Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 315/2017
PDF · 418.01 KB
No categories available
III. ÚS 315/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,
, a spoločnosti ,
, Seycheles, zastúpených Advokátskou kanceláriou Mandzák
a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Michal Mandzák,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 5/2015
z 30. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , a spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. februára 2017 doručená sťažnosť spoločnosti
, (ďalej len „sťažovateľ 1“), a spoločnosti
, , Seycheles (ďalej
len „sťažovateľ 2“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 5/2015
z 30. novembra 2016, ktorou žiadajú vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa 1/
a sťažovateľa 2/ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 1 ObdoV 5/2015 zo dňa
30. 11. 2016 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
spis. zn. 1 ObdoV 5/2015 zo dňa 30. 11. 2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi 1/
a sťažovateľovi 2/ do 15 dní
od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska
kancelária Mandzák a spol. s. r. o.“
2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ 1
bol ako žalobca účastníkom konania na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 7 Cbi 238/06-251, v ktorom sa domáhal proti obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „žalovaný v 1. rade“),
a , , správcovi konkurznej podstaty
úpadcu , v konkurze, (ďalej len „žalovaný
v 2. rade“), zaplatenia spoločne a nerozdielne 281 854 351 Sk (9 355 850,46 €)
s príslušenstvom, a to z titulu náhrady škody spočívajúcej v ušlom zisku podľa ustanovení
§ 420 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“). Pôvodný žalovaný v 2. rade ,
predchádzajúci správca konkurznej podstaty úpadcu v konkurze
(ďalej len „úpadca“), uzatvoril so sťažovateľom 1 ako víťazom II. kola predaja hnuteľného
a nehnuteľného majetku úpadcu 16. júla 2000 kúpnu zmluvu podľa § 588 Občianskeho
zákonníka s kúpnou cenou 70 mil. Sk. Sťažovateľ 1 následne 17. júla 2000 uzatvoril
so spoločnosťou , so sídlom , zmluvu o budúcej kúpnej zmluve,
ktorou sa strany zaviazali uzavrieť najneskôr do 31. marca 2001 kúpnu zmluvu na prevod
vlastníckeho práva k tomuto nehnuteľnému a hnuteľnému majetku za dohodnutú kúpnu
cenu 370 mil. Sk. V dodatku k tejto zmluve z 11. augusta 2000 sa jej účastníci dohodli, že
ak sťažovateľ 1 nadobudne ďalšie špecifikované nehnuteľnosti z konkurznej podstaty
úpadcu, budú aj tieto tvoriť predmet budúcej kúpnej zmluvy s navýšením kúpnej ceny
o 20 mil. Sk. Právny predchodca žalovaného v 1. rade (Ústredné daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky) podal však 12. januára 2001 žalobu o určenie, že výberové konanie
na predaj majetku úpadcu a kúpne zmluvy uzavreté medzi správcom konkurznej podstaty
ako predávajúcim a sťažovateľom 1 ako kupujúcim sú neplatné, pretože v kúpnej zmluve
bol ako predávajúci uvedený úpadca v zastúpení správcu konkurznej podstaty, hoci
oprávnenie nakladať s majetkom podstaty patrilo v zmysle § 14 ods. 1 písm. a)
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o konkurze a vyrovnaní“) správcovi, ktorý mal preto byť označený ako predávajúci.
Následne právny predchodca žalovaného v 1. rade postúpil svoju pohľadávku
s príslušenstvom a všetkými právami voči úpadcovi žalovanému v 1. rade. Krajský súd
rozsudkom č. k. 54 Cb 21/01-116 zo 16. decembra 2003 žalobu zamietol pre nepreukázanie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, avšak najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 Obo 97/2004 z 9. septembra 2005 tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie s tým, aby sa zaoberal meritom veci. Následne v tomto konaní
sťažovateľ 1 a žalovaný v 1. rade uzavreli 28. septembra 2006 dohodu o urovnaní,
v dôsledku ktorej žalovaný v 1. rade vzal 4. októbra 2006 žalobu v celom rozsahu späť.
Sťažovateľ 1 odôvodnil svoj nárok na náhradu škody tým, že podaním žaloby o určenie
neplatnosti kúpnych zmlúv došlo k porušeniu § 3 Občianskeho zákonníka, išlo o šikanózne
uplatňovanie práva žalovaným v 1. rade s úmyslom zlepšiť si postavenie konkurzného
veriteľa. Žalovaný v 2. rade porušil povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka
nesprávnym označením predávajúceho v kúpnych zmluvách. Hoci sťažovateľ 1 v dôsledku
podanej žaloby o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv uzatvoril s budúcim kupujúcim
, dodatok č. 2 k zmluve o budúcej zmluve, ktorým zmenili termín uzavretia
kúpnej zmluvy na 31. marec 2003 za predpokladu právoplatného skončenia sporu
zamietnutím žaloby, keďže konanie nebolo k uvedenému dátumu skončené, záväzok
budúceho kupujúceho zanikol, čím sťažovateľ 1 stratil možnosť predať predmetný majetok
za kúpnu cenu 370 mil. Sk. Sťažovateľ 1 v snahe zmenšiť rozsah škody predal tento
majetok iným spoločnostiam za celkovú kúpnu cenu 88 145 649 Sk, čím dosiahol zisk
o 281 854 351 Sk nižší, než by dosiahol pri uzavretí kúpnej zmluvy so spoločnosťou
3. Krajský súd rozsudkom č. k. 7 Cbi 238/06-251 zo 4. júna 2007 žalobe
sťažovateľa 1 vyhovel a zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť
sťažovateľovi 1 pohľadávku proti podstate 281 854 351 Sk s 9,5 % úrokom z omeškania
p. a. od 29. januára 2007 do zaplatenia (v zostávajúcej časti úroku z omeškania žalobu
zamietol) a priznal mu i náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 420 ods. 1, § 438 ods. 1, § 422 ods. 1 a 2 a § 415 Občianskeho zákonníka
s tým, že naplnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu, ktorá
vznikla sťažovateľovi 1, videl v tom, že právny predchodca žalovaného v 1. rade podal
12. januára 2001 na krajský súd žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu – speňaženia
vecí patriacich do konkurznej podstaty mimo dražby a o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv
bez toho, aby relevantným spôsobom preukázal naliehavý právny záujem na podanie takejto
žaloby. Podaním takéhoto návrhu došlo k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa 1,
v dôsledku čoho sa sťažovateľ 1 dostal do právnej neistoty, keď jeho možnosť disponovať
so svojím majetkom bola oslabená, a tým mu v konečnom dôsledku vznikla ujma v podobe
ušlého zisku z nerealizovaného obchodu. Za protiprávne konanie žalovaného v 1. rade
považoval krajský súd i jeho nečinnosť, keď nezvolil možnosť ukončiť súdne konanie
vedené proti sťažovateľovi 1 späťvzatím žaloby skôr než 4. októbra 2006 (stav právnej
neistoty sťažovateľa 1 trval 5 rokov). Krajský súd mal tiež za preukázané, že sťažovateľ 1
by v prípade realizácie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo 17. júla 2000 v znení dodatkov
dosiahol zisk 300 mil. Sk. Žalovaný v 2. rade, resp. jeho právny predchodca, porušil právnu
povinnosť tým, že v zmluvách o predaji hnuteľného a nehnuteľného majetku bol ako
predávajúci uvedený úpadca [správca nepostupoval v súlade s § 14 ods. 1 písm. a) zákona
o konkurze a vyrovnaní], čo spôsobilo, že vznikla možnosť dvojakého výkladu a dôvod
na podanie žaloby o vyslovenie neplatnosti týchto zmlúv. Pretože uplatnená pohľadávka
na náhradu škody vznikla a stala sa splatnou po vyhlásení konkurzu, krajský súd zastával
názor, že ide o pohľadávku proti podstate podľa § 31 zákona o konkurze a vyrovnaní.
4. Najvyšší súd rozsudkom č. k. 6 Obo 169/2007-380 zo 6. novembra 2008 rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a sťažovateľa 1 zaviazal zaplatiť žalovanému
v 1. rade trovy konania vo výške 6 219 202,70 Sk a žalovanému v 2. rade trovy konania
vo výške 1 mil. Sk. Vychádzal z toho, že v konaní nebolo preukázané uplatnenie
pohľadávky sťažovateľom 1 ako pohľadávky proti podstate voči správcovi konkurznej
podstaty úpadcu (v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
1 K 299/1998) podľa § 31 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní. Žaloba sťažovateľa 1 bola
žalobou, ktorá nemôže smerovať voči konkurznému veriteľovi (žalovanému v 1. rade),
pretože tento nedisponuje konkurznou podstatou, resp. výťažkom z predaja konkurznej
podstaty. Pohľadávky proti podstate je možné uspokojiť len z konkurznej podstaty, a preto
zaviazať žalovaného v 1. rade na zaplatenie pohľadávky proti podstate je právne nemožné.
Najvyšší súd poukázal i na dohodu o urovnaní z 28. septembra 2006 medzi žalovaným
v 1. rade a sťažovateľom 1, podľa bodov 2 a 4, ktorej účastníci vyhlásili, že po splnení
dohody budú ich akékoľvek vzájomné právne a finančné nároky urovnané a nebudú ďalej
uplatňovať žiadne iné nároky. Napriek tejto dohode o urovnaní podal sťažovateľ 1 žalobu aj
proti žalovanému v 1. rade. Za nesprávny považoval najvyšší súd tiež záver krajského súdu,
podľa ktorého v určovacom konaní išlo o bránenie práva, ktoré bolo zrejme bezúspešné,
a v celom konaní žalovaný v 1. rade nepreukázal žiadny relevantný právny záujem, pretože
rozsudok krajského súdu v tejto veci, ktorým bola žaloba z tohto dôvodu zamietnutá, bol
zrušený v odvolacom konaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 97/2004
z 9. septembra 2005. Tento záver krajského súdu považoval najvyšší súd za rozporný
i s čl. 46 ústavy, v zmysle ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Preto, ak sa žalovaný v 1. rade
v postavení žalobcu v konaní na krajskom súde sp. zn. 54 Cbi 21/2001 domáhal práva
na súde, realizoval tak základné právo zaručené mu ústavou a realizáciu práva zaručujúceho
ústavou nemožno hodnotiť ako „zrejme bezúspešné“ a následné vyhodnotenie podania
žaloby a nevzatie žaloby späť ako konanie nezabraňujúce, resp. neobmedzujúce vznik rizika
škody. Za nepreukázané mal najvyšší súd tiež tvrdenie sťažovateľa 1 o tom, že v dôsledku
uvedeného súdneho konania bol obmedzený v nakladaní s majetkom, pretože ako vlastník
nehnuteľnosti mohol s ňou voľne nakladať, čo i urobil, keď nehnuteľnosti kúpnou zmluvou
zo 6. decembra 2002 predal kupujúcemu , Bratislava,
a 16. apríla 2004 predal nehnuteľnosti spoločnosti , a to napriek konaniu
o určenie neplatnosti výberového konania. Najvyšší súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia
uviedol i to, že zo strany sťažovateľa 1 došlo pri uzatváraní zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve k úkonu, ktorý nemyslel vážne, čo je jednou z náležitostí vyžadovaných pre platnosť
takéhoto úkonu.
5. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 1 dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľ 1 argumentoval, že
pohľadávku proti podstate riadne uplatnil listom z 28. decembra 2006 u správcu konkurznej
podstaty, pričom spolu s výzvou na zaplatenie pohľadávky ako pohľadávky proti podstate
z titulu náhrady škody zaslal žalovanému v 2. rade aj žalobu, ktorú potom podal na krajský
súd. Skutočnosť, že išlo o pohľadávku proti podstate, ktorú správca neuznal, t. j. nezaplatil
v priebehu konkurzu, nebola v konaní dosiaľ sporná. Dôkazom o uplatnení pohľadávky
u správcu je i samotná žaloba, ktorá bola správcovi doručená. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo/188/2006, v ktorom bol vyslovený právny
názor, že veritelia môžu podať žalobu proti správcovi kedykoľvek počas konkurzu, ak počas
neho nebola pohľadávka proti podstate správcom zaplatená, hoci bola u správcu uplatnená.
Sťažovateľ 1 tiež nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že zaviazať žalovaného v 1. rade
pre pohľadávku proti podstate nie je právne možné, pretože pojem pohľadávka proti
podstate je termínom používaným v režime konkurzného konania na označenie poradia
uspokojovania pohľadávok počas konkurzu, teda nevyjadruje ani právny titul pohľadávky,
ani spôsob jej uspokojenia. Právnym dôvodom pohľadávky je zodpovednostný právny
vzťah, ktorý vznikol z porušenia povinností na strane žalovaných, ktorí zodpovedajú
za škodu spoločne a nerozdielne, pričom voči žalovanému 2 platí osobitné poradie
pohľadávky. Odopretie možnosti zažalovať oboch žalovaných ako solidárne zodpovedných
na to isté plnenie len z dôvodu, že jeden zo žalovaných podlieha konkurzu, by podľa
dovolateľa viedlo k odopretiu spravodlivosti. V súvislosti s dohodou o urovnaní dovolateľ
uviedol, že predmetom urovnania boli sporné práva, ktoré boli predmetom sporu
sp. zn. 51 Cbi 21/2001, t. j. určenia neplatnosti právnych úkonov, pričom účastníci dohody
o urovnaní sa výslovne vzdali nárokov na náhradu trov predmetného súdneho konania,
t. j. urovnané boli právne vzťahy z uvedených kúpnych zmlúv. S poukazom na § 587
Občianskeho zákonníka a tiež na skutočnosť, že predmetom uplatnenej žaloby je nárok
na náhradu škody na základe zodpovednostného vzťahu, ktorý nevznikol z právneho vzťahu
upravovaného dohodou o urovnaní, sťažovateľ 1 tvrdil, že urovnanie sa na jeho nárok
nevzťahuje. K podaniu žaloby žalovaným v 1. rade uviedol, že nejde o právo absolútne
a pokiaľ je vykonávané s cieľom získať pre seba výhodu, nadobúda charakter nemorálneho
a zákonom reprobovaného konania, v dôsledku ktorého došlo k škode. Sťažovateľ 1
nesúhlasil ani s názorom odvolacieho súdu, že v nakladaní s jeho majetkom nebol
obmedzený, pretože skutočnosť, že tretia osoba spochybňuje vlastnícke právo vlastníka
v súdnom konaní, je relevantným dôvodom, pre ktorý, ak nie de iure, tak de facto, je
nakladanie s predmetom vlastníckeho práva obmedzené. Nejde totiž o to, či sťažovateľ 1
mohol predať nehnuteľnosti komukoľvek a za akúkoľvek cenu, resp. či ich predal, ale o to,
že ich nemohol predať konkrétnemu záujemcovi za konkrétnu cenu z dôvodu právnej vady.
Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade sťažovateľ 1 vytýkal správcovi porušenie prevenčnej
povinnosti predchádzať škodám pri výkone jeho funkcie; táto zložka skutkovej podstaty
zodpovednosti za škodu bola naplnená, keď povinnosť na náhradu škody ako následok
porušenia povinnosti môže vzniknúť nielen z uzavretej zmluvy, ale aj zo zákona pri
uzatváraní zmlúv. Práve nesprávne označenie predávajúceho pri speňažovaní majetku
úpadcu bolo dôvodom na napadnutie platnosti týchto kúpnych zmlúv. Dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu, avšak iba proti výroku o trovách konania, podal i žalovaný
v 1. rade.
6. O dovolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 ObdoV 26/2009
z 24. novembra 2011 tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Poukázal na to, že v zmysle § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) dovolací súd nie je viazaný dovolacím dôvodom prípustného dovolania, pokiaľ ide
o iné vady, než sú uvedené v § 237 OSP. Inou vadou konania, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, je skutočnosť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal z iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, aby postupoval
podľa § 213 ods. 3 a 4 OSP, a zopakoval dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia
súd prvého stupňa alebo doplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov. Krajský súd totiž
vychádzal zo skutkového zistenia, že žalovaný sa nečinnosťou v konaní vedenom o určenie
neplatnosti kúpnych zmlúv bez relevantného osvedčenia naliehavého právneho záujmu
dopustil protiprávneho konania, čím zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa 1 a spôsobil
mu škodu vo forme nezrealizovaného obchodu. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade
vychádzal zo skutkového zistenia, že pôvodný správca konkurznej podstaty v zmluvách
o predaji hnuteľného a nehnuteľného majetku uviedol za predávajúceho úpadcu, čím
vznikla možnosť a dôvod pre podanie žaloby o vyslovenie neplatnosti uvedených zmlúv.
Pretože pohľadávka na náhradu škody vznikla a stala sa splatnou po vyhlásení konkurzu,
súd prvého stupňa následne vyvodil, že ide o pohľadávku proti podstate, za vznik ktorej
zodpovedajú žalovaní spoločne a nerozdielne. Odvolací súd dospel k opačnému záveru
a vychádzal zo skutkového zistenia, že sťažovateľ 1 pohľadávku proti podstate u správcu
konkurznej podstaty neuplatnil, ďalej zo skutočnosti, že žalovaný v 1. rade ako konkurzný
veriteľ vo vzťahu k pohľadávke proti podstate nedisponuje konkurznou podstatou,
v dôsledku čoho je jeho plnenie nemožné, ako i zo skutočnosti, že vzájomné vzťahy
sťažovateľa 1 a žalovaného v 1. rade boli vysporiadané dohodou o urovnaní. Odvolací súd
vychádzal tiež zo skutkového zistenia, že v konaní o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv sa
odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neosvedčil
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako i skutočnosti, že právny predchodca
žalobcu podaním spornej žaloby, od ktorej súd prvého stupňa vyvodil protiprávne konanie
žalovaného, realizoval len základné právo zaručené mu ústavou. Nestotožnil sa tiež
so zistením súdu prvého stupňa, že sťažovateľ 1 bol vo svojom vlastníckom práve
obmedzený. Odvolací súd bol tiež toho názoru, že zo strany žalobcu pri uzatváraní zmluvy
o budúcej kúpnej zmluvy došlo k úkonu, ktorý nemyslel vážne, čo je náležitosťou platnosti
právneho úkonu, z uvedených skutočností vyvodil, že žalobca nepreukázal predpoklady
náhrady škody, a to bez toho, aby dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia,
zopakoval, resp. dokazovanie doplnil. Pretože konanie odvolacieho súdu bolo tak postihnuté
inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd jeho
rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Aj dovolanie žalovaného v 1. rade
dovolací súd považoval za dôvodné, pretože zistil, že z odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na akom skutkovom a právnom základe rozhodol
odvolací súd o nepriznaní časti uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným
v 1. rade a z čoho vychádzal pri rozhodovaní o náhrade cestovného 11 350,70 Sk.
7. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátení veci odvolací súd uznesením
sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012 pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že z konania
vystúpil sťažovateľ 1 a na jeho miesto vstúpil sťažovateľ 2. Sťažovateľ 1 totiž pohľadávku,
ktorá bola predmetom konania, postúpil v priebehu odvolacieho konania sťažovateľovi 2.
8. Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 26/2009 z 24. novembra 2011
podal žalovaný v 1. rade sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 listiny. V sťažnosti zároveň namietal porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012.
9. Ústavný súd o sťažnosti žalovaného v 1. rade rozhodol nálezom
č. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014 tak, že základné právo na zákonného sudcu
žalovaného v 1. rade podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 ObdoV 26/2009 z 24. novembra 2011 porušené bolo, toto uznesenie zrušil
a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň konštatoval i porušenie
základného práva žalovaného v 1. rade podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012 a aj toto rozhodnutie zrušil. V prevyšujúcej časti
sťažnosti nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia ústavný súd k námietke žalovaného
v 1. rade, že o dovolaní nerozhodoval senát, ktorému bola vec po podaní dovolania
náhodným výberom pridelená, čím bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, uviedol, že za senát zložený zo zákonných
sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento
senát v čase pridelenia veci. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade
s rozvrhom práce. V tejto veci vydaním opatrenia predsedu najvyššieho súdu
z 24. septembra 2009 došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení
veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Z pôvodného päťčlenného dovolacieho senátu ostal
po zmene v zložení senátu iba jediný člen senátu, sudca JUDr. Juraj Seman. Ústavný súd
dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa konal dovolací senát najvyššieho súdu v takom
zložení, ktoré nezodpovedá požiadavkám kladeným zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“) na zákonného sudcu, keďže k zmenám v zložení príslušného senátu najvyššieho
súdu nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Ústavný súd zároveň zdôraznil, že nie
je jeho úlohou poskytnúť najvyššiemu súdu konkrétny návod, ako sa má v ďalšom konaní
vysporiadať so skutočnosťou, že o veci sťažovateľa rozhodol príslušný senát najvyššieho
súd v nezákonnom zložení – zvolené riešenie však musí zodpovedať podstate, obsahu
a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj prostredníctvom príslušných ustanovení zákona
o súdoch. K námietkam smerujúcim proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012, ktorým pripustil zmenu
na strane žalobcu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP, ústavný súd uviedol, že vzhľadom na zrušenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu musel zároveň vysloviť aj
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu, pretože je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci bolo
rozhodované o zmene na strane žalobcu.
10. V dovolacom konaní proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 169/2007-380
zo 6. novembra 2008 rozhodol najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa 1 rozsudkom
sp. zn. 1 ObdoV 5/2015 z 30. novembra 2016 v päťčlennom senáte v pôvodnom zložení
(predsedníčka senátu JUDr. Zuzana Ďurišová a členovia senátu JUDr. Jana Zemaníková,
Ľubomíra Kúdeľová, JUDr. Beáta Miničová a JUDr. Viera Pepelová) tak, že dovolanie
sťažovateľa 1 zamietol, rozsudok odvolacieho súdu na dovolanie žalovaného v 1. rade zrušil
vo výroku o trovách konania, v tejto časti vec vrátil odvolaciemu súdu a žalovaným priznal
právo na náhradu trov dovolacieho konania. Zamietnutie dovolania sťažovateľa 1 odôvodnil
dovolací súd tým, že v dovolacom konaní nebola zistená existencia žalobcom namietaného
dovolacieho dôvodu ani iného dôvodu, na existenciu ktorého bol dovolací súd povinný
prihliadať. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd vychádzal z rovnakého
skutkového stavu ako súd prvého stupňa, iba ho inak vyhodnotil po právnej stránke.
Ani dovolací súd nepovažoval podanie určovacej žaloby žalovaným v 1. rade za protiprávne
konanie, pretože bolo iba realizáciou ústavného práva žalovaného v 1. rade na súdnu
ochranu, a rovnako protiprávnym nebolo ani späťvzatie určovacej žaloby žalovaným
v 1. rade až 4. októbra 2006 ako dôsledok dohody o urovnaní z 28. septembra 2006.
Protiprávnym podľa názoru dovolacieho súdu nebolo ani konanie žalovaného v 2. rade
spočívajúce v označení predávajúceho v kúpnych zmluvách, pretože i keď v zmysle § 14
ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní oprávnenie nakladať s majetkom podstaty
prechádza vyhlásením konkurzu na správcu, stále ide o majetok úpadcu, a preto pokiaľ
kúpne zmluvy uzavrel a podpísal správca, nemôže mať označenie úpadcu v ich záhlaví
za následok ich neplatnosť. Rozsudok dovolacieho súdu bol sťažovateľovi 1 doručený
20. januára 2017.
11. Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 5/2015 z 30. novembra 2016 odôvodnili
sťažovatelia tým, že dva dni pred verejným vyhlásením tohto rozsudku doručila Advokátska
kancelária Mandzák a spol., s. r. o., dovolaciemu súdu podanie, v ktorom uviedla, že
sťažovateľmi má byť splnomocnená na zastupovanie v dovolacom konaní (doručenie
splnomocnení predpokladá do 5. decembra 2016), pričom sťažovatelia oznámili
Advokátskej kancelárii Mandzák a spol., s. r. o., že doterajší právni zástupcovia ich už
nezastupujú. S poukazom na to, že v dovolacom konaní je predpísané povinné zastúpenie
advokátom, požiadala Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., o odročenie
verejného vyhlásenia rozhodnutia a zároveň o rozhodnutie dovolacieho súdu o zmene
subjektu tak, že namiesto sťažovateľa 1 do konania vstúpi sťažovateľ 2. Napriek tomu však
dovolací súd rozhodnutie 30. novembra 2016 vyhlásil. Rozhodnutie dovolacieho súdu
považujú sťažovatelia za arbitrárne a svojvoľné, ktoré nemá legitímny základ. Základné
právo sťažovateľov na súdnu ochranu, zákonného sudcu a spravodlivé súdne konanie bolo
ďalej porušené tým, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, sťažovateľovi 2 nebolo
umožnené stať sa účastníkom konania, dovolací súd rozhodol v nezákonnom zložení senátu
diametrálne odlišne než v skoršom rozhodnutí, ako aj tým, že ústavný súd nálezom
č. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014 rozhodoval iba o sťažnosti žalovaného
v 1. rade, nie však žalovaného v 2. rade (ústavný súd konal a konštatoval porušenie
základných práv iba žalovaného v 1. rade), a preto sa jeho nález nemohol dotknúť skoršieho
rozhodnutia dovolacieho súdu vo vzťahu sťažovateľov k žalovanému v 2. rade a ak nález
ústavného súdu nemal účinky na tento vzťah, potom v tejto časti už o dovolaní bolo
rozhodnuté a dovolací súd o ňom nemohol rozhodovať znova. Nález ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014 sa nemohol vzťahovať na žalovaného
v 2. rade i preto, že obaja žalovaní boli v konaní samostatnými spoločníkmi a z úkonov
jedného z nich nemohol mať prospech (ani ujmu) druhý. Obdobne pokiaľ bolo nálezom
ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014 zrušené uznesenie
o pripustení zámeny účastníkov, nemôže mať takéto rozhodnutie vplyv na sťažovateľa 2,
navyše toto uznesenie bolo zrušené s poukazom iba na procesné dôvody, keď dôvod jeho
zrušenia vysvetlil ústavný súd tým, že „je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci
(takouto sa vec sťažovateľky javí v dôsledku bodu 2 výroku tohto nálezu, pozn.) bolo
rozhodované o zmene na strane žalobcu“. Podľa názoru sťažovateľov o žalobe proti
žalovanému v 2. rade patrilo konať odvolaciemu súdu, pričom účastníkom konania mal byť
sťažovateľ 2. Ak v tejto situácii dovolací súd rozvíjal v odôvodnení rozhodnutia svoje
úvahy vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, jeho rozhodnutie aj samotný výrok sú chaotické.
Ďalej sťažovatelia poukazujú na to, že bolo povinnosťou dovolacieho súdu rozhodnúť
o zámene účastníkov podľa § 80 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
ktorá v dovolacom konaní vylúčená nie je (ustanovenie § 438 ods. 2 CSP vylučuje
v dovolacom konaní rozhodnúť iba o pristúpení účastníka, späťvzatí žaloby ako i vzájomnej
žaloby), a ak tak dovolací súd neurobil, neumožnil sťažovateľovi 2 prístup k súdu,
neumožnil mu stať sa účastníkom konania, hoci sťažovateľ 2 bol účastníkom
hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa konalo. Navyše dovolací súd svoj postup žiadnym
spôsobom neodôvodnil. Dovolací súd nepripustil účasť povereného pracovníka sťažovateľa
1 a 2 na verejnom vyhlásení rozsudku z dôvodu, že nemá právnické vzdelanie, neprihliadol
na procesné úkony tejto osoby (napr. návrh na vylúčenie sudcov a pod.), a to všetko
v situácii, keď nový právny zástupca sťažovateľov nedisponoval ešte splnomocnením, na čo
bol dovolací súd vopred upozornený. Dovolací súd konal v nezákonnom zložení, už len
preto, že konal ako päťčlenný senát, ktorý Civilný sporový poriadok nepozná (podľa § 44
ods. 3, § 46 ods. 1, § 48 ods. 2 CSP na najvyššom súde koná a rozhoduje senát zložený
z predsedu a dvoch sudcov alebo z predsedu a šiestich sudcov). Členovia senátu navyše
neboli nestranní, úmyselne porušovali práva sťažovateľa 1, v dôsledku čoho zamestnanec
sťažovateľov vzniesol pri vyhlásení rozsudku nielen námietku zaujatosti, ale sťažovateľ 1
podal na Úrade špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky i trestné oznámenie. Zároveň
dovolací súd rozhodol diametrálne odlišne v porovnaní so skorším rozhodnutím o dovolaní
sťažovateľa 1 (poprel ho). Pokiaľ najvyšší súd inú chybu konania nezistil, tento svoj záver
iba konštatoval, avšak žiadnym spôsobom neodôvodnil. Nevyporiadal sa tak so svojím
skorším posúdením, ktoré naopak, podrobne odôvodnené bolo. K porušeniu základného
práva sťažovateľov na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 5/2015
z 30. novembra 2016 došlo tým, že postupom dovolacieho súdu došlo k zásahu do ich práva
pokojne užívať majetok, keďže sťažovateľovi 2 nebolo umožnené domáhať sa práva
na súde a napriek tomu bola konštatovaná nevymáhateľnosť jeho pohľadávky; rozsudok
dovolacieho súdu tak narušil legitímne očakávania sťažovateľov.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
14. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Sťažovatelia namietajú porušenie týchto svojich práv:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
17. Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 1 ObdoV 5/2015 z 30. novembra 2016 odôvodnil
takto:
«... Rešpektujúc právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho náleze č. k.
IV. ÚS 479/2013-101 dovolací senát rozhodoval v novom zložení, ako je uvedené v záhlaví
tohto rozhodnutia vychádzajúc z rozvrhu práce najvyššieho súdu v čase nápadu veci
(dovolanie žalobcu bolo podané 02.03.2009).
... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok, ďalej aj „C. s. p.“) po zistení, že dovolanie vo veci samej podala
včas strana sporu (§ 424 C. s. p.) zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, voči ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný.
Dovolanie žalobcu bolo podané dňa 02. 03. 2009. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri
prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným sporovým poriadkom bol zrušený zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
... Podľa § 470 od. 1 a 2 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia dovolací súd posudzoval prípustnosť podaného
dovolania, ako aj v ňom uvedené dovolacie dôvody podľa zákona účinného v čase podania
dovolania (§ 236 a nasl. O. s. p.).
... Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie
žalobcu je preto prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p.
... Podľa dovolateľa napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesúhlasí
so záverom odvolacieho súdu, že pohľadávku proti podstate riadne neuplatnil. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Senát dovolacieho súdu
sa stotožnil s názorom žalovaného 1/, že odvolací súd vychádzal z rovnakého skutkového
stavu (ktorý ani nebol sporný), len ho inak vyhodnotil po právnej stránke.
... Žalobca si žalobou uplatnil nárok z titulu náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť
vo forme ušlého zisku, a to podľa ust. § 420 a nasl. OZ, teda podľa všeobecnej
zodpovednosti fyzických a právnických osôb za škodu, spôsobenú porušením právnej
povinnosti. Predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie
škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou, pričom platí prezumpcia
zavinenia (zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil - § 420 ods. 3 OZ).
Základným predpokladom pre vznik takejto zodpovednosti je teda porušenie určitej právnej
povinnosti (vyplývajúcej z právneho predpisu alebo zo zmluvy) s dôsledkom vzniku škody.
... Žalobca za porušenie povinnosti v prípade žalovaného 1/ (resp. jeho právneho
predchodcu) považoval podanie žaloby na určenie, že kúpne zmluvy, ktoré uzavrel žalovaný
2/ - správca konkurznej podstaty úpadcu ako predávajúci pri
speňažovaní majetku podstaty so žalobcom ako kupujúcim sú neplatné, tvrdiac, že tohto
určenia sa domáhal bez relevantného právneho dôvodu a bez preukázania naliehavého
právneho záujmu. Toto tvrdenie, ako už uviedol aj odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia, je v rozpore so závermi najvyššieho súdu, ktorý uznesením sp. zn.
1 Obo 97/2004 z 09. 09. 2005 zrušil rozsudok krajského súdu, ktorý určovaciu žalobu
zamietol z dôvodu nepreukázaného naliehavého právneho záujmu a v ďalšom konaní uložil
krajskému súdu zaoberať sa meritom veci. Odhliadnuc od toho, všeobecne platí, že ak právo
určité konanie dovoľuje, jeho protiprávnosť je vylúčená. Preto zhodne s odvolacím súdom
aj dovolací súd konštatuje, že vyhodnotiť podanie žaloby ako protiprávne konanie je v
rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Ako porušenie povinnosti
nemožno hodnotiť ani skutočnosť, že žalovaný 1/ (v postavení žalobcu) vzal určovaciu
žalobu späť až dňa 04. 10. 2006 ako dôsledok Dohody o urovnání z 28. 09. 2006, uzavretej
formou notárskej zápisnice N 112/2006, Nz 37649/2006, NCR1s 37589/2006 medzi
a žalobcom. V preambule tejto Dohody je uvedené, že
uzatvárajú mimosúdny zmier za účelom urovnania vzájomných vzťahov, ktoré sú
predmetom konania o vyššie uvedenej určovacej žalobe.
... Porušenie povinnosti zo strany žalovaného 2/ (resp. pôvodného správcu
konkurznej podstaty, ktorý predmetné kúpne zmluvy uzatváral) malo spočívať v skutočnosti,
že v zmluvách bol ako predávajúci označený úpadca zastúpený správcom, čo žalobca
vyhodnotil ako rozporné s ustanovením § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“), ktorým sa spravuje
predmetné konkurzné konanie, čo považoval za porušenie ust. § 415 OZ, teda za porušenie
povinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám, o. i. na majetku. Tento záver
vyhodnotil dovolací súd ako neopodstatnený. I keď v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV
oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza vyhlásením konkurzu na správcu, stále
ide o majetok úpadcu, preto pokiaľ kúpne zmluvy uzavrel a podpísal správca, nemôže mať
označenie úpadcu v ich záhlaví za následok ich neplatnosť. Takýto záver by navyše mal byť
deklarovaný súdom, k čomu v tomto prípade nedošlo (konanie bolo zastavené skôr, než súd
o žalobe rozhodol). Nie bez významu je aj skutočnosť, že kataster zmluvy akceptoval
a povolil vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho. Navyše ani právny úkon úpadcu,
týkajúci sa majetku podstaty, ktorý by vykonal úpadca po vyhlásení konkurzu, by netrpel
neplatnosťou, ale len právnou neúčinnosťou vo vzťahu ku konkurzným veriteľom. Dovolací
súd sa preto stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že ani vo vzťahu
k žalovanému 2/ neboli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Vzhľadom
na tento záver nebolo už potrebné zaoberať sa ďalšími otázkami, ako napríklad či mohlo ísť
o pohľadávku proti podstate, ktorá bola alebo nebola uplatnená voči správcovi.
... Keďže v dovolacom konaní nebola zistená existencia žalobcom namietaného
dovolacieho dôvodu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako nedôvodné
podľa § 448 C. s. p. zamietol.»
18. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
19. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ 1
v dovolaní nastolil. Najvyšší súd v rozsudku vysvetlil, ako dospel k záveru o nevyhnutnosti
dovolanie sťažovateľa 1 zamietnuť a podľa akej právnej úpravy a z akých dôvodov
postupoval. Zaoberal sa sťažovateľom 1 uplatneným dovolacím dôvodom spočívajúcim
v nesprávnom právnom posúdení veci a zaoberal sa i tým, či nie je daný iný dovolací dôvod.
Najvyšší súd výslovne konštatoval, že odvolací súd vychádzal z rovnakého skutkového
stavu ako súd prvostupňový a pokiaľ jeho rozhodnutie zmenil, stalo sa tak iba v dôsledku
iného vyhodnotenia rovnakého a medzi účastníkmi i nesporného skutkového stavu
po právnej stránke. Tento záver najvyššieho súdu, hoci je vyjadrený v odôvodnení
rozhodnutia mimoriadne stručne, nevyžadoval jeho podrobnejšie rozvedenie, pretože je
úplne zrejmý a zodpovedajúci priebehu konania. Nejde ani o prípad zmeny v riešení určitej
právnej otázky, v ktorom by sa najvyšší súd odklonil od doterajšej ustálenej súdnej praxe
(v neprospech sťažovateľa) a ktorý by preto vyžadoval podrobnejšie odôvodnenie.
Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu ako celok preto spĺňa všetky požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu
k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
22. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
24. Zohľadniac dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn 1 ObdoV 5/2015
z 30. novembra 2016, ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je
založené na takom výklade aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.
25. Ako vyplýva z výroku nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101
z 25. novembra 2014, týmto nálezom boli zrušené uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obdo V 26/2009 z 24. novembra 2011 a sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012
ako celok. Tento výrok zodpovedá i odôvodneniu nálezu ústavného súdu, v ktorom ústavný
súd za dôvod zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 26/2009
z 24. novembra 2011 označil porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny v dôsledku zmeny v osobách členov senátu a za dôvod
zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012 skutočnosť,
že je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci bolo rozhodované o zmene na strane
žalobcu.
26. Pokiaľ ústavný súd v náleze č. k. IV. ÚS 479/2013-101 z 25. novembra 2014
konštatoval, že v poradí prvom dovolacom konaní o veci rozhodol príslušný senát
najvyššieho súdu v nezákonnom zložení, odstrániť následky tohto porušenia základného
práva možno iba novým rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý rozhodne (tak ako to uviedol
i ústavný súd v odôvodnení nálezu) spôsobom, ktorý bude zodpovedať podstate, obsahu
a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 1
ústav a čl. 38 ods. 1 listiny a príslušných ustanovení zákona o súdoch.
27. Týmito závermi vyslovenými v náleze ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101
z 25. novembra 2014 bol dovolací súd v ďalšom priebehu konania viazaný a ani ústavný súd
v tejto veci sa nemá dôvod od nich odchýliť.
28. Obsadenie senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľa 1,
ktorý rozhodoval v zložení predsedníčka senátu JUDr. Zuzana Ďurišová a členovia senátu
JUDr. Jana Zemaníková, Ľubomíra Kúdeľová, JUDr. Beáta Miničová a JUDr. Viera
Pepelová, t. j. zhodnom so zložením v čase napadnutia dovolania sťažovateľa 1, zodpovedá
ústavným súdom vyslovenej požiadavke zvolenia takého riešenia, ktoré zodpovedá
podstate, obsahu a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného
prostredníctvom čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a príslušných ustanovení zákona
o súdoch.
29. Pretože výrokom nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101
z 25. novembra 2014 došlo k zrušeniu uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obdo V 26/2009 z 24. novembra 2011, ako aj uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012, vec bola vrátená do štádia dovolacieho konania vo
vzťahu k obom žalovaným. Úvahy a argumenty sťažovateľov smerujúce k inému záveru
neobstoja pre rozpor s výrokom nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101
z 25. novembra 2014. Pokiaľ najvyšší súd v tejto situácii nepripustil v štádiu dovolacieho
konania do konania namiesto sťažovateľa 1 sťažovateľa 2, postupoval v súlade s právnym
názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze, podľa ktorého je neprípustné, aby
v právoplatne skončenej veci bolo rozhodované o zmene na strane žalobcu. Sťažovateľ 2 sa
nestal účastníkom konania a po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 479/2013-101
z 25. novembra 2014 sa ním sťať už ani nemohol, ibaže by došlo k zrušeniu rozhodnutia
odvolacieho súdu a vráteniu veci dovolacím súdom do štádia odvolacieho konania. V takom
prípade by odvolací súd následne rozhodoval i o návrhu na pripustenie zámeny účastníkov
na strane žalobcu. Preto nepripustením sťažovateľa 2 do postavenia žalobcu v dovolacom
konaní nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu. Z rozhodnutia
odvolacieho i dovolacieho súdu je naopak zrejmé, že pohľadávka, ktorú mal sťažovateľ 2
nadobudnúť postúpením od sťažovateľa 1, nikdy nevznikla, a preto nemohla byť ani
predmetom postúpenia.
30. Pokiaľ najvyšší súd nereagoval na prípis, ktorý mu pred verejným vyhlásením
rozsudku doručila Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., a v ktorom uviedla, že
sťažovateľmi má byť splnomocnená na zastupovanie v dovolacom konaní, a nariadený
termín verejného vyhlásenia rozhodnutia neodročil, v tomto postupe najvyššieho súdu sa
neprejavujú znaky svojvôle či nesprávnej aplikácie procesných predpisov, naopak, postup
najvyššieho súdu zodpovedá tomu, že Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,
s prípisom doručeným najvyšším súdom nepreukázala, že koná v mene niektorého
z účastníkov konania. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu nimi označených práv
došlo i tým, že najvyšší súd nekonal s ich zamestnancom s poukazom na to, že nemá
právnické vzdelanie, tento postup najvyššieho súdu má priamu oporu v zákone (§ 91 CSP),
pričom postup všeobecného súdu súladný s procesným predpisom nemôže zakladať
porušenie základného práva ústavno-procesnej povahy. Z rovnakého dôvodu nebol najvyšší
súd ani povinný osobitne v odôvodnení svojho rozhodnutia tento svoj postup vysvetľovať.
31. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov
na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 5/2015
z 30. novembra 2016 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.
32. Obdobne vo vzťahu k zostávajúcej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietali
porušenie základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa
čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 5/2015
z 30. novembra 2016 a ktorú odôvodnili tým, že týmto rozsudkom došlo k zásahu do ich
práva pokojne užívať majetok (pretože sťažovateľovi 2 nebolo umožnené domáhať sa práva
na súde a napriek tomu bola konštatovaná nevymáhateľnosť jeho pohľadávky) a k narušeniu
ich legitímneho očakávania, dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená.
33. Ako to vyplýva aj z argumentácie sťažovateľov, v kontexte veci by prichádzalo
do úvahy porušenie tohto ich základného práva iba za predpokladu, že súdna ochrana nebola
sťažovateľom poskytnutá v kvalite predpokladanej čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. Pretože ústavný súd vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov na súdnu
ochranu a právu na spravodlivý súdny proces považuje za vylúčené, aby rozsudkom
krajského súdu mohlo dôjsť k ich porušeniu, už len z tohto dôvodu považoval sťažnosť
i v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
34. Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné dodať i to, že za majetok v zmysle
čl. 1 dodatkového protokolu (a obdobne i čl. 20 ústavy) sa síce považuje nielen existujúci
majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých
vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická
alebo právnická osoba legitímne očakávať. Pokiaľ nadobudnutie majetku, v tomto prípade
zhmotnenie pohľadávky, nebolo možné legitímne očakávať, nemohlo dôjsť nepriznaním
tomu zodpovedajúceho práva všeobecným súdom k porušeniu čl. 20 ústavy, resp. čl. 1
dodatkového protokolu. V prípade sťažovateľov odvolací i dovolací súd dospeli k záveru,
podľa ktorého sťažovateľ 1 v konaní nepreukázal protiprávnosť konania žalovaných, a teda
ani ich zodpovednosť za vznik škody, náhrada ktorej bola predmetom konania. Pokiaľ
neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, nevznikla z tohto právneho
titulu sťažovateľovi 1 ani pohľadávka, ktorú mohol postúpiť sťažovateľovi 2. Preto
sťažovatelia v tejto situácii nemohli ani legitímne bez splnenia zákonných podmienok
očakávať zhmotnenie nimi tvrdeného práva, a preto im nepatrila podľa názoru ústavného
súdu ani legitímna nádej na nadobudnutie majetku. Za situácie, keď sťažovateľ 1 nemal
majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či bol
majetku zbavený, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok stanovených
v čl. 1 dodatkového protokolu, a rovnako tak ani o tom, či bol majetku zbavený
sťažovateľ 2.
35. Z týchto dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov i v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
36. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017