Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 193/2017
PDF · 139.03 KB
No categories available
I. ÚS 193/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , , zastúpenej advokátskou kanceláriou Čarnogurský
ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Mag. Ján
Čarnogurský, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 CoZm 33/2016-664 z 31. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a
pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
20. februára 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoZm 33/2016-664 z 31. októbra 2016
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom
postavení žalovanej účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 3 CbZm 526/2014, predmetom ktorého bol návrh obchodnej
spoločnosti (ďalej len „žalobca“)
na vydanie zmenkového platobného rozkazu. Okresný súd v označenom konaní vydal
22. júla 2014 zmenkový platobný rozkaz, ktorým určil, že sťažovateľka je povinná zaplatiť
žalobcovi zmenkovú sumu 1 350 262,23 € s príslušenstvom. Proti zmenkovému platobnému
rozkazu podal právny zástupca sťažovateľky v zákonnej lehote námietky. Okresný súd
uznesením sp. zn. 3 CbZm 526/2014 z 12. marca 2015 námietky sťažovateľky odmietol
z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané riadne zastúpenie sťažovateľky, teda námietky
boli podané neoprávnenou osobou. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd
napadnutým uznesením rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu súdu prvej
inštancie odmietol.
3. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd pri posudzovaní jej odvolania vychádzal
„z mylného výkladu zákona“, rozhodol arbitrárne, svojvoľne a v rozpore so zásadou
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým
argumentovala, že:
„... Odvolanie nemohlo byť Napádaným uznesením KS BA odmietnuté z dôvodu
údajného nepreukázania riadneho zastúpenia sťažovateľa v súdnom konaní, nakoľko
plnomocenstvo udelené právnemu zástupcovi sťažovateľa jedinou zamestnankyňou
sťažovateľa, pani bolo a je platným plnomocenstvom.
Pani bola oprávnená udeliť plnomocenstvo právnemu zástupcovi
sťažovateľa v zmenkovom súdnom konaní, pričom jej právny úkon je platný...
Odvolací súd v Napádanom uznesení KS BA nedal odpoveď na rozhodujúce
skutočnosti, ktoré žalovaný v Odvolaní namietal, a ktorými preukázal, že zo strany súdu
prvej inštancie došlo k nedostatočnému a nesprávnemu skutkovému posúdeniu danej
právnej veci...
Odvolací súd formalisticky neskúmal individuálne pomery žalovaného ako
podnikateľa, čím arbitrárne konštatoval, že jediná zamestnankyňa žalovaného nemohla
udeliť plnú moc pre zastupovanie v súdnom konaní. Názor odvolacieho súdu, že vzhľadom
na pracovnú pozíciu pani ako ekonómky nebola oprávnená podpisovať plné
moci, možno hodnotiť ako arbitrárny a nerešpektujúci ustálené rozhodovanie všeobecných
súdov a judikatúru Najvyššieho súdu SR a Českej republiky.
Odvolací súd absolútne neprihliadal na námietku aktívnej legitimácie, ktorú
žalovaný vzniesol v rámci Vyjadrení žalovaného 2016; pričom legitimáciu strán sporu je
súd povinný skúmať ex offo.
Odvolací súd žiadnym spôsobom nereagoval na Vyjadrenia žalovaného 2016,
ktorými reagoval na vyjadrenie žalobcu k Odvolaniu žalovaného, zaslanému samotným
odvolacím súdom právnemu zástupcovi žalovaného na zaujatie stanoviska.“
4. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2016, č. k. 3CoZm/33/2016-664 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2016, č. k. 3CoZm/33/2016-
664 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania
v sume 7.514,90 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“
5. Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde prijal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého
uznesenia z dôvodu, že „Napádané uznesenie KS BA, ale aj samotný Zmenkový platobný
rozkaz vyvolávajú právne účinky vykonateľné priamo v neprospech sťažovateľa.“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
práv poskytuje.
8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
10. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv napadnutým uznesením,
pričom tak z obsahu podanej sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že podala
proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 CoZm 33/2016-664 z 31. októbra 2016 dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom je vecne príslušný rozhodnúť Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a o ktorom v súčasnom období prebieha
konanie.
11. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha ochrany uvedených práv jednak
na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá
pre predčasnosť, pretože o ochrane ňou označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa
v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.
12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a54 alebo vo veci Soffer
proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným
prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
13. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti, ako aj o návrhu
sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2017