Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 150/2017
PDF · 203.11 KB
No categories available
III. ÚS 150/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho
združenia, Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20,
Košice, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia (Aarhuský dohovor) uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa
sp. zn. Pv 124/16/7710 zo 4. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianskeho združenia, o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2016 doručená faxom a doplnená osobným podaním došlým 8. septembra 2016 sťažnosť
Lesoochranárskeho združenia VLK, občianskeho združenia (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe
k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti
v záležitostiach životného prostredia (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej
republiky č. 43/2006 Z. z.) (ďalej len „Aarhuský dohovor“) uznesením prokurátora
Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa (ďalej len „prokurátor“) sp. zn. Pv 124/16/7710
zo 4. júla 2016.
2. Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ 21. januára 2016 adresoval
Prezídiu Policajného zboru (ďalej len „prezídium“) trestné oznámenie, v ktorom oznámil,
že zrejme došlo k porušeniu zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov a trestnému činu porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa
§ 305 ods. 2 Trestného zákona tým, že 1. novembra 2015 bol v národnej prírodnej rezervácii
Čergovský Minčol s 5. stupňom ochrany prírody zaznamenaný pohyb dvoch motorových
vozidiel – štvorkoliek, o čom sťažovateľ predložil fotodokumentáciu. Oznámenie bolo
postúpené na vybavenie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Stará Ľubovňa,
obvodnému oddeleniu Ľubotín (ďalej len „okresné riaditeľstvo“), ktoré ho uznesením
č. ORP-79/LU-SL-2016 zo 17. marca 2016 odovzdalo na prejednanie priestupku.
Na sťažnosť podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku ho prokurátor uznesením sp. zn.
1 Pn 58/16/7710 z 23. marca 2016 ako nezákonné zrušil z dôvodu nedostatočne zisteného
skutkového stavu. Okresným riaditeľstvom uznesením sp. zn. ČVS: ORP-79/LU-SL-2016
z 25. marca 2016 bolo začaté trestné stíhanie pre prečin porušovania ochrany rastlín
a živočíchov podľa § 305 ods. 2 Trestného zákona. Následne, po doplnení dokazovania
výsluchom svedkov, ako i na základe doplneného oznámenia sťažovateľa uznesením sp. zn.
ČVS: ORP-79/LU- SL-2016 z 25. mája 2016 vec postúpil Okresnému úradu Stará Ľubovňa,
odboru starostlivosti o životné prostredie, pretože dospel k záveru, že výsledky skráteného
vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť
priestupkom. Proti tonuto uzneseniu sťažovateľ opäť podal sťažnosť podľa § 185 ods. 2
Trestného poriadku, o ktorej prokurátor rozhodol uznesením sp. zn. Pv 124/16/7710
zo 4. júla 2016 tak, že ju ako podanú neoprávnenou osobou (§ 214 ods. 1 Trestného
poriadku) zamietol.
3. Sťažovateľ je toho názoru, že označeným uznesením prokurátora došlo
k porušeniu jeho práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom
orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a práva napadnúť úkony a opomenutia súkromných osôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného
prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pretože sťažovateľovi „nepriznal
oprávnenie svojim opravným prostriedkom - sťažnosťou sa domôcť preskúmania vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia“, hoci sťažovateľ spĺňa definíciu zainteresovanej
verejnosti uvedenej v čl. 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru. S poukazom na čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru a § 46 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku a jeho porovnaním
s definíciou zainteresovanej verejnosti podľa čl. 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru dospel
sťažovateľ k záveru, že „ako verejnosť, ktorá môže byť ovplyvnená rozhodovacím procesom
týkajúcim sa životného prostredia“ (čl. 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru) je súčasne osobou,
„ktorej práva zákonom chránené boli trestným činom, o ktorom sa vedie trestné konanie,
porušené “, a preto nevidel dôvod na jeho vylúčenie z postavenia poškodeného v trestnom
konaní. Ďalej sťažovateľ uviedol, že „Územie, na ktorom malo dôjsť k spáchaniu trestného
činu podľa § 305 ods. 2 Tr. zák. je súčasťou Chráneného vtáčieho územia Čergov, ktoré
bolo vyhlásené vyhláškou č. 28/2011 Z. z. na účel zabezpečenia priaznivého stavu biotopov
druhov vtákov európskeho významu a biotopov sťahovavých druhov vtákov sovy
dlhochvostej, muchárika bielokrkého, muchárika červenohrdlého, jariabka hôrneho, penice
jarabej, ďatľa bielochrbtého, ďatľa čierneho, chriašteľa poľného, žlny sivej, kuvika
vrabčieho, ďatľa trojprstého, kuvika kapcavého, lelka lesného, orla krikľavého, rybárika
riečneho, včelára lesného, bociana čierneho, tetrova hôľniaka, orla skalného, muchára
sivého, pŕhľaviara čiernohlavého, krutihlava hnedého, žltochvosta lesného a prepelice
poľnej a zabezpečenia podmienok ich prežitia a rozmnožovania“. Označeným uznesením
prokurátora sa sťažovateľ cíti vylúčený z uplatňovania práv poškodeného v prípravnom
konaní. S poukazom na čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru zdôraznil, že hoci „právomoc
v oblasti životného prostredia sa delí medzi Európsku úniu a členské štáty, pokiaľ ide
o výklad práva Európskej únie, ktorým Aarhuský dohovor nepochybne je, už v rozhodnutí
Súdneho dvora Európskej únie - Veľkej komory vo veci C - 240/09, v rozsudku zo dňa 8. 3.
2011 bolo skonštatované, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vykladať ustanovenia
čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže Únia uplatnila svoju právomoc a prijala Smernicu
Rady 92/43/EHS (Smernica o biotopoch)“. Sťažovateľ je toho názoru, že citovaný rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C-240/09 z 8. marca 2011
je aplikovateľný aj nad rámec správneho konania a vyplýva z neho možnosť sťažovateľa
„napadnúť úkony a opomenutia súkromných osôb posudzovaná z iných hľadísk, osobitne
za situácie, keď slovenský právny poriadok sťažovateľovi ako zainteresovanej verejnosti,
nedáva inú možnosť napadnutia nezákonnosti úkonov súkromných osôb v súdnom konaní“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a prijal takýto nález:
„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd,
- napadnúť úkony a opomenutia súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru.
bolo uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa sp. zn.
Pv 124/16/7710 zo dňa 4. 7. 2016, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnej prokuratúre Stará Ľubovňa
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie prokurátora Okresnej
prokuratúry Stará Ľubovňa sp. zn. Pv 124/16/7710 zo dňa 4. 7. 2016 a vracia vec
prokurátorovi Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté
procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov
a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej
vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
13. Podľa § 46 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo
trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo
boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05, III. ÚS 74/07).
15. Aarhuský dohovor stojí na troch pilieroch: práve verejnosti na prístup
k informáciám o životnom prostredí, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
verejnosti k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Pokiaľ prvé dva piliere
smerujú k informovanosti verejnosti o stave životného prostredia na všeobecnej úrovni
(1. pilier) a na úrovni všeobecno-právne záväznej (2. pilier), tretí pilier Aarhuského
dohovoru sa týka prístupu verejnosti k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.
Vytvára garancie toho, aby každý, koho environmentálne práva boli porušené, mal možnosť
spravodlivého posúdenia nezávislými orgánmi. Prístup k spravodlivosti sa nechápe iba
vo vzťahu k prvým dvom pilierom, ale zasahuje aj nad ich rámec.
16. Ako z petitu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenia práva
na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní
a opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej
národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť uznesením prokurátora sp. zn. Pv 124/16/7710 zo 4. júla 2016.
17. Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu uvedených jeho práv došlo
z dôvodu, že prokurátor nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v otázke postavenia
sťažovateľa v prípravnom trestnom konaní v súlade s požiadavkami Aarhuského dohovoru,
resp. rozhodnutia Súdneho dvora vo veci C-240/09, ktoré sa síce primárne vzťahuje
na postavenie občianskeho združenia s predmetom činnosti ochrana prírody a životného
prostredia v správnom konaní (a nadväzujúcom konaní pred súdom v správnom súdnictve),
avšak nevidí dôvod, prečo by jeho aplikácia nemala vplyv aj na iné druhy konaní týkajúcich
sa práva na životné prostredie a informácie o ňom.
18. Z označeného uznesenia prokurátora vyplýva, že tento preskúmal na základe
podanej sťažnosti napadnuté uznesenie a zistil, že sťažnosť nebola podaná osobou na to
v zmysle § 214 ods. 4 Trestného poriadku oprávnenou. Sťažnosť proti uzneseniu
o postúpení veci je oprávnený podať len poškodený, resp. obvinený, „pričom nemožno
sťažovateľa - oznamovateľa považovať za osobu oprávnenú na podanie sťažností, aj
napriek tomu, že je osobou oprávnenou na doručenie uznesenia o postúpení veci na
prejedania priestupku“. Súčasne prokurátor skonštatoval, že „v danom prípade je osobou
oprávnenou na podanie sťažnosti len poškodený, ktorým je Slovenská republika zastúpená
Okresným úradom v Starej Ľubovni, Odborom starostlivosti o životné prostredie“.
19. Sťažovateľ vyvodil paralelu medzi definíciou pojmu zainteresovaná verejnosť,
ktorou v zmysle čl. 2 ods. 5 Aarhuského dohovoru je verejnosť, ktorá môže byť ovplyvnená
rozhodovacím procesom týkajúcim sa životného prostredia, a definíciou poškodeného podľa
§ 46 ods. 1 Trestného poriadku tiež ako osoby, ktorej zákonom chránené práva a slobody
boli trestným činom porušené či ohrozené. Verejnosťou Aarhuský dohovor rozumie jednu
alebo viac fyzických alebo právnických osôb a ich združenia, organizácie a skupiny
vytvorené v súlade s národnými právnymi predpismi alebo praxou.
20. Cieľom Aarhuského dohovoru je zaručovať práva na prístup k informáciám,
účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, s cieľom prispieť k ochrane
práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí,
ktoré je postačujúce pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu.
21. Cieľom, resp. účelom Trestného poriadku je náležité zistenie skutkového stavu
bez dôvodných pochybností spôsobom upraveným v Trestnom poriadku a osobitných
právnych predpisoch, ktorý zodpovedá skutočnosti, a objasniť tak spáchaný trestný čin,
zistiť jeho páchateľa a uložiť mu spravodlivý a zákonný trest.
22. Pokiaľ prokurátor dospel k záveru, že sťažovateľ nie je poškodeným v intenciách
Trestného poriadku, a teda nie je subjektom oprávneným na podanie sťažnosti podľa § 185
ods. 2 Trestného poriadku, nemožno mu pričítať ako pochybenie, že inštitút poškodeného
v trestnom konaní nevyložil zainteresovanej verejnosti v zmysle Aarhuského dohovoru
a na vec neaplikoval rozsudok Súdneho dvora vo veci C-240/09. Zatiaľ čo účelom
Aarhuského dohovoru je zaistiť prístup k verejnosti ku konaniam vo veciach životného
prostredia, trestné konanie je zamerané užšie. Je síce vedené širším spoločenským záujmom
ochrany pred protiprávnym škodlivým správaním fyzických osôb, avšak možnosť verejnosti
ovplyvniť priebeh a výsledok trestného konania je limitovaná zásadami trestného konania
(napríklad zásadou prezumpcie neviny), ktoré ďalej ovplyvňujú postavenie subjektov
v trestnom konaní a rozsah, v akom môžu ovplyvniť jednotlivé štádiá konania.
23. Sťažovateľ ako združenie s predmetom činnosti ochrana životného prostredia by
v trestnom konaní mohol mať postavenie záujmového združenia občanov (§ 4 Trestného
poriadku) s právom vyslať na prejednanie veci pred okresným súdom alebo krajským
súdom zástupcu, ktorý sa na základe rozhodnutia súdu môže zúčastniť pojednávania,
na ktorom podľa Trestného poriadku oznámiť súdu svoje stanovisko k prejednávanej
trestnej veci, k osobe páchateľa a k možnostiam jeho nápravy.
24. Netreba opomínať skutočnosť, že trestné konanie nastupuje post hoc po tom, ako
k poškodeniu životného prostredia došlo, resp. malo dôjsť a nemá vplyv na rozsah
vzniknutej ekologickej ujmy a informovania o nej. To, či konanie, ktoré k nemu viedlo,
bude prejednané ako trestný čin alebo ako správny delikt (priestupok), už nemá vplyv
na samo životné prostredie. Vo veci, v ktorej sa sťažovateľ domáha postavenia
poškodeného, navyše, dotknuté protiprávne konanie bude ďalej prejednané v priestupkovom
konaní.
25. Hoci to sťažovateľ priamo neartikuluje, možno z jeho sťažnosti vyvodiť
intenzívny záujem na účasti na vopred neurčenom okruhu trestných konaní, ktorých
predmetom je skutok, o ktorom sa možno domnievať, že je trestným činom proti životnému
prostrediu alebo ním vznikla, či mohla vzniknúť škoda na životnom prostredí, a súčasne
intenzívny záujem na trestnoprávnom postihu za skutok, o ktorom podal trestné oznámenie.
Tento postoj s ohľadom na primárny záujem sťažovateľa – ochrana životného prostredia –
je síce pochopiteľný, avšak hraničí s domáhaním sa trestného stíhania iného, čo je
v demokratickej spoločnosti neprípustné. Trestné konanie totiž nie je vedené retribučným
princípom.
26. Ústavný súd poukazuje tiež na to, že ak v príčinnej súvislosti s trestným činom
proti životnému prostrediu bola spôsobená ekologická ujma, ktorú je potrebné považovať
za škodu (§ 124 ods. 3 Trestného poriadku), oprávnenia poškodeného v takom prípade
vykonáva štát, resp. príslušný orgán štátnej správy starostlivosti o životné prostredie.
Uvedené stanovisko má svoju oporu v zákone č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o životnom prostredí“), ktorý okrem toho, že ukladá
každému, kto poškodzovaním životného prostredia alebo iným protiprávnym konaním
spôsobil ekologickú ujmu, povinnosť obnoviť prirodzené funkcie narušeného ekosystému
alebo jeho časti (§ 27 ods. 1 prvá veta zákona o životnom prostredí), tiež ustanovuje ako
oprávnený subjekt spôsobenej ekologickej ujmy štát (§ 27 zákona o životnom prostredí).
Nemožno teda ani vysloviť, že neexistuje subjekt, ktorý by v trestnom konaní vystupoval
ako poškodený a zastával záujem na odstránení možnej ekologickej ujmy.
27. Pretože prokurátor postupoval pri aplikácii § 214 ods. 2 Trestného poriadku
v spojení s § 46 Trestného poriadku bez pochybenia, nemožno vyvodiť spojitosť medzi
uznesením prokurátora sp. zn. Pv 124/16/7710 zo 4. júla 2016 a tvrdeným porušením
označených základných práv sťažovateľa. Nič na tom nemení skutočnosť, že skoršia
sťažnosť sťažovateľa podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku bola riadne prejednaná
a prokurátor o nej rozhodol a napadnuté rozhodnutie policajta uznesením sp. zn.
1 Pn 58/16/7710 z 23. marca 2016 ako nezákonné zrušil, pretože toto oprávnenie
prokurátorovi vyplýva aj v rámci jeho dozornej funkcie (§ 230 Trestného poriadku).
28. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety
zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
29. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017