Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 571/2016
PDF · 171.63 KB
No categories available
I. ÚS 571/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Miroslavou Husovskou, Weberova 2, Prešov,
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaniach vedených
pod sp. zn. 7 C 233/2011 a sp. zn.14 C 43/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 233/2011 p o r u š e n é b o l i
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e Okresný súd
Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Miroslavy
Husovskej, Weberova 2, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1.Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 571/2016-14 zo 14. septembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a tiež práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C 233/2011
a sp. zn. 14 C 43/2011 (ďalej aj „napadnuté konania“).
2. Sťažovateľ je účastníkom napadnutých konaní, ktoré sa týkajú tých istých
nehnuteľností. V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 233/2011 sa sťažovateľ
ako žalobca domáha vypratania nehnuteľností proti žalovanému .
V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 43/2011 je predmetom konania
určenie neplatnosti výpovede z nájmu týchto nehnuteľností. V tomto konaní je žalobcom
a sťažovateľ má procesné postavenie žalovaného. Obidve napadnuté konania
začali v roku 2011, no ani jedno nie je právoplatne skončené. Sťažovateľ v sťažnosti
poukazuje na rôzne obdobia nečinnosti okresného súdu v napadnutých konaniach, na ním
vnímané nedostatky v efektívnosti či účelnosti postupu súdu v napadnutých konaniach.
Sťažovateľ vyjadril v sťažnosti názor, že v napadnutých konaniach, ktoré sú vedené
od roku 2011, sa riadne nekoná, a preto sa nedokáže domôcť svojho nehnuteľného majetku.
3. Vychádzajúc z uvedeného neostávalo sťažovateľovi nič iné, iba podať sťažnosť
na ústavnom súde a takto sa domôcť ochrany svojich práv. Sťažovateľ preto navrhol,
aby ústavný súd nálezom vyslovil, že okresný súd porušil v napadnutých konaniach
jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, ako aj právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sa sťažovateľ
v sťažnosti domáha, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutých
konaniach bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania.
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka
okresného súdu podaním pod sp. zn. 1 Spr V 583/16 zo 14. novembra 2016, ktoré bolo
vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 14 C 43/2011 doplnené 1. februára 2017.
Vo vyjadrení predsedníčka okresného súdu uznala v oboch napadnutých konaniach obdobia
nečinnosti. Zároveň však poukázala na dohľad, ktorý ako predsedníčka okresného súdu
vykonáva nad napadnutými konaniami po tom, ako sťažovateľ podal 22. januára 2016
sťažnosť na prieťahy v oboch napadnutých konaniach. Sťažnosť tak nesmeruje proti
aktuálnemu stavu nečinnosti súdu.
5. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu k namietaným
prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil k posúdeniu napadnutých konaní z hľadiska
tvrdeného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
7. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu
nemožno v obsahu práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 C 43/2011
8. Ústavný súd pri zabezpečovaní podkladov pre rozhodnutie zistil, že konanie bolo
uznesením z 21. apríla 2016 prerušené až do právoplatného skončenia druhého sťažnosťou
napadnutého konania vedeného pod sp. zn. 7 C 233/2011. Predmetné uznesenie bolo
vyhlásené na pojednávaní v prítomnosti účastníkov, ktorí vyhlásili, že sa vzdávajú práva
podať proti nemu odvolanie. Zo zápisnice z pojednávania tiež vyplýva, že prerušenie
konania navrhol sám sťažovateľ.
Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03,
I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)
ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti
pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03).
9. Postup okresného súdu spočívajúci v prerušení konania nepovažuje ústavný súd
za postup spôsobujúci prieťahy v konaní. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu 28. augusta 2016 porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu netrvalo, sťažnosť tak nesmeruje proti
aktuálnemu zásahu do týchto práv. Sťažovateľ pritom sám navrhol prerušenie konania,
a teda si musel byť vedomý, že súd vo veci konať nebude, až pokiaľ neodpadne prekážka,
pre ktorú sa konanie prerušilo. Z uvedeného vyplýva, že konanie o sťažnosti pred ústavným
súdom v tejto časti nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03). Z dôvodu prerušenia konania okresný súd v čase
podania ústavnej sťažnosti nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť
priebeh namietaného konania, prípadne prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05).
10. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku
nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 233/2011
11. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstránenie stavu právnej
neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu. Podľa názoru ústavného
súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania
považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný
postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu
vychádzala predtým z niektorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), a to § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1 OSP, ktorý platil do 30. júna
2016 a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Podľa čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb a v zmysle § 157
ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho
konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj
povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom
prípade.
12.1 Predmetom napadnutého konania je vypratanie nehnuteľností. Po právnej
stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec tvoriacu rozhodovaciu agendu súdov.
Napadnuté konanie sa nevyznačuje nadmernou právnou a ani skutkovou zložitosťou.
V kontexte uvedeného je potrebné zdôrazniť, že ani predsedníčka okresného súdu
vo vyjadrení osobitnú zložitosť napadnutého konania nenamietala.
12.2 Ústavný súd ďalej posudzoval spôsob správania sťažovateľa z hľadiska vplyvu
na priebeh konania. Ústavný súd nezistil v postupe či správaní sťažovateľa také skutočnosti,
ktoré by mu bolo potrebné pripísať na ťarchu. Ani predsedníčka okresného súdu
vo vyjadrení nenamietala správanie sťažovateľa ako dôvod celkovej dĺžky napadnutého
konania.
12.3 Napokon ústavný súd posúdil z hľadiska existencie zbytočných prieťahov
samotný postup okresného súdu v konaní.
Konanie začalo 22. decembra 2011, keď bol na okresnom súde podaný návrh
na vypratanie nehnuteľností. Ústavný súd poukazuje na nečinnosť v období od júla 2012
do júla 2013, ako aj na nečinnosť od júna 2014 až do februára 2016. Z predloženého
súdneho spisu vyplýva tiež skutočnosť, že až po tomto období nečinnosti súd nariadil
dve pojednávania, pričom hneď na v poradí druhom konaní 7. decembra 2016 vyhlásil
vo veci rozsudok.
K prieťahom v danom konaní tak nedošlo v dôsledku zložitosti ani správania
účastníkov konania, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu. Ústava v čl. 48
ods. 2 pritom zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné
opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie
spravodlivosti v primeranej lehote.
13. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku nálezu).
14. Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pri zabezpečovaní podkladov
pre rozhodnutie ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci rozhodol 7. decembra 2016
rozsudkom, proti ktorému podal žalovaný odvolanie. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto
časti nevyhovel, pretože vec sa toho času nachádza na Krajskom súde v Košiciach, ktorý
bude rozhodovať o podanom odvolaní (bod 4 výroku nálezu).
15. Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo
priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, poukazujúc najmä
na dlhotrvajúcu právnu neistotu v oboch namietaných konaniach.
16. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
17. Vzhľadom na význam konania pre sťažovateľa (vypratanie jeho nehnuteľností),
hodnotenie jeho správania v tomto náleze (bod 11.2), iné okolnosti danej veci (obdobia
nečinnosti okresného súdu, celkovú dĺžku konania), ako aj skutočnosť, že požadovaná suma
predstavovala zadosťučinenie aj za konanie vedené pod sp. zn. 14 C 43/2011, vo vzťahu
ku ktorému sťažnosti nebolo vyhovené, a sťažovateľ tak bol v tejto časti sťažnosti
neúspešný, ústavný súd rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €
(bod 2 výroku rozhodnutia).
18. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
advokátkou JUDr. Miroslavou Husovskou.
Sťažovateľ si uplatnil v petite sťažnosti úhradu trov konania spolu v 296,44 €,
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti)
uskutočnené v roku 2016. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2016 bol 143 € a hodnota režijného paušálu bola 8,58 €. Celkové
vyčíslenie trov konania by malo byť v sume 303,16 €. Keďže si však sťažovateľ zastúpený
kvalifikovanou právnou zástupkyňou v petite sťažnosti uplatnil trovy konania vo výške
296,44 €, ústavný súd mu priznal ich náhradu v súlade s § 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde v tejto výške.
19. Okresný súd je povinný zaplatiť túto sumu na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa – advokátky JUDr. Miroslavy Husovskej (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojení s § 263 CSP; bod 3 výroku nálezu).
20. Ústavný súd nevyhovel sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadnu
spojitosť medzi porušením základného práva podľa čl. 20 ústavy a postupom okresného
súdu v napadnutom konaní. Vlastníctvo sťažovateľa k nehnuteľnostiam zostáva aj naďalej
zachované vrátane právnych nástrojov, ktorými sa môže domáhať ochrany svojho majetku.
Ústavný súd preto sťažnosti nevyhovel ani v tejto časti (bod 4 výroku nálezu).
21. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017