Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 201/2017
PDF · 149.09 KB
No categories available
III. ÚS 201/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. ,
pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 81/2016
a jeho uznesením z 1. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára
2017 doručená sťažnosť , t. č. (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo 81/2016
(ďalej len „postup krajského súdu“) a jeho uznesením z 1. decembra 2016 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“).
V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že žiadosťou o prepustenie z väzby z 3. novembra
2016 (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“) sa domáhal preskúmania zákonnosti
väzby, do ktorej bol vzatý uznesením Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. Tp 200/2016 z 2. septembra 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o vzatí do
väzby“) z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Proti uzneseniu o vzatí do väzby nepodal sťažnosť.
V žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ namietal konanie, ktoré predchádzalo
jeho vzatiu do väzby. Sťažovateľ namietal to, že pred vydaním uznesenia o vzatí do väzby
bol pred sudcu predvedený bez toho, aby o výsluchu mal vedomosť, ako aj spôsob
doručenia návrhu Okresnej prokuratúry Pezinok (ďalej aj „okresná prokuratúra“) na jeho
vzatie do väzby.
Uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 32/2016 z 21. novembra 2016 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby podľa ustanovenia
§ 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietnutá. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ
sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením tak, že ju podľa ustanovenia § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ krajskému súdu vytýka nedostatočné odôvodnenie jeho uznesenia
vzhľadom na to, že krajský súd neuvádza konkrétne konania sťažovateľa, ktoré
by potvrdzovali, že bol v minulosti trestaný za majetkovú trestnú činnosť a z ktorých konaní
vyvodil záver o tom, že je recidivista. Podľa názoru sťažovateľa v odôvodnení uznesenia
krajského súdu absentujú konkrétne okolnosti týkajúce sa jeho osoby, pokiaľ väzobný
dôvod má podľa názoru krajského súdu vyplývať „z osoby obvineného“. V ďalšom
sťažovateľ namieta, že pred rozhodnutím o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
nebol krajským súdom, ktorý rozhodoval na neverejnom zasadnutí, vypočutý.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti takto:
„1. Krajský súd v Bratislave svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Tpo/81/2016 a rozhodnutím zo dňa 1.12.2016, porušil právo sťažovateľa byť vypočutý
pred rozhodnutím o väzbe, právo byť prepustený, ak sa ukáže, že väzba je nezákonná, právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právo na kontradiktórne konanie, právo byť zbavený
slobody len postupom ustanoveným zákonom a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1, ods. 3 a 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 1,ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Krajský súd v Bratislave sp. zn. 4 Tpo 81/2016zo dňa 1.12.2016
sa zrušuje, Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby vo veci znova konal a rozhodol.
3. Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €,
ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu
na ďalšie konanie.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu a obsahu
námietok sťažovateľa, dospel k záveru, že namietané rozhodnutie je potrebné považovať
za legitímny výsledok rozhodovacej činnosti, ktorý vykazuje všetky parametre zákonnosti
a ústavnosti a je náležite odôvodnený. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd
s poukazom na jednotlivé ustanovenia Trestného poriadku dostatočne vysvetlil, z akého
dôvodu bolo nutné konštatovať, že dôvody väzby u sťažovateľa trvajú.
Okrem toho, že krajský súd poukázal na skutkové okolnosti preukazujúce väzobný
dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, zaoberal sa aj dodržaním procesných
garancií významných pre trestné konanie, hlavne pre tú jeho časť, ktorá súvisí
s obmedzením osobnej slobody sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd
„neuvádza konkrétne konania“, ktoré by „potvrdzovali“, že bol v minulosti trestaný,
ústavný súd konštatuje, že záznamy z registra trestov sťažovateľa a údaje o tom, že v ústave
na výkon trestu odňatia slobody bol celkovo päťkrát, sú podrobne rozvedené v uznesení
okresného súdu, ktoré vzhľadom na obsahovú spojitosť s uznesením krajského súdu
podrobil ústavný súd ústavnoprávnemu prieskumu.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv z dôvodu,
že nebol vypočutý pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu pred
senátom druhostupňového súdu. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 5
ods. 1, 3 a 4 dohovoru.
Zo zápisnice o rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu
okresného súdu sp. zn. Tp 32/2016 z 21. novembra 2016 vyplýva, že pri rozhodovaní o tom,
či dôvody väzby trvajú, bol sťažovateľ vypočutý sudcom pre prípravné konanie.
Z predmetnej zápisnice vyplýva, že sťažovateľovi bol poskytnutý dostatočný časový
priestor na prečítanie si a oboznámenie sa so stanoviskom Okresnej prokuratúry Pezinok
k jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu č. k. PV 521/16/1107-45 zo 14. novembra
2016 (ďalej len „stanovisko okresnej prokuratúry“). Zároveň zápisnica obsahuje
aj vyhlásenie sťažovateľa o tom, že mal dostatok času na oboznámenie sa so stanoviskom
okresnej prokuratúry. Po výsluchu sťažovateľa, vyjadrení obhajcu sťažovateľa a prednesení
návrhu prokurátora okresný súd pristúpil k oboznámeniu obsahu súdneho spisu, po ktorom
bola sťažovateľovi poskytnutá možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ku ktorým
sťažovateľ nemal pripomienky. Pred vyhlásením uznesenia sudca pre prípravné konanie
udelil okresnej prokuratúre, obhajcovi a sťažovateľovi slovo na konečné návrhy.
Po vyhlásení uznesenia a jeho odôvodnení sa sťažovateľ po tichej porade s obhajcom
vyjadril takto: „podávam si sťažnosť, ktorú odôvodním písomne“.
Z tejto zápisnice nevyplýva, že by sťažovateľ žiadal o svoje vypočutie aj pred
senátom druhostupňového súdu.
V zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť
obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor,
obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné
konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi
a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu
obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa
konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.
Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného
alebo iných osôb podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor
a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch,
pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a. Z citovaného
ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že obvinený musí byť pred
rozhodnutím o väzbe vypočutý a zároveň má právo poznať obsah návrhov či žiadostí
prokurátora, aby mal možnosť sa k nim pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť.
V namietanom prípade bol sťažovateľ pred rozhodnutím o tom, či dôvody jeho väzby
aj naďalej trvajú, vypočutý sudcom pre prípravné konanie, mal možnosť vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom a jemu a jeho obhajcovi bolo udelené slovo na konečné návrhy.
V rámci výsluchu sťažovateľ v podstate len zotrval na obsahu podanej žiadosti
o prepustenie z väzby. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, majúc
priestor na tichú poradu s obhajcom, mal aj vedomosť o tom, že sa v danej veci uskutoční
druhostupňové konanie, pričom nevyslovil, že by chcel byť vypočutý aj pred krajským
súdom rozhodujúcim o jeho sťažnosti. Podstatnou súčasťou procesných záruk v konaní
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v prípadoch, keď pozbavenie osobnej slobody dotknutej osoby
spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred
súdom umožňujúca mu osobne sa k veci vyjadriť, pretože sama osebe predstavuje
významnú garanciu rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06,
I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za určitých okolností môže predstavovať nevyhnutný
predpoklad na rešpektovanie základných procesných garancií uplatniteľných vo veciach
týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti
zbraní“). Avšak rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom
sa preskúmania zákonnosti jeho väzby nemusí v každom jednotlivom prípade predstavovať
zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného
bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní
pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly
väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j.
v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní
pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje
povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia
súdom, alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností
je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania
kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (obdobne III. ÚS 34/07,
III. ÚS 226/07). Vychádzajúc z citovanej judikatúry, ako aj zo skutkového stavu, ústavný
súd dospel k záveru, že samotnou skutočnosťou, že sťažovateľ nebol vypočutý
bezprostredne pred rozhodnutím krajského súdu o ďalšom trvaní jeho väzby, nemohlo dôjsť
k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzniknutú situáciu je potrebné vnímať
vo svetle všetkých okolností daného prípadu. V tomto smere je rozhodujúce, že sťažovateľ
bol k dôvodom svojej väzby vypočutý 21. novembra 2016 a pred sudcom pred prípravné
konanie mal priestor predstaviť svoje argumenty. Okrem toho svoju sťažnosť prednesenú
po vyhlásení uznesenia okresného súdu následne odôvodnil prostredníctvom svojho
obhajcu, bol mu známy obsah stanoviska okresnej prokuratúry, obsah súdneho spisu
a vykonané dôkazy a zároveň neprejavil záujem byť opäť vypočutý aj pred senátom
krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovateľ pred rozhodnutím
o väzbe bol vypočutý sudcom pre prípravné konanie, spĺňa aj parametre zákonnosti
a ústavnosti kladené na periodickú kontrolu zákonnosti väzby zahŕňajúcu aj procesné
záruky súvisiace s osobnou prítomnosťou osoby, o ktorej osobnú slobodu ide, v konaní pred
všeobecným súdom.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní po zhrnutí už uvedeného nezistil, že by
sťažovateľ bol pozbavený slobody inak ako z dôvodov, spôsobom a na čas ustanovený
zákonom, teda v rozpore s citovanými článkami ústavy a dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. marca 2017