Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 180/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

IMAO electric, s. r. o., Mládežnícka 108, Považská Bystrica, právne zastúpenej advokátom

JUDr. Mariánom Karáskom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 136, Považská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , z 20. apríla

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti IMAO electric, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti IMAO electric, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. , z 20. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím č.

1100306/1/241464/2013/5048-r z 21. mája 2013 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky

(ďalej aj „žalovaný“) podľa v nadväznosti na

Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca

dane“ alebo „daňový úrad“), pobočka Považská Bystrica č. 9312401/5/502930/2013

zo 6. februára 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 daňového

poriadku vyrubil sťažovateľke rozdiel dane na DPH za zdaňovacie obdobie november 2009

v sume 71 355,09 € (19 % zo sumy 375 553 €), keď správca dane ustálil, že sporná faktúra

(č. 2091108 z 30. novembra 2009 od dodávateľa DSF consult, s. r. o., Mýtna Nová Ves 9,

) nie je odrazom reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu

dodávateľom uvedeným na faktúre, a preto neuznal sťažovateľke nárok na uplatnené

odpočítanie DPH z tejto faktúry č. 2091108 z 30. novembra 2009 od dodávateľa DSF

consult, s. r. o., Mýtna Nová Ves 9, , za dodávku tovaru (káblov CYKY)

podľa objednávky č. OBV0902495, základ dane 375 553 €, 19 % DPH 71 355,09 €.

Rozhodnutím č. 1100306/1/240261/2013/5048-r z 21. mája 2013 žalovaný podľa

§ 74 ods. 4 v nadväznosti na § 165b ods. 1 daňového poriadku potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Trenčín, pobočky Považská Bystrica č. 9312401/5/503938/2013

zo 6. februára 2013, ktorým podľa § 68 ods. 5 v nadväznosti na § 165b ods. 1 daňového

poriadku vyrubil sťažovateľke rozdiel dane na DPH za zdaňovacie obdobie september 2009

v sume 53 779,28 € (19 % zo sumy 283 048,86 €), keď správca dane ustálil, že sporná

faktúra (č. 2901026 z 15. septembra 2009 od dodávateľa Tuscan s. r. o.) nie je odrazom

reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu dodávateľom uvedeným na faktúre, a preto

neuznal sťažovateľke nárok na uplatnené odpočítanie DPH z tejto faktúry č. 2901026

z 15. septembra 2009 od dodávateľa Tuscan s. r. o., Ratnovce 125, , za

dodávku tovaru (káblov CYKY) podľa objednávky č. OBV0902046, základ dane

283 048,86 €, 19 % DPH 53 779,28 €.

2.1 Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-56 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) vydaným

v spojenom konaní vo veci pôvodne dvoch žalôb vedených pod sp. zn.

a sp. zn. krajský súd zamietol žaloby, ktorými sa sťažovateľka domáhala

preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí žalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia

správcu dane o vyrubení rozdielu DPH za príslušné zdaňovacie obdobia vydané na základe

výsledkov vykonanej daňovej kontroly.

2.2 Najvyšší súd napadnutým rozsudkom na odvolanie sťažovateľky potvrdil

rozsudok krajského súdu, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212

ods. 1 ) postupom podľa veta prvá a po tom, ako bolo oznámené

verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk rozsudok verejne vyhlásil (§ 156

ods. 1, 3 ).

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu

žalovaného, ktorého súčasťou je aj spis správcu dane, ako i s výsledkami dokazovania

vykonaného daňovými orgánmi sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa

nasledujúce dôvody ( a ).

Predmetom odvolacieho konania bolo zistiť, či správca dane a žalovaný správne

vyhodnotili zistený skutkový stav potrebný na určenie daňovej povinnosti a správne

aplikovali príslušné ustanovenia . Vydaniu napadnutého

rozhodnutia predchádzalo vykonanie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie január - december 2009 u žalobcu, výsledkom ktorej bol protokol

č. zo dňa 16.01.2012 prerokovaný dňa 27.02.2012, výsledkom ktorého

bolo zistenie porušení ust. , a nesplnenie si

povinností vyplývajúcich z ust. a .

Na základe výsledkov daňovej kontroly za obdobie september 2009 správca dane

vyrubil daňovému subjektu rozhodnutím č. 9312401/5/503938/2013 zo dňa 06.02.2013

rozdiel dane v sume 53 779,28 € a za obdobie november 2009 správca dane vyrubil

daňovému subjektu rozhodnutím č. 9312401/5/502930/2013 zo dňa 06.02.2013 rozdiel dane

v sume 71 335,09 €, ako rozdiel dane uvedenej v daňovom priznaní 8333,17 € a dane

zistenej daňovým úradom 79 688,26 €. V oboch prípadoch bolo dôvodom vydania

rozhodnutia o vyrubení dane neuznanie splnenia podmienok pre vznik práva na odpočítame

dane spočívajúcich v preukázaní, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené a to práve

osobou uvedenou na faktúre. Ani po vykonaní rozsiahleho dokazovania (po vrátení veci

správcovi dane na nové vyrubovacie konanie v dôsledku zrušenia predtým vydaných

dodatočných platobných výmerov) sa nepodarilo získať jednoznačné dôkazy osvedčujúce

oprávnenosť nárokov žalobcu.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti formulovaná

v ustanovení . Táto zásada úzko súvisí aj s ďalšími

zásadami daňového konania, a to zásady voľného hodnotenia dôkazov a primeranosti

použitých prostriedkov a krokov. Spôsob dokazovania má podstatný význam pre právnu

istotu daňových subjektov, a preto je potrebné, aby zákonodarca presne vymedzil pravidlá

pre dokazovanie, čo aj uskutočnil v ..

Žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, vykonané dokazovanie je nedostatočné pre zistenie

stavu a rozhodnutia veci a nesprávnych skutkových zistení.

V preskúmavaných konaniach zamestnanci správcu dane pri daňovej kontrole a pri

vyrubovacom konaní nevykonali iba formálnu kontrolu dokladov, ale zamerali sa

predovšetkým na skutkový stav veci a na realitu vecného plnenia, a to vo všetkých

vzájomných súvislostiach. Uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1

zákona o dani z pridanej hodnoty je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených

podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Reálne dodanie

tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť dodávateľom uvedeným na faktúrach,

je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Platiteľ dane, je teda zaťažený dôkazným

bremenom, v zmysle ktorého je jeho povinnosťou preukázať, že pri konkrétnej dodávke

tovaru vznikla daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale

aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné

preukázať aj vecné naplnenie. Napriek tomu, že žalobca predložil faktúry, z ktorých bol

dodávateľ povinný sumu dane z pridanej hodnoty uvedenú na tejto faktúre priznať a

odviesť, uvedený doklad je dôkazom len vtedy, ak boli takéto doklady vystavené na základe

reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie však bol žalobca povinný preukázať.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov a vykonaného dokazovania sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s tým, že daňový subjekt neuniesol dôkazné

bremeno a nepreukázal, že predmetné dodávky tovarov boli uskutočnené prostredníctvom

firiem DSF consult, s. r. o. a Tuscan s. r. o.. Správca dane aj žalovaný ani po doplnení

dokazovania nemali k dispozícii také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali že dodávky

tovaru boli vykonané práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Tento nedostatok nie je

možné prehliadnuť s poukazom na tvrdené vyčerpanie dôkazného bremena žalobcu

a tvrdenie o jeho nedôvodnom zaťažovaní dôsledkami toho, že jeho dodávatelia si neplnia

svoje zákonné povinnosti ako podnikatelia. Tu treba zdôrazniť opakovane judikovanú

zodpovednosť žalobcu ako podnikateľa za preverenie si, či mu tvrdený dodávateľ reálne

mohol dodať a dodal predmetný tovar. Neboli preukázané žiadne okolnosti, ktoré by pri

zachovaní bežnej miery opatrnosti mohli žalobcu viesť k dôvodnému presvedčeniu, že sa

jedná o spoločnosti, reálne spôsobilé daný obchod zrealizovať. Rovnako ani z daňových

priznaní tvrdených dodávateľov nevyplynulo, že by takýto obchod boli vykonali. Je na

ťarchu žalobcu, že si dostatočným spôsobom nezabezpečil a nepreveril reálne dodanie

tovaru (bez ohľadu na postup, keď tovar mal byť, resp. bol dodaný priamo jeho

odberateľovi). Za týchto okolností nie je dôvodná ani námietka nedostatočného zistenia

skutkového stavu, zvlášť v súvislosti s okolnosťami dodania tovaru spoločnosti ROSS

Slovakia ako odberateľovi žalobcu, pretože napadnuté rozhodnutia nie sú založené na

spochybnení dodania tohto tovaru odberateľovi žalobcu, ale na nepreukázaní, že tovar,

z dodania ktorého si žalobca uplatnil nárok na odpočítame dane bol žalobcovi pri splnení

všetkých zákonných podmienok dodaný práve spoločnosťami DSF consult, s. r. o. a Tuscan

s. r. o., a tieto spoločnosti oprávnene vystavili žalobcom uplatnené faktúry.

S dôvodmi rozhodnutia, v ktorých žalovaný detailne, výstižne a presvedčivo reaguje

na všetky námietky žalobcu a hodnotí dôkazy vo vzájomných súvislostiach sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky v celom rozsahu stotožnil. Pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia

žalovaného neboli porušené práva žalobcu, vykonaným dokazovaním bol dostatočne zistený

skutkový stav a ďalšie dokazovanie nie je potrebné. Daňový subjekt neuniesol dôkazné

bremeno a nepreukázal, že faktúry vystavené dodávateľmi Tuscan s. r. o. a DSF consult,

s. r. o. boli vystavené na základe vykonaného dodania tovaru v súlade so zákonom, a že

u žalobcu na základe ich zaplatenia vznikol nárok na uplatnenie odpočítania dane

z tovarov. Žalobcom potvrdenými prvostupňovými rozhodnutiami došlo k správnemu

vyrubeniu rozdielov dane z pridanej hodnoty za obdobia september a november 2009.

K odvolacej námietke nerešpektovania modifikácie právnej úpravy dôkazného

bremena právom Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že je

nekonkrétna a nedôvodná. Oprávnenosti vytýkania nedostatku odbornej starostlivosti pri

výbere obchodných partnerov nie je otázkou rozhodujúcou pre záver o neunesení

dôkazného bremena, skúma sa až pri pochybnostiach o obsahu žalobcom osvedčovaných

skutočností. Treba však prisvedčiť záveru žalovaného o porušení povinnosti žalobcu pri

výkone svojej podnikateľskej činnosti. Preverenie, či dodávateľská firma je firmou reálne

fungujúcou a vykonávajúcou podnikateľskú činnosť, zvlášť vzhľadom na pomerne vysoký

objem obchodov a v situácii, keď žalobca je v podstate iba medzičlánkom, ktorý

sprostredkováva dodanie tovaru tretej osobe (ROSS Slovakia, s.r.o.), v žiadnom prípade

nepresahuje rámec rozumného a dôvodného očakávania vo vzťahu k výkonu podnikateľskej

činnosti žalobcu. Popri zohľadnení primárnosti dôkazného bremena žalobcu bol správca

dane pri dokazovaní ochotný zohľadniť aj prípadné preukázanie sporných skutočností, k

čomu však nedošlo.

Nie je dôvodné ani spochybňovanie správnosti záveru, že tvrdení dodávatelia neboli

v minulosti reálne fungujúcimi spoločnosťami a nemohli reálne vykonať dodanie tovaru

žalobcovi. Tento správny záver sa opieral o výsledky vykonaného dokazovania, vrátane

výsluchu svedkov a vyhodnotenia obsahov daňových priznaní a priebehu súvisiacich

bankových operácií. Rozhodujúcim je právny záver, že žalobca v prejednávanej veci bez

ohľadu na kompletnú účtovnú dokumentáciu nepreukázal jednoznačne dodanie

materiálneho plnenia od tvrdených dodávateľov. Správca dane viedol a dopĺňal

dokazovanie v súlade s ust. aj nad rámec skutočností

osvedčených žalobcom, ale ani po doplnení dokazovania v intenciách odvolacích

rozhodnutí (ktorými boli predchádzajúce dodatočné daňové výmery zrušené), nebola

jednoznačne preukázaná dôvodnosť uplatnenia nároku na odpočítanie DPH.

Vzhľadom na uvedené považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutia

daňových orgánov za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného

skutkového stavu, preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (§ 250ja ods. 3

veta druhá v spojení s a ).“

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti poukázala, že správca dane (Daňový úrad

Trenčín) vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie január až december 2009. Podľa sťažovateľky vznik celej obchodnej kauzy bol

podmienený objednávkou odberateľa, spoločnosti ROSS Slovakia s. r. o., keď na základe

presnej špecifikácie tovaru od tohto odberateľa sťažovateľka objednala dodanie tovaru od

spoločností Tuscan s. r. o., a DSF consult, s. r. o., pričom dodanie tovaru sa malo podľa

sťažovateľky realizovať a aj bolo realizované priamo odberateľovi na miesto určenia

v Bratislave, a to na zákazky Tatra City Bratislava a Just Play. Realizácia celej obchodnej

kauzy bola zo strany sťažovateľky preukázaná jednak účtovnými dokladmi a jednak

výpoveďami svedkov, predovšetkým výpoveďou p. zo spoločnosti DSF consult,

s. r. o., ktorý tvrdil, že spoločnosť IMAO electric, s. r. o., pozná, s touto spoločnosťou

obchodovala DSF consult, s. r. o., v čase, keď bol jej konateľom, faktúru č. 2091108

vystavila táto spoločnosť, tovar na nej uvedený dodala priamo do Bratislavy odberateľovi

IMAO electric, s. r. o., podpis na faktúre je jeho vlastný, pečiatka sa zhoduje, faktúra bola

uhradená, t. j. potvrdil svedeckou výpoveďou uskutočnenie predmetného obchodu medzi

IMAO electric, s. r. o., a DSF consult, s. r. o., ako aj výpoveďou p. zo spoločnosti

ROSS Slovakia s. r. o., ktorý tvrdil, že má vedomosť o tom, že tovar bol na predmetné

stavby dodaný, keďže ho na stavbe videl.

3.1 Správca dane, odvolací orgán, krajský súd a najvyšší súd podľa sťažovateľky

zhodne uviedli, že dôvodom neuplatnenia nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2

písm. a) zákona č o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o DPH“) bolo neuznanie splnenia podmienok pre vznik práva na

odpočítanie dane spočívajúce v preukázaní, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené,

a to práve osobami uvedenými na faktúrach. Sťažovateľka zastáva názor, že jej tvrdenia

podložené listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkov potvrdili reálne dodanie tovaru.

Pri verifikácii skutočností a dokladov predkladaných sťažovateľkou správca dane podľa

odkazu sťažovateľky konštatoval nepreukázanie sťažovateľkou tvrdených skutočností

a svoje tvrdenie, s ktorým sa stotožnil aj najvyšší súd, o nereálnosti dodania tovaru oprel

podľa sťažovateľky de facto len o tieto zistenia:

(i) informácie konateľov dodávateľských firiem a odberateľa neboli úplné pre

komplexné posúdenie obchodov,

(ii) dodávateľské firmy v období po zrealizovaní obchodu boli nemajetné

a nekontaktné,

(iii) dodávateľské firmy podali daňové priznania, v ktorých predaj a obstaranie

tovaru neboli uvedené.

Sťažovateľka tvrdí, že k ustáleniu záveru o nereálnosti obchodov došlo zo strany

správcu dane a následne konajúcich orgánov bez dôkazov svedčiacich o opaku skutočností

tvrdených vo vyjadreniach sťažovateľky a vyjadreniach svedkov potvrdzujúcich

uskutočnenie zdaniteľných obchodov.

3.2 Podľa názoru sťažovateľky neúplnosť, všeobecnosť či nejednoznačnosť

v svedeckých výpovediach nemôže byť pripísaná na jej ťarchu, keďže podľa § 29 ods. 1

o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) vykonáva dokazovanie správca dane. Tento mal podľa sťažovateľky pre

potreby verifikovania tvrdených skutočností možnosť svedkov vypočuť a pokiaľ ich

výpovede považoval v tom čase za všeobecné či nejednoznačné a z tohto dôvodu za

nedostatočné pre potvrdenie zákonných podmienok na uplatnenie daňových výdavkov na

strane sťažovateľky, mal počas ich výsluchu vykonať kroky smerujúce k odstráneniu

takýchto pochybností. Tieto kroky vykonané podľa sťažovateľky neboli a správca dane

zrejme považoval výpovede za dostatočné. Ex post za stavu, kedy sa opätovné vypočutie

svedkov javí ako problematické, je spochybňovanie vierolomnosti ich výpovede pre

sťažovateľku poškodzujúce a bez dôkazov svedčiacich o opaku toho, čo uviedli svedkovia,

sa javí ako účelové. Pochybnosti o pravdivosti výpovedí konateľov dodávateľských firiem

nemôžu byť podľa presvedčenia sťažovateľky hodnotené ako opodstatnené len na tom

základe, že konateľ nemá presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti spoločnosti, ktorej

bol štatutárnym orgánom, keď už nemá dosah na jej účtovnú evidenciu. Takéto

konštatovanie prekračuje rámec rozumnej miery vedomosti, ktorú možno predpokladať

v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov.

3.3 Rovnako skutočnosť nemajetnosti a nekontaktnosti dodávateľských spoločností

zistená zo stavu, ktorý nastal po zrealizovaní obchodu, podľa sťažovateľky neobstojí pri

odôvodnení tvrdenia o nereálnosti dodania tovaru. Sťažovateľke nie je zrejmé, akou úvahou

sa najvyšší súd riadil, keď konštatoval akceptovanie záverov správcu dane, že predmetní

dodávatelia neboli v minulosti reálne fungujúcimi spoločnosťami. Sťažovateľke nie je

zrejmé, na akom základe najvyšší súd spochybnil jej tvrdenia o jednaní so zástupcom

dodávateľa, tvrdenia dodávateľa o zrealizovaní dodávok, existenciu registrácií dodávateľov

na daňovom úrade, podávanie daňových priznaní, vystavovanie faktúr a ďalšie okolnosti,

ktoré preukazujú reálnosť vykonávania obchodných činností spoločnosťami Tuscan s. r. o.,

a DSF consult, s. r. o. Tvrdenie najvyššieho súdu o neexistencii obchodných aktivít týchto

spoločností v minulosti je podľa sťažovateľky len tvrdením bez akéhokoľvek

pochopiteľného odôvodnenia.

3.4 Sťažovateľka je toho názoru, že dôvodom nesprávneho záveru správcu dane aj

všeobecných súdov, t. j. záveru o neexistencii reálneho dodania tovaru a tak nesplnení

podmienok na vzniku nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, je skutočnosť, že títo

hodnotili daný obchodný prípad len z pohľadu dodania tovaru medzi sťažovateľkou

a spoločnosťami Tuscan s. r. o., a DSF consult, s. r. o., t. j. podľa sťažovateľky bez

posudzovania celej obchodnej kauzy dodania tovaru pre ROSS Slovakia s. r. o., pričom bez

náležitého odôvodnenia svojvoľne konštatovali, že obchodné vzťahy medzi žalobcom

a spoločnosťou ROSS Slovakia s. r. o., netvoria základ uplatneného nároku sťažovateľky.

Daňové orgány podľa sťažovateľky zároveň nepovažovali za dôvodné viesť ďalšie ňou

navrhované dokazovanie u jej odberateľa ROSS Slovakia s. r. o., pretože nespochybnené

dodanie fakturovaného tovaru tomuto odberateľovi nepotvrdzuje, že tento tovar bol

v skutočnosti dodaný sťažovateľke dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach.

Sťažovateľka uvádza, že dodanie tovaru spoločnosti ROSS Slovakia s. r. o., bolo podľa

názoru daňových orgánov bez pochýb. K uvedenému dospeli za stavu, kedy tieto orgány

vo svojich rozhodnutiach výslovne uvádzajú, že listinné dôkazy v podobe štandardných

účtovných dokladov akceptovaných v rámci celospoločenskej obchodnej praxe (ako sú

dodacie listy, faktúry a výpisy z účtov preukazujúce úhrady finančných záväzkov) ani

v spojitosti so svedeckými výpoveďami relevantných zástupcov zúčastnených zmluvných

strán neuznávajú ako dostatočné dôkazy svedčiace v prospech reálnej existencie

obchodného vzťahu medzi Tuscan, s. r. o., DSF consult, s. r. o., IMAO electric, s. r. o.,

a ROSS Slovakia s. r. o., a s ním spojených plnení.

3.5 Sťažovateľka je toho názoru, že na základe deklarovaných záverov mohol

správca dane prijať iba dva závery a na ich základe správne rozhodnúť o vyrubení, resp.

nevyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za obdobie september a november 2009:

(i) Dodávka tovaru na základe vzájomne prepojených obchodov od dodávateľov

priamo spoločnosti ROSS Slovakia, s. r. o., bola uskutočnená a potom boli splnené

podmienky na vznik práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ako aj podmienky na

vznik povinnosti sťažovateľky odviesť k tomuto obchodu prináležiacu daň z pridanej

hodnoty. V takomto prípade sa daň na vstupe započítala s daňou na výstupe, a preto nebolo

možné sťažovateľke daň dorubiť;

(ii) Dodávka tovaru na základe vzájomne prepojených obchodov od dodávateľov

priamo spoločnosti ROSS Slovakia, s. r. o., nebola uskutočnená a potom správca dane

nemôže iba neuznať daň na vstupe a daň dorubiť, ale musí pri stanovovaní vlastnej daňovej

povinnosti brať do úvahy i nereálnosť prijatia tržieb, z ktorých sťažovateľka daň z pridanej

hodnoty odviedla, teda musí postupovať v súlade s cieľom a princípmi daňového konania

a tak, aby bolo nastolená taká situácia, aká by existovala v prípade nerealizovania tohto

plnenia (sťažovateľka odkazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-

255/02 Halifax plc z 21. 2. 2006 vzťahujúci sa na DPH).

3.6 Pri ktoromkoľvek z už uvedených záverov nemôže podľa sťažovateľky správca

dane jej výslednú daňovú povinnosť zvýšiť dorubením dane v celom rozsahu, pretože

existencia či neexistencia predmetného obchodu sa vždy musí odraziť tak v príjmovej, ako

aj výdavkovej časti sťažovateľkinho účtovníctva, a preto sťažovateľka nemohla štát

žiadnym spôsobom poškodiť a na dani z pridanej hodnoty z tohto titulu nič nedlhuje.

V tomto smere je podľa sťažovateľky rozhodnutie správcu dane v rozpore nielen

so samotným zákonom o DPH, ale aj so základnými princípmi daňového konania.

3.7 Sťažovateľka zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu neprinieslo jednoznačné zdôvodnenie záverov správcu dane a krajského súdu

konajúcich vo veci. Najvyšší súd podľa presvedčenia sťažovateľky svoje rozhodnutie

neodôvodnil tak, že by tým odstránil uvedené rozpory vyplývajúce zo zistených skutočností

či nedostatky vykonaných zisťovaní daňových orgánov. Napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu ani rozsudok krajského súdu podľa sťažovateľky nezodpovedajú ustanoveniu v tom

čase platného a účinného (ďalej len „OSP“). Ani

z jedného rozsudku podľa sťažovateľky nevyplývajú relevantné dôkazy, o ktoré opreli

samotné skutkové zistenie, že sťažovateľka nepreukázala opodstatnenosť svojho nároku.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil s nesprávnymi a ústavne neprijateľnými

závermi krajského súdu, prípadne k niektorým námietkam sa nevyjadril vôbec, aj keď tieto

nemožno podľa názoru sťažovateľky považovať za samoúčelné. V danom prípade najvyšší

súd napriek opakovaným námietkam sťažovateľky v celom priebehu konania žiadnym

spôsobom neobjasnil, prečo nebolo dôvodné vykonávať dokazovanie v tom smere, aby bolo

možné posudzovať obchodný prípad dodania tovaru od dodávateľov sťažovateľky priamo

k jeho odberateľovi ako celok, teda jednu obchodnú kauzu a postup správcu dane pri

dorubení dane hodnotiť v kontexte tohto celkového pohľadu na obchodný prípad aj s jeho

príjmovou aj výdavkovou časťou a ich dôsledkom na daňovú povinnosť sťažovateľky pri

dani z pridanej hodnoty.

3.8 Odvolanie sa najvyššieho súdu na závery krajského súdu a výsledky dokazovania

daňových orgánov nie je možné podľa sťažovateľky považovať za naplnenie ústavného

práva na spravodlivý proces, a to z dôvodu, že samotné rozhodnutia správnych orgánov sú

opísaním len vykonaných dôkazov, bez ich vyhodnotenia ako dôkazov jednotlivo a následne

vo vzájomnej logickej súvislosti. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v danom prípade

sťažovateľka považuje za arbitrárny a svojvoľný, keďže právne závery v ňom vyslovené sú

podľa jej názoru neodôvodnené, a to hlavne s ohľadom na charakter daňového konania,

v rámci ktorého dochádza k zásahu do jej majetkovej sféry. Podľa sťažovateľky najvyšším

súdom nebolo dostatočným spôsobom zdôvodnené, v čom spočívalo neunesenie dôkazného

bremena na strane sťažovateľky. Sťažovateľka považuje za neústavné, ak sa od nej

vyžaduje, že na preukázanie svojich tvrdení má predkladať dôkazy nad rámec dôkazov

v podobe účtovných dokladov vyplývajúcich z jej účtovníctva, ktorých špecifikácia je

definovaná či už právnymi predpismi o účtovníctve, alebo zákonom o DPH. Popieranie

vierohodnosti dokladov so zákonom vyžadovanými náležitosťami, či skôr potreba ich

dopĺňania inými dôkazmi, zákonom bližšie nešpecifikovanými, stavia tieto doklady podľa

sťažovateľky do pozície nevierohodných a ukladá tak daňovému subjektu povinnosti nad

rámec zákonných povinností. Podľa sťažovateľky samotná definícia dôkazného bremena na

strane daňového subjektu podľa ukladá daňovému

subjektu povinnosť preukazovať viac, ako je vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov až za stavu, ak by ich vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť bola

nepreukázaná, resp. spochybnená. V sťažovateľkinom prípade však správca dane podľa jej

slov žiadnym spôsobom neuviedol konkrétne okolnosti, na základe ktorých hodnotí

predložené účtovníctvo sťažovateľky ako nevierohodné, neúplné alebo nesprávne, teda de

facto ničím nespochybňoval účtovníctvo sťažovateľky.

3.9 Sťažovateľka poukazuje na to, že konkrétnou skutočnosťou, na základe ktorej by

bolo možné hodnotiť predložené účtovníctvo ako nevierohodné, neúplné alebo nesprávne,

nie je neurčitosť vyjadrení zástupcov dodávateľov či nekontaktnosť dodávateľov, s ktorou

nemá sťažovateľka nič spoločné a nie je možné ju pripisovať na jej ťarchu. Na základe

skutočnosti, že účtovný doklad bol vystavený nekontaktným subjektom, nemožno podľa

sťažovateľky dospieť k záveru, že tovar týmto dodávateľom nebol dodaný.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti IMAO electric, s. r. o, na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , z 20. apríla 2016 porušené

boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

2 z 20. apríla 2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 363,79 € na účet JUDr. Mariána Karáska, advokáta, do troch dní od právoplatnosti

nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľky, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, svojvoľný, pretože právne závery v ňom vyslovené

sú podľa názoru sťažovateľky neodôvodnené, a to hlavne s ohľadom na charakter daňového

konania, v rámci ktorého dochádza k zásahu do majetkovej sféry sťažovateľky. Podľa

sťažovateľky najvyšším súdom nebolo dostatočným spôsobom zdôvodnené, v čom

spočívalo neunesenie dôkazného bremena na jej strane.

1. Všeobecne k princípom základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

9.1 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa stálej

judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj

práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ).

9.2 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ).

9.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,

rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

9.4 K ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje

primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom splnených podmienok na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad zákona zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení

podmienok na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy musí rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom

prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy

vyplývajúce z (porov. napr. ).

2. K namietanému porušeniu

10. Ťažiskovými argumentmi sťažovateľky v súdnom konaní bolo poukázanie na

objednávku odberateľa, spoločnosti ROSS Slovakia, s. r. o., keď na základe presnej

špecifikácie tovaru od tohto odberateľa sťažovateľka objednala dodanie tovaru od

spoločností Tuscan, s. r. o., a DSF consult, s. r. o., pričom dodanie tovaru sa podľa

sťažovateľky malo realizovať a aj bolo realizované priamo odberateľovi na miesto určenia

v Bratislave, a to na zákazky Tatra City Bratislava a Just Play.

11. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov

a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdenia

uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť procesné pochybenia, ktoré vykonal

správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie je svojou povahou správnym

konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej správy, ale je možné

identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porov. Vernarský, M.

Procesné zásady daňového konania. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,

2009, s. 11, 24 ‒ 25 anasl.).

11.1 Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane

vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom

dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery

vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy

daní a v priebehu konania.

11.2 Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj

v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom

smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami

účastníka vysporiadal.

11.3 Za relevantné námietky je potrebné považovať všetky námietky účastníka

daňového konania, ak sú argumentačne podložené jeho tvrdením opierajúcim sa o zákonné

ustanovenia, alebo v nich poukazuje na skutkové súvislosti, z ktorých si vytvoril svoj

právny záver (porov. v tomto smere rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. mája 2013, s ktorého závermi smerujúcimi k problematike argumentácie účastníka

daňového konania sa ústavný súd stotožňuje).

12. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že daňový úrad v priebehu správneho

(daňového) konania, súčasťou ktorého bola vykonaná daňová kontrola, vykonal

dokazovanie okrem listinných dôkazov (najmä faktúr a zmlúv) aj miestnym zisťovaním, ako

aj zohľadnením výpovedí svedkov a konateľov obchodných spoločností, ktoré boli v rámci

faktúr predložených sťažovateľkou uvedené ako obchodní partneri pri opísaných zákazkách.

12.1 Správne orgány v odôvodnení rozhodnutí konštatovali, že z vykonaného

dokazovania vyplýva, že vznikli pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných plnení

dodávateľskými spoločnosťami Tuscan, s. r. o., a DSF consult, s. r. o., v prospech platiteľa

IMAO electric, s. r. o. Podľa daňových orgánov samotné predloženie dodávateľskej faktúry

bez predloženia ďalších dôkazov nemožno považovať za hodnoverné preukázanie

uskutočnenia zdaniteľného plnenia spoločnosťou Tuscan, s. r. o., a DSF consult, s. r. o.

12.2 Na uvedené odôvodnenie rozhodnutí a vysporiadanie sa správnych orgánov

s námietkami sťažovateľky poukázal v napadnutom rozsudku aj najvyšší súd, ktorý

v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval na argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa

preukázania uskutočnených zdaniteľných plnení dodávateľskými spoločnosťami Tuscan,

s. r. o., a DSF consult, s. r. o., v prospech sťažovateľky (platiteľa IMAO electric, s. r. o.).

12.3 S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním

formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne

neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité

pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky alebo nezohľadnil

tvrdenia sťažovateľky o nevysporiadaní sa s jej námietkami v konaní pred krajským súdom

alebo v správnom konaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku a právny názor najvyššieho

súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné, logické a materiálne i formálne im

nemožno vytknúť nesúlad s princípmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (k dohovoru pozri ďalej závery ústavného súdu).

13. Podľa sťažovateľky najvyšším súdom nebolo dostatočným spôsobom

zdôvodnené, v čom spočívalo neunesenie dôkazného bremena na strane sťažovateľky.

13.1 Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „po vyhodnotení závažnosti

odvolacích dôvodov a vykonaného dokazovania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

stotožnil s tým, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že predmetné

dodávky tovarov boli uskutočnené prostredníctvom firiem DSF consult, s. r. o. a Tuscan

s. r. o.. Správca dane aj žalovaný ani po doplnení dokazovania nemali k dispozícii také

dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali že dodávky tovaru boli vykonané práve

spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Tento nedostatok nie je možné prehliadnuť

s poukazom na tvrdené vyčerpanie dôkazného bremena žalobcu a tvrdenie o jeho

nedôvodnom zaťažovaní dôsledkami toho, že jeho dodávatelia si neplnia svoje zákonné

povinnosti ako podnikatelia. Tu treba zdôrazniť opakovane judikovanú zodpovednosť

žalobcu ako podnikateľa za preverenie si, či mu tvrdený dodávateľ reálne mohol dodať

a dodal predmetný tovar. Neboli preukázané žiadne okolnosti, ktoré by pri zachovaní bežnej

miery opatrnosti mohli žalobcu viesť k dôvodnému presvedčeniu, že sa jedná o spoločnosti,

reálne spôsobilé daný obchod zrealizovať. Rovnako ani z daňových priznaní tvrdených

dodávateľov nevyplynulo, že by takýto obchod boli vykonali. Je na ťarchu žalobcu, že si

dostatočným spôsobom nezabezpečil a nepreveril reálne dodanie tovaru (bez ohľadu na

postup, keď tovar mal byť, resp. bol dodaný priamo jeho odberateľovi).“.

13.2 Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je

povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať

podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňovej kontroly alebo daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

13.3 Ústavný súd prvotne poznamenáva, že citované ustanovenie § 24 ods. 1

daňového poriadku upravuje otázku dokazovania v rámci správy daní vykonávanej

správcom dane. V procese dokazovania podľa daňového poriadku sa nerozlišuje, či správca

daní vykonal úkon z úradnej povinnosti alebo na základe návrhu (§ 3 ods. 5 daňového

poriadku). Proces dokazovania súvisí so základnou zásadou správy daní, podľa ktorej

správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo

najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).

13.4 K dôkaznému bremenu v daňovom konaní existuje bohatá domáca aj zahraničná

judikatúra, ako aj odborná spisba (k tomu pozri Kobík, J. – Šperl, J. Dokazování v daňovém

řízení. 2. Přepracované vydání. Praha: ASPI, 2005. 184 s.; Sochorová, V. Specifika

dokazování v daňovém řízení. Praha: C. H. Beck, 2013. 208 s.; všeobecne k daňovému

konaniu pozri Baxa, J. et al. Daňový řad. Komentář. I. a II. díl. Praha: Wolters Kluwer,

2011. 1793 s.; Kubincová, S. Daňový poriadok. Praha: C. H. Beck, 2015. 750 s.).

13.5 Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“),

na ktorý je vhodné v tomto momente poukázať, k problematike v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení

důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že

daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň

přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese

i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty

skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. ,

všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení

prokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např.

rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 30. 1. 2008, čj. -119,

č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. -86, ze dne 16. 7. 2009, čj.

-83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. – 124, všechna rozhodnutí tohoto

soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).

Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně

bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich

předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,

čj. -99, ze dne 31. 12. 2008, čj. -68). Správce daně proto může

vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví

a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)

daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho

pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou

v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen

prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce

daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti

o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné

rozsudky čj. -119, čj. -86, čj. -124, nález

Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. ).

Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným

skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení

a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu

případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje

zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“

13.6 Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudku

sp. zn. z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn. zo 14. júna

2012 (porov. aj v nich citovanú prejudikatúru).

13.7 Výlučne pre akademické účely a účely právnej komparatistiky je možné

poukázať aj na prax z oblasti daňového práva uplatňovanú v Spolkovej republiky Nemecko

a odkázať na rozhodnutie Spolkového finančného súdu (Der Bundesfinanzhof) č. V R 48/04

z 19. apríla 2007, v ktorom vyslovil prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní

týkajúcom sa DPH v tom zmysle, že daňový subjekt je povinný v rámci svojej povinnosti

kooperácie preukázať dôveryhodnosť predkladaných dôkazov (pozri bod 65 uvedeného

rozhodnutia; rozhodnutie dostupné na http://www.bundesfinanzhof.de/).

13.8 S rovnakou pohnútkou ako v predchádzajúcom bode možno poukázať aj na prax

z oblasti daňového práva uplatňovanú v právnej kultúre common law a ako príklad uviesť

rozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady vo veci Anderson Logging Co. v. The King, [1925]

SCR 45, kde Najvyšší súd Kanady prvýkrát determinoval otázku dôkazného bremena na

strane daňového subjektu v daňovom (odvolacom) konaní (pozri s. 50 citovaného

rozhodnutia dostupného na http://scc-csc.lexum.com/scc-csc/en/nav.do; k tomu porov. aj

Innes, W. – Moorthy, H. Onus of Proof and Misterial Assumptions: The Role and Evolution

of Burden of Proof in Income Tax Appeals. In: Canadian Tax Journal/Revue Fiscale

Canadienne. 1988, Vol. 46, No. 6. p. 1196).

13.9 V uvádzanom skutkovom stave sťažovateľka na preukázanie uskutočnenia

zdaniteľného plnenia odkázala na tvrdenia dodávateľa o zrealizovaní dodávok, existenciu

registrácií dodávateľov na daňovom úrade, podávanie daňových priznaní, vystavené faktúry

a ďalšie okolnosti, ktoré podľa nej preukazujú reálnosť vykonávania obchodných činností

spoločnosťami Tuscan, s. r. o., a DSF consult, s. r. o.

13.10 V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 246 smernice Rady 2006/112 ES

o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorý ukladá

daňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie

uchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu,

ako aj ich čitateľnosť.“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľa alebo

vyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku § 71

zákona o DPH, a tento má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzaný skutkový

stav (v čase rozhodovania daňového úradu bola uvedená povinnosť zabezpečiť

vierohodnosť faktúry upravená v § 71 ods. 3 zákona o DPH, pozn).

13.11 Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu

rozhodovania daňového úradu) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie

totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila

faktúru.

Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH (znenie platné a účinné ku dňu rozhodovania

daňového úradu) zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu,

neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie

faktúry.

13.12 V neposlednom rade je možné poukázať na § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá

(a rovnako ukladal aj v čase daňovej kontroly a rozhodovania daňového úradu) platiteľovi

dane povinnosť viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období

o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách. Inak povedané, zákon

o DPH ukladá daňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a službách a v rámci

daňovej kontroly je povinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia

tovaru a služby.

13.13 Prevedené na skutkový stav v sťažovateľkinej veci, pri vykonaní daňovej

kontroly správcom dane bola sťažovateľka povinná preukázať reálnosť tvrdených obchodov

záznamom o dodanej službe (napr. faktúrou alebo inými záznamami). Sťažovateľka na tento

účel predložila faktúry vystavené dodávateľmi Tuscan, s. r. o., a DSF consult, s. r. o.

13.14 V tomto okamihu bolo na správcovi dane, aby v prípade, že mal pochybnosti

o pravosti faktúry alebo pochybnosti o iných skutočnostiach súvisiacich s dodanou službou

a predkladaným záznamom, konkretizoval svoje zistenia a pochybnosti a výhrady. Daňový

úrad tak učinil v protokole č. zo 16. januára 2012, ku ktorému sa

sťažovateľka písomne vyjadrila, kde predniesla svoje tvrdenia k reálnosti uskutočnených

obchodov.

13.15 Aj po doručení vyjadrenia sťažovateľky pretrvávali pochybnosti o preukázaní

dodaných služieb. V rámci vyrubovacieho konania správca dane vyzval sťažovateľku

(daňový subjekt IMAO electric, s. r. o.) výzvami č. 9312401/5/1587389/2012

a č. 9312401/5/1587700/2012 z 9. júla 2012 na splnenie si povinností, na predloženie

dokladov a dôkazov hodnoverne preukazujúcich reálnosť zdaniteľných obchodov. Správca

dane žiadal predložiť dôkazy týkajúce sa prepravy tovaru. Na predmetnú výzvu

sťažovateľka odpovedala listom z 31. júla 2012. Správca dane následne vykonal ústne

pojednávania s viacerými svedkami, ku ktorým sa sťažovateľka opakovane písomne

vyjadrovala. V tomto momente konania bolo na sťažovateľke, aby v reakcii na priebeh

vyrubovacieho konania hodnoverne preukázala reálnosť zdaniteľných obchodov aj inými

dôkaznými prostriedkami (teda nielen predložením faktúr) preukazujúcimi jej tvrdenia

o reálnosti zdaniteľných obchodov.

13.16 Sťažovateľka sa na ústne pojednávanie 15. januára 2013 nedostavila, dôkazy

získané v rámci vyrubovacieho konania, ako aj pripomienky boli so sťažovateľkou

prerokované na ústnom pojednávaní 10. októbra 2012. Správca dane dospel k záveru, že

v rámci vyrubovacieho konania sa vysporiadal so všetkými pripomienkami daňového

subjektu, pričom podľa správcu dane nedošlo zo strany sťažovateľky ani po opakovaných

výzvach k predloženiu dokladov a dôkazov hodnoverne preukazujúcich reálnosť

zdaniteľných obchodov.

13.17 S týmito závermi sa v konečnom dôsledku stotožnil aj najvyšší súd

v napadnutom rozsudku. Podľa ústavného súdu nemožno napadnutému rozsudku v tomto

smere vytknúť lakonickosť ani strohosť vo vzťahu k právnej problematike dokazovania

(dôkazným bremenom) v daňovom konaní v spojitosti s vecou sťažovateľky, keďže najvyšší

súd výstižne k tejto právnej otázke uviedol svoj právny názor.

13.18 Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu už popísaných záverov

ústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenie

porušenia ústavných práv sťažovateľky po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa č. 6

ods. 1 dohovoru

14. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom

konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasť

jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila

v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini

v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 ‒31).

Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje za

konanie trestné.

14.1 Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1

dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie), prihliadajúc pritom na skutočnosť, že správnym

orgánom nedošlo k uloženiu sankcie za porušenie právnej (zákonnej) povinnosti, ale išlo

o vyrubenie dane, ktorú bola sťažovateľka povinná platiť na základe daňových právnych

predpisov v spojení s jej podnikateľskou činnosťou a hospodárskym výsledkom (teda

nedošlo k uloženiu sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je

naplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých

naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru

a konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porov. Engel and

Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna

ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. Záver

15. Úloha ústavného súdu sa v konaní podľa obmedzuje predovšetkým

na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich

procesného postupu) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

majú za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. ,

, , ).

15.1 Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe

a v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti,

odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2017