Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 72/2017
PDF · 98.45 KB
No categories available
I. ÚS 72/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou , , vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 61/2016 z 28. septembra 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) 22. decembra 2016 sa (ďalej len „sťažovateľka“)
domáhala zrušenia v záhlaví citovaného rozsudku odvolacieho súdu, lebo je toho názoru, že
ním bolo porušené jej základné právo na ochranu majetku, ako i právo na spravodlivý
proces v zmysle tam uvedených článkov Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
2. Namietané porušenie základného práva na spravodlivý proces a na ochranu
majetku vidí sťažovateľka v tom, že napadnuté rozhodnutie dalo – v rozpore s princípmi
vyplývajúcimi z judikatúry ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prednosť zásade „nemo plus iuris...“ pred dobromyseľnosťou nadobúdateľa a jeho právnej
istoty zotrvať v nadobudnutom.
3. Aby mohol ústavný súd pristúpiť k vecnému posúdeniu sťažnosti, je najskôr
povinný skúmať, či sú naplnené všetky zákonom požadované náležitosti a či sú vôbec dané
podmienky pre jej prerokovanie ustanovené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“). V prejednávanom prípade k takému záveru nedospel. Obsah ústavnej sťažnosti,
ako i rozhodnutie ňou napadnuté tak nebolo potrebné bližšie reprodukovať, pretože
z dôvodov ďalej vyložených bolo nutné sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2
4. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon
na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov. Zo zásady subsidiarity ústavnej
sťažnosti vyplýva záver, že zákon má na mysli hlavne procesný prostriedok proti
meritórnemu rozhodnutiu.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľka preukáže, že túto
podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
5. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobná zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (prov. I. ÚS 420/2016). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných
práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov
nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné
možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich
práv v konaní pred ústavným súdom (I. ÚS 49/2017).
6. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva
hájili a starali sa o ne (vigilantibus iura). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv
s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať
ochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde, tak ako to urobila v tomto konaní
sťažovateľka prostredníctvom osoby práva znalej (advokáta), u ktorej platí notorieta,
že pozná platné právo.
7. Jedným zo základných princípov, na ktorých je vystavaná nová procesná úprava
dovolania ako mimoriadneho právneho prostriedku podľa § 421 ods. 1 CSP, je princíp
uvedený v čl. 2 ods. 2 CSP, a to princíp právnej istoty, ktorý je definovaný ako stav,
v ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie).
Zásadnou zmenou v novej úprave prípustnosti dovolania podľa citovaného
ustanovenia proti rozhodnutiam odvolacieho súdu s výnimkami uvedenými v § 421 ods. 2,
ako aj v § 422 CSP je nerozlišovanie rozhodnutia z hľadiska jeho formy s tým obsahovým
rozdielom, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti
dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP.
8. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv; a tú možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.
9. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako
neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez prítomnosti účastníkov
na neverejnom pojednávaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2017