Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 252/2017
PDF · 257.42 KB
No categories available
II. ÚS 252/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti PPC Power, a. s., Magnetová 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát Mgr. Martin Škubla, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 6/2014 a jeho uzneseniami zo 4. marca 2015 a z 27. mája 2015,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti PPC Power, a. s., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2015
faxovou správou a 4. júna 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
PPC Power, a. s., Magnetová 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital
Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Martin Škubla, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 6/2014 a jeho uzneseniami zo 4. marca 2015 a z 27. mája 2015.
Podaním doručeným 1. júla 2015 sťažovateľka doplnila sťažnosť o písomné vyhotovenie
napadnutého uznesenia sp. zn. 10 Sžz 6/2014 z 27. mája 2015.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom
postavení navrhovateľky v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžz 6/2014
domáhala ochrany pred nezákonným zásahom Daňového úradu pre vybrané daňové
subjekty, Radlinského 37, Bratislava (ďalej len „daňový úrad“), vo veci daňovej kontroly
dane z emisných kvót za rok 2011.
V úvode sťažnosti sťažovateľka, poukazujúc na skutkové okolnosti prípadu, uvádza,
že «sťažovateľ týmto Návrhom napadol nezákonný zásah, ktorý
a) začal úkonom, ktorým je oznámenie Úradu o začatí daňovej kontroly pre daň
z emisných kvót za rok 2011 u Sťažovateľa, ktoré je označené ako „Oznámenie o výkone
daňovej kontroly” číslo 9900420/5/1426081/2014/KušG, zo dňa 9. 4. 2014;
b) pokračoval úkonom, ktorým je (druhé) oznámenie Úradu o zmene termínu začatia
daňovej kontroly, ktorý bol pôvodne určený na deň 29. 4. 2014 a neskôr týmto (druhým)
oznámením zmenený na 21. 5. 2014; toto (druhé) oznámenie je označené ako „Oznámenie
o zmene termínu začatia daňovej kontroly”, číslo 9900420/5/1654592/2014/Hork, zo dňa
29. 4. 2014;
c) a ktorý mal pokračovať samotnou daňovou kontrolou pre daň z emisných kvót
za rok 2011, oznámenou prvým oznámením o daňovej kontrole so zmenami oznámenými
v druhom oznámení o zmene daňovej kontroly.
... Daňová kontrola sa na základe vyššie uvedených oznámení dňa 21. 5. 2014
(fakticky, nie právne) neuskutočnila. Súčasne ale došlo k novým skutočnostiam, z ktorých
vyplýva, že daňová kontrola pre daň z emisných kvót za rok 2011 v zdeformovanom
procesnom režime prebieha, čiže k nezákonnému zásahu do práv a právom chránených
záujmov Sťažovateľa došlo a Úrad v tomto zásahu pokračuje.
... Tieto nové skutočnosti spočívajú v tom, že dňa 16. 5. 2014 (t. j. 3 dni po podaní
Návrhu) bolo Sťažovateľovi doručené oznámenie Úradu, že daňovú kontrolu nezačne.
Dňa 5. 8. 2014 však bolo Sťažovateľovi doručené ďalšie oznámenie o výkone daňovej
kontroly pre daň z emisných kvót za rok 2011 č. 9900420/5/3694443/2014/KušG,
zo dňa 31. 7. 2014. Po následnej komunikácii Úradu s právnym zástupcom Sťažovateľa...
bol termín začatia daňovej kontroly dohodnutý na 11. 9. 2014. V tento deň sa z Úradu
ale nikto nedostavil a Sťažovateľ tak mal za to, že ani táto (podľa názoru Sťažovateľa
už opätovná) daňová kontrola nezačala. Napriek tomu bol Sťažovateľ dňa 19. 9. 2014
vyzvaný Úradom, aby na základe prebiehajúcej daňovej kontroly plnil všetky povinnosti
a predložil požadované dokumenty, čo aj urobil.
Hoci sa teda prvá daňová kontrola oznámená na základe oznámení... fakticky
neuskutočnila (Úrad oznámil, že ju v stanovenom termíne nezačne), daňová kontrola
pre daň z emisných kvót za rok 2011 v zdeformovanom procesnom režime opätovnej
daňovej kontroly... predsa len prebieha. Podľa názoru Sťažovateľa pritom Prvá daňová
kontrola a Opätovná daňová kontrola spolu predstavujú jeden nepretržitý zásah daňovej
kontroly pre daň z emisných kvót za rok 2011.
... Preto Sťažovateľ podal dňa 8. 10. 2014 Doplnenie a zmenu Návrhu..., ktorým
požiadal Odporcu o rozšírenie konania, ktoré sa dovtedy týkalo iba Prvej daňovej kontroly,
aj o „ďalšiu časť” daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011, t. j. o Opätovnú
daňovú kontrolu.
... Keďže Odporca nerozhodol o Návrhu na zmenu v lehote 60 dní od jeho doručenia,
podal Sťažovateľ dňa 24. 2. 2015 „Žiadosť o vydanie rozhodnutia o zmene návrhu
na začatie konania vo veci vedenej pod sp. zn. č. 10/Sžz/6/2014 a informovanie
o relevantných skutočnostiach súvisiacich s konaním”.
... Dňa 6. 3. 2015 poskytol Odporca Zástupcovi telefonicky informáciu, že Návrh
na zmenu Odporca dňa 4. 3. 2015 nepripustil a písomné vyhotovenie príslušného uznesenia
bude Zástupcovi doručené po jeho vypracovaní...
... Preto Zástupca zaslal Odporcovi elektronicky dňa 13. 3. 2015 „Vyjadrenie
právneho zástupcu navrhovateľa k informácii poskytnutej súdom o nepripustení zmeny
návrhu na začatie konania (sp. zn. 10/Sžz/6/2014)”, v ktorom okrem iného uviedol, že ak by
„Návrhu na zmenu nebola pridelená samostatná spisová značka, a teda by súd o Návrhu
na zmenu nezačal konanie ako o samostatnom novom návrhu, došlo by k zásahu do práv
Navrhovateľa... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky nakoľko by súd zmaril možnosť Navrhovateľa účinne sa brániť voči nezákonnému
zásahu Odporcu..., ktorý spočíva v Opätovnej Daňovej kontrole v zákonom stanovenej
tridsaťdňovej lehote podľa § 250v ods. 3 O. s. p... ”
... Na toto vyjadrenie Odporca osobitne nereagoval, no dňa 7. 4. 2015 bolo
Sťažovateľovi doručené Uznesenie, v ktorom Návrh na zmenu nepripustil. Súčasne
v odôvodnení Uznesenia uviedol, že Návrh na zmenu neposúdil ani ako samostatný návrh,
ktorému by bolo možné prideliť samostatné číslo konania a konať o Návrhu na zmenu ako
o novej (samostatnej) žalobe.».
Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „je dôvodné sa obávať, že tým mohol Sťažovateľ
stratiť možnosť účinne sa brániť voči nezákonnému zásahu Úradu, keďže mohlo dôjsť
k zmeškaniu zákonnej lehoty na (účinné) podanie Návrhu na zmenu Odporcovi znova, tento
raz ako nový návrh na začatie konania. Sťažovateľ tak síce urobil dňa 6. 3. 2015
(t. j. v rovnaký deň, ako zistil, že Odporca nevylúčil jeho Návrh na zmenu ani len
na samostatné konanie) a podal samostatný návrh svojím obsahom totožný s Návrhom
na zmenu, ale medzi podaním tohto návrhu a okamihom zásahu, voči ktorému sa týmto
návrhom Sťažovateľ bráni, uplynula zákonom stanovená subjektívna lehota 30 dní. Je teda
určité riziko, že tento následný návrh Odporca zas neprijme z dôvodov zmeškania zákonom
stanovenej lehoty na podanie návrhu. Pri podaní Návrhu na zmenu sa Sťažovateľ spoliehal
na zákonom stanovenú povinnosť uloženú súdu, ktorý musí podania, ktoré mu dôjdu,
posudzovať podľa obsahu, a nie podľa označenia, a Odporca bol teda podľa názoru
Sťažovateľa povinný o Návrhu na zmenu konať, hoci ho Sťažovateľ podal ako doplnenie
svojho Návrhu, nakoľko sa domnieval (čo v Návrhu na zmenu aj dôkladne vysvetlil), že ide
o vzájomne závislé skutočnosti, ktoré zakladajú jednotu konania a súd by ich mal
posudzovať spolu. Preto sa voči uvedenému zásahu nebránil samostatnou žalobou,
ale na súde sa voči nemu bránil formou Návrhu na zmenu. Keďže Odporca meritórne
odmietol konať o Návrhu na zmenu, t. j. nepripustil ani zmenu Návrhu, ani iným opatrením
nezabezpečil, aby súd o jeho Návrhu na zmenu konal, porušil tak základné právo
Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny.
... Pre úplnosť ešte dodávame, že dňa 27. 5. 2015 Odporca konanie vedené
pod sp. zn. 10Sžz/6/2014 zastavil, a to uznesením vydaným na pojednávaní z dôvodu,
že pôvodne uplatnený petit uvedený v Návrhu bol medzičasom prekonaný... Odporca
odmietol konať o Návrhu na zmenu aj len ako o úprave petitu (t. j. v zmysle aktualizácie
petitu, reflektujúc zmeny vo vývine okolností počas trvania zásahu, o čom nie je potrebné
rozhodnúť podľa § 95 OSP). Úrad ako odporca v uvedenom konaní na pojednávaní
dňa 27. 5. 2015 poukázal na skutočnosť, že Sťažovateľ v rozsahu Návrhu na zmenu podal
po Uznesení samostatnú žalobu. Túto však považuje za podanú oneskorene.”.
Sťažovateľka argumentuje, že „dôvodom podania Návrhu na zmenu totiž bolo, že
objektívne nastali nové skutkové okolnosti, o ktorých bolo potrebné súd informovať a ktoré
si objektívne vyžiadali zmenu petitu tak, aby Odporcovi mohla byť poskytnutá účinná
ochrana (zo strany Odporcu teda nešlo o pokus odstrániť nedostatky zle formulovaného
návrhu petitu, ale o nutnosť reagovať na zmeny v súdnom konaní vyvolané konaním Úradu
v rámci daňovej kontroly).”.
V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „podanie návrhu na zmenu návrhu
na začatie konania je taktiež prejavom dispozičnej zásady, keďže ide o dispozičný úkon
s predmetom konania. Týmto prejavom navrhovateľ jednoznačne vyjadruje svoju vôľu byť
účastníkom konania s ním navrhovaným predmetom bez ohľadu na to, či ide o účasť
na prebiehajúcom konaní alebo je potrebné začať v tejto veci konanie nové. Preto vylúčenie
návrhu na samostatné konanie nemôže byť v rozpore s dispozičnou zásadou.”. Podľa názoru
sťažovateľky „v čase keď Odporca rozhodoval o tom, či vylúčiť Návrh na zmenu
na samostatné konanie, mu tak bolo preukázané, že Návrh na menu spĺňa kritéria
prípustnosti“.
V závere sťažnosti sťažovateľka poznamenáva, že „je zrejmé, že Odporca neuviedol
ani jeden relevantný argument, prečo Návrh na zmenu nemal pripustiť a pre prípad, že ho
nepripustí, neuviedol ani jeden relevantný argument, prečo ho nemal vylúčiť na samostatné
konanie, t. j. neuviedol ani jeden argument, prečo by sa Návrhom na zmenu nemal vecne
vôbec zaoberať (či už v rámci prebiehajúceho konania alebo nového samostatného
konania).
... Sťažovateľ preto zastáva názor, že postupom a Uznesením Odporcu tak bol
porušený princíp právnej istoty, ako súčasti koncepcie právneho štátu...
... Aplikáciou popísaného skutkového stavu na vyššie uvedené zásady tvoriace základ
právneho štátu je zrejmé, že Odporca sa svojím konaním odklonil od ich dôsledného
dodržiavania a zamedzil tak Sťažovateľovi uplatniť si v plnej miere jeho ústavné právo
na súdnu ochranu...”.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„I.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžz/6/2014
svojím postupom, uznesením sp. zn. 10Sžz/6/2014 zo dňa 4. 3. 2015 a uznesením
vyhláseným dňa 27. 5. 2015 na pojednávaní v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžz/6/2014
porušil základné práva Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd;
- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžz/6/2014 zo dňa
4. 3. 2015 sa zrušuje;
- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhlásené dňa 27. 5. 2015
na pojednávaní v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžz/6/2014 sa zrušuje;
- vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie;
- Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného
mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.
V prípade, ak petit I. nie je možný, Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal
nález s nasledovným výrokom:
II.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžz/6/2014
svojím postupom a uznesením vyhláseným dňa 27. 5. 2015 na pojednávaní v konaní
vedenom pod sp. zn. 10Sžz/6/2014 porušil základné práva Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných
práv a slobôd;
- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhlásené dňa 27. 5. 2015
na pojednávaní v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžz/6/2014 sa zrušuje;
- vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie;
- Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca
od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
V prípade, ak petit I. a súčasne II. nie sú možné, Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný
súd SR vydal nález s nasledovným výrokom:
III.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky nepríjatím Návrhu na zmenu Sťažovateľa
na konanie porušil základné práva Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd;
- Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
vo veci Návrhu na zmenu z 8. 10. 2014 konať v novom, samostatnom konaní
podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku;
- Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca
od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti obsiahlo odôvodňuje dôvody (podľa jej názoru)
neústavnosti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžz 6/2014 a jeho
uznesenia zo 4. marca 2015, ktorým nepripustil zmenu návrhu sťažovateľky na začatie
konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z 8. októbra 2014,
ako aj uznesenia z 27. mája 2015, ktorým bolo konanie o jej návrhu na ochranu pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zastavené.
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s výkladom relevantných noriem
uplatnených v jej veci najvyšším súdom, ktorý podľa nej bol povinný konať o jej návrhu
na zmenu návrhu na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy (na základe oznámenia daňového úradu z 31. júla 2014, pozn.), a to bez ohľadu
na to, akým procesným spôsobom (či pripustením zmeny návrhu, vyčlenením na samostatné
konanie, resp. iným opatrením ‒pridelením podaniu samostatnej spisovej značky, čím by
začal v tejto veci samostatné súdne konanie, pozn.), napriek tomu, že ho podala
ako doplnenie svojho návrhu. Podľa tvrdenia sťažovateľky „ide o vzájomne závislé
skutočnosti, ktoré zakladajú jednotu konania a súd by ich mal posudzovať spolu“.
V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasí ani so zastavením konania o jej návrhu
na ochranu pred nezákonným zásahom z dôvodu obavy straty možnosti účinne sa brániť
voči nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy, keďže by mohlo dôjsť k zmeškaniu
zákonnej lehoty na účinné podanie nového návrhu na začatie konania (ktorý nakoniec
sťažovateľka aj podala najvyššiemu súdu 6. marca 2015).
Ústavný súd z listín pripojených k sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa návrhom
na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
z 12. mája 2014, doručeným najvyššiemu súdu 13. mája 2014, domáhala, aby najvyšší súd
zakázal daňovému úradu začať výkon daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011,
ktorá mala začať na základe listu daňového úradu č. 9900420/5/1426081/2014/KušG
z 9. apríla 2014, pokračovať oznámením o zmene termínu začatia daňovej kontroly
z pôvodne určeného termínu 29. 4. 2014 na deň 21. 5. 2014 a samotnou daňovou kontrolou,
ktorú mal daňový úrad v krátkej dobe začať a vykonať.
Písomným podaním doručeným najvyššiemu súdu 8. októbra 2014 sťažovateľka
navrhla, aby najvyšší súd podľa v tom čase platného a účinného § 95 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pripustil zmenu návrhu na začatie konania o ochrane
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z 12. mája 2014 tak, že by zakázal
daňovému úradu začať výkon daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011, ktorá
mala začať na základe listu daňového úradu č. 9904420/5/3694443/2014/KušG
z 31. júla 2014, eventuálne aby zakázal daňovému úradu vo výkone daňovej kontroly
pokračovať a uložil mu ukončiť do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia uvedenú daňovú
kontrolu. Návrh na zmenu petitu podala sťažovateľka z toho dôvodu, že jej predchádzajúci
petit odkazoval na oznámenie o prvej daňovej kontrole, ktorú daňový úrad nevykonal
a k daňovej kontrole pristúpil na základe oznámenia o opätovnej daňovej kontrole
z 31. júla 2014.
O návrhu sťažovateľky na zmenu návrhu na začatie konania rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 10 Sžz 6/2014 zo 4. marca 2015 tak, že zmenu návrhu na začatie konania
o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z 8. októbra 2014 nepripustil.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
zo 4. marca 2015 okrem iného uviedol:
„Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 250v ods. 8 O. s. p. sa
ustanovenie § 95 O. s. p. použije v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy primerane. Vzhľadom na špecifickosť konania o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy, ktoré je návrhové, pričom súd je limitovaný určovacím
charakterom petitu návrhu, ktorý musí súdu jednoznačne naznačiť vyriešenie akej veci
navrhovateľ podaním návrhu požaduje, je súd po uplynutí 30-dňovej zákonnej lehoty
viazaný podaným návrhom o nezákonnom zásahu v celosti a nemôže rozhodnúť o inom
nároku prostredníctvom pripustenia zmeny návrhu na začatie konania (viď tiež rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžz/2/2013 zo dňa 18. 02. 2014 - bod 49,
IV. časť odôvodnenia).“
V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd poukázal aj na skutočnosť, že
„v konaní tiež vyvstala otázka, či neprideliť podaniu navrhovateľky z 08. 10. 2014 - návrhu
na zmenu návrhu na začatie konania samostatnú spisovú značku a neposúdiť ho tak de facto
ako nový návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však uvedený postup v konaní
podľa § 250v a nasl. O. s. p. nie je možný, nakoľko by nahrádzal prejav vôle navrhovateľa
a vzhľadom na vyššie uvedenú špecifickosť konania o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy by bol uvedený postup aj porušením dispozičnej zásady, ktorá je
v správnom súdnictve bezvýhradná. Navyše úspešnosť návrhu na začatie konania o ochrane
pred nezákonným zásahom je podmienená jeho prípustnosťou, t. j. musí byť podaný
v zákonnej subjektívnej aj objektívnej lehote a pred jeho podaním musí navrhovateľ
vyčerpať prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, pričom zodpovednosť
za splnenie týchto zákonných podmienok znáša navrhovateľ. To podľa názoru najvyššieho
súdu vylučuje možnosť, aby návrh na zmenu petitu vyhodnotil bez vedomia účastníka
ako nový návrh na začatie súdneho konania, keďže jeho prípustnosť nie je oprávnený sám
skúmať pred začatím konania.“.
Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 10 Sžz 6/2014 z 27. mája 2015 konanie
o návrhu sťažovateľky na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
zastavil. V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyšší súd uviedol:
„Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ sa domáhal ochrany pred nezákonným
zásahom, ktorý mal spočívať v tom, že Oznámenie odporcu o vykonaní kontroly dane
z emisných kvót za rok 2011 č. 9900420/5/1426081/2014/KušG zo dňa 0 9. 04. 2014 bolo
v rozpore s viacerými požiadavkami právnych predpisov. Odporca akceptoval výhrady
navrhovateľa oznámené mu listom z 22. apríla 2014, na ktoré reagoval oznámením
č. 9900420/5/1959418/2014/KušG zo 16. 05. 2014 (doručeným navrhovateľovi
dňa 19. 05. 2014). Uviedol v ňom, že akceptuje zistenie formálnej chyby, preto oznámenie
o výkone daňovej kontroly č. 9900420/5/1426081/2014/KušG je právne neúčinné
a bezpredmetným sa stáva aj oznámenie o zmene termínu začatia daňovej kontroly
č. 9900420/5/1654592/2014/Hork z 29. apríla 2014.
Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nie je dôvod na ďalšie konanie
podľa piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pretože pôvodne uplatnený
návrh sa stal bezpredmetným, resp. bol podaný predčasne, lebo navrhovateľ nevyčkal
na odpoveď odporcu na svoj list z 22. 04. 2014 (návrh podal dňa 13. 05. 2014 a list
odporcu mu bol doručený dňa 19. 05. 2014) a nezákonným zásahom do práv navrhovateľa
by bolo až začatie daňovej kontroly na základe oznámenia, ktoré nespĺňalo zákonné
náležitosti, k čomu v danom prípade nedošlo. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
dospel jednomyseľne k záveru, že konanie je potrebné podľa § 250v ods. 6 OSP zastaviť.
Žiada sa ešte poznamenať, že zmenený návrh na ochranu pred nezákonným zásahom
sa síce tiež týkal daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011, ale na základe iného
oznámenia o jej výkone, ktoré navrhovateľ považoval za nezákonný zásah, ale z iných
dôvodov, preto sa súd nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že ide o pokračujúci zásah.”
Sama sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že návrh na zmenu návrhu na ochranu pred
nezákonným zásahom podala najvyššiemu súdu z dôvodu obavy, že by mohla stratiť
možnosť účinne sa brániť voči nezákonnému zásahu daňového úradu, keďže mohlo dôjsť
k zmeškaniu zákonnej lehoty na podanie novej žaloby. V uvedených súvislostiach ústavný
súd podotýka, že sťažovateľka aj napriek už uvedeným obavám 6. marca 2015 doručila
najvyššiemu súdu nový návrh na začatie konania a ako sama uviedla v sťažnosti, bol
„svojím obsahom totožný s Návrhom na zmenu”.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžnz 2/2015 zistil, že
najvyšší súd návrh sťažovateľky (doručený 6. marca 2015) na ochranu pred nezákonným
zásahom daňového úradu, ktorým malo podľa nej byť začatie a priebeh daňovej kontroly
na základe oznámenia daňového úradu o výkone daňovej kontroly
č. 9900420/5/369444/2014 KušG z 31. júla 2014, rozsudkom z 25. mája 2016 ako
nedôvodný zamietol. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. júla 2016.
Z odôvodnenia označeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že „na základe
vykonaného dokazovania senát nezistil procesné vady konania, ktoré by mali za následok
nezákonnosť daňovej kontroly a vytvorenie protiprávneho stavu, ktorý by bolo nevyhnutné
odstrániť súdnym rozhodnutím“.
Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv
a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd. Z princípu subsidiarity vyplýva,
že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd
pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vo svojej stabilizovanej judikatúre ústavný súd tiež zdôrazňuje, že ochrana
ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto
úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade zlyhania všetkých
ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
V danom prípade sťažovateľka, hoci si bola vedomá možnosti účinne sa brániť
voči nezákonnému zásahu daňového úradu (na základe ďalšieho oznámenia o výkone
daňovej kontroly pre daň z emisných kvót za rok 2011 č. 9900420/5/3694443/2014/KušG
z 31. júla 2014) podaním nového návrhu na začatie konania, sa v obave zmeškania zákonnej
lehoty domáhala v napadnutom konaní (ktorého preskúmanie je predmetom tejto ústavnej
sťažnosti, pozn.) pripustenia zmeny jej pôvodného návrhu z 12. mája 2014 argumentujúc,
že v opačnom prípade „by súd zmaril možnosť Navrhovateľa účinne sa brániť
voči nezákonnému zásahu Odporcu (tu Úradu), ktorý spočíva v Opätovnej daňovej kontrole,
v zákonom stanovenej tridsaťdňovej lehote podľa § 250v ods. 3 O. s. p. ...”.
Zo zistení ústavného súdu nesporne vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
doručeným najvyššiemu súdu 6. marca 2015 (ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
2. júna 2015) domáhala, aby najvyšší súd zakázal daňovému úradu pokračovať vo výkone
daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011, ktorá začala na základe oznámenia
daňového úradu č. 9900420/5/369444/2014/Kušg z 31. júla 2014. Najvyšší súd sa
predmetným návrhom sťažovateľky vecne zaoberal a po vykonanom dokazovaní ho
ako nedôvodný zamietol.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť v rámci správneho súdnictva vo veci
sťažovateľky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnz 2/2015 o ochrane pred tvrdeným
nezákonným zásahom daňového úradu podľa § 250v OSP na základe jej návrhu podaného
6. marca 2015 vylučuje vzhľadom na princíp subsidiarity právomoc ústavného súdu.
V rámci označeného konania totiž najvyšší súd mohol poskytnúť účinnú ochranu právam
sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (na tom
nič nemení skutočnosť, že v končenom dôsledku nerozhodol v jej prospech).
Navyše ústavný súd poznamenáva, že zamietavý rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžnz 2/2015 z 25. mája 2016 napadla sťažovateľka ďalšou sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej ústavný súd rozhodol tak, že ju uznesením sp. zn.
I. ÚS 35/2017 z 18. januára 2017 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1
ústavy, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017