Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 171/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, Advokátska

kancelária, Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 16. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2017 elektronicky a 7. februára 2017 poštou doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. novembra 2016. Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 6. februára 2017.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou podanou

Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) proti spoločnosti

(ďalej len „žalovaná“), domáhala určenia spoluvlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam ležiacim v kat. území ktoré sú zapísané na označených

listoch vlastníctva. Zároveň podala aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým

by okresný súd uložil žalovanej zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k prevodu

sporných spoluvlastníckych podielov.

Sťažovateľka v podanej žalobe poukázala na skorší právoplatný rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 10. septembra 2015, ktorým bolo určené, že kúpna zmluva

uzatvorená medzi sťažovateľkou ako predávajúcou a (ďalej len

„ ako kupujúcim (týkajúca sa sporných nehnuteľností) je neplatná. V dôsledku

toho sťažovateľka neprestala byť vlastníčkou týchto nehnuteľností. Zároveň to znamená, že

nemohol platne previesť vlastníctvo na ďalší subjekt, a to spoločnosť

, ktorá následne zanikla zlúčením so žalovanou. Zároveň sťažovateľka

poukázala na to, že porušil predkupné právo ostatných spoluvlastníkov.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. septembra 2016 bol návrh

sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnutý. Podľa názoru okresného

súdu návrh nebol osvedčený takým spôsobom, aby z neho vyplývala nevyhnutnosť

okamžitého zásahu na ochranu práv sťažovateľky.

Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. novembra 2016 bolo

uznesenie okresného súdu potvrdené ako vecne správne. Ani podľa krajského súdu

sťažovateľka neosvedčila predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia. Krajský súd

tiež konštatoval, že cieľ sledovaný neodkladným opatrením je možné dosiahnuť aj zápisom

poznámky do katastra nehnuteľností. Samotná skutočnosť, že sa vedie súdny spor

o vlastnícke právo, nepostačuje na prijatie záveru o potrebe neodkladnej úpravy pomerov

sporových strán spôsobom, ktorý sťažovateľka navrhuje.

Sťažovateľka považuje záver krajského súdu, podľa ktorého naliehavosť potreby

chrániť jej vlastnícke právo nebola osvedčená, za rozporný. Podstatné podľa nej je, že

z právoplatného rozsudku o určení neplatnosti kúpnej zmluvy vyplýva, že vlastníčkou je

ona. Ďalej z konania ktorý v priebehu skoršieho sporu previedol vlastnícke

právo na právneho predchodcu žalovanej, vyplýva nielen ohrozenie práva sťažovateľky, ale

aj reálne vykonanie takejto hrozby.

Všeobecné súdy zamietli argumentáciu sťažovateľky s tým, že na zabezpečenie jej

vlastníckeho práva by mal postačovať zápis poznámky v katastri nehnuteľností, a to aj

napriek tomu, že už podľa okresného súdu je takýto krok neúčinný v súvislosti s prípadným

prevodom vlastníckeho práva. Zároveň sa podľa sťažovateľky všeobecné súdy

nevysporiadali s jej argumentáciou o tom, že vymožiteľnosť jej práva sa môže sťažiť aj

o otázku dobromyseľnosti nového nadobúdateľa v prípade, ak by došlo k ďalšiemu prevodu

vlastníckeho práva.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nesplnil zákonnú povinnosť riadne,

dostatočne a presvedčivo odôvodniť uznesenie, keďže vo vzťahu ku kľúčovej právnej

otázke ohrozenia jej vlastníckeho práva a jeho vymožiteľnosti žiadnym právne relevantným

spôsobom nevysvetlil a nezdôvodnil svoje uznesenie.

Uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatným 6. decembra 2016.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. základné právo Sťažovateľky na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46 ods.

1 SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa Listiny

základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 16. novembra 2016 sp. zn. porušené boli;

2. uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. novembra 2016 sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;

3. sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 312,34 Eur, ktorú

je Krajský súd v Košiciach povinný uhradiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -44 zo 16. novembra 2016 vyplýva,

že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -28 z 21. septembra

2016.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka sa domáhala určenia, že je

spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností, ktoré boli prevedené na žalovanú neplatne.

Neodkladným opatrením žiadala obmedziť možnosť žalovanej nakladať so spornými

spoluvlastníckymi podielmi. Pritom v odvolaní namietala iba, že v prípade potenciálnej

zmeny vlastníckeho práva dôjde k zhoršeniu jej procesnoprávneho postavenia.

Krajský súd súhlasí so závermi okresného súdu v tom, že sťažovateľka žiadnym

spôsobom neosvedčila potrebu nariadenia neodkladného opatrenia. Samotná skutočnosť, že

sa vedie súdny spor o vlastnícke právo, nepostačuje pre prijatie záveru o potrebe

neodkladnej úpravy pomerov sporových strán spôsobom, ktorý sťažovateľka navrhuje.

Podľa krajského súdu treba poukázať na ustanovenie § 228 ods. 2 Civilného

sporového poriadku, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva

k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj

pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol

návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom

konaní. Účelom takzvanej poznámky spornosti je dosiahnuť práve to, čím sťažovateľka

v odvolaní argumentuje, teda záväznosť rozsudku o určení vlastníckeho práva aj pre

ktorúkoľvek tretiu osobu, ktorá nadobudne vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti od

žalovaného v čase, keď v katastri nehnuteľností je zapísaná takzvaná poznámka spornosti.

To zároveň znamená, že kataster nehnuteľností vykoná na základe súdneho rozhodnutia

zmeny v prospech žalobcu (sťažovateľky) aj vtedy, ak by v priebehu súdneho konania došlo

k prevodu vlastníckeho práva na tretiu osobu.

Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu o tom, že sťažovateľka

neosvedčila predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia. Zároveň konštatuje, že

cieľ, ktorý sťažovateľka neodkladným opatrením sleduje, je možné dosiahnuť aj iným

procesným inštitútom.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka je presvedčená, že skorším právoplatným rozsudkom osvedčila danosť

svojho vlastníckeho práva k predmetu konania, pričom z postupu ktorý počas

skoršieho konania sporné nehnuteľnosti previedol na právneho predchodcu žalovanej,

možno s dostatočnou presvedčivosťou predpokladať, že takéto nebezpečenstvo hrozí aj od

žalovanej.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a ústavne

akceptovateľné. Nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že

sťažovateľka má na vec odlišný názor, nezakladá sama osebe porušenie označených článkov

, listiny a dohovoru.

Všeobecné súdy nespochybnili danosť vlastníckeho práva sťažovateľky k sporným

nehnuteľnostiam, keďže toto považovali na základe skoršieho právoplatného rozsudku za

dostatočne osvedčené.

Pokiaľ nebolo návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia napriek tomu vyhovené,

stalo sa tak predovšetkým preto, že sťažovateľka v podanom návrhu ani len netvrdila (tým

menej preukazovala) konkrétne skutočnosti, z ktorých by mohla vyplývať obava, že

žalovaná v priebehu konania prevedie sporné nehnuteľnosti na iný subjekt (za mnohé iné

možnosti napríklad jej inzerát ponúkajúci sporné nehnuteľnosti na predaj). Skutočnosť, že

v minulosti takýmto spôsobom postupoval, nijako neosvedčuje obavu z obdobného

konania žalovanej.

Ďalším dôvodom, pre ktorý všeobecné súdy návrhu nevyhoveli, bola skutočnosť, že

účel sledovaný návrhom sa dal dosiahnuť aj miernejším, avšak v konečnom dôsledku

rovnako účinným právnym prostriedkom. Stačilo totiž, aby sťažovateľka dala do katastra

nehnuteľností zapísať poznámku spornosti vlastníckeho práva v dôsledku prebiehajúceho

súdneho konania a pokiaľ by v takomto prípade žalovaná vlastnícke právo previedla, i tak

by rozsudok súdu o určení vlastníckeho práva sťažovateľky postačoval na jej zápis do

katastra nehnuteľností bez ohľadu na zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri

nehnuteľností.

Naposledy uvedený argument dostatočne vyvracia aj obavu sťažovateľky z toho, že

nový vlastník (na ktorého by prípadne žalovaná sporné nehnuteľnosti previedla) by sa

mohol brániť vlastníckym nárokom sťažovateľky s poukazom na vlastnú dobromyseľnosť

pri uzatváraní zmluvy. Ak by bola poznámka spornosti v katastri nehnuteľností zapísaná,

potenciálny nový nadobúdateľ spornej nehnuteľnosti by sa dobromyseľnosti úspešne

dovolávať nemohol, pretože by to odporovalo zápisu v katastri nehnuteľností ako verejnej

knihe.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2017