Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 94/2017
PDF · 120.54 KB
No categories available
III. ÚS 94/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, pre namietané
porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresnej prokuratúry Košice I č. k. 1 Pn 741/16/8802-8 zo 7. novembra
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej
prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 741/16/8802-8
zo 7. novembra 2016 (ďalej len „uznesenie okresnej prokuratúry“).
Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol, že 12. júla 2016 podal na okresnej
prokuratúre oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu (ďalej len
„oznámenie“). O jeho oznámení rozhodol vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície (ďalej len „OR PZ v Košiciach“) uznesením
ČVS: ORP-1861/5-VYS-KE-2016 z 23. septembra 2016 tak, že vec podozrenia zo zločinu
podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona odmietol, pretože nebol daný
dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením okresnej
prokuratúry zamietnutá ako nedôvodná.
Sťažovateľ je toho názoru, že postup OR PZ v Košiciach, ako aj postup okresnej
prokuratúry je nezákonný. Sťažovateľ poukázal na to, že pre začatie trestného stíhania je
postačujúce, aby bolo spáchanie trestného činu pravdepodobné, a nie je potrebné, aby sa
dosiahla miera preukázania jednotlivých skutočností hraničiaca s istotou, pretože táto má
byť výsledkom až dovŕšeného trestného stíhania v prípade podania obžaloby voči
páchateľovi. Sťažovateľ poukazuje na to, že zo strany OR PZ v Košiciach, ako aj zo strany
okresnej prokuratúry došlo k odmietnutiu jeho oznámenia bez riadneho prešetrenia
skutočností, ktoré nasvedčovali spáchaniu trestného činu, preto namietané uznesenie
považuje za predčasné, čím došlo k zásahu do jeho základného práva na poskytnutie
ochrany prostredníctvom trestného konania.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:
„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
uznesením Okresnej prokuratúry Košice I č. k. 1 Pn 741/16/8802-8 z 07.11. 2016 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I
č. k. 1 Pn 741/16/8802-8 zo dňa 07.11.2016 a vracia vec Okresnej prokuratúre Košice I
na ďalšie konanie.
Okresná prokuratúra Košice I je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy tohto
konania...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so sťažnostnými námietkami sťažovateľa považoval
za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že
právo fyzickej alebo právnickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe
na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa
druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo
slobôd (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06, III. ÚS 278/06).
Ústavný súd nespochybňuje, že po podaní trestných oznámení sťažovateľovi vznikli
práva na ochranu vyplývajúce mu zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Hoci podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu mu z tejto ochrany
nevyplývalo subjektívne právo na trestné stíhanie iného – osoby označenej v trestnom
oznámení, bol oprávnený, aby orgány činné v trestnom konaní venovali jeho trestnému
oznámeniu riadnu pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam.
Orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenia oznamovateľa
trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o nich. Z listinných dôkazov predložených
sťažovateľom vyplýva, že vo veci sťažovateľa sa tak aj stalo.
Z uznesenia okresnej prokuratúry vyplýva, že sa prokurátor okresnej prokuratúry
sťažnosťou sťažovateľa riadne zaoberal a rozhodol o nej, pričom jeho právny názor je podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný, a preto ním nemohlo dôjsť
k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd v tejto súvislosti aj v nadväznosti na svoju konštantnú judikatúru
zdôrazňuje, že ak orgány činné v trestnom konaní v danom prípade po zvážení všetkých
okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom oznámenia
sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Nikto totiž nemá
právny nárok a už tobôž nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu, v prípade
sťažovateľa oznámeniu, bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov
činných v trestnom konaní, nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom
stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať
v konaní, príp. nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ
ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho
oznámeniami či sťažnosťami kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to,
aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. II. ÚS 88/99). Sťažovateľom
podanému oznámeniu a sťažnosti bola venovaná náležitá pozornosť.
Tieto skutočnosti viedli ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2017