Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 315/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

, a spoločnosti ,

, Seycheles, zastúpených Advokátskou kanceláriou Mandzák

a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Michal Mandzák,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na zákonného sudcu podľa

, základného práva na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. V 5/2015

z 30. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , a spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. februára 2017 doručená sťažnosť spoločnosti

, (ďalej len „sťažovateľ 1“), a spoločnosti

, , Seycheles (ďalej

len „sťažovateľ 2“, spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa , základného

práva na vlastníctvo podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. V 5/2015

z 30. novembra 2016, ktorou žiadajú vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa 1/

a sťažovateľa 2/ podľa SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, SR a

Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. zo dňa

30. 11. 2016 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

spis. zn. zo dňa 30. 11. 2016 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi 1/

a sťažovateľovi 2/ do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska

kancelária Mandzák a spol. s. r. o.“

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ 1

bol ako žalobca účastníkom konania na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -251, v ktorom sa domáhal proti obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „žalovaný v 1. rade“),

a , , správcovi konkurznej podstaty

úpadcu , v konkurze, (ďalej len „žalovaný

v 2. rade“), zaplatenia spoločne a nerozdielne 281 854 351 Sk (9 355 850,46 €)

s príslušenstvom, a to z titulu náhrady škody spočívajúcej v ušlom zisku podľa ustanovení

a nasl. v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Pôvodný žalovaný v 2. rade ,

predchádzajúci správca konkurznej podstaty úpadcu v konkurze

(ďalej len „úpadca“), uzatvoril so sťažovateľom 1 ako víťazom II. kola predaja hnuteľného

a nehnuteľného majetku úpadcu 16. júla 2000 kúpnu zmluvu podľa § 588 Občianskeho

zákonníka s kúpnou cenou 70 mil. Sk. Sťažovateľ 1 následne 17. júla 2000 uzatvoril

so spoločnosťou , so sídlom , zmluvu o budúcej kúpnej zmluve,

ktorou sa strany zaviazali uzavrieť najneskôr do 31. marca 2001 kúpnu zmluvu na prevod

vlastníckeho práva k tomuto nehnuteľnému a hnuteľnému majetku za dohodnutú kúpnu

cenu 370 mil. Sk. V dodatku k tejto zmluve z 11. augusta 2000 sa jej účastníci dohodli, že

ak sťažovateľ 1 nadobudne ďalšie špecifikované nehnuteľnosti z konkurznej podstaty

úpadcu, budú aj tieto tvoriť predmet budúcej kúpnej zmluvy s navýšením kúpnej ceny

o 20 mil. Sk. Právny predchodca žalovaného v 1. rade (Ústredné daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky) podal však 12. januára 2001 žalobu o určenie, že výberové konanie

na predaj majetku úpadcu a kúpne zmluvy uzavreté medzi správcom konkurznej podstaty

ako predávajúcim a sťažovateľom 1 ako kupujúcim sú neplatné, pretože v kúpnej zmluve

bol ako predávajúci uvedený úpadca v zastúpení správcu konkurznej podstaty, hoci

oprávnenie nakladať s majetkom podstaty patrilo v zmysle § 14 ods. 1 písm. a)

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o konkurze a vyrovnaní“) správcovi, ktorý mal preto byť označený ako predávajúci.

Následne právny predchodca žalovaného v 1. rade postúpil svoju pohľadávku

s príslušenstvom a všetkými právami voči úpadcovi žalovanému v 1. rade. Krajský súd

rozsudkom č. k. -116 zo 16. decembra 2003 žalobu zamietol pre nepreukázanie

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, avšak najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 9. septembra 2005 tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie s tým, aby sa zaoberal meritom veci. Následne v tomto konaní

sťažovateľ 1 a žalovaný v 1. rade uzavreli 28. septembra 2006 dohodu o urovnaní,

v dôsledku ktorej žalovaný v 1. rade vzal 4. októbra 2006 žalobu v celom rozsahu späť.

Sťažovateľ 1 odôvodnil svoj nárok na náhradu škody tým, že podaním žaloby o určenie

neplatnosti kúpnych zmlúv došlo k porušeniu , išlo o šikanózne

uplatňovanie práva žalovaným v 1. rade s úmyslom zlepšiť si postavenie konkurzného

veriteľa. Žalovaný v 2. rade porušil povinnosť podľa

nesprávnym označením predávajúceho v kúpnych zmluvách. Hoci sťažovateľ 1 v dôsledku

podanej žaloby o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv uzatvoril s budúcim kupujúcim

, dodatok č. 2 k zmluve o budúcej zmluve, ktorým zmenili termín uzavretia

kúpnej zmluvy na 31. marec 2003 za predpokladu právoplatného skončenia sporu

zamietnutím žaloby, keďže konanie nebolo k uvedenému dátumu skončené, záväzok

budúceho kupujúceho zanikol, čím sťažovateľ 1 stratil možnosť predať predmetný majetok

za kúpnu cenu 370 mil. Sk. Sťažovateľ 1 v snahe zmenšiť rozsah škody predal tento

majetok iným spoločnostiam za celkovú kúpnu cenu 88 145 649 Sk, čím dosiahol zisk

o 281 854 351 Sk nižší, než by dosiahol pri uzavretí kúpnej zmluvy so spoločnosťou

3. Krajský súd rozsudkom č. k. -251 zo 4. júna 2007 žalobe

sťažovateľa 1 vyhovel a zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľovi 1 pohľadávku proti podstate 281 854 351 Sk s 9,5 % úrokom z omeškania

p. a. od 29. januára 2007 do zaplatenia (v zostávajúcej časti úroku z omeškania žalobu

zamietol) a priznal mu i náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil

ustanoveniami , , a a

s tým, že naplnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu, ktorá

vznikla sťažovateľovi 1, videl v tom, že právny predchodca žalovaného v 1. rade podal

12. januára 2001 na krajský súd žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu – speňaženia

vecí patriacich do konkurznej podstaty mimo dražby a o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv

bez toho, aby relevantným spôsobom preukázal naliehavý právny záujem na podanie takejto

žaloby. Podaním takéhoto návrhu došlo k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa 1,

v dôsledku čoho sa sťažovateľ 1 dostal do právnej neistoty, keď jeho možnosť disponovať

so svojím majetkom bola oslabená, a tým mu v konečnom dôsledku vznikla ujma v podobe

ušlého zisku z nerealizovaného obchodu. Za protiprávne konanie žalovaného v 1. rade

považoval krajský súd i jeho nečinnosť, keď nezvolil možnosť ukončiť súdne konanie

vedené proti sťažovateľovi 1 späťvzatím žaloby skôr než 4. októbra 2006 (stav právnej

neistoty sťažovateľa 1 trval 5 rokov). Krajský súd mal tiež za preukázané, že sťažovateľ 1

by v prípade realizácie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo 17. júla 2000 v znení dodatkov

dosiahol zisk 300 mil. Sk. Žalovaný v 2. rade, resp. jeho právny predchodca, porušil právnu

povinnosť tým, že v zmluvách o predaji hnuteľného a nehnuteľného majetku bol ako

predávajúci uvedený úpadca [správca nepostupoval v súlade s § 14 ods. 1 písm. a) zákona

o konkurze a vyrovnaní], čo spôsobilo, že vznikla možnosť dvojakého výkladu a dôvod

na podanie žaloby o vyslovenie neplatnosti týchto zmlúv. Pretože uplatnená pohľadávka

na náhradu škody vznikla a stala sa splatnou po vyhlásení konkurzu, krajský súd zastával

názor, že ide o pohľadávku proti podstate podľa § 31 zákona o konkurze a vyrovnaní.

4. Najvyšší súd rozsudkom č. k. -380 zo 6. novembra 2008 rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a sťažovateľa 1 zaviazal zaplatiť žalovanému

v 1. rade trovy konania vo výške 6 219 202,70 Sk a žalovanému v 2. rade trovy konania

vo výške 1 mil. Sk. Vychádzal z toho, že v konaní nebolo preukázané uplatnenie

pohľadávky sťažovateľom 1 ako pohľadávky proti podstate voči správcovi konkurznej

podstaty úpadcu (v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

) podľa § 31 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní. Žaloba sťažovateľa 1 bola

žalobou, ktorá nemôže smerovať voči konkurznému veriteľovi (žalovanému v 1. rade),

pretože tento nedisponuje konkurznou podstatou, resp. výťažkom z predaja konkurznej

podstaty. Pohľadávky proti podstate je možné uspokojiť len z konkurznej podstaty, a preto

zaviazať žalovaného v 1. rade na zaplatenie pohľadávky proti podstate je právne nemožné.

Najvyšší súd poukázal i na dohodu o urovnaní z 28. septembra 2006 medzi žalovaným

v 1. rade a sťažovateľom 1, podľa bodov 2 a 4, ktorej účastníci vyhlásili, že po splnení

dohody budú ich akékoľvek vzájomné právne a finančné nároky urovnané a nebudú ďalej

uplatňovať žiadne iné nároky. Napriek tejto dohode o urovnaní podal sťažovateľ 1 žalobu aj

proti žalovanému v 1. rade. Za nesprávny považoval najvyšší súd tiež záver krajského súdu,

podľa ktorého v určovacom konaní išlo o bránenie práva, ktoré bolo zrejme bezúspešné,

a v celom konaní žalovaný v 1. rade nepreukázal žiadny relevantný právny záujem, pretože

rozsudok krajského súdu v tejto veci, ktorým bola žaloba z tohto dôvodu zamietnutá, bol

zrušený v odvolacom konaní uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. septembra 2005. Tento záver krajského súdu považoval najvyšší súd za rozporný

i s , v zmysle ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Preto, ak sa žalovaný v 1. rade

v postavení žalobcu v konaní na krajskom súde sp. zn. domáhal práva

na súde, realizoval tak základné právo zaručené mu a realizáciu práva zaručujúceho

nemožno hodnotiť ako „zrejme bezúspešné“ a následné vyhodnotenie podania

žaloby a nevzatie žaloby späť ako konanie nezabraňujúce, resp. neobmedzujúce vznik rizika

škody. Za nepreukázané mal najvyšší súd tiež tvrdenie sťažovateľa 1 o tom, že v dôsledku

uvedeného súdneho konania bol obmedzený v nakladaní s majetkom, pretože ako vlastník

nehnuteľnosti mohol s ňou voľne nakladať, čo i urobil, keď nehnuteľnosti kúpnou zmluvou

zo 6. decembra 2002 predal kupujúcemu , Bratislava,

a 16. apríla 2004 predal nehnuteľnosti spoločnosti , a to napriek konaniu

o určenie neplatnosti výberového konania. Najvyšší súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia

uviedol i to, že zo strany sťažovateľa 1 došlo pri uzatváraní zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve k úkonu, ktorý nemyslel vážne, čo je jednou z náležitostí vyžadovaných pre platnosť

takéhoto úkonu.

5. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ 1 dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovateľ 1 argumentoval, že

pohľadávku proti podstate riadne uplatnil listom z 28. decembra 2006 u správcu konkurznej

podstaty, pričom spolu s výzvou na zaplatenie pohľadávky ako pohľadávky proti podstate

z titulu náhrady škody zaslal žalovanému v 2. rade aj žalobu, ktorú potom podal na krajský

súd. Skutočnosť, že išlo o pohľadávku proti podstate, ktorú správca neuznal, t. j. nezaplatil

v priebehu konkurzu, nebola v konaní dosiaľ sporná. Dôkazom o uplatnení pohľadávky

u správcu je i samotná žaloba, ktorá bola správcovi doručená. V tejto súvislosti poukázal

na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , v ktorom bol vyslovený právny

názor, že veritelia môžu podať žalobu proti správcovi kedykoľvek počas konkurzu, ak počas

neho nebola pohľadávka proti podstate správcom zaplatená, hoci bola u správcu uplatnená.

Sťažovateľ 1 tiež nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že zaviazať žalovaného v 1. rade

pre pohľadávku proti podstate nie je právne možné, pretože pojem pohľadávka proti

podstate je termínom používaným v režime konkurzného konania na označenie poradia

uspokojovania pohľadávok počas konkurzu, teda nevyjadruje ani právny titul pohľadávky,

ani spôsob jej uspokojenia. Právnym dôvodom pohľadávky je zodpovednostný právny

vzťah, ktorý vznikol z porušenia povinností na strane žalovaných, ktorí zodpovedajú

za škodu spoločne a nerozdielne, pričom voči žalovanému 2 platí osobitné poradie

pohľadávky. Odopretie možnosti zažalovať oboch žalovaných ako solidárne zodpovedných

na to isté plnenie len z dôvodu, že jeden zo žalovaných podlieha konkurzu, by podľa

dovolateľa viedlo k odopretiu spravodlivosti. V súvislosti s dohodou o urovnaní dovolateľ

uviedol, že predmetom urovnania boli sporné práva, ktoré boli predmetom sporu

sp. zn. , t. j. určenia neplatnosti právnych úkonov, pričom účastníci dohody

o urovnaní sa výslovne vzdali nárokov na náhradu trov predmetného súdneho konania,

t. j. urovnané boli právne vzťahy z uvedených kúpnych zmlúv. S poukazom na § 587

a tiež na skutočnosť, že predmetom uplatnenej žaloby je nárok

na náhradu škody na základe zodpovednostného vzťahu, ktorý nevznikol z právneho vzťahu

upravovaného dohodou o urovnaní, sťažovateľ 1 tvrdil, že urovnanie sa na jeho nárok

nevzťahuje. K podaniu žaloby žalovaným v 1. rade uviedol, že nejde o právo absolútne

a pokiaľ je vykonávané s cieľom získať pre seba výhodu, nadobúda charakter nemorálneho

a zákonom reprobovaného konania, v dôsledku ktorého došlo k škode. Sťažovateľ 1

nesúhlasil ani s názorom odvolacieho súdu, že v nakladaní s jeho majetkom nebol

obmedzený, pretože skutočnosť, že tretia osoba spochybňuje vlastnícke právo vlastníka

v súdnom konaní, je relevantným dôvodom, pre ktorý, ak nie de iure, tak de facto, je

nakladanie s predmetom vlastníckeho práva obmedzené. Nejde totiž o to, či sťažovateľ 1

mohol predať nehnuteľnosti komukoľvek a za akúkoľvek cenu, resp. či ich predal, ale o to,

že ich nemohol predať konkrétnemu záujemcovi za konkrétnu cenu z dôvodu právnej vady.

Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade sťažovateľ 1 vytýkal správcovi porušenie prevenčnej

povinnosti predchádzať škodám pri výkone jeho funkcie; táto zložka skutkovej podstaty

zodpovednosti za škodu bola naplnená, keď povinnosť na náhradu škody ako následok

porušenia povinnosti môže vzniknúť nielen z uzavretej zmluvy, ale aj zo zákona pri

uzatváraní zmlúv. Práve nesprávne označenie predávajúceho pri speňažovaní majetku

úpadcu bolo dôvodom na napadnutie platnosti týchto kúpnych zmlúv. Dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu, avšak iba proti výroku o trovách konania, podal i žalovaný

v 1. rade.

6. O dovolaniach rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 24. novembra 2011 tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Poukázal na to, že v zmysle (ďalej len

„OSP“) dovolací súd nie je viazaný dovolacím dôvodom prípustného dovolania, pokiaľ ide

o iné vady, než sú uvedené v . Inou vadou konania, ktorá má za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, je skutočnosť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal z iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, aby postupoval

podľa a , a zopakoval dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia

súd prvého stupňa alebo doplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov. Krajský súd totiž

vychádzal zo skutkového zistenia, že žalovaný sa nečinnosťou v konaní vedenom o určenie

neplatnosti kúpnych zmlúv bez relevantného osvedčenia naliehavého právneho záujmu

dopustil protiprávneho konania, čím zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa 1 a spôsobil

mu škodu vo forme nezrealizovaného obchodu. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade

vychádzal zo skutkového zistenia, že pôvodný správca konkurznej podstaty v zmluvách

o predaji hnuteľného a nehnuteľného majetku uviedol za predávajúceho úpadcu, čím

vznikla možnosť a dôvod pre podanie žaloby o vyslovenie neplatnosti uvedených zmlúv.

Pretože pohľadávka na náhradu škody vznikla a stala sa splatnou po vyhlásení konkurzu,

súd prvého stupňa následne vyvodil, že ide o pohľadávku proti podstate, za vznik ktorej

zodpovedajú žalovaní spoločne a nerozdielne. Odvolací súd dospel k opačnému záveru

a vychádzal zo skutkového zistenia, že sťažovateľ 1 pohľadávku proti podstate u správcu

konkurznej podstaty neuplatnil, ďalej zo skutočnosti, že žalovaný v 1. rade ako konkurzný

veriteľ vo vzťahu k pohľadávke proti podstate nedisponuje konkurznou podstatou,

v dôsledku čoho je jeho plnenie nemožné, ako i zo skutočnosti, že vzájomné vzťahy

sťažovateľa 1 a žalovaného v 1. rade boli vysporiadané dohodou o urovnaní. Odvolací súd

vychádzal tiež zo skutkového zistenia, že v konaní o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv sa

odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neosvedčil

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako i skutočnosti, že právny predchodca

žalobcu podaním spornej žaloby, od ktorej súd prvého stupňa vyvodil protiprávne konanie

žalovaného, realizoval len základné právo zaručené mu . Nestotožnil sa tiež

so zistením súdu prvého stupňa, že sťažovateľ 1 bol vo svojom vlastníckom práve

obmedzený. Odvolací súd bol tiež toho názoru, že zo strany žalobcu pri uzatváraní zmluvy

o budúcej kúpnej zmluvy došlo k úkonu, ktorý nemyslel vážne, čo je náležitosťou platnosti

právneho úkonu, z uvedených skutočností vyvodil, že žalobca nepreukázal predpoklady

náhrady škody, a to bez toho, aby dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia,

zopakoval, resp. dokazovanie doplnil. Pretože konanie odvolacieho súdu bolo tak postihnuté

inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd jeho

rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Aj dovolanie žalovaného v 1. rade

dovolací súd považoval za dôvodné, pretože zistil, že z odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na akom skutkovom a právnom základe rozhodol

odvolací súd o nepriznaní časti uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia žalovaným

v 1. rade a z čoho vychádzal pri rozhodovaní o náhrade cestovného 11 350,70 Sk.

7. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátení veci odvolací súd uznesením

sp. zn. z 24. februára 2012 pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že z konania

vystúpil sťažovateľ 1 a na jeho miesto vstúpil sťažovateľ 2. Sťažovateľ 1 totiž pohľadávku,

ktorá bola predmetom konania, postúpil v priebehu odvolacieho konania sťažovateľovi 2.

8. Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2011

podal žalovaný v 1. rade sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny. V sťažnosti zároveň namietal porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa , listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. februára 2012.

9. Ústavný súd o sťažnosti žalovaného v 1. rade rozhodol nálezom

č. k. -101 z 25. novembra 2014 tak, že základné právo na zákonného sudcu

žalovaného v 1. rade podľa a listiny uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. novembra 2011 porušené bolo, toto uznesenie zrušil

a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň konštatoval i porušenie

základného práva žalovaného v 1. rade podľa a podľa

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. februára 2012 a aj toto rozhodnutie zrušil. V prevyšujúcej časti

sťažnosti nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia ústavný súd k námietke žalovaného

v 1. rade, že o dovolaní nerozhodoval senát, ktorému bola vec po podaní dovolania

náhodným výberom pridelená, čím bolo porušené jeho základné právo na zákonného sudcu

podľa a listiny, uviedol, že za senát zložený zo zákonných

sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento

senát v čase pridelenia veci. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade

s rozvrhom práce. V tejto veci vydaním opatrenia predsedu najvyššieho súdu

z 24. septembra 2009 došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení

veci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Z pôvodného päťčlenného dovolacieho senátu ostal

po zmene v zložení senátu iba jediný člen senátu, sudca JUDr. Juraj Seman. Ústavný súd

dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa konal dovolací senát najvyššieho súdu v takom

zložení, ktoré nezodpovedá požiadavkám kladeným o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“) na zákonného sudcu, keďže k zmenám v zložení príslušného senátu najvyššieho

súdu nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Ústavný súd zároveň zdôraznil, že nie

je jeho úlohou poskytnúť najvyššiemu súdu konkrétny návod, ako sa má v ďalšom konaní

vysporiadať so skutočnosťou, že o veci sťažovateľa rozhodol príslušný senát najvyššieho

súd v nezákonnom zložení – zvolené riešenie však musí zodpovedať podstate, obsahu

a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 1

a listiny, ako aj prostredníctvom príslušných ustanovení zákona

o súdoch. K námietkam smerujúcim proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 24. februára 2012, ktorým pripustil zmenu

na strane žalobcu podľa a , ústavný súd uviedol, že vzhľadom na zrušenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu musel zároveň vysloviť aj

porušenie základného práva sťažovateľa podľa , listiny,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu, pretože je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci bolo

rozhodované o zmene na strane žalobcu.

10. V dovolacom konaní proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. -380

zo 6. novembra 2008 rozhodol najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa 1 rozsudkom

sp. zn. z 30. novembra 2016 v päťčlennom senáte v pôvodnom zložení

(predsedníčka senátu JUDr. Zuzana Ďurišová a členovia senátu JUDr. Jana Zemaníková,

Ľubomíra Kúdeľová, JUDr. Beáta Miničová a JUDr. Viera Pepelová) tak, že dovolanie

sťažovateľa 1 zamietol, rozsudok odvolacieho súdu na dovolanie žalovaného v 1. rade zrušil

vo výroku o trovách konania, v tejto časti vec vrátil odvolaciemu súdu a žalovaným priznal

právo na náhradu trov dovolacieho konania. Zamietnutie dovolania sťažovateľa 1 odôvodnil

dovolací súd tým, že v dovolacom konaní nebola zistená existencia žalobcom namietaného

dovolacieho dôvodu ani iného dôvodu, na existenciu ktorého bol dovolací súd povinný

prihliadať. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd vychádzal z rovnakého

skutkového stavu ako súd prvého stupňa, iba ho inak vyhodnotil po právnej stránke.

Ani dovolací súd nepovažoval podanie určovacej žaloby žalovaným v 1. rade za protiprávne

konanie, pretože bolo iba realizáciou ústavného práva žalovaného v 1. rade na súdnu

ochranu, a rovnako protiprávnym nebolo ani späťvzatie určovacej žaloby žalovaným

v 1. rade až 4. októbra 2006 ako dôsledok dohody o urovnaní z 28. septembra 2006.

Protiprávnym podľa názoru dovolacieho súdu nebolo ani konanie žalovaného v 2. rade

spočívajúce v označení predávajúceho v kúpnych zmluvách, pretože i keď v zmysle § 14

ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní oprávnenie nakladať s majetkom podstaty

prechádza vyhlásením konkurzu na správcu, stále ide o majetok úpadcu, a preto pokiaľ

kúpne zmluvy uzavrel a podpísal správca, nemôže mať označenie úpadcu v ich záhlaví

za následok ich neplatnosť. Rozsudok dovolacieho súdu bol sťažovateľovi 1 doručený

20. januára 2017.

11. Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na zákonného sudcu podľa ,

základného práva na vlastníctvo podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2016 odôvodnili

sťažovatelia tým, že dva dni pred verejným vyhlásením tohto rozsudku doručila Advokátska

kancelária Mandzák a spol., s. r. o., dovolaciemu súdu podanie, v ktorom uviedla, že

sťažovateľmi má byť splnomocnená na zastupovanie v dovolacom konaní (doručenie

splnomocnení predpokladá do 5. decembra 2016), pričom sťažovatelia oznámili

Advokátskej kancelárii Mandzák a spol., s. r. o., že doterajší právni zástupcovia ich už

nezastupujú. S poukazom na to, že v dovolacom konaní je predpísané povinné zastúpenie

advokátom, požiadala Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., o odročenie

verejného vyhlásenia rozhodnutia a zároveň o rozhodnutie dovolacieho súdu o zmene

subjektu tak, že namiesto sťažovateľa 1 do konania vstúpi sťažovateľ 2. Napriek tomu však

dovolací súd rozhodnutie 30. novembra 2016 vyhlásil. Rozhodnutie dovolacieho súdu

považujú sťažovatelia za arbitrárne a svojvoľné, ktoré nemá legitímny základ. Základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu, zákonného sudcu a spravodlivé súdne konanie bolo

ďalej porušené tým, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, sťažovateľovi 2 nebolo

umožnené stať sa účastníkom konania, dovolací súd rozhodol v nezákonnom zložení senátu

diametrálne odlišne než v skoršom rozhodnutí, ako aj tým, že ústavný súd nálezom

č. k. -101 z 25. novembra 2014 rozhodoval iba o sťažnosti žalovaného

v 1. rade, nie však žalovaného v 2. rade (ústavný súd konal a konštatoval porušenie

základných práv iba žalovaného v 1. rade), a preto sa jeho nález nemohol dotknúť skoršieho

rozhodnutia dovolacieho súdu vo vzťahu sťažovateľov k žalovanému v 2. rade a ak nález

ústavného súdu nemal účinky na tento vzťah, potom v tejto časti už o dovolaní bolo

rozhodnuté a dovolací súd o ňom nemohol rozhodovať znova. Nález ústavného súdu

č. k. -101 z 25. novembra 2014 sa nemohol vzťahovať na žalovaného

v 2. rade i preto, že obaja žalovaní boli v konaní samostatnými spoločníkmi a z úkonov

jedného z nich nemohol mať prospech (ani ujmu) druhý. Obdobne pokiaľ bolo nálezom

ústavného súdu č. k. -101 z 25. novembra 2014 zrušené uznesenie

o pripustení zámeny účastníkov, nemôže mať takéto rozhodnutie vplyv na sťažovateľa 2,

navyše toto uznesenie bolo zrušené s poukazom iba na procesné dôvody, keď dôvod jeho

zrušenia vysvetlil ústavný súd tým, že „je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci

(takouto sa vec sťažovateľky javí v dôsledku bodu 2 výroku tohto nálezu, pozn.) bolo

rozhodované o zmene na strane žalobcu“. Podľa názoru sťažovateľov o žalobe proti

žalovanému v 2. rade patrilo konať odvolaciemu súdu, pričom účastníkom konania mal byť

sťažovateľ 2. Ak v tejto situácii dovolací súd rozvíjal v odôvodnení rozhodnutia svoje

úvahy vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, jeho rozhodnutie aj samotný výrok sú chaotické.

Ďalej sťažovatelia poukazujú na to, že bolo povinnosťou dovolacieho súdu rozhodnúť

o zámene účastníkov podľa a (ďalej aj „“),

ktorá v dovolacom konaní vylúčená nie je (ustanovenie vylučuje

v dovolacom konaní rozhodnúť iba o pristúpení účastníka, späťvzatí žaloby ako i vzájomnej

žaloby), a ak tak dovolací súd neurobil, neumožnil sťažovateľovi 2 prístup k súdu,

neumožnil mu stať sa účastníkom konania, hoci sťažovateľ 2 bol účastníkom

hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa konalo. Navyše dovolací súd svoj postup žiadnym

spôsobom neodôvodnil. Dovolací súd nepripustil účasť povereného pracovníka sťažovateľa

1 a 2 na verejnom vyhlásení rozsudku z dôvodu, že nemá právnické vzdelanie, neprihliadol

na procesné úkony tejto osoby (napr. návrh na vylúčenie sudcov a pod.), a to všetko

v situácii, keď nový právny zástupca sťažovateľov nedisponoval ešte splnomocnením, na čo

bol dovolací súd vopred upozornený. Dovolací súd konal v nezákonnom zložení, už len

preto, že konal ako päťčlenný senát, ktorý nepozná (podľa

ods. 3, , na najvyššom súde koná a rozhoduje senát zložený

z predsedu a dvoch sudcov alebo z predsedu a šiestich sudcov). Členovia senátu navyše

neboli nestranní, úmyselne porušovali práva sťažovateľa 1, v dôsledku čoho zamestnanec

sťažovateľov vzniesol pri vyhlásení rozsudku nielen námietku zaujatosti, ale sťažovateľ 1

podal na Úrade špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky i trestné oznámenie. Zároveň

dovolací súd rozhodol diametrálne odlišne v porovnaní so skorším rozhodnutím o dovolaní

sťažovateľa 1 (poprel ho). Pokiaľ najvyšší súd inú chybu konania nezistil, tento svoj záver

iba konštatoval, avšak žiadnym spôsobom neodôvodnil. Nevyporiadal sa tak so svojím

skorším posúdením, ktoré naopak, podrobne odôvodnené bolo. K porušeniu základného

práva sťažovateľov na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa

dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2016 došlo tým, že postupom dovolacieho súdu došlo k zásahu do ich práva

pokojne užívať majetok, keďže sťažovateľovi 2 nebolo umožnené domáhať sa práva

na súde a napriek tomu bola konštatovaná nevymáhateľnosť jeho pohľadávky; rozsudok

dovolacieho súdu tak narušil legitímne očakávania sťažovateľov.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

14. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

16. Sťažovatelia namietajú porušenie týchto svojich práv:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

17. Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 30. novembra 2016 odôvodnil

takto:

«... Rešpektujúc právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho náleze č. k.

-101 dovolací senát rozhodoval v novom zložení, ako je uvedené v záhlaví

tohto rozhodnutia vychádzajúc z rozvrhu práce najvyššieho súdu v čase nápadu veci

(dovolanie žalobcu bolo podané 02.03.2009).

... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (

, ďalej aj „“) po zistení, že dovolanie vo veci samej podala

včas strana sporu ( ) zastúpená advokátom ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu, voči ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný.

Dovolanie žalobcu bolo podané dňa 02. 03. 2009. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť

, ktorý upravuje postup súdu pri

prejednávaní a rozhodovaní sporov. bol zrušený zákon

č. .

... Podľa od. 1 a 2 , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj

na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia dovolací súd posudzoval prípustnosť podaného

dovolania, ako aj v ňom uvedené dovolacie dôvody podľa zákona účinného v čase podania

dovolania ( a nasl. ).

... Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolanie

žalobcu je preto prípustné v zmysle

... Podľa dovolateľa napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ); nesúhlasí

so záverom odvolacieho súdu, že pohľadávku proti podstate riadne neuplatnil. Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak

aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Senát dovolacieho súdu

sa stotožnil s názorom žalovaného 1/, že odvolací súd vychádzal z rovnakého skutkového

stavu (ktorý ani nebol sporný), len ho inak vyhodnotil po právnej stránke.

... Žalobca si žalobou uplatnil nárok z titulu náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť

vo forme ušlého zisku, a to podľa ust. a nasl. , teda podľa všeobecnej

zodpovednosti fyzických a právnických osôb za škodu, spôsobenú porušením právnej

povinnosti. Predpokladom vzniku takejto zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie

škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou, pričom platí prezumpcia

zavinenia (zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil - ).

Základným predpokladom pre vznik takejto zodpovednosti je teda porušenie určitej právnej

povinnosti (vyplývajúcej z právneho predpisu alebo zo zmluvy) s dôsledkom vzniku škody.

... Žalobca za porušenie povinnosti v prípade žalovaného 1/ (resp. jeho právneho

predchodcu) považoval podanie žaloby na určenie, že kúpne zmluvy, ktoré uzavrel žalovaný

2/ - správca konkurznej podstaty úpadcu ako predávajúci pri

speňažovaní majetku podstaty so žalobcom ako kupujúcim sú neplatné, tvrdiac, že tohto

určenia sa domáhal bez relevantného právneho dôvodu a bez preukázania naliehavého

právneho záujmu. Toto tvrdenie, ako už uviedol aj odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia, je v rozpore so závermi najvyššieho súdu, ktorý uznesením sp. zn.

z 09. 09. 2005 zrušil rozsudok krajského súdu, ktorý určovaciu žalobu

zamietol z dôvodu nepreukázaného naliehavého právneho záujmu a v ďalšom konaní uložil

krajskému súdu zaoberať sa meritom veci. Odhliadnuc od toho, všeobecne platí, že ak právo

určité konanie dovoľuje, jeho protiprávnosť je vylúčená. Preto zhodne s odvolacím súdom

aj dovolací súd konštatuje, že vyhodnotiť podanie žaloby ako protiprávne konanie je v

rozpore s , podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Ako porušenie povinnosti

nemožno hodnotiť ani skutočnosť, že žalovaný 1/ (v postavení žalobcu) vzal určovaciu

žalobu späť až dňa 04. 10. 2006 ako dôsledok Dohody o urovnání z 28. 09. 2006, uzavretej

formou notárskej zápisnice N 112/2006, Nz 37649/2006, medzi

a žalobcom. V preambule tejto Dohody je uvedené, že

uzatvárajú mimosúdny zmier za účelom urovnania vzájomných vzťahov, ktoré sú

predmetom konania o vyššie uvedenej určovacej žalobe.

... Porušenie povinnosti zo strany žalovaného 2/ (resp. pôvodného správcu

konkurznej podstaty, ktorý predmetné kúpne zmluvy uzatváral) malo spočívať v skutočnosti,

že v zmluvách bol ako predávajúci označený úpadca zastúpený správcom, čo žalobca

vyhodnotil ako rozporné s ustanovením

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“), ktorým sa spravuje

predmetné konkurzné konanie, čo považoval za porušenie ust. , teda za porušenie

povinnosti počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám, o. i. na majetku. Tento záver

vyhodnotil dovolací súd ako neopodstatnený. I keď v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV

oprávnenie nakladať s majetkom podstaty prechádza vyhlásením konkurzu na správcu, stále

ide o majetok úpadcu, preto pokiaľ kúpne zmluvy uzavrel a podpísal správca, nemôže mať

označenie úpadcu v ich záhlaví za následok ich neplatnosť. Takýto záver by navyše mal byť

deklarovaný súdom, k čomu v tomto prípade nedošlo (konanie bolo zastavené skôr, než súd

o žalobe rozhodol). Nie bez významu je aj skutočnosť, že kataster zmluvy akceptoval

a povolil vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho. Navyše ani právny úkon úpadcu,

týkajúci sa majetku podstaty, ktorý by vykonal úpadca po vyhlásení konkurzu, by netrpel

neplatnosťou, ale len právnou neúčinnosťou vo vzťahu ku konkurzným veriteľom. Dovolací

súd sa preto stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že ani vo vzťahu

k žalovanému 2/ neboli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Vzhľadom

na tento záver nebolo už potrebné zaoberať sa ďalšími otázkami, ako napríklad či mohlo ísť

o pohľadávku proti podstate, ktorá bola alebo nebola uplatnená voči správcovi.

... Keďže v dovolacom konaní nebola zistená existencia žalobcom namietaného

dovolacieho dôvodu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu ako nedôvodné

podľa zamietol.»

18. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

19. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ 1

v dovolaní nastolil. Najvyšší súd v rozsudku vysvetlil, ako dospel k záveru o nevyhnutnosti

dovolanie sťažovateľa 1 zamietnuť a podľa akej právnej úpravy a z akých dôvodov

postupoval. Zaoberal sa sťažovateľom 1 uplatneným dovolacím dôvodom spočívajúcim

v nesprávnom právnom posúdení veci a zaoberal sa i tým, či nie je daný iný dovolací dôvod.

Najvyšší súd výslovne konštatoval, že odvolací súd vychádzal z rovnakého skutkového

stavu ako súd prvostupňový a pokiaľ jeho rozhodnutie zmenil, stalo sa tak iba v dôsledku

iného vyhodnotenia rovnakého a medzi účastníkmi i nesporného skutkového stavu

po právnej stránke. Tento záver najvyššieho súdu, hoci je vyjadrený v odôvodnení

rozhodnutia mimoriadne stručne, nevyžadoval jeho podrobnejšie rozvedenie, pretože je

úplne zrejmý a zodpovedajúci priebehu konania. Nejde ani o prípad zmeny v riešení určitej

právnej otázky, v ktorom by sa najvyšší súd odklonil od doterajšej ustálenej súdnej praxe

(v neprospech sťažovateľa) a ktorý by preto vyžadoval podrobnejšie odôvodnenie.

Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu ako celok preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

22. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

23. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

24. Zohľadniac dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn

z 30. novembra 2016, ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je

založené na takom výklade aplikovaných ustanovení, ktoré by poprelo ich účel a zmysel.

25. Ako vyplýva z výroku nálezu ústavného súdu č. k. -101

z 25. novembra 2014, týmto nálezom boli zrušené uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. novembra 2011 a sp. zn. z 24. februára 2012

ako celok. Tento výrok zodpovedá i odôvodneniu nálezu ústavného súdu, v ktorom ústavný

súd za dôvod zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. V 26/2009

z 24. novembra 2011 označil porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 a listiny v dôsledku zmeny v osobách členov senátu a za dôvod

zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2012 skutočnosť,

že je neprípustné, aby v právoplatne skončenej veci bolo rozhodované o zmene na strane

žalobcu.

26. Pokiaľ ústavný súd v náleze č. k. -101 z 25. novembra 2014

konštatoval, že v poradí prvom dovolacom konaní o veci rozhodol príslušný senát

najvyššieho súdu v nezákonnom zložení, odstrániť následky tohto porušenia základného

práva možno iba novým rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý rozhodne (tak ako to uviedol

i ústavný súd v odôvodnení nálezu) spôsobom, ktorý bude zodpovedať podstate, obsahu

a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 1

ústav a čl. 38 ods. 1 listiny a príslušných ustanovení zákona o súdoch.

27. Týmito závermi vyslovenými v náleze ústavného súdu č. k. -101

z 25. novembra 2014 bol dovolací súd v ďalšom priebehu konania viazaný a ani ústavný súd

v tejto veci sa nemá dôvod od nich odchýliť.

28. Obsadenie senátu najvyššieho súdu rozhodujúceho o dovolaní sťažovateľa 1,

ktorý rozhodoval v zložení predsedníčka senátu JUDr. Zuzana Ďurišová a členovia senátu

JUDr. Jana Zemaníková, Ľubomíra Kúdeľová, JUDr. Beáta Miničová a JUDr. Viera

Pepelová, t. j. zhodnom so zložením v čase napadnutia dovolania sťažovateľa 1, zodpovedá

ústavným súdom vyslovenej požiadavke zvolenia takého riešenia, ktoré zodpovedá

podstate, obsahu a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného

prostredníctvom a listiny a príslušných ustanovení zákona

o súdoch.

29. Pretože výrokom nálezu ústavného súdu č. k. -101

z 25. novembra 2014 došlo k zrušeniu uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. novembra 2011, ako aj uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. februára 2012, vec bola vrátená do štádia dovolacieho konania vo

vzťahu k obom žalovaným. Úvahy a argumenty sťažovateľov smerujúce k inému záveru

neobstoja pre rozpor s výrokom nálezu ústavného súdu č. k. -101

z 25. novembra 2014. Pokiaľ najvyšší súd v tejto situácii nepripustil v štádiu dovolacieho

konania do konania namiesto sťažovateľa 1 sťažovateľa 2, postupoval v súlade s právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze, podľa ktorého je neprípustné, aby

v právoplatne skončenej veci bolo rozhodované o zmene na strane žalobcu. Sťažovateľ 2 sa

nestal účastníkom konania a po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. -101

z 25. novembra 2014 sa ním sťať už ani nemohol, ibaže by došlo k zrušeniu rozhodnutia

odvolacieho súdu a vráteniu veci dovolacím súdom do štádia odvolacieho konania. V takom

prípade by odvolací súd následne rozhodoval i o návrhu na pripustenie zámeny účastníkov

na strane žalobcu. Preto nepripustením sťažovateľa 2 do postavenia žalobcu v dovolacom

konaní nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu. Z rozhodnutia

odvolacieho i dovolacieho súdu je naopak zrejmé, že pohľadávka, ktorú mal sťažovateľ 2

nadobudnúť postúpením od sťažovateľa 1, nikdy nevznikla, a preto nemohla byť ani

predmetom postúpenia.

30. Pokiaľ najvyšší súd nereagoval na prípis, ktorý mu pred verejným vyhlásením

rozsudku doručila Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., a v ktorom uviedla, že

sťažovateľmi má byť splnomocnená na zastupovanie v dovolacom konaní, a nariadený

termín verejného vyhlásenia rozhodnutia neodročil, v tomto postupe najvyššieho súdu sa

neprejavujú znaky svojvôle či nesprávnej aplikácie procesných predpisov, naopak, postup

najvyššieho súdu zodpovedá tomu, že Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,

s prípisom doručeným najvyšším súdom nepreukázala, že koná v mene niektorého

z účastníkov konania. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu nimi označených práv

došlo i tým, že najvyšší súd nekonal s ich zamestnancom s poukazom na to, že nemá

právnické vzdelanie, tento postup najvyššieho súdu má priamu oporu v zákone ( ),

pričom postup všeobecného súdu súladný s procesným predpisom nemôže zakladať

porušenie základného práva ústavno-procesnej povahy. Z rovnakého dôvodu nebol najvyšší

súd ani povinný osobitne v odôvodnení svojho rozhodnutia tento svoj postup vysvetľovať.

31. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov

na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva na zákonného sudcu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2016 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

32. Obdobne vo vzťahu k zostávajúcej časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietali

porušenie základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa

čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2016 a ktorú odôvodnili tým, že týmto rozsudkom došlo k zásahu do ich

práva pokojne užívať majetok (pretože sťažovateľovi 2 nebolo umožnené domáhať sa práva

na súde a napriek tomu bola konštatovaná nevymáhateľnosť jeho pohľadávky) a k narušeniu

ich legitímneho očakávania, dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená.

33. Ako to vyplýva aj z argumentácie sťažovateľov, v kontexte veci by prichádzalo

do úvahy porušenie tohto ich základného práva iba za predpokladu, že súdna ochrana nebola

sťažovateľom poskytnutá v kvalite predpokladanej , resp.

dohovoru. Pretože ústavný súd vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov na súdnu

ochranu a právu na spravodlivý súdny proces považuje za vylúčené, aby rozsudkom

krajského súdu mohlo dôjsť k ich porušeniu, už len z tohto dôvodu považoval sťažnosť

i v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

34. Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné dodať i to, že za majetok v zmysle

dodatkového protokolu (a obdobne i ) sa síce považuje nielen existujúci

majetok vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých

vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická

alebo právnická osoba legitímne očakávať. Pokiaľ nadobudnutie majetku, v tomto prípade

zhmotnenie pohľadávky, nebolo možné legitímne očakávať, nemohlo dôjsť nepriznaním

tomu zodpovedajúceho práva všeobecným súdom k porušeniu , resp.

dodatkového protokolu. V prípade sťažovateľov odvolací i dovolací súd dospeli k záveru,

podľa ktorého sťažovateľ 1 v konaní nepreukázal protiprávnosť konania žalovaných, a teda

ani ich zodpovednosť za vznik škody, náhrada ktorej bola predmetom konania. Pokiaľ

neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, nevznikla z tohto právneho

titulu sťažovateľovi 1 ani pohľadávka, ktorú mohol postúpiť sťažovateľovi 2. Preto

sťažovatelia v tejto situácii nemohli ani legitímne bez splnenia zákonných podmienok

očakávať zhmotnenie nimi tvrdeného práva, a preto im nepatrila podľa názoru ústavného

súdu ani legitímna nádej na nadobudnutie majetku. Za situácie, keď sťažovateľ 1 nemal

majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, je už bez významu uvažovať o tom, či bol

majetku zbavený, resp. či k zbaveniu majetku došlo za splnenia podmienok stanovených

v čl. 1 dodatkového protokolu, a rovnako tak ani o tom, či bol majetku zbavený

sťažovateľ 2.

35. Z týchto dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov i v tejto časti podľa .

36. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017