Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 252/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti PPC Power, a. s., Magnetová 12, Bratislava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát Mgr. Martin Škubla, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 2 a v spojení s porušením

a podľa a 2 a Listiny

základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami zo 4. marca 2015 a z 27. mája 2015,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PPC Power, a. s., o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2015

faxovou správou a 4. júna 2015 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

PPC Power, a. s., Magnetová 12, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital

Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Martin Škubla, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením a podľa

čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami zo 4. marca 2015 a z 27. mája 2015.

Podaním doručeným 1. júla 2015 sťažovateľka doplnila sťažnosť o písomné vyhotovenie

napadnutého uznesenia sp. zn. z 27. mája 2015.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom

postavení navrhovateľky v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

domáhala ochrany pred nezákonným zásahom Daňového úradu pre vybrané daňové

subjekty, Radlinského 37, Bratislava (ďalej len „daňový úrad“), vo veci daňovej kontroly

dane z emisných kvót za rok 2011.

V úvode sťažnosti sťažovateľka, poukazujúc na skutkové okolnosti prípadu, uvádza,

že «sťažovateľ týmto Návrhom napadol nezákonný zásah, ktorý

a) začal úkonom, ktorým je oznámenie Úradu o začatí daňovej kontroly pre daň

z emisných kvót za rok 2011 u Sťažovateľa, ktoré je označené ako „Oznámenie o výkone

daňovej kontroly” číslo 9900420/5/1426081/2014/KušG, zo dňa 9. 4. 2014;

b) pokračoval úkonom, ktorým je (druhé) oznámenie Úradu o zmene termínu začatia

daňovej kontroly, ktorý bol pôvodne určený na deň 29. 4. 2014 a neskôr týmto (druhým)

oznámením zmenený na 21. 5. 2014; toto (druhé) oznámenie je označené ako „Oznámenie

o zmene termínu začatia daňovej kontroly”, číslo 9900420/5/1654592/2014/Hork, zo dňa

29. 4. 2014;

c) a ktorý mal pokračovať samotnou daňovou kontrolou pre daň z emisných kvót

za rok 2011, oznámenou prvým oznámením o daňovej kontrole so zmenami oznámenými

v druhom oznámení o zmene daňovej kontroly.

... Daňová kontrola sa na základe vyššie uvedených oznámení dňa 21. 5. 2014

(fakticky, nie právne) neuskutočnila. Súčasne ale došlo k novým skutočnostiam, z ktorých

vyplýva, že daňová kontrola pre daň z emisných kvót za rok 2011 v zdeformovanom

procesnom režime prebieha, čiže k nezákonnému zásahu do práv a právom chránených

záujmov Sťažovateľa došlo a Úrad v tomto zásahu pokračuje.

... Tieto nové skutočnosti spočívajú v tom, že dňa 16. 5. 2014 (t. j. 3 dni po podaní

Návrhu) bolo Sťažovateľovi doručené oznámenie Úradu, že daňovú kontrolu nezačne.

Dňa 5. 8. 2014 však bolo Sťažovateľovi doručené ďalšie oznámenie o výkone daňovej

kontroly pre daň z emisných kvót za rok 2011 č. 9900420/5/3694443/2014/KušG,

zo dňa 31. 7. 2014. Po následnej komunikácii Úradu s právnym zástupcom Sťažovateľa...

bol termín začatia daňovej kontroly dohodnutý na 11. 9. 2014. V tento deň sa z Úradu

ale nikto nedostavil a Sťažovateľ tak mal za to, že ani táto (podľa názoru Sťažovateľa

už opätovná) daňová kontrola nezačala. Napriek tomu bol Sťažovateľ dňa 19. 9. 2014

vyzvaný Úradom, aby na základe prebiehajúcej daňovej kontroly plnil všetky povinnosti

a predložil požadované dokumenty, čo aj urobil.

Hoci sa teda prvá daňová kontrola oznámená na základe oznámení... fakticky

neuskutočnila (Úrad oznámil, že ju v stanovenom termíne nezačne), daňová kontrola

pre daň z emisných kvót za rok 2011 v zdeformovanom procesnom režime opätovnej

daňovej kontroly... predsa len prebieha. Podľa názoru Sťažovateľa pritom Prvá daňová

kontrola a Opätovná daňová kontrola spolu predstavujú jeden nepretržitý zásah daňovej

kontroly pre daň z emisných kvót za rok 2011.

... Preto Sťažovateľ podal dňa 8. 10. 2014 Doplnenie a zmenu Návrhu..., ktorým

požiadal Odporcu o rozšírenie konania, ktoré sa dovtedy týkalo iba Prvej daňovej kontroly,

aj o „ďalšiu časť” daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011, t. j. o Opätovnú

daňovú kontrolu.

... Keďže Odporca nerozhodol o Návrhu na zmenu v lehote 60 dní od jeho doručenia,

podal Sťažovateľ dňa 24. 2. 2015 „Žiadosť o vydanie rozhodnutia o zmene návrhu

na začatie konania vo veci vedenej pod sp. zn. č. 10/Sžz/6/2014 a informovanie

o relevantných skutočnostiach súvisiacich s konaním”.

... Dňa 6. 3. 2015 poskytol Odporca Zástupcovi telefonicky informáciu, že Návrh

na zmenu Odporca dňa 4. 3. 2015 nepripustil a písomné vyhotovenie príslušného uznesenia

bude Zástupcovi doručené po jeho vypracovaní...

... Preto Zástupca zaslal Odporcovi elektronicky dňa 13. 3. 2015 „Vyjadrenie

právneho zástupcu navrhovateľa k informácii poskytnutej súdom o nepripustení zmeny

návrhu na začatie konania (sp. zn. 10/Sžz/6/2014)”, v ktorom okrem iného uviedol, že ak by

„Návrhu na zmenu nebola pridelená samostatná spisová značka, a teda by súd o Návrhu

na zmenu nezačal konanie ako o samostatnom novom návrhu, došlo by k zásahu do práv

Navrhovateľa... na spravodlivé súdne konanie podľa Slovenskej

republiky nakoľko by súd zmaril možnosť Navrhovateľa účinne sa brániť voči nezákonnému

zásahu Odporcu..., ktorý spočíva v Opätovnej Daňovej kontrole v zákonom stanovenej

tridsaťdňovej lehote podľa .. ”

... Na toto vyjadrenie Odporca osobitne nereagoval, no dňa 7. 4. 2015 bolo

Sťažovateľovi doručené Uznesenie, v ktorom Návrh na zmenu nepripustil. Súčasne

v odôvodnení Uznesenia uviedol, že Návrh na zmenu neposúdil ani ako samostatný návrh,

ktorému by bolo možné prideliť samostatné číslo konania a konať o Návrhu na zmenu ako

o novej (samostatnej) žalobe.».

Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „je dôvodné sa obávať, že tým mohol Sťažovateľ

stratiť možnosť účinne sa brániť voči nezákonnému zásahu Úradu, keďže mohlo dôjsť

k zmeškaniu zákonnej lehoty na (účinné) podanie Návrhu na zmenu Odporcovi znova, tento

raz ako nový návrh na začatie konania. Sťažovateľ tak síce urobil dňa 6. 3. 2015

(t. j. v rovnaký deň, ako zistil, že Odporca nevylúčil jeho Návrh na zmenu ani len

na samostatné konanie) a podal samostatný návrh svojím obsahom totožný s Návrhom

na zmenu, ale medzi podaním tohto návrhu a okamihom zásahu, voči ktorému sa týmto

návrhom Sťažovateľ bráni, uplynula zákonom stanovená subjektívna lehota 30 dní. Je teda

určité riziko, že tento následný návrh Odporca zas neprijme z dôvodov zmeškania zákonom

stanovenej lehoty na podanie návrhu. Pri podaní Návrhu na zmenu sa Sťažovateľ spoliehal

na zákonom stanovenú povinnosť uloženú súdu, ktorý musí podania, ktoré mu dôjdu,

posudzovať podľa obsahu, a nie podľa označenia, a Odporca bol teda podľa názoru

Sťažovateľa povinný o Návrhu na zmenu konať, hoci ho Sťažovateľ podal ako doplnenie

svojho Návrhu, nakoľko sa domnieval (čo v Návrhu na zmenu aj dôkladne vysvetlil), že ide

o vzájomne závislé skutočnosti, ktoré zakladajú jednotu konania a súd by ich mal

posudzovať spolu. Preto sa voči uvedenému zásahu nebránil samostatnou žalobou,

ale na súde sa voči nemu bránil formou Návrhu na zmenu. Keďže Odporca meritórne

odmietol konať o Návrhu na zmenu, t. j. nepripustil ani zmenu Návrhu, ani iným opatrením

nezabezpečil, aby súd o jeho Návrhu na zmenu konal, porušil tak základné právo

Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2

SR a a 2 a Listiny.

... Pre úplnosť ešte dodávame, že dňa 27. 5. 2015 Odporca konanie vedené

pod sp. zn. zastavil, a to uznesením vydaným na pojednávaní z dôvodu,

že pôvodne uplatnený petit uvedený v Návrhu bol medzičasom prekonaný... Odporca

odmietol konať o Návrhu na zmenu aj len ako o úprave petitu (t. j. v zmysle aktualizácie

petitu, reflektujúc zmeny vo vývine okolností počas trvania zásahu, o čom nie je potrebné

rozhodnúť podľa ). Úrad ako odporca v uvedenom konaní na pojednávaní

dňa 27. 5. 2015 poukázal na skutočnosť, že Sťažovateľ v rozsahu Návrhu na zmenu podal

po Uznesení samostatnú žalobu. Túto však považuje za podanú oneskorene.”.

Sťažovateľka argumentuje, že „dôvodom podania Návrhu na zmenu totiž bolo, že

objektívne nastali nové skutkové okolnosti, o ktorých bolo potrebné súd informovať a ktoré

si objektívne vyžiadali zmenu petitu tak, aby Odporcovi mohla byť poskytnutá účinná

ochrana (zo strany Odporcu teda nešlo o pokus odstrániť nedostatky zle formulovaného

návrhu petitu, ale o nutnosť reagovať na zmeny v súdnom konaní vyvolané konaním Úradu

v rámci daňovej kontroly).”.

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „podanie návrhu na zmenu návrhu

na začatie konania je taktiež prejavom dispozičnej zásady, keďže ide o dispozičný úkon

s predmetom konania. Týmto prejavom navrhovateľ jednoznačne vyjadruje svoju vôľu byť

účastníkom konania s ním navrhovaným predmetom bez ohľadu na to, či ide o účasť

na prebiehajúcom konaní alebo je potrebné začať v tejto veci konanie nové. Preto vylúčenie

návrhu na samostatné konanie nemôže byť v rozpore s dispozičnou zásadou.”. Podľa názoru

sťažovateľky „v čase keď Odporca rozhodoval o tom, či vylúčiť Návrh na zmenu

na samostatné konanie, mu tak bolo preukázané, že Návrh na menu spĺňa kritéria

prípustnosti“.

V závere sťažnosti sťažovateľka poznamenáva, že „je zrejmé, že Odporca neuviedol

ani jeden relevantný argument, prečo Návrh na zmenu nemal pripustiť a pre prípad, že ho

nepripustí, neuviedol ani jeden relevantný argument, prečo ho nemal vylúčiť na samostatné

konanie, t. j. neuviedol ani jeden argument, prečo by sa Návrhom na zmenu nemal vecne

vôbec zaoberať (či už v rámci prebiehajúceho konania alebo nového samostatného

konania).

... Sťažovateľ preto zastáva názor, že postupom a Uznesením Odporcu tak bol

porušený princíp právnej istoty, ako súčasti koncepcie právneho štátu...

... Aplikáciou popísaného skutkového stavu na vyššie uvedené zásady tvoriace základ

právneho štátu je zrejmé, že Odporca sa svojím konaním odklonil od ich dôsledného

dodržiavania a zamedzil tak Sťažovateľovi uplatniť si v plnej miere jeho ústavné právo

na súdnu ochranu...”.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„I.

- Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím postupom, uznesením sp. zn. zo dňa 4. 3. 2015 a uznesením

vyhláseným dňa 27. 5. 2015 na pojednávaní v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné práva Sťažovateľa podľa a 2 v spojení s

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd;

- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

4. 3. 2015 sa zrušuje;

- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhlásené dňa 27. 5. 2015

na pojednávaní v konaní vedenom pod sp. zn. sa zrušuje;

- vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie;

- Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

V prípade, ak petit I. nie je možný, Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal

nález s nasledovným výrokom:

II.

- Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím postupom a uznesením vyhláseným dňa 27. 5. 2015 na pojednávaní v konaní

vedenom pod sp. zn. porušil základné práva Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a 2 v spojení s a a 2 Listiny základných

práv a slobôd;

- uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhlásené dňa 27. 5. 2015

na pojednávaní v konaní vedenom pod sp. zn. sa zrušuje;

- vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie;

- Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V prípade, ak petit I. a súčasne II. nie sú možné, Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný

súd SR vydal nález s nasledovným výrokom:

III.

- Najvyšší súd Slovenskej republiky nepríjatím Návrhu na zmenu Sťažovateľa

na konanie porušil základné práva Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2

v spojení s a a 2 a Listiny

základných práv a slobôd;

- Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

vo veci Návrhu na zmenu z 8. 10. 2014 konať v novom, samostatnom konaní

podľa príslušných ustanovení ;

- Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti obsiahlo odôvodňuje dôvody (podľa jej názoru)

neústavnosti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesenia zo 4. marca 2015, ktorým nepripustil zmenu návrhu sťažovateľky na začatie

konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z 8. októbra 2014,

ako aj uznesenia z 27. mája 2015, ktorým bolo konanie o jej návrhu na ochranu pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zastavené.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s výkladom relevantných noriem

uplatnených v jej veci najvyšším súdom, ktorý podľa nej bol povinný konať o jej návrhu

na zmenu návrhu na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy (na základe oznámenia daňového úradu z 31. júla 2014, pozn.), a to bez ohľadu

na to, akým procesným spôsobom (či pripustením zmeny návrhu, vyčlenením na samostatné

konanie, resp. iným opatrením ‒pridelením podaniu samostatnej spisovej značky, čím by

začal v tejto veci samostatné súdne konanie, pozn.), napriek tomu, že ho podala

ako doplnenie svojho návrhu. Podľa tvrdenia sťažovateľky „ide o vzájomne závislé

skutočnosti, ktoré zakladajú jednotu konania a súd by ich mal posudzovať spolu“.

V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasí ani so zastavením konania o jej návrhu

na ochranu pred nezákonným zásahom z dôvodu obavy straty možnosti účinne sa brániť

voči nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy, keďže by mohlo dôjsť k zmeškaniu

zákonnej lehoty na účinné podanie nového návrhu na začatie konania (ktorý nakoniec

sťažovateľka aj podala najvyššiemu súdu 6. marca 2015).

Ústavný súd z listín pripojených k sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa návrhom

na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

z 12. mája 2014, doručeným najvyššiemu súdu 13. mája 2014, domáhala, aby najvyšší súd

zakázal daňovému úradu začať výkon daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011,

ktorá mala začať na základe listu daňového úradu č. 9900420/5/1426081/2014/KušG

z 9. apríla 2014, pokračovať oznámením o zmene termínu začatia daňovej kontroly

z pôvodne určeného termínu 29. 4. 2014 na deň 21. 5. 2014 a samotnou daňovou kontrolou,

ktorú mal daňový úrad v krátkej dobe začať a vykonať.

Písomným podaním doručeným najvyššiemu súdu 8. októbra 2014 sťažovateľka

navrhla, aby najvyšší súd podľa v tom čase platného a účinného § 95 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pripustil zmenu návrhu na začatie konania o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z 12. mája 2014 tak, že by zakázal

daňovému úradu začať výkon daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011, ktorá

mala začať na základe listu daňového úradu č. 9904420/5/3694443/2014/KušG

z 31. júla 2014, eventuálne aby zakázal daňovému úradu vo výkone daňovej kontroly

pokračovať a uložil mu ukončiť do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia uvedenú daňovú

kontrolu. Návrh na zmenu petitu podala sťažovateľka z toho dôvodu, že jej predchádzajúci

petit odkazoval na oznámenie o prvej daňovej kontrole, ktorú daňový úrad nevykonal

a k daňovej kontrole pristúpil na základe oznámenia o opätovnej daňovej kontrole

z 31. júla 2014.

O návrhu sťažovateľky na zmenu návrhu na začatie konania rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 4. marca 2015 tak, že zmenu návrhu na začatie konania

o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z 8. októbra 2014 nepripustil.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

zo 4. marca 2015 okrem iného uviedol:

„Podľa veta prvá v spojení s sa

ustanovenie použije v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy primerane. Vzhľadom na špecifickosť konania o ochrane pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy, ktoré je návrhové, pričom súd je limitovaný určovacím

charakterom petitu návrhu, ktorý musí súdu jednoznačne naznačiť vyriešenie akej veci

navrhovateľ podaním návrhu požaduje, je súd po uplynutí 30-dňovej zákonnej lehoty

viazaný podaným návrhom o nezákonnom zásahu v celosti a nemôže rozhodnúť o inom

nároku prostredníctvom pripustenia zmeny návrhu na začatie konania (viď tiež rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18. 02. 2014 - bod 49,

IV. časť odôvodnenia).“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd poukázal aj na skutočnosť, že

„v konaní tiež vyvstala otázka, či neprideliť podaniu navrhovateľky z 08. 10. 2014 - návrhu

na zmenu návrhu na začatie konania samostatnú spisovú značku a neposúdiť ho tak de facto

ako nový návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však uvedený postup v konaní

podľa a nasl. nie je možný, nakoľko by nahrádzal prejav vôle navrhovateľa

a vzhľadom na vyššie uvedenú špecifickosť konania o ochrane pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy by bol uvedený postup aj porušením dispozičnej zásady, ktorá je

v správnom súdnictve bezvýhradná. Navyše úspešnosť návrhu na začatie konania o ochrane

pred nezákonným zásahom je podmienená jeho prípustnosťou, t. j. musí byť podaný

v zákonnej subjektívnej aj objektívnej lehote a pred jeho podaním musí navrhovateľ

vyčerpať prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, pričom zodpovednosť

za splnenie týchto zákonných podmienok znáša navrhovateľ. To podľa názoru najvyššieho

súdu vylučuje možnosť, aby návrh na zmenu petitu vyhodnotil bez vedomia účastníka

ako nový návrh na začatie súdneho konania, keďže jeho prípustnosť nie je oprávnený sám

skúmať pred začatím konania.“.

Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. mája 2015 konanie

o návrhu sťažovateľky na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

zastavil. V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ sa domáhal ochrany pred nezákonným

zásahom, ktorý mal spočívať v tom, že Oznámenie odporcu o vykonaní kontroly dane

z emisných kvót za rok 2011 č. 9900420/5/1426081/2014/KušG zo dňa 0 9. 04. 2014 bolo

v rozpore s viacerými požiadavkami právnych predpisov. Odporca akceptoval výhrady

navrhovateľa oznámené mu listom z 22. apríla 2014, na ktoré reagoval oznámením

č. 9900420/5/1959418/2014/KušG zo 16. 05. 2014 (doručeným navrhovateľovi

dňa 19. 05. 2014). Uviedol v ňom, že akceptuje zistenie formálnej chyby, preto oznámenie

o výkone daňovej kontroly č. 9900420/5/1426081/2014/KušG je právne neúčinné

a bezpredmetným sa stáva aj oznámenie o zmene termínu začatia daňovej kontroly

č. 9900420/5/1654592/2014/Hork z 29. apríla 2014.

Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nie je dôvod na ďalšie konanie

podľa piatej hlavy piatej časti , pretože pôvodne uplatnený

návrh sa stal bezpredmetným, resp. bol podaný predčasne, lebo navrhovateľ nevyčkal

na odpoveď odporcu na svoj list z 22. 04. 2014 (návrh podal dňa 13. 05. 2014 a list

odporcu mu bol doručený dňa 19. 05. 2014) a nezákonným zásahom do práv navrhovateľa

by bolo až začatie daňovej kontroly na základe oznámenia, ktoré nespĺňalo zákonné

náležitosti, k čomu v danom prípade nedošlo. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

dospel jednomyseľne k záveru, že konanie je potrebné podľa zastaviť.

Žiada sa ešte poznamenať, že zmenený návrh na ochranu pred nezákonným zásahom

sa síce tiež týkal daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011, ale na základe iného

oznámenia o jej výkone, ktoré navrhovateľ považoval za nezákonný zásah, ale z iných

dôvodov, preto sa súd nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že ide o pokračujúci zásah.”

Sama sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že návrh na zmenu návrhu na ochranu pred

nezákonným zásahom podala najvyššiemu súdu z dôvodu obavy, že by mohla stratiť

možnosť účinne sa brániť voči nezákonnému zásahu daňového úradu, keďže mohlo dôjsť

k zmeškaniu zákonnej lehoty na podanie novej žaloby. V uvedených súvislostiach ústavný

súd podotýka, že sťažovateľka aj napriek už uvedeným obavám 6. marca 2015 doručila

najvyššiemu súdu nový návrh na začatie konania a ako sama uviedla v sťažnosti, bol

„svojím obsahom totožný s Návrhom na zmenu”.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu sp. zn. zistil, že

najvyšší súd návrh sťažovateľky (doručený 6. marca 2015) na ochranu pred nezákonným

zásahom daňového úradu, ktorým malo podľa nej byť začatie a priebeh daňovej kontroly

na základe oznámenia daňového úradu o výkone daňovej kontroly

č. 9900420/5/369444/2014 KušG z 31. júla 2014, rozsudkom z 25. mája 2016 ako

nedôvodný zamietol. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. júla 2016.

Z odôvodnenia označeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že „na základe

vykonaného dokazovania senát nezistil procesné vady konania, ktoré by mali za následok

nezákonnosť daňovej kontroly a vytvorenie protiprávneho stavu, ktorý by bolo nevyhnutné

odstrániť súdnym rozhodnutím“.

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv

a slobôd v zmysle je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd. Z princípu subsidiarity vyplýva,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd

pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo zásady, že ukladá všeobecným súdom

chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Vo svojej stabilizovanej judikatúre ústavný súd tiež zdôrazňuje, že ochrana

ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto

úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade zlyhania všetkých

ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

V danom prípade sťažovateľka, hoci si bola vedomá možnosti účinne sa brániť

voči nezákonnému zásahu daňového úradu (na základe ďalšieho oznámenia o výkone

daňovej kontroly pre daň z emisných kvót za rok 2011 č. 9900420/5/3694443/2014/KušG

z 31. júla 2014) podaním nového návrhu na začatie konania, sa v obave zmeškania zákonnej

lehoty domáhala v napadnutom konaní (ktorého preskúmanie je predmetom tejto ústavnej

sťažnosti, pozn.) pripustenia zmeny jej pôvodného návrhu z 12. mája 2014 argumentujúc,

že v opačnom prípade „by súd zmaril možnosť Navrhovateľa účinne sa brániť

voči nezákonnému zásahu Odporcu (tu Úradu), ktorý spočíva v Opätovnej daňovej kontrole,

v zákonom stanovenej tridsaťdňovej lehote podľa ...”.

Zo zistení ústavného súdu nesporne vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

doručeným najvyššiemu súdu 6. marca 2015 (ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

2. júna 2015) domáhala, aby najvyšší súd zakázal daňovému úradu pokračovať vo výkone

daňovej kontroly dane z emisných kvót za rok 2011, ktorá začala na základe oznámenia

daňového úradu č. 9900420/5/369444/2014/Kušg z 31. júla 2014. Najvyšší súd sa

predmetným návrhom sťažovateľky vecne zaoberal a po vykonanom dokazovaní ho

ako nedôvodný zamietol.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť v rámci správneho súdnictva vo veci

sťažovateľky v konaní vedenom pod sp. zn. o ochrane pred tvrdeným

nezákonným zásahom daňového úradu podľa na základe jej návrhu podaného

6. marca 2015 vylučuje vzhľadom na princíp subsidiarity právomoc ústavného súdu.

V rámci označeného konania totiž najvyšší súd mohol poskytnúť účinnú ochranu právam

sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, sťažnosťou podľa (na tom

nič nemení skutočnosť, že v končenom dôsledku nerozhodol v jej prospech).

Navyše ústavný súd poznamenáva, že zamietavý rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. mája 2016 napadla sťažovateľka ďalšou sťažnosťou podľa

, o ktorej ústavný súd rozhodol tak, že ju uznesením sp. zn.

z 18. januára 2017 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1

, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017