Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 77/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , Ústav

na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby , vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práv

podľa čl. 3, čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 4. mája 2016, ako aj

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. novembra

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2017

doručená sťažnosť , Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon

väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa (ďalej len „“) a práv podľa ,

čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. mája 2016, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. novembra 2016. Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 2. januára 2017.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 2. februára 1993 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. marca 1994 uznaný vinným z pokusu vraždy ako obzvlášť závažný

recidivista, a to podľa a a . Bol tiež uznaný

vinným aj z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 2

písm. b) , trestného činu útoku na verejného činiteľa, lúpeže, vydierania,

brania rukojemníka a nedovoleného ozbrojovania. Bol mu za to uložený úhrnný trest

odňatia slobody na doživotie.

Sťažovateľ požiadal krajský súd o povolenie obnovy konania. Uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 4. mája 2016 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. novembra 2016 bola jeho žiadosť o povolenie obnovy konania

právoplatne zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy porušili jeho označené práva podľa

a dohovoru.

Porušenie čl. 6 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že nemal právo na nestranný

a spravodlivý súd, ale ani právo na obhajobu. Krajský súd totiž odmietol predvolať takých

svedkov, ktorí nikdy predtým v konaní nefigurovali, ale aj svedkov, ktorí nikdy pred súdom

v postavení svedkov nevypovedali.

Svedkovia, ktorí v konaní nikdy nefigurovali a ktorých navrhoval vypočuť, boli

, a . Títo mohli vypovedať priamo k vražde ,

ku ktorej sa priznal. počul rozhovor sťažovateľa s .

V postavení svedkov na súde nikdy nevystupovali , , ,

, ale ani . Ide teda o nových svedkov, ktorí môžu potvrdiť nevinu

sťažovateľa v prípade vraždy . Tým by došlo k zmene uloženého trestu.

Ďalej podľa sťažovateľa došlo zo strany krajského súdu k zničeniu dôkazov, ktoré

mohli preukázať jeho nevinu v prípade vraždy . Tým bolo zmarené jeho právo na

obnovu konania podľa .

Podľa sťažovateľa neumožnením vykonania skúšky DNA taktiež došlo k porušeniu

čl. 6 dohovoru. Táto skúška by totiž dokázala nevinu sťažovateľa nielen v prípade vraždy

, ale aj v prípade vraždy .

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že nebola vykonaná rekonštrukcia, ktorá by tiež

dokázala nevinu sťažovateľa vo veci vraždy .

Vypočutím znalcov z oboru lekárstva by bolo možné taktiež vylúčiť, že sťažovateľ je

vrahom. Intenzita úderov, sklon, výška a použitý druh bodnej zbrane by sťažovateľa tiež

vylúčili ako vraha. Napriek tomu aj tento dôkaz odmietli všeobecné súdy vykonať.

Obdobne výpoveď na polygrafe by dokázala nevinu sťažovateľa vo veci vraždy.

Pritom v zmysle ustanovenia ako dôkaz môže slúžiť

všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci. Polygraf by v takej závažnej veci

objasnil skutočný stav a sťažovateľa by očistil vo veci vraždy.

Podľa názoru sťažovateľa za porušenie čl. 3 dohovoru treba považovať skutočnosť,

že všeobecné súdy robia všetko preto, aby sťažovateľ ostal vrahom, hoci nikoho

nezavraždil, ale aj tým, že musí trpieť vo väzení za vraždy, ktoré nespáchal.

Znemožnením dosiahnuť nápravu cestou obnovy konania došlo podľa sťažovateľa aj

k porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a porušený bol aj

čl. 14 dohovoru, a to tým, že po 27 rokoch vo väzení je sťažovateľ insolventný a nemôže si

preto dať vypracovať znalecké posudky z odboru zdravotníctva, ktoré by dokázali jeho

nevinu. Všeobecné súdy odmietajú znalcov z odboru zdravotníctva predvolať.

Sťažovateľ namieta, že si nemôže dať urobiť ani skúšku DNA, keďže krajský súd

zničil priame dôkazy. Vzťahuje sa to aj na polygrafické vyšetrenia. Sťažovateľ sa pýta, či

v Slovenskej republike iba solventní majú garantované práva a len oni môžu dokazovať

svoju nevinu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Podľa čl. 127 ods. 2 žiadam ústavný súd, aby rozhodol právoplatným rozhodnutím,

že boli porušené moje ústavné práva, ako aj ľudské práva a základné slobody, Krajským

súdom v BA a Najvyšším súdom SR. A to: ako aj

čl. 6, čl. 3, čl. 13 a článok 14. Európskeho dohovoru pre ľudské práva a základné slobody.

Ústavný súd svojím právoplatným rozhodnutím zruší rozhodnutie Krajského súdu v BA

sp. zn. z dňa 04. mája 2016 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z dňa 9. novembra 2016. Vec vráti na ďalšie konanie Krajskému súdu v BA

či Najvyššiemu súdu SR a zakáže porušovať základné práva a slobody, ako aj ľudské práva

a slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.“

Sťažovateľ napokon žiada ústavný súd, aby mu ustanovil advokáta ako právneho

zástupcu v konaní.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 9. novembra 2016 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 4. mája 2016.

Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s dôkazmi, ktoré sťažovateľ v návrhu na

povolenie obnovy konania žiadal vykonať, treba uviesť, že skutočnosťou skôr neznámou sa

rozumie objektívne existujúci jav, ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu.

Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol zahrnutý do pôvodného konania, teda nebol

v konaní vôbec uplatnený alebo vykonaný, prípadne ak bol dôkaz síce v pôvodnom konaní

vykonaný, avšak po právoplatnosti rozhodnutia nadobudol nový obsah.

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti, ktoré prezentuje ako nové, súdu dosiaľ

neznáme takými skutočnosťami nie sú. Osoby, ktoré sťažovateľ navrhol opakovane

vypočuť, boli v pôvodnom konaní vypočuté a ich výpovede boli hodnotené v kontexte

s ostatnými vykonanými dôkazmi. Pritom platí, že v konaní o povolenie obnovy nie je

možné preskúmať vecnú správnosť pôvodného právoplatného rozhodnutia opakovaným

výsluchom spoluobvinených alebo svedkov, ktorí v pôvodnom konaní k rozhodným

skutočnostiam už vypovedali.

Navrhovaný výsluch sťažovateľa na detektore lži nemožno považovať za okolnosť

odôvodňujúcu povolenie obnovy konania, pretože (ako to konštatuje aj samotná obhajoba)

výsledky získané na detektore lži nie je možné použiť v trestnom konaní ako dôkaz.

Pokiaľ sa sťažovateľ domáha testov DNA na noži, ktorým bol poškodený

usmrtený, ako aj na jeho šatách, sám vo svojej sťažnosti konštatuje, že tieto predmety už

boli zničené.

Ani navrhovaná rekonštrukcia po uplynutí približne 25 rokov od spáchania skutku

nie je spôsobilá v kontexte s ostatnými dôkazmi zmeniť rozhodnutie o vine odsúdeného

sťažovateľa.

Konštatovanie sťažovateľa, že krajský súd v konaní o povolenie obnovy zamlčal list

, nie je pravdivé, pretože písomné podania menovaného sú

zadokumentované v spise. Pritom je správny záver krajského súdu, podľa ktorého ani

vykonanie dôkazu výsluchom by nemohlo viesť k inému procesnému

výsledku.

Sťažovateľ v opravnom prostriedku neuviedol žiadne nové skutočnosti súdu skôr

neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. zo 4. mája 2016, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 4. mája 2016 bola prípustná

sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa mal najvyšší súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň v tejto

časti vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať

riadny opravný prostriedok aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa zvyšnej časti sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. novembra 2016. Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ je presvedčený, že všeobecné súdy porušili jeho označené práva tým, že

odmietli vykonať dôkazy, ktoré navrhol, a tým došlo k tomu, že sa jeho žiadosti o povolenie

obnovy konania nevyhovelo.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je dostatočné,

presvedčivé a výstižné. Je zamerané tak, že zodpovedá kritériám súdnej praxe týkajúcim sa

podmienok, za splnenia ktorých možno obnovu konania povoliť. Argumentácia najvyššieho

súdu sa v žiadnom prípade nejaví ani ako arbitrárna, ale ani ako zjavne neodôvodnená.

Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe nezakladá porušenie

označených práv.

Napokon treba uviesť, že sťažovateľ v podanej sťažnosti vlastne iba opakuje

argumenty, na ktoré poukazoval v priebehu konania o povolenie obnovy. Keďže najvyšší

súd dal dostatočné odpovede na námietky sťažovateľa, ani ústavný súd nepovažuje za

potrebné k týmto niečo ešte dodať.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2017