Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 312/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a (ďalej len „“) a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. januára 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. decembra 2013 uznaný

vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní 4 mesiace s podmienečným odložením jeho výkonu a s určením

skúšobnej doby v trvaní 18 mesiacov.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 6. marca 2014 podľa a ,

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

na základe odvolania sťažovateľa zrušil rozsudok okresného súdu z 19. decembra 2013

vo výroku o treste a o náhrade škody a, postupujúc podľa ,

sám uložil sťažovateľovi peňažný trest v sume 500 €. Pre prípad úmyselného zmarenia

výkonu peňažného trestu uložil sťažovateľovi náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4

mesiace.

4. Zároveň bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť poškodenému škodu

v sume 250 € a na bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia 236 €. Vo zvyšku nároku

na náhradu škody odkázal konajúci súd poškodeného na občianske súdne konanie.

5. Proti rozhodnutiam súdov prvého a druhého stupňa podal sťažovateľ dovolanie

z dôvodu uvedeného v , ktoré však najvyšší súd

v konečnom dôsledku uznesením sp. zn. z 19. januára 2016 podľa § 382

písm. c) odmietol.

6. Podľa názoru sťažovateľa označeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k zásahu do ním označených práv, a to z dôvodu, že dovolací súd sa podstate dovolania

nevenoval, konkrétne jeho tvrdeniu, že skutok, pre ktorý bol odsúdený, nie je trestným

činom.

7. Sťažovateľ taktiež tvrdí, že vykonaním peňažného trestu sa na neho má hľadieť,

akoby odsúdený nebol, avšak v odpise registra trestov bude stále uvedený údaj o jeho

odsúdení, čo považuje za diskriminačné.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19. 01. 2016 došlo

k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1,

a SR ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd čl. 6 ods. 1.

2) Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

a prikazuje tomuto súdu, aby vo veci znova rozhodol.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

11. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

12. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

13. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa

zaručených v , a a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2016, ku

ktorému malo dôjsť tým, že sa dovolací súd nezaoberal podstatou dovolania, ktorou bolo

tvrdenie, že v prípade konania sťažovateľa nešlo o trestný čin, ako aj tým, že napriek

vykonaniu peňažného trestu, čo má za následok zahladenie trestu, a teda na sťažovateľa sa

má hľadieť, ako keby nebol odsúdený, údaj o jeho odsúdení naďalej bude uvedený v odpise

registra trestov.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru

19. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

20. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 19. januára 2016 v podstatnom uviedol:

«Obvinený v dovolaní namietal, že nie je daný formálny znak skutkovej podstaty

trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. v podobe spôsobenia malej škody, teda

škody v zmysle § 125 Tr. zák., prevyšujúcej sumu 266 eur. Táto námietka obvineného nie je

opodstatnená, pretože predmetom protiprávneho konania obvineného bolo prisvojenie si

a zmocnenie sa, nie jednej, ale dvoch vo vlastníctve poškodeného, ktorých

súhrnná hodnota (250 eur + 239,90 eur) spolu predstavuje 489,90 eur a teda formálny znak

skutkovej podstaty trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. v podobe spôsobenia

malej škody (prevyšujúcej 266 eur), bol súdmi nižšieho stupňa správne právne posúdený

(pozri aj R 22/1991).

Pokiaľ obvinený v dovolaní namietal, že si neprisvojil žiadnu vec poškodeného

v úmysle s vecou nakladať s ňou ako s vlastnou a trvale ňou disponovať, „aj keď došlo

prechodne k odňatiu veci z dispozície vlastníka“ tak súd dodáva nasledovné, trestný čin

krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. je dokonaný zmocnením sa veci s úmyslom privlastniť si

ju. Páchateľ sa veci zmocní, ak si vytvorí možnosť voľne s ňou nakladať s vylúčením

faktickej moci osoby, ktorá nad ňou má moc a ktorej sa vec odníma (R 21/1972). Zo

skutkových zistení súdov nižšieho stupňa vyplýva, že obvinený po predchádzajúcej roztržke

odcudzil dve vŕtačky vo vlastníctve poškodeného, ktorých sa zmocnil a svojím útekom

z miesta činu spolu s dvoma vŕtačkami, vylúčil vykonávanie faktickej moci nad odcudzenými

vecami vlastníkom týchto vecí. Pokiaľ na svoju obhajobu uvádzal, že došlo len

„prechodnému“ odňatiu veci z dispozície poškodeného, tak v neprospech tejto

argumentácie vyznieva skutočnosť, že vlastníctvo poškodeného k jednej z odcudzených

vŕtačiek nebolo ani po „prechodnej“ dobe po jej odcudzení obnovené. Pre úplnosť už len

súd dodáva, že druhá z odcudzených vŕtačiek bola po jej odcudzení a ukrytí obvineným,

nájdená zamestnancom poškodeného a vydaná poškodenému.»

21. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, najvyšší súd

sa pre rozhodnutie podstatnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne

presvedčivé odpovede. Dovolací súd jasne a zreteľne uviedol, prečo bolo potrebné

dovolanie sťažovateľa odmietnuť, a prečo nebolo možné uznať sťažovateľom uvádzaný

dovolací dôvod podľa .

22. Konajúci súd stručne, ale výstižne a presne reagoval na námietky, pre ktoré

sťažovateľ spochybňoval naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, pre

ktorý bol stíhaný a odsúdený. V tomto smere je potrebné považovať odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia za zrozumiteľné a bez akýchkoľvek vnútorných rozporov.

Najvyšší súd ozrejmil, ako je potrebné nazerať na znaky skutkovej podstaty trestného činu

krádeže podľa , pritom ním prezentovaný výklad a následnú

aplikáciu tohto ustanovenia nie je možné považovať za také, ktoré by popierali jeho zmysel,

podstatu a účel.

23. Rozhodne nemožno uznesenie dovolacieho súdu považovať za arbitrárne alebo

neodôvodnené. Za takýchto okolností stačí na obsah odôvodnenia tohto rozhodnutia ako

ústavne súladný výraz nezávislého súdneho rozhodovania odkázať a pripomenúť, že odlišný

názor sťažovateľa na hodnotenie posudzovanej trestnej veci nezakladá sám osebe

opodstatnenosť ním predloženého tvrdenia o dôvodnosti ústavnoprávnej argumentácie

upínajúcej sa na právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces vo všetkých jeho

aspektoch.

24. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

25. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa zásahu do jeho základných práv

tým, že napriek zahladeniu jeho odsúdenia vykonaním peňažného trestu, keď sa má na neho

hľadieť ako keby nebol odsúdený, a napriek tomu údaj o jeho odsúdení bude naďalej

uvedený v odpise registra trestov, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svojím postupom

ani rozhodnutím túto skutočnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť nemohol. Ide o úpravu

priamo zakotvenú v ustanovení o registri

trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Preto je

potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť podľa pre

jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2

26. Sťažovateľ v petite sťažnosti síce navrhoval vysloviť porušenie základných práv

podľa a , avšak v odôvodnení jeho sťažnosti chýba

akékoľvek odôvodnenie zodpovedajúce tejto požiadavke. Sťažovateľ neuviedol žiaden, nie

to ešte ústavne významný argument, ktorý by nasvedčoval zásahu do jeho základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

( ). Rovnako absentuje tvrdenie o porušení práva sťažovateľa na verejné

prerokovanie veci najvyšším súdom, resp. že nesprávne konal v jeho neprítomnosti,

prípadne že by o jeho dovolaní dovolací súd nekonal bez zbytočných prieťahov alebo že by

sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Nič z uvedeného sťažovateľ

v sťažnosti podanej ústavnému súdu netvrdí a v takom prípade ústavný súd nemôže inak,

iba sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú (pre chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením

najvyššieho súdu a označenými základnými právami) alebo z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí, keďže riadne odôvodnenie sťažnosti je potrebné v zmysle

ustanovenia považovať za jej zákonnom vyžadovanú

náležitosť.

27. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti vo vzťahu k návrhu na

vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017