Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 312/2017
PDF · 176.69 KB
No categories available
III. ÚS 312/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Tdo 91/2015 z 19. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Tdo 91/2015 z 19. januára 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 T 141/2013 z 19. decembra 2013 uznaný
vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní 4 mesiace s podmienečným odložením jeho výkonu a s určením
skúšobnej doby v trvaní 18 mesiacov.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
2 To 19/2014 zo 6. marca 2014 podľa § 321 ods. 1 písm. e) a f), ods. 3 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)
na základe odvolania sťažovateľa zrušil rozsudok okresného súdu z 19. decembra 2013
vo výroku o treste a o náhrade škody a, postupujúc podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku,
sám uložil sťažovateľovi peňažný trest v sume 500 €. Pre prípad úmyselného zmarenia
výkonu peňažného trestu uložil sťažovateľovi náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4
mesiace.
4. Zároveň bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu
v sume 250 € a na bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia 236 €. Vo zvyšku nároku
na náhradu škody odkázal konajúci súd poškodeného na občianske súdne konanie.
5. Proti rozhodnutiam súdov prvého a druhého stupňa podal sťažovateľ dovolanie
z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré však najvyšší súd
v konečnom dôsledku uznesením sp. zn. 2 Tdo 91/2015 z 19. januára 2016 podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku odmietol.
6. Podľa názoru sťažovateľa označeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k zásahu do ním označených práv, a to z dôvodu, že dovolací súd sa podstate dovolania
nevenoval, konkrétne jeho tvrdeniu, že skutok, pre ktorý bol odsúdený, nie je trestným
činom.
7. Sťažovateľ taktiež tvrdí, že vykonaním peňažného trestu sa na neho má hľadieť,
akoby odsúdený nebol, avšak v odpise registra trestov bude stále uvedený údaj o jeho
odsúdení, čo považuje za diskriminačné.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1) Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 91/2015 zo dňa 19. 01. 2016 došlo
k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd čl. 6 ods. 1.
2) Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 91/2015
a prikazuje tomuto súdu, aby vo veci znova rozhodol.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
11. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 91/2015 z 19. januára 2016, ku
ktorému malo dôjsť tým, že sa dovolací súd nezaoberal podstatou dovolania, ktorou bolo
tvrdenie, že v prípade konania sťažovateľa nešlo o trestný čin, ako aj tým, že napriek
vykonaniu peňažného trestu, čo má za následok zahladenie trestu, a teda na sťažovateľa sa
má hľadieť, ako keby nebol odsúdený, údaj o jeho odsúdení naďalej bude uvedený v odpise
registra trestov.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru
19. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
20. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 2 Tdo 91/2015
z 19. januára 2016 v podstatnom uviedol:
«Obvinený v dovolaní namietal, že nie je daný formálny znak skutkovej podstaty
trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. v podobe spôsobenia malej škody, teda
škody v zmysle § 125 Tr. zák., prevyšujúcej sumu 266 eur. Táto námietka obvineného nie je
opodstatnená, pretože predmetom protiprávneho konania obvineného bolo prisvojenie si
a zmocnenie sa, nie jednej, ale dvoch vo vlastníctve poškodeného, ktorých
súhrnná hodnota (250 eur + 239,90 eur) spolu predstavuje 489,90 eur a teda formálny znak
skutkovej podstaty trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. v podobe spôsobenia
malej škody (prevyšujúcej 266 eur), bol súdmi nižšieho stupňa správne právne posúdený
(pozri aj R 22/1991).
Pokiaľ obvinený v dovolaní namietal, že si neprisvojil žiadnu vec poškodeného
v úmysle s vecou nakladať s ňou ako s vlastnou a trvale ňou disponovať, „aj keď došlo
prechodne k odňatiu veci z dispozície vlastníka“ tak súd dodáva nasledovné, trestný čin
krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. je dokonaný zmocnením sa veci s úmyslom privlastniť si
ju. Páchateľ sa veci zmocní, ak si vytvorí možnosť voľne s ňou nakladať s vylúčením
faktickej moci osoby, ktorá nad ňou má moc a ktorej sa vec odníma (R 21/1972). Zo
skutkových zistení súdov nižšieho stupňa vyplýva, že obvinený po predchádzajúcej roztržke
odcudzil dve vŕtačky vo vlastníctve poškodeného, ktorých sa zmocnil a svojím útekom
z miesta činu spolu s dvoma vŕtačkami, vylúčil vykonávanie faktickej moci nad odcudzenými
vecami vlastníkom týchto vecí. Pokiaľ na svoju obhajobu uvádzal, že došlo len
„prechodnému“ odňatiu veci z dispozície poškodeného, tak v neprospech tejto
argumentácie vyznieva skutočnosť, že vlastníctvo poškodeného k jednej z odcudzených
vŕtačiek nebolo ani po „prechodnej“ dobe po jej odcudzení obnovené. Pre úplnosť už len
súd dodáva, že druhá z odcudzených vŕtačiek bola po jej odcudzení a ukrytí obvineným,
nájdená zamestnancom poškodeného a vydaná poškodenému.»
21. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, najvyšší súd
sa pre rozhodnutie podstatnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne
presvedčivé odpovede. Dovolací súd jasne a zreteľne uviedol, prečo bolo potrebné
dovolanie sťažovateľa odmietnuť, a prečo nebolo možné uznať sťažovateľom uvádzaný
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
22. Konajúci súd stručne, ale výstižne a presne reagoval na námietky, pre ktoré
sťažovateľ spochybňoval naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, pre
ktorý bol stíhaný a odsúdený. V tomto smere je potrebné považovať odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia za zrozumiteľné a bez akýchkoľvek vnútorných rozporov.
Najvyšší súd ozrejmil, ako je potrebné nazerať na znaky skutkovej podstaty trestného činu
krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, pritom ním prezentovaný výklad a následnú
aplikáciu tohto ustanovenia nie je možné považovať za také, ktoré by popierali jeho zmysel,
podstatu a účel.
23. Rozhodne nemožno uznesenie dovolacieho súdu považovať za arbitrárne alebo
neodôvodnené. Za takýchto okolností stačí na obsah odôvodnenia tohto rozhodnutia ako
ústavne súladný výraz nezávislého súdneho rozhodovania odkázať a pripomenúť, že odlišný
názor sťažovateľa na hodnotenie posudzovanej trestnej veci nezakladá sám osebe
opodstatnenosť ním predloženého tvrdenia o dôvodnosti ústavnoprávnej argumentácie
upínajúcej sa na právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces vo všetkých jeho
aspektoch.
24. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
25. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa zásahu do jeho základných práv
tým, že napriek zahladeniu jeho odsúdenia vykonaním peňažného trestu, keď sa má na neho
hľadieť ako keby nebol odsúdený, a napriek tomu údaj o jeho odsúdení bude naďalej
uvedený v odpise registra trestov, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svojím postupom
ani rozhodnutím túto skutočnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť nemohol. Ide o úpravu
priamo zakotvenú v ustanovení § 13 ods. 1 písm. c) zákona č. 330/2007 Z. z. o registri
trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Preto je
potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
jej zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy
26. Sťažovateľ v petite sťažnosti síce navrhoval vysloviť porušenie základných práv
podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak v odôvodnení jeho sťažnosti chýba
akékoľvek odôvodnenie zodpovedajúce tejto požiadavke. Sťažovateľ neuviedol žiaden, nie
to ešte ústavne významný argument, ktorý by nasvedčoval zásahu do jeho základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 91/2015
(čl. 47 ods. 3 ústavy). Rovnako absentuje tvrdenie o porušení práva sťažovateľa na verejné
prerokovanie veci najvyšším súdom, resp. že nesprávne konal v jeho neprítomnosti,
prípadne že by o jeho dovolaní dovolací súd nekonal bez zbytočných prieťahov alebo že by
sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Nič z uvedeného sťažovateľ
v sťažnosti podanej ústavnému súdu netvrdí a v takom prípade ústavný súd nemôže inak,
iba sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (pre chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením
najvyššieho súdu a označenými základnými právami) alebo z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí, keďže riadne odôvodnenie sťažnosti je potrebné v zmysle
ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde považovať za jej zákonnom vyžadovanú
náležitosť.
27. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti vo vzťahu k návrhu na
vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017