Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 66/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Klimčom, advokátska kancelária, Gen. M. R.

Štefánika 9, Trenčianske Teplice, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 3. mája

2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 7. júna 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. augusta 2016 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 3. mája 2016 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 7. júna 2016.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 30. septembra 2015 bola sťažovateľka ustanovená za správkyňu konkurznej podstaty

úpadcu , pričom v súvislosti s výkonom tejto funkcie sa podaním

doručeným okresnému súdu 4. januára 2016 domáhala v súlade s § 43 ods. 1 zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) v spojení

s vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), úhrady paušálnej odmeny v sume 6 638,78 €, a to za výkon funkcie

správcu do doby konania prvej schôdze veriteľov, a to za včasné predkladanie správ

okresnému súdu v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii o svojej činnosti.

Okresný súd napádaným uznesením sp. zn. z 3. mája 2016 priznal

sťažovateľke úhradu tejto paušálnej odmeny v sume 1 659,70 €, pričom jej krátenie oproti

ňou uplatnenému nároku odôvodnil tým, že sťažovateľka „... nepodala súdu prvú, druhú

a štvrtú písomnú správu v lehotách určených uznesením č. k. -123 zo dňa

30.09.2015 a zároveň sťažovateľka najneskôr päť dní pred konaním prvej schôdze veriteľov

nedoručila jeden rovnopis zoznamu pohľadávok na súd“.

3. Dôvodiac tým, že prvú správu, ktorú mala sťažovateľka podať do 22. októbra

2015, podala včas, pretože v tento deň ju aj okresnému súdu mailom zaslala a do 3 dní

doplnila zaslaním rovnopisu tejto správy poštu 23. októbra 2015; ako aj tým, že včas podala

aj druhú správu, ktorú mala podať do 11. novembra 2015, kedy túto správu aj na poštovú

prepravu podala, a napokon aj tým, že včas podala aj štvrtú správu, ktorú mala podať

do 2. januára 2016, pričom vzhľadom na to, že tento deň pripadol na sobotu, tak túto štvrtú

správu spolu so zoznamom pohľadávok podala na poštovú prepravu 4. januára 2016, a teda

včas; sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu v zmysle poučenia o jeho

prípustnosti odvolanie, ktoré však bolo uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 7. júna 2016 odmietnuté ako neprípustné.

4. V súvislosti s napádaným rozhodnutím okresného súdu sp. zn.

z 3. mája 2016 o krátení paušálnej odmeny sťažovateľke ako správkyni konkurznej podstaty

sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla:

«Sťažovateľka mala a naďalej má za to, že prvostupňové rozhodnutie je nesprávne,

súd nesprávne vec právne posúdil, súd nezohľadnil základné pravidlá počítania lehôt, ktoré

stanovujú, že ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, posledný

deň lehoty je najbližší pracovný deň, a zároveň súd (okrem iného) nepriznal žiadne účinky

elektronickému podaniu zo dňa 22.10.2015, prostredníctvom ktorého sťažovateľka zaslala

do podateľne súdu prvú písomnú správu o stave majetku a vykonaných úkonoch...

... Vo všeobecnosti platí, že nie každý správca ma zriadené sídlo v meste, ktoré

je sídlom konkurzného súdu. Bolo by neprimerané a nespravodlivé, aby lehota na podanie

písomných správ sa považovala za hmotnoprávnu, nakoľko takáto lehota by kládla

neúmerné požiadavky práve pre týchto správcov, ktorí by museli podávať na poštovú

prepravu správy predčasne, aby správa bola podaná súdu v lehote (v tomto prípade nie je

možné opomenúť, že správca nevie ovplyvniť dĺžku poštovej prepravy a v prípade, ak by

v dôsledku problému na strane pošty tá - ktorá správa nebola fyzicky podaná na súde

v lehote, správca by bol nespravodlivo krátený vo svojej odmene, a to len v dôsledku

skutočnosti, ktorú objektívne nemohol správca ovplyvniť)...

... Zároveň je potrebné podotknúť, že veľká časť správcov zasiela písomné správy

súdu prostredníctvom poštovej prepravy, pričom ak by táto lehota mala byť hmotnoprávna,

správca by bol nútený „vytvoriť časovú rezervu“, aby takto podaná správa bola doručená

súdu včas, a teda eventuálne ešte predtým ako mu bude doručená odpoveď od príslušných

inštitúcií na jeho žiadosti o poskytnutie súčinnosti, nakoľko práve tieto žiadosti slúžia ako

základný prostriedok pre správcu na zisťovanie stavu majetku úpadcu...

Je nepochybné, že dodržiavanie lehôt v konkurznom konaní má priamu súvislosť

s rýchlosťou súdneho konania, na druhej strane je však potrebné uviesť, že ak by dodržanie

lehoty zo strany súdu malo byť v konflikte so zachovaním procesných práv (vrátane

procesných práv správcu), je namieste uprednostniť zachovanie práv účastníkov konania

a konkurzného správcu pred dodržaním lehoty, ktorú súd považuje (eventuálne)

za hmotnoprávnu. Tak isto sťažovateľka má za to, že súd pri určovaní výšky odmeny vôbec

nezohľadnil jej snahu... Úpadca už v samotnom návrhu na vyhlásenie konkurzu navrhol,

aby konkurzné konanie (ktoré v danom čase ešte ani nezačalo) bolo zastavené (pre údajnú)

nemajetnosť. Práve pre sťažovateľkine odborné skúsenosti a postup s odbornou

starostlivosťou, sťažovateľka zistila, že došlo k odporovateľným úkonom, k nezaplateniu

faktúr v neprospech úpadcu, a teda, že existuje dostatočný majetok na vyhlásenie konkurzu

na majetok úpadcu.»

5. Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2016,

sťažovateľka namieta nesprávnosť jeho záverov o neprípustnosti odvolania proti

označenému rozhodnutiu okresného súdu, pričom v tejto súvislosti poukazuje na odlišnú

rozhodovaciu prax krajského súdu, ktorý v skutkovo a právne obdobnej veci (sp. zn.

, pozn.) mal posúdiť otázku prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu

o paušálnej odmene správcu do konania prvej schôdze veriteľov kladne, t. j. tak,

že odvolanie v tejto veci pripustil, pričom mal konštatovať, že „... otázku prípustnosti

odvolania proti uzneseniu o odmene správcu do konania prvej schôdze neupravuje, a preto

v zmysle ustanovenia nie je prípustné. Odvolací súd skonštatoval, že by

bolo preto nespravodlivé, aby správca nemohol podať odvolanie v prípade, ak by mu súd

odmenu nepriznal, pripadne krátil.

Odvolací súd následne konštatoval, že z tohto dôvodu je potrebné označené

ustanovenie interpretovať v zmysle všeobecnej občianskoprávnej procesnej zásady

uplatňovanej pri opravných prostriedkoch tak, že odvolanie nie je prípustné vtedy, ak súd

návrhu správcu vyhovie v celom rozsahu a prípustné je vtedy, ak súd návrhu správcu

na priznanie paušálnej odmeny nevyhovie, alebo vyhovie iba čiastočne. Výklad právneho

predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva. Medzera

v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva garantovaného

. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo

nielenže neporušoval, ale naopak, garantoval (). Takýto výklad ustanovenia §

43 v spojení s je nepochybne ústavne konformný...

Súd následne konštatoval, vzhľadom na to, že v ustanovení priznáva

právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o výške odmeny predbežnému správcovi,

neexistuje žiadny logický dôvod pre takú právnu úpravu, podľa ktorej ta istá osoba môže

podať odvolanie proti rozhodnutiu o odmene za výkon funkcie predbežného správcu

a v ďalšom štádiu konania, teda od vyhlásenia konkurzu do konania prvej schôdze

veriteľov, už odvolanie proti rozhodnutiu o odmene podať nemôže. Preto sa v prospech

práva podať odvolanie možno dovolávať aj analógie legis.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie proti uzneseniu

súdu prvého stupňa správcu o krátení jeho odmeny je prípustné

Sťažovateľka má za to, že vyššie uvedených záverov vyplývajúcich z teórie

konkurzného práva a praxe odvolacích súdov, si bol vedomý aj Okresný súd Trenčín, ktorý

v odôvodnení poučenia uznesenia o krátení odmeny sťažovateľky uviedol, že voči tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie.“.

6. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR,

a základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa SR uznesením

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2016 sp. zn.: a uznesením

Okresného súdu Trenčín zo dňa 03.05.2016 sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dna 07.06.2016 sp. zn.:

a uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 03.05.2016 sp. zn. sa zrušuje

a vec sa Okresnému súdu Trenčín vracia na ďalšia konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke

vo výške 1 000,- eur (slovom: tisíc eur) na účet sťažovateľky.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dni

od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“

Sťažovateľka navrhla alternatívny petit v jeho bode 2 takto:

„2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.06.2016 sp. zn.:

sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšia konanie.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

10. V súvislosti so zistením, či bola zachovaná lehota na podanie sťažnosti

sťažovateľkou na začatie konania podľa o porušení jej základných

práv a slobôd aj v príčinnej súvislosti s ňou napádaným uznesením okresného súdu

sp. zn. z 3. mája 2016, ústavný súd podrobil testu ústavnosti najprv

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2016, v ktorom sa krajský

súd odmietol zaoberať vecným prieskumom označeného uznesenia okresného súdu, a to

z dôvodu jeho záveru, že napriek poučeniu o prípustnosti opravného prostriedku (odvolania)

obsiahnutom v tomto rozhodnutí okresného súdu tento opravný prostriedok proti

rozhodnutiu okresného súdu v skutočnosti prípustný nebol.

11. V súvislosti s uznesením krajského súdu ústavný súd vzhľadom na svoju

doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

12. Krajský súd napádané uznesenie sp. zn. zo 7. júna 2016

v podstatnej časti takto odôvodnil:

„Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolaní... preskúmal odvolanie podľa § 218

, bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie

je potrebné odmietnuť z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie

je prípustné.

Podľa súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti

uzneseniu vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní

o oddlžení, je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje zákon. Dovolanie ani mimoriadne

dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné...

V predmetnej veci bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu súdu o nepriznaní zvyšku

paušálnej odmeny správcovi konkurznej podstaty v právnej veci vedenej na súde prvého

stupňa pod sp. zn. . Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa zákon

nepripúšťa podanie odvolania, keďže možnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu súdu,

výslovne neustanovuje a odvolací súd nezistil žiaden z dôvodov pre vyslovenie prípustnosti

podaného odvolania titulom porušenia základných práv a slobôd.

S poukazom na dôvody odvolania, odvolací súd konštatuje, že neboli splnene

podmienky pre vyslovenie prípustnosti odvolania, ako aj poukazuje na skutočnosť,

že povinnosť predložiť správy súdu vyplývajú z ust. § 12 ods. 5 Vyhlášky MS SR č. 665/2005

a rovnopis zoznamu pohľadávok mal byť súdu doručený najneskôr 5 dní pred konaním prvej

schôdze veriteľov, ktorá sa konala dňa 07.01.2016 v zmysle , a preto

nemôže sa odvolací súd prikloniť k žiadnemu z dôvodov, ktoré by zakladali vyslovenie

prípustnosti odvolania titulom porušenia základných práv dotknutého účastníka,

v posudzovanej právnej veci správcu konkurznej podstaty.

Na základe uvedených skutočností a s poukazom na zákonné ustanovenia, keďže

odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, odvolací súd

odvolanie správcu konkurznej podstaty odmietol a nemohol prihliadnuť k dôvodom

uvedeným v tomto odvolaní.“

13. Argumentácia sťažovateľky o ňou tvrdenej neústavnosti citovaných záverov

krajského súdu o neprípustnosti odvolania proti rozhodnutiu o nepriznaní (alebo krátení)

paušálnej odmeny ustanovenému správcovi za jeho činnosť za obdobie do konania prvej

schôdze veriteľov podľa § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v spojení s § 198

ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je založená na dovolávaní sa analógie legis,

a to konkrétne analogickej aplikácie § 21 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

podľa ktorého proti rozhodnutiu o priznaní odmeny predbežnému správcovi za jeho činnosť

v období po konaní prvej schôdze veriteľov odvolanie je prípustné, pričom v tomto smere

sťažovateľka svoju argumentáciu podporuje odvolaním sa na obdobné rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. .

14. V uvedenej súvislosti sa žiada podotknúť, že konkurzné konanie, ktorého cieľom

je čo najrýchlejšie uspokojiť záujmy veriteľov úpadcu, je vybudované na striktných

zákonných pravidlách v záujme čo najefektívnejšieho dosiahnutia tohto cieľa, pričom

zákonodarca jedno z týchto pravidiel zhmotnil v § 198 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, podľa druhej vety ktorého „Proti uzneseniu vydanom v konkurznom

konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné,

len ak to ustanovuje tento zákon“, pričom v tejto súvislosti ustanovenie § 21 ods. 3 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii na rozdiel od ustanovenia § 43 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii proti uzneseniu o odmene predbežného správcu za jeho činnosť v období

po konaní prvej schôdze veriteľov odvolanie vyslovene pripúšťa. Vzhľadom na skutočnosť,

že zákonodarca túto svoju vôľu prípustnosti odvolania explicitne nevyjadril aj v ustanovení

§ 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nemožno závery krajského súdu

v kontexte s § 198 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii považovať za svojvoľné

a odporujúce zmyslu a podstate aplikovaných právnych noriem, tobôž, ak podstata,

resp. zákonný mechanizmus priznávania odmeny správcovi podľa § 21 ods. 3 a § 43

ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je vybudovaná na absolútne odlišných

princípoch. Zatiaľ čo odmena správcu priznaná na jeho návrh za činnosť v období

do konania prvej schôdze veriteľov je konštituovaná na princípe zákonnosti (t. j. odmena

za dodržiavanie zákona, pánom nad dodržiavaním ktorého je súd), a teda je priznávaná

v podobe paušálnej odmeny (t. j. takej, ktorá nezohľadňuje špecifiká, individualitu

a náročnosť tohto-ktorého konkrétneho konkurzného konania, a teda nezávisí

od kvalitatívnej náročnosti a kvantitatívneho rozsahu činnosti správcu v tom-ktorom

konkurznom konaní, ale bez ohľadu na tieto atribúty je priznávaná paušálne), ktorú správca

nie je z tohto dôvodu povinný vyčísľovať, pretože v zmysle § 43 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii jej „... výšku určí súd...“, a to s prihliadnutím na plnenie zákonných

povinnosti správcom, tak na strane druhej nárok na odmenu správcu a na úhradu

preukázaných výdavkov za jeho činnosť v období po konaní prvej schôdze veriteľov podľa

§ 21 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je konštituovaný na princípe zásluhovosti

(t. j. ich suma sa odvíja od kvalitatívneho a kvantitatívneho rozsahu činnosti správcu, resp.

od rozsahu ním v konkurze speňaženého majetku podstaty), pričom rozsah svojej činnosti,

resp. rozsah v konkurze speňaženého majetku správca preukazuje a na tomto podklade súd

uznesením rozhoduje o schválení tejto správcom vyčíslenej odmeny a preukázaných

výdavkov.

15. Vzhľadom na uvedenú rozdielnosť zákonných princípov konštituovania inštitútu

odmeny správcu za jeho činnosť v období pred a v období po konaní prvej schôdze

veriteľov je pochopiteľný aj zámer zákonodarcu kreovať inštitút odvolania iba v prípade

odmeny, priznanie ktorej závisí od posúdenia premenných ukazovateľov nezávislých

(činnosť správcu) od rigorózne dozornej činnosti konkurzného súdu nad nekompromisnou

zákonnosťou (nepripúšťajúcu vybočenie) konkurzného konania. Na uvedenom nič nemení

ani existujúce odlišné rozhodnutie krajského súdu, ktorého sa sťažovateľka argumentačne

dovoláva a ktoré nebolo dosiaľ podrobené testu ústavnosti v konaní pred ústavným súdom.

16. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd v tejto časti (vo vzťahu k napádanému

rozhodnutiu krajského súdu) sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú

( ), pretože závery krajského súdu v napadnutom

uznesení nemožno považovať za ústavné neudržateľné.

17. Keďže sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu bola odmietnutá

ako zjavne neopodstatnená z dôvodu ústavnej udržateľnosti jeho záverov o neprípustnosti

odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu vo veci paušálnej odmeny správcu za jeho

činnosť do konania prvej schôdze veriteľov, a teda ústavný súd by v tomto prípade mohol

odmietnuť ako oneskorenú sťažnosť sťažovateľky aj vo vzťahu k ňou napádanému

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 3. mája 2016, ktorým bolo v prvom stupni

rozhodnuté o tejto paušálnej odmene sťažovateľky ako správkyne, avšak ústavný súd najmä

s prihliadnutím, že sťažovateľka napriek neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu

toto podala iba z dôvodu nesprávneho poučenia okresného súdu v tomto uznesení

o prípustnosti tohto opravného prostriedku, ako aj s prihliadnutím na záujem vyhnúť

sa prísne formalistickej koncepcii pri poskytovaní ústavnoprávnej ochrany namietaným

právam a v záujme zachovania materiálneho prístupu k poskytovaniu ústavnej ochrany

základným právam a slobodám, ústavný súd preskúmal aj toto označené rozhodnutie

okresného súdu.

18. Okresný súd svoje uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:

«Podľa veta prvá o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák.

č. ) správca má za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok

na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze

veriteľov...

V zmysle § 12 ods. 2 písm. c) vyhl. č. 665/2005 Z. z, ktorou sa vykonávajú niektoré

ustanovenia o konkurze a vyrovnaní a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhl. č. ) za výkon funkcie

do konania prvej schôdze veriteľov v iných veciach patrí správcovi paušálna odmena

v sume 6.638,78 eura, ak hodnota majetku uvedená v súpise majetku podstát (ďalej len

„súpisová hodnota majetku“) zapísaného do súpisu majetku podstát (ďalej len „súpis“) bez

poznámky v čase konania prvej schôdze veriteľov presahuje 99 581,76 eura.

Podľa vyhl. č. ak správca počas konkurzu do konania

prvej schôdze veriteľov porušil svoje povinnosti, jeho paušálna odmena sa podľa závažnosti

porušenia povinnosti primerane znižuje, prípadne mu vôbec nepatrí.

Podľa súd počas konkurzného konania vykonáva dohľad

nad činnosťou správcu. Súd je pri výkone dohľadu oprávnený požadovať od správcu

vysvetlenia alebo správy o priebehu konkurzného konania, ktoré je správca povinný súdu

v určenej lehote poskytnúť.

Podľa prvá veta najneskôr päť dní pred konaním

prvej schôdze veriteľov správca doručí jeden rovnopis zoznamu pohľadávok na súd.

Podľa vyhl. č. ak správca do 15 dní od ustanovenia

do funkcie nepodá súdu podrobnú písomnú správu o stave zisťovania a zabezpečovania

majetku úpadcu a vykonaných úkonoch, najmä o stave súpisu a zoznamu pohľadávok, jeho

paušálna odmena sa znižuje o 25% zo základnej sumy. Ak správca nepodá súdu druhú

podrobnú správu o týchto skutočnostiach do 35 dní od ustanovenia do funkcie, jeho

paušálna odmena sa znižuje o 25% zo základnej sumy. Ak správca nepodá súdu tretiu

podrobnú správu o týchto skutočnostiach do 50 dní od ustanovenia do funkcie, jeho

paušálna odmena sa znižuje o 25% zo základnej sumy. Ak správca nepodá súdu štvrtú

podrobnú správu o týchto skutočnostiach najneskôr 5 dní pred konaním prvej schôdze

veriteľov, jeho paušálna odmena sa znižuje o 25% zo základnej sumy. Ak pred konaním

prvej schôdze veriteľov došlo k výmene správcu alebo k skráteniu lehôt, pri znížení

paušálnej odmeny správcu sa na to prihliadne tak, aby správcovi riadne vykonávajúcemu

funkciu pred konaním prvej schôdze veriteľov nebola podľa tohto ustanovenia

neodôvodnene znížená jeho paušálna odmena.

Podľa lehota je zachovaná, ak je podanie doručené

najneskôr posledný deň lehoty tomu, komu je podanie určené; to neplatí, ak ide o lehotu

na podanie odvolania.

Z uvedených ustanovení jednoznačne vyplýva, že lehota na predloženie jednotlivých

sprav o stave zisťovania majetku a zabezpečovania majetku úpadcu a vykonaných úkonoch,

je hmotnoprávnou lehotou, ktorej nedodržanie (t.j. ak správca nedoručí súdu predmetné

správy do uplynutia ustanovených lehôt, teda nestačí podať správu na poštovú prepravu)

je sankcionované tým, že paušálna odmena predbežného správcu sa v súlade s § 12

ods. 5 vyhl. č. kráti.

Súd priznal správcovi paušálnu odmenu na základe jej návrhu doručenému

tunajšiemu súdu dna 07.01.2016. Výšku odmeny súd určil podľa § 12 ods. 2 písm. c) vyhl.

č. , podľa ktorého by správcovi patrila paušálna odmena v sume

6 638,78 eura. Súd v súlade s ust. , vyhl. č. znížil správcovi

odmenu o 75% zo základnej sumy, t.j. o 4 979,085 eura z dôvodu, že správca nepodal súdu

prvú, druhú a štvrtú písomnú správu v lehotách určených uznesením č. k. -123

zo dňa 30.09.2015 a zároveň najneskôr päť dní pred konaním prvej schôdze veriteľov

nedoručil jeden rovnopis zoznamu pohľadávok na súd. Správca bol ustanovený do funkcie

dňa 07.10.2015. Prvá písomná správa mala byť súdu podaná do 15 dní od ustanovenia

do funkcie, teda do 22.10.2016, pričom bola doručená súdu až dňa 26.10.2015. Druhá

písomná správa mala byť podaná súdu do 35 dní od ustanovenia do funkcie, teda

do 11.11.2015, pričom bola súdu doručená dňa 12.11.2015. Štvrtá písomná správa mala

byť súdu doručená najneskôr 5 dní pred konaním 1. schôdze veriteľov (ktorá sa konala dňa

07.01.2016), teda najneskôr do 02.01.2016, pričom táto bola doručená súdu dňa

04.01.2016, t.j. 3 dni pred konaním prvej schôdze veriteľov. Rovnopis zoznamu pohľadávok

mal byť súdu doručený najneskôr 5 dní pred konaním 1. schôdze veriteľov (ktorá sa konala

dňa 07.01.2016), teda najneskôr do 02.01.2016, pričom tento bol doručený súdu dňa

04.01.2016, t.j. 3 dni pred konaním prvej schôdze veriteľov. Z uvedených dôvodov bola

paušálna odmena správcu podľa § 12 ods. 3, 5 vyhl. č. 655/2005 Z. z znížená za všetky

porušenia spolu o 75%, t.j. o 4979,085 eura, čo považuje za primerané, vzhľadom

na závažnosť a význam porušených povinností. Súd priznal správcovi odmenu vo výške

1 659,70 eura a vo zvyšnej časti súd návrh správcu zamietol.»

19. Z citovaného vyplýva, že okresný súd sa pri svojom rozhodnutí dôsledne

spravoval citovanými ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii, z ktorých

explicitne vyplýva, že správca pri plnení si svojich povinností predkladať správy

konkurznému súdu o svojej činnosti v období do konania prvej schôdze veriteľov

je povinný tieto správy v stanovených lehotách určených na dni konkurznému súdu nielen

zaslať, ale aj predložiť, t. j. v zmysle interpretačného pravidla vyjadreného v § 203a

ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii tieto správy musia byť v týchto lehotách

konkurznému súdu aj doručené. Uvedené nepochybne vyplýva aj z uznesenia okresného

súdu č. k. -123 z 30. septembra 2015, ktorým okresný súd ustanovil

sťažovateľku v označenom konkurznom konaní za správkyňu a súčasne ju poučil

o povinnosti predkladať mu správy o svojej činnosti, pričom z tohto uznesenia vyplýva,

že sťažovateľka bola povinná v týchto lehotách správy okresnému súdu „... vypracovať

a predložiť...“. Vzhľadom na uvedené je bez právneho významu polemika sťažovateľky

o zákonitostiach pri počítaní lehôt, keďže zákon o konkurze a reštrukturalizácii exemplárne

ustanovuje interpretačné pravidlo, podľa ktorého sú lehoty na predkladanie správ o činnosti

správcu lehotami hmotnoprávnymi, navyše je nutné podotknúť, že princíp počítania lehoty,

ktorej koniec pripadne na sobotu, nedeľu alebo na sviatok, sa v zmysle v rozhodnom čase

účinného v znení neskorších

predpisov uplatňuje pri lehotách určených podľa týždňov, mesiacov alebo rokov, a nie

podľa dní, tak ako to je v danom prípade (§ 12 ods. 5 vyhlášky), kedy lehoty na

predkladanie správ správcom sú určené na dni.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

21. Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý

napadnuté uznesenie okresného súdu nepovažuje za vnútorne rozporné a odporujúce účelu

a zmyslu aplikovaných právnych noriem, preto sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľke primeraného

finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia jej

práv alebo slobôd ( prvá veta ), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti

už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2017