie Brusel IIa vychádza z obvyklého pobytu dieťaťa. Treba mať na zreteli, že pojmy
obvyklý pobyt a domicil treba dôsledne rozlišovať a keďže neexistujú ich legálne definície,
tak pomôckou pri objasnení pojmu obvyklý pobyt je judikatúra Súdneho dvora EÚ.
Pri pojme domicil samotné Nariadenie Brusel IIa výslovne uvádza, že Nariadenie Brusel IIa
používa pojem domicil v rovnakom význame, aký má v právnych poriadkoch Veľkej Británie
a Írska (čl. 3 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa). Pojem domicil (pobyt) by sa dal analogicky
prirovnať k trvalému pobytu podľa slovenských právnych predpisov a dalo by sa zhrnúť, že
osoba môže mať trvalý pobyt podľa Registra obyvateľov SR nahlásený na takom mieste,
na ktorom sa nezdržiava a teda obvyklý pobyt má niekde inde. Obdobne je to i s domicilom,
s tým, že právny poriadok Veľkej Británie a Írska rozlišuje dva hlavné typy domicilov -
domicil pôvodu (domicil of origin) a domicil výberu (domicil of choice). Domicil pôvodu je
osobe pridelený pri jej narodení a je zhodný s domicilom otca dieťaťa v čase narodenia
dieťaťa v prípade, ak ide o legitímne dieťa. V prípade nelegitímneho dieťaťa, alebo ak je
otec dieťaťa v čase narodenia dieťaťa mŕtvy, domicil dieťaťa je zhodný s domicilom matky
dieťaťa. Toto pravidlo platí, kým dieťa nedovŕši 16. rok života. Pre deti vo veku nad 16
rokov platí i naďalej domicil pôvodu, pokiaľ neprijmú zvolený domicil. Na to, aby mohli
prijať zvolený domicil, musia mať miesto bydliska v príslušnej jurisdikcii a zamýšľať zotrvať
v tomto mieste bydliska dobu neurčitú, resp. natrvalo. Ak niektorý z týchto prvkov prestane
existovať, prestane platiť i zvolený domicil a platí domicil pôvodu.
Vzhľadom na skutočnosť, že odporca sám navrhovateľke prejavil svoj zámer
nezotrvať v Dubaji, ale zamýšľal sa vrátiť do Veľkej Británie, tak nebolo možné ustáliť, že
by v Dubaji nadobudol svoj domicil (domicil of choice), ale stále platí jeho domicil pôvodu
(domicil of origin) vo Veľkej Británii, a to aj napriek skutočnosti, že v Dubaji má svoj
obvyklý pobyt.
V súvislosti s uvedeným, odvolací súd udáva, že sa s výtkou navrhovateľky, ktorou
oponovala, že slovenský súd má právomoc vo veci konať v zmysle článku 7 Nariadenia
Brusel IIa v spojení s ust. § 38 ods. 1 ZMPSaP, nestotožnil. S prihliadnutím na domicil
odporcu vo Veľkej Británii, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že ho nemožno na území SR
žalovať v súlade s čl. 3, 4, 5 Nariadenia Brusel IIa, možno uzavrieť, že prvostupňový súd
postupoval správne pri ustálení nedostatku svojej právomoci na konanie o rozvod, nakoľko
tieto skutočnosti tvoria prekážku pre založenie si zostatkovej právomoci slovenským súdom
v zmysle čl. 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. Odvolací súd taktiež neprihliadol na námietku
matky, ktorou oponovala, že ak by slovenské súdy ustálili, že nemajú právomoc vo veci
konať, tak túto právomoc by nemali ani anglické súdy. Má totiž za to, že ak by
navrhovateľka podala návrh na rozvod na anglický súd, tak by neexistovala prekážka podľa
čl. 6 Nariadenia Brusel IIa a anglický súd by postupoval podľa vlastných predpisov
o medzinárodnom práve súkromnom (na základe čl. 7 Nariadenia Brusel IIa v spojení
so zákonom Domicile and Matrimonial Proceedings Act 1973), kedy anglický súd má
právomoc konať o rozvod, ak ktorákoľvek zo strán má domicil vo Veľkej Británii.
Pokiaľ ide o otázku právomoci vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletým deťom na čas po rozvode, odvolací súd konštatuje, že založenie právomoci
slovenských súdov by prichádzalo do úvahy jedine podľa čl. 12 ods. 1 Nariadenia Brusel
IIa, a to len za podmienky, ak by slovenský súd mal právomoc konať o návrhu na rozvod.
Aplikácia čl. 12 ods. 3 Nariadenia Brusel IIa v danom prípade taktiež nebola možná, keďže
predmetný článok sa vzťahuje na iné konanie v oblasti rodičovských práv a povinností a nie
na konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Nakoľko slovenský súd si
nemohol založiť právomoc podľa čl. 8 až čl. 13 Nariadenia Brusel IIa, tak v zmysle
zostatkovej právomoci čl. 14 Nariadenia Brusel IIa skúmal svoju právomoc podľa
ustanovení vnútroštátneho zákona, ktorým je ZMPSaP.
V zmysle § 39 ods. 1 ZMPSaP právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti
o maloletých je daná, ak má maloletý na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt
alebo jeho obvyklý pobyt nemožno určiť. Teda pre účely skúmania právomoci súdu
vo veciach rodičovských práv a povinností malo význam ustálenie obvyklého pobytu
maloletých detí. Keďže jeho definícia nie je nikde obsiahnutá, súd pri posúdení otázky, či
má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí zobrať do úvahy všetky relevantné
skutočnosti konkrétneho prípadu. Pre koncept obvyklého pobytu je totiž typickým jeho
objektívny charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je
ťažisko jej každodenného života, ako aj úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste.
V tomto smere je teda významná najmä skutočnosť, kde sa osoba zdržuje, kde pracuje,
študuje a pod. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné vziať do úvahy
v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará
o dieťa, kde dieťa navštevuje školské zariadenie a pod. Zároveň nemožno pri posudzovaní
obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho
právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria,
ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa
určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“.
Nakoľko v súčasnosti je väčšina života maloletých detí sústredená v Dubaji, SAE,
nemožno vyvodiť záver o obvyklom pobyte maloletých detí na území SR, resp. o nemožnosti
určenia obvyklého pobytu maloletých detí. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil
s názorom prvostupňového súdu o obvyklom pobyte maloletých detí mimo územia EÚ
a dodáva, že samotná skutočnosť o prítomnosti maloletých detí na území SR v čase podania
návrhu na rozvod a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností nezakladá sama o sebe
obvyklý pobyt maloletých detí na tomto území. Tu treba prihliadať na ďalšie skutočností,
ako je reálne zdržovanie sa maloletých na území Dubaja, kde návštevou školy si denno -
denne nielen prehlbujú, ale aj vytvárajú nové sociálne väzby na rovesníkov, učiteľov,
vychovávateľov. Námietky navrhovateľky, ktorá v spojitosti s obvyklým pobytom maloletých
detí poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, ktorý ako odvolací súd
v obdobnom prípade rozhodol, že v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, nemožno
vylúčiť, že dieťa nadobudne obvyklý pobyt v členskom štáte dňom svojho príchodu na
územie tohto štátu (uznesenie Krajského súdu v Trnave, pod sp.zn. 25CoP/406/2014),
odvolací súd vyhodnotil za nedôvodné, pretože v kontinentálnom systéme práva nie sú
súdne rozhodnutia všeobecne právne záväzné pre budúce rozhodnutia súdov a subjekty
práva v obdobných prípadoch. Fakticky sa však súdy pri rozhodovaní spravujú výsledkami
rozhodovacej činnosti najmä najvyšších súdov, t.j. judikátmi. Judikáty však nie sú prameňmi
práva de iure, ale len de facto.“
Naviac odvolací súd udáva, že pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že slovenskému rozhodnutiu by nemuseli byť priznané účinky na území
SAE, tak uvedenou argumentáciou neprejudikoval, či by rozhodnutie bolo uznané alebo nie,
ale len poukázal na rozdielnosť právnych poriadkov SR a SAE. Avšak v konečnom dôsledku
uvedené nijako neovplyvnilo fakt, že právomoc slovenských súdov v danej veci nebola daná.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.»
3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že sťažnosťou podanou ústavnému
súdu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie z dôvodu, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý vôbec
nevzal v prerokúvanej veci do úvahy subsidiárne použitie zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o MPSaP“), pričom krajský súd v napadnutom uznesení v rozpore s princípom
právnej istoty nedostatočne odôvodnil skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal pri
posudzovaní existencie právomoci slovenského súdu vo veci rozvodu sťažovateľky ako
slovenskej občianky, ako aj úpravy výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom
na čas po rozvode, najmä vo vzťahu k zachovaniu pôvodného domicilu (domicil of origin)
manžela sťažovateľky ‒občana Veľkej Británie a Severného Írska.
3.1 Sťažovateľka následne po sumarizácii skutkového stavu a citácii judikatúry
ústavného súdu k čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že rozhodnutia súdov sú
podľa jej mienky v príkrom rozpore so zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom
postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu jej bol odňatý reálny prístup
k slovenskému súdu v citlivej otázke rozvodu a úpravy výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletým deťom, keďže dôsledkom odkázania na právomoc iného
členského štátu Európskej únie sa sťažovateľka a v konečnom dôsledku aj maloleté deti,
dostali do situácie, keď sťažovateľka ako slovenská občianka nemá inú možnosť ako obrátiť
sa výlučne na súdy Veľkej Británie, kde rozvodové konanie a úprava starostlivosti
o maloletých prebieha podľa právnych predpisov cudzieho štátu a v zmysle súdnej praxe
vo Veľkej Británii nie je vylúčené, že anglický súd by sťažovateľku zaviazal na doživotnú
vyživovaciu povinnosť voči jej dlhodobo nezamestnanému manželovi.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľky , rod. a to právo zaručené
v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na
spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod spisovou
značkou 11CoP/657/2015 zo dňa 19.05.2016 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11CoP/657/2015 zo dňa 19.05.2016
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľke , rod. , primerané
finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR (slovom desaťtisíc EUR), ktoré jej je Krajský
súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Ústavný súd priznáva sťažovateľke , rod. , náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 363,79 EUR...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky spočívajúca v tvrdení, že
všeobecné súdy nesprávne rozhodli o nedostatku právomoci na konanie o návrhu
sťažovateľky na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým
deťom (pričom išlo o vec s cudzím prvkom – manžel sťažovateľky je občan Veľkej
Británie), čím mali všeobecné súdy podľa sťažovateľky zasiahnuť do jej procesných
ústavných práv a porušiť ústavné princípy vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 ústavy.
8. Otázka právomoci súdov konať v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“), je súčasťou podmienok konania, ktoré je
súd povinný skúmať, a jej nedostatok je dôvodom na zastavenie konania (porov. § 161
Civilného sporového poriadku).
8.1 Určenie súdnej právomoci vo veciach rozvodu manželstva s medzinárodným
prvkom upravujú čl. 3 až čl. 7 nariadenia Brusel IIa.
8.2 Článok 3 nariadenia Brusel IIa určuje dve kritériá právomoci súdov členského
štátu: obvyklý pobyt a spoločné štátne občianstvo (domicil) oboch manželov.
8.3 Články 4 a 5 nariadenia Brusel IIa upravujú právomoc súdov členského štátu
o vzájomnom nároku a o premene rozluky na rozvod. Tieto dva články sú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky prakticky irelevantné (porov. Lysina, P. ‒Ďuriš,
M. – Haťapka, M. a kol. Medzinárodné právo súkromné. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,
2016, s. 344, pozn. 701).
8.5 Článok 6 nariadenia Brusel IIa upravuje výlučnú právomoc súdov členského štátu
podľa čl. 3, 4, a 5 nariadenia Brusel IIa.
8.6 Článok 7 nariadenia Brusel IIa upravuje zostatkovú právomoc súdov členského
štátu.
9. Zo skutkového stavu v sťažovateľkinej veci je zrejmé, že manželia nemali v čase
podania sťažovateľkinho návrhu obvyklý pobyt na Slovensku, ale v Dubaji (Spojené
Arabské Emiráty). Rovnako je nespochybniteľné, že manželia nemajú spoločné štátne
občianstvo (sťažovateľka má štátne občianstvo Slovenskej republiky a manžel sťažovateľky
je štátnym občanom Veľkej Británii, resp. má domicil vo Veľkej Británii). Z toho dôvodu
je, pokiaľ krajský súd uviedol, že na vec sťažovateľky (návrh na rozvod) nie je možné
aplikovať čl. 3 nariadenia Brusel IIa, tento právny názor súladný s dikciou čl. 3 nariadenia
Brusel IIa a nemožno tento postup a právne závery krajského súdu vyslovené v napadnutom
uznesení hodnotiť ako ústavne nesúladné.
9.1 Komplikovanejší je vzťah medzi čl. 6 a čl. 7 nariadenia Brusel IIa a otázka ich
aplikovateľnosti vo veci sťažovateľky. Obvyklý pobyt mali manželia v čase podania návrhu
sťažovateľky podľa krajského súdu (vychádzajúc zo skutkového stavu) v Dubaji. Tomuto
záveru nič nevytýka ani samotná sťažovateľka. Sťažovateľka sa dožadovala, aby slovenské
súdy založili svoju právomoc na základe § 38 ods. 1 zákona o MPSaP v zmysle využitia
zostatkovej právomoci podľa čl. 7 nariadenia Brusel IIa. Avšak na základe čl. 6 nariadenia
Brusel IIa možno občana členského štátu (v tomto prípade manžela sťažovateľky ako
občana Veľkej Británie) žalovať v inom členskom štáte iba na základe právomoci súdov
členského štátu podľa čl. 3 až čl. 5 nariadenia Brusel IIa. Ako už ústavný súd poukázal,
na vec sťažovateľky nie je možné aplikovať čl. 3 až čl. 5 nariadenia Brusel IIa. Výlučný
charakter je v čl. 6 nariadenia Brusel IIa definovaný cez zákaz žalovať občana členského
štátu v inom členskom štáte (okrem prípadov spadajúcich pod čl. 3 až čl. 5 nariadenia
Brusel IIa). A contrario to znamená, že žalovať občana v jeho vlastnom členskom štáte (teda
štáte jeho občianstva/domicilu) je možné a na tento účel možno využiť zostatkovú
právomoc tohto štátu. Sťažovateľka by teda mohla návrh na rozvod podať aj vo Veľkej
Británii a britský súd by si mohol založiť na skutočnosti, že manžel má domicil (k pojmu
domicil v právnom poriadku Veľkej Británie a v systéme common law porov. Mayss, Abla
J. Principles of Conflict of Laws. Third Edition. London, Sydney: Cavendish Publishing
Limited, 1999, s. 191 a nasl.) vo Veľkej Británii (o čom niet v sťažovateľkinej veci pochýb),
a to podľa právnych predpisov Veľkej Británie (k problematike vzťahu čl. 6 a čl. 7
nariadenia Brusel IIa pri obdobných skutkových stavoch porov. Lysina, P. ‒Ďuriš, M. –
Haťapka, M. a kol. Medzinárodné právo súkromné. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,
2016, s. 345 a 346).
9.2 Obdobné závery vyslovil v napadnutom uznesení aj krajský súd, a preto
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne, ale
za ústavne udržateľné, logické a vychádzajúce z riadnej aplikácie príslušných právnych
noriem nariadenia Brusel IIa a ostatných aplikovateľných právnych predpisov.
9.3 Samozrejme, návrh na úpravu rodičovských práv a povinností k mal. deťom po
rozvode znáša osud samotného návrhu na rozvod, a preto krajský súd správne potvrdil
rozhodnutie prvostupňového súdu o zastavení konania aj v tejto časti.
10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2017