Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 102/2017
PDF · 171.64 KB
No categories available
II. ÚS 102/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Procházkom, Lakšárska
Nová Ves 403, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 196/2014 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
26 Co 64/2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 196/2014 (ďalej aj „napadnuté
konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Co 64/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
doručeným okresnému súdu 15. februára 2001 domáhal, aby okresný súd udelil súhlas za
členskú schôdzu (ďalej len
„odporca“) na prijatie sťažovateľa za člena odporcu.
V predmetnej veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 121/2008-60
z 24. februára 2010 tak, že sťažovateľom požadovaný súhlas udelil. Rozsudok okresného
súdu potvrdil krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 122/2010-88 z 25. januára 2011.
Vo veci rozhodoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn.
4 M Cdo 2/2012 z 25. júna 2014 zrušil rozsudok krajského súdu z 25. januára 2011
a rozsudok okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd po vrátení veci zistil, že rozhodnutím členskej schôdze odporcu došlo
k jeho zániku (dobrovoľným rozpustením, pozn.) a následnej likvidácii. Z vyjadrenia
Okresného úradu Trnava, pozemkového a lesného odboru okresný súd zistil,
že rozhodnutím členskej schôdze odporcu zo 17. mája 2014 došlo k zániku uvedenej
poľovníckej organizácie.
Na základe týchto skutočností okresný súd rozhodol uznesením č. k. 18 C 196/2014-
30 z 15. januára 2015 tak, že konanie zastavil.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 26 Co 64/2015-39 z 30. októbra 2015 tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sťažnosti uvádza:
«Sťažovateľ je v súdnom konaní, ktoré trvá od podanie návrhu na začatie konania
dňa 07. 02. 2001 kedy bola podaná žaloba na Okresný súd v Trnave pre porušovanie
zákona NR SR č. 99/93 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve
v znení neskorších predpisov a ustanovení, nakoľko
(ďalej len POS) nerešpektovali žiadosť sťažovateľa o prednostné prijatie
za člena POS...
Na prvý pohľad podľa názoru sťažovateľa jednoduché ustanovenie zákona, ktoré
si dokáže vysvetliť každý, práve opak je pravdou, interpretáciami a odbornými výkladmi ako
to nazvali, robili obštrukcie a problémy a napriek zákonnej formulácii orgány nielen štátnej
správy, ale hlavne súdov okresných, krajských, Najvyššieho súdu SR a vtedajšej Generálnej
prokuratúry (odb. článok Doc. JUdr. Ľ. Lehošták CSc. je v súdnom spise)...
Medzi osobou sťažovateľa a „ “
(POS), prebiehal súdny spor ktorý trvá už viac než 14 rokov, ktorého výsledkom bolo
v rámci odvolania POS rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 122/2014, ktorým
potvrdil rozsudok Okresného súdu v Trnave č. k. 18 C 122/2008, ktorým OS v Trnave
potvrdil členstvo sťažovateľa v POS.
Vzhľadom na dlhoročné prieťahy v súdnom konaní POS dňa 27. 05. 2014 oznámil
OÚ v Trnave pozemkovému a lesnému odboru zrušenie spoločnosti likvidáciou. Následne
OÚ v Trnave pozemkový a lesný odbor dňa 03. 12. 2014 zaslal listinné materiály
z oznámenia o likvidácii POS, Okresnému súdu v Trnave...
Okresný súd v Trnave, vyzval v súvislosti s likvidáciou POS, dňa 08. 12. 2014,
či sťažovateľ trvá na podanom návrhu súdneho sporu v konaní č. 18 C/196/2014. Dňa
19. 12. 2014 oznámil sťažovateľ OS v Trnave, že trvá na podanom návrhu aj napriek tomu
ako uvádzal OS v Trnave, že došlo k zániku odporcu − POS. Sťažovateľ má za to,
že likvidácia POS bola uskutočnená nie v súlade so zákonom, úmyselne a účelovo, z toho
dôvodu požiadal orgány štátnej správy riadiace poľovníctvo ako aj orgány činné v trestnom
konaní o preskúmanie zákonnosti zrušenia spoločnosti POS likvidáciou.
Krajský súd v Trnave následne vydal Uznesenie č. k 26 Co/64/2015-39, zo dňa
30. 10. 201, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa, že trvá na podanom návrhu. Sťažovateľ
berie uznesenie Krajského súdu v Trnave ako uznesenie vydané predčasne, nakoľko
preskúmanie likvidácie POS orgánmi činnými v trestnom konaní nie je ešte ukončená,
ako aj vzhľadom na dlhoročné prieťahy súdov ako aj orgánov Štátnej správy a ich
nečinnosťou došlo v konaniach, k zbytočným prieťahom...
Ad 1) Predmetom konania pred okresným súdom je Návrh na začatie konania
o udelenie súhlasu k prijatiu za člena, zo dňa 07. 02. 2001
Návrhy tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, a preto ich z právneho hľadiska nemožno považovať za zložité pričom namietané
konanie zložité nie je ani po skutkovej stránke.
Ad 2) Správanie sa sťažovateľa v danom konaní neprispelo k prieťahom vo veci.
Od začiatku komunikácie s okresným a krajským súdom je sťažovateľ ústretový, zúčastnil
sa nariadených termínov pojednávania, reagoval včas na výzvy okresného a krajského
súdu, podal viac krát a opakovane sťažnosť na Okresný súd Trnava na prieťahy ako aj
nečinnosť v konaní, ktorým sa domáhal ich odstránenia.
Ad 3) Sťažovateľ je názoru, že Okresný ako aj Krajský súd v Trnava v danej veci
vykonával veľa neefektívnych úkonov o čom svedčí predložený prehľad časovej postupnosti
okresným súdom vykonávaných úkonov (viď časový priebeh úkonov) resp. nevykonal žiadne
úkony bez podnetu sťažovateľa.
Aj napriek odpovede predsedníčky Krajského súdu v Trnave (Upovedomenie
o vybavení podania, KS v Trnave, zo dňa 20. 01. 2011) na podanú sťažnosť, v ktorej
skonštatovala jej dôvodnosť a za spôsobené prieťahy vo veci sa sťažovateľovi
ospravedlnila, čím potvrdila iba neefektívne úkony súdov a nie primeranú lehotu na
prejednanie veci, čo napomohlo následne POS vstúpiť do úmyselnej a účelovej likvidácie
Pretože namietané konanie je do súčasnej doby právoplatne skončené, podľa
sťažovateľa niet iného súdu, ktorý by chránil jeho základné právo alebo slobodu...»
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu ako aj Krajského súdu v Trnave
v konaní vedenom pod sp. zn.: č. k. 18 C/196/2014-30, č. k. 26 Co/64/2015-39 porušené
bolo
(Sťažovateľovi)... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 33.000,00 eur..., ktoré
je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia
(Sťažovateľovi)... priznáva úhradu trov konania v celkovej sume 220 eur... na účet
jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
takto:
«Sťažovateľov spor trvá od roku 2001... Vzhľadom na uvedené prieťahy v konaní ako
aj z časového hľadiska, sťažovateľ vynaložil na riešenie veci vela vlasnej energie, úsilia,
financií na právne zastupovanie, náklady na dopravu, ako aj ostane náklady vo veci,
čo malo v konečnom dôsledku vplyv i na jeho ďalší zdravotný stav, keď mu bol v roku 2010
vzhľadom i na jeho zhoršený zdravotný stav pridelený „Preukaz fyzickej osoby ZŤPS“.
Z toho dôvodu sťažovateľ požaduje a domáha sa priznania odškodnenia.
Pretože sťažovateľovi vzhľadom aj na jeho zhoršujúci zdravotný stav vznikli
a vznikajú vážne škody konaním žalovaného a nečinnosťou súdu sa celá vec predĺžila, čím
sa predĺžila aj jeho právna neistota v ktorej sa dlhodobo nachádza, je ním uplatnený nárok
primeraného finančného zadosťučinenia plne odôvodnený.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj
vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom predbežného prerokovania sťažnosti
je preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného
súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu v napadnutom konaní malo dôjsť
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd rozhodol uznesením č. k.
18 C 196/2014-30 z 15. januára 2015, ktorým napadnuté konanie zastavil. Proti tomuto
uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
26 Co 64/2015-39 z 30. októbra 2015 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Uznesenie
okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
14. decembra 2015. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského súdu v napadnutom konaní
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. februára 2016, t. j. v čase, keď napadnuté
konania boli právoplatne skončené. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že
k namietanému porušovaniu v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru v čase
podania sťažnosti postupom okresného súdu v napadnutom konaní a postupom krajského
súdu v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať, a preto sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2017