Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 193/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej advokátskou kanceláriou Čarnogurský

ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, za ktorú koná advokát a konateľ JUDr. Mag. Ján

Čarnogurský, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -664 z 31. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

20. februára 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -664 z 31. októbra 2016

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení žalovanej účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , predmetom ktorého bol návrh obchodnej

spoločnosti (ďalej len „žalobca“)

na vydanie zmenkového platobného rozkazu. Okresný súd v označenom konaní vydal

22. júla 2014 zmenkový platobný rozkaz, ktorým určil, že sťažovateľka je povinná zaplatiť

žalobcovi zmenkovú sumu 1 350 262,23 € s príslušenstvom. Proti zmenkovému platobnému

rozkazu podal právny zástupca sťažovateľky v zákonnej lehote námietky. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 12. marca 2015 námietky sťažovateľky odmietol

z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané riadne zastúpenie sťažovateľky, teda námietky

boli podané neoprávnenou osobou. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd

napadnutým uznesením rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu súdu prvej

inštancie odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd pri posudzovaní jej odvolania vychádzal

„z mylného výkladu zákona“, rozhodol arbitrárne, svojvoľne a v rozpore so zásadou

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým

argumentovala, že:

„... Odvolanie nemohlo byť Napádaným uznesením KS BA odmietnuté z dôvodu

údajného nepreukázania riadneho zastúpenia sťažovateľa v súdnom konaní, nakoľko

plnomocenstvo udelené právnemu zástupcovi sťažovateľa jedinou zamestnankyňou

sťažovateľa, pani bolo a je platným plnomocenstvom.

Pani bola oprávnená udeliť plnomocenstvo právnemu zástupcovi

sťažovateľa v zmenkovom súdnom konaní, pričom jej právny úkon je platný...

Odvolací súd v Napádanom uznesení KS BA nedal odpoveď na rozhodujúce

skutočnosti, ktoré žalovaný v Odvolaní namietal, a ktorými preukázal, že zo strany súdu

prvej inštancie došlo k nedostatočnému a nesprávnemu skutkovému posúdeniu danej

právnej veci...

Odvolací súd formalisticky neskúmal individuálne pomery žalovaného ako

podnikateľa, čím arbitrárne konštatoval, že jediná zamestnankyňa žalovaného nemohla

udeliť plnú moc pre zastupovanie v súdnom konaní. Názor odvolacieho súdu, že vzhľadom

na pracovnú pozíciu pani ako ekonómky nebola oprávnená podpisovať plné

moci, možno hodnotiť ako arbitrárny a nerešpektujúci ustálené rozhodovanie všeobecných

súdov a judikatúru Najvyššieho súdu SR a Českej republiky.

Odvolací súd absolútne neprihliadal na námietku aktívnej legitimácie, ktorú

žalovaný vzniesol v rámci Vyjadrení žalovaného 2016; pričom legitimáciu strán sporu je

súd povinný skúmať ex offo.

Odvolací súd žiadnym spôsobom nereagoval na Vyjadrenia žalovaného 2016,

ktorými reagoval na vyjadrenie žalobcu k Odvolaniu žalovaného, zaslanému samotným

odvolacím súdom právnemu zástupcovi žalovaného na zaujatie stanoviska.“

4. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2016, č. k. -664 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2016, č. k.

664 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania

v sume 7.514,90 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

5. Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde prijal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého

uznesenia z dôvodu, že „Napádané uznesenie KS BA, ale aj samotný Zmenkový platobný

rozkaz vyvolávajú právne účinky vykonateľné priamo v neprospech sťažovateľa.“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

práv poskytuje.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

10. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv napadnutým uznesením,

pričom tak z obsahu podanej sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že podala

proti uzneseniu krajského súdu č. k. -664 z 31. októbra 2016 dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom je vecne príslušný rozhodnúť Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a o ktorom v súčasnom období prebieha

konanie.

11. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha ochrany uvedených práv jednak

na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá

pre predčasnosť, pretože o ochrane ňou označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa

v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a54 alebo vo veci Soffer

proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným

prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

13. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

14. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti, ako aj o návrhu

sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2017