Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 171/2017
PDF · 159.81 KB
No categories available
II. ÚS 171/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, Advokátska
kancelária, Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 3 Co 365/2016 zo 16. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2017 elektronicky a 7. februára 2017 poštou doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 365/2016 zo 16. novembra 2016. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 6. februára 2017.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa žalobou podanou
Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) proti spoločnosti
(ďalej len „žalovaná“), domáhala určenia spoluvlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam ležiacim v kat. území ktoré sú zapísané na označených
listoch vlastníctva. Zároveň podala aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým
by okresný súd uložil žalovanej zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k prevodu
sporných spoluvlastníckych podielov.
Sťažovateľka v podanej žalobe poukázala na skorší právoplatný rozsudok okresného
súdu sp. zn. 11 C 277/2014 z 10. septembra 2015, ktorým bolo určené, že kúpna zmluva
uzatvorená medzi sťažovateľkou ako predávajúcou a (ďalej len
„ ako kupujúcim (týkajúca sa sporných nehnuteľností) je neplatná. V dôsledku
toho sťažovateľka neprestala byť vlastníčkou týchto nehnuteľností. Zároveň to znamená, že
nemohol platne previesť vlastníctvo na ďalší subjekt, a to spoločnosť
, ktorá následne zanikla zlúčením so žalovanou. Zároveň sťažovateľka
poukázala na to, že porušil predkupné právo ostatných spoluvlastníkov.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 260/2016 z 21. septembra 2016 bol návrh
sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnutý. Podľa názoru okresného
súdu návrh nebol osvedčený takým spôsobom, aby z neho vyplývala nevyhnutnosť
okamžitého zásahu na ochranu práv sťažovateľky.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 365/2016 zo 16. novembra 2016 bolo
uznesenie okresného súdu potvrdené ako vecne správne. Ani podľa krajského súdu
sťažovateľka neosvedčila predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia. Krajský súd
tiež konštatoval, že cieľ sledovaný neodkladným opatrením je možné dosiahnuť aj zápisom
poznámky do katastra nehnuteľností. Samotná skutočnosť, že sa vedie súdny spor
o vlastnícke právo, nepostačuje na prijatie záveru o potrebe neodkladnej úpravy pomerov
sporových strán spôsobom, ktorý sťažovateľka navrhuje.
Sťažovateľka považuje záver krajského súdu, podľa ktorého naliehavosť potreby
chrániť jej vlastnícke právo nebola osvedčená, za rozporný. Podstatné podľa nej je, že
z právoplatného rozsudku o určení neplatnosti kúpnej zmluvy vyplýva, že vlastníčkou je
ona. Ďalej z konania ktorý v priebehu skoršieho sporu previedol vlastnícke
právo na právneho predchodcu žalovanej, vyplýva nielen ohrozenie práva sťažovateľky, ale
aj reálne vykonanie takejto hrozby.
Všeobecné súdy zamietli argumentáciu sťažovateľky s tým, že na zabezpečenie jej
vlastníckeho práva by mal postačovať zápis poznámky v katastri nehnuteľností, a to aj
napriek tomu, že už podľa okresného súdu je takýto krok neúčinný v súvislosti s prípadným
prevodom vlastníckeho práva. Zároveň sa podľa sťažovateľky všeobecné súdy
nevysporiadali s jej argumentáciou o tom, že vymožiteľnosť jej práva sa môže sťažiť aj
o otázku dobromyseľnosti nového nadobúdateľa v prípade, ak by došlo k ďalšiemu prevodu
vlastníckeho práva.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nesplnil zákonnú povinnosť riadne,
dostatočne a presvedčivo odôvodniť uznesenie, keďže vo vzťahu ku kľúčovej právnej
otázke ohrozenia jej vlastníckeho práva a jeho vymožiteľnosti žiadnym právne relevantným
spôsobom nevysvetlil a nezdôvodnil svoje uznesenie.
Uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatným 6. decembra 2016.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. základné právo Sťažovateľky na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 16. novembra 2016 sp. zn. 3Co 365/2016 porušené boli;
2. uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. novembra 2016 sp. zn.
3Co 365/2016 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;
3. sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 312,34 Eur, ktorú
je Krajský súd v Košiciach povinný uhradiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 365/2016-44 zo 16. novembra 2016 vyplýva,
že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 260/2016-28 z 21. septembra
2016.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka sa domáhala určenia, že je
spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností, ktoré boli prevedené na žalovanú neplatne.
Neodkladným opatrením žiadala obmedziť možnosť žalovanej nakladať so spornými
spoluvlastníckymi podielmi. Pritom v odvolaní namietala iba, že v prípade potenciálnej
zmeny vlastníckeho práva dôjde k zhoršeniu jej procesnoprávneho postavenia.
Krajský súd súhlasí so závermi okresného súdu v tom, že sťažovateľka žiadnym
spôsobom neosvedčila potrebu nariadenia neodkladného opatrenia. Samotná skutočnosť, že
sa vedie súdny spor o vlastnícke právo, nepostačuje pre prijatie záveru o potrebe
neodkladnej úpravy pomerov sporových strán spôsobom, ktorý sťažovateľka navrhuje.
Podľa krajského súdu treba poukázať na ustanovenie § 228 ods. 2 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva
k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj
pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol
návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom
konaní. Účelom takzvanej poznámky spornosti je dosiahnuť práve to, čím sťažovateľka
v odvolaní argumentuje, teda záväznosť rozsudku o určení vlastníckeho práva aj pre
ktorúkoľvek tretiu osobu, ktorá nadobudne vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti od
žalovaného v čase, keď v katastri nehnuteľností je zapísaná takzvaná poznámka spornosti.
To zároveň znamená, že kataster nehnuteľností vykoná na základe súdneho rozhodnutia
zmeny v prospech žalobcu (sťažovateľky) aj vtedy, ak by v priebehu súdneho konania došlo
k prevodu vlastníckeho práva na tretiu osobu.
Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu o tom, že sťažovateľka
neosvedčila predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia. Zároveň konštatuje, že
cieľ, ktorý sťažovateľka neodkladným opatrením sleduje, je možné dosiahnuť aj iným
procesným inštitútom.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka je presvedčená, že skorším právoplatným rozsudkom osvedčila danosť
svojho vlastníckeho práva k predmetu konania, pričom z postupu ktorý počas
skoršieho konania sporné nehnuteľnosti previedol na právneho predchodcu žalovanej,
možno s dostatočnou presvedčivosťou predpokladať, že takéto nebezpečenstvo hrozí aj od
žalovanej.
Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a ústavne
akceptovateľné. Nejavia známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že
sťažovateľka má na vec odlišný názor, nezakladá sama osebe porušenie označených článkov
ústavy, listiny a dohovoru.
Všeobecné súdy nespochybnili danosť vlastníckeho práva sťažovateľky k sporným
nehnuteľnostiam, keďže toto považovali na základe skoršieho právoplatného rozsudku za
dostatočne osvedčené.
Pokiaľ nebolo návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia napriek tomu vyhovené,
stalo sa tak predovšetkým preto, že sťažovateľka v podanom návrhu ani len netvrdila (tým
menej preukazovala) konkrétne skutočnosti, z ktorých by mohla vyplývať obava, že
žalovaná v priebehu konania prevedie sporné nehnuteľnosti na iný subjekt (za mnohé iné
možnosti napríklad jej inzerát ponúkajúci sporné nehnuteľnosti na predaj). Skutočnosť, že
v minulosti takýmto spôsobom postupoval, nijako neosvedčuje obavu z obdobného
konania žalovanej.
Ďalším dôvodom, pre ktorý všeobecné súdy návrhu nevyhoveli, bola skutočnosť, že
účel sledovaný návrhom sa dal dosiahnuť aj miernejším, avšak v konečnom dôsledku
rovnako účinným právnym prostriedkom. Stačilo totiž, aby sťažovateľka dala do katastra
nehnuteľností zapísať poznámku spornosti vlastníckeho práva v dôsledku prebiehajúceho
súdneho konania a pokiaľ by v takomto prípade žalovaná vlastnícke právo previedla, i tak
by rozsudok súdu o určení vlastníckeho práva sťažovateľky postačoval na jej zápis do
katastra nehnuteľností bez ohľadu na zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností.
Naposledy uvedený argument dostatočne vyvracia aj obavu sťažovateľky z toho, že
nový vlastník (na ktorého by prípadne žalovaná sporné nehnuteľnosti previedla) by sa
mohol brániť vlastníckym nárokom sťažovateľky s poukazom na vlastnú dobromyseľnosť
pri uzatváraní zmluvy. Ak by bola poznámka spornosti v katastri nehnuteľností zapísaná,
potenciálny nový nadobúdateľ spornej nehnuteľnosti by sa dobromyseľnosti úspešne
dovolávať nemohol, pretože by to odporovalo zápisu v katastri nehnuteľností ako verejnej
knihe.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2017