Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 336/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, USA, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Foltánom, SNP 708, Galanta,

pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a sp. zn. a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. apríla 2016 v spojení s rozhodnutím

sp. zn. zo 16. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 3. mája 2017, pre namietané porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní bez označenia jeho spisovej značky v petite sťažnosti (ďalej aj „napadnuté

konanie“). Napriek tomu, že sťažovateľ napadnuté konanie v petite sťažnosti bližšie

neoznačil, z jej obsahu je zrejmé, že namietal postup najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a sp. zn. a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. apríla 2016 v spojení s rozhodnutím

sp. zn. zo 16. decembra 2014.

2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Uznesením vyšetrovateľa Krajského

úradu vyšetrovania bolo voči sťažovateľovi dňa 04.06.1996 vznesené obvinenie pre trestný

čin podvodu podľa k , .

Následne uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 05.06.1996, sp. zn.

bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a), písm. b)

, pričom väzba sa mu započítala odo dňa zadržania, t. j. od 04.06.1996

od 15:00 hod. a vykonávala sa v Ústave na výkon väzby Nitra.

Po vyhlásení vyššie uvedeného uznesenia sťažovateľ ihneď podal sťažnosť, ktorú

odôvodnil prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Na základe podanej sťažnosti Krajský súd Bratislava - pobočka Nitra svojim

uznesením zo dňa 25.06.1996, sp. zn. rozhodol, že podľa § 149 ods. 1 písm. a)

ods. 3 sa zrušuje napadnuté uznesenie ohľadne sťažovateľa.

Krajský súd Bratislava - pobočka Nitra ďalej rozhodol, že podľa § 68 Trestného

poriadku z dôvodov uvedených v sa sťažovateľ

berie do väzby, pričom lehota väzby sa mu započítava od 04.06.1996 od 06:00 hod. a bude

vykonávaná v Ústave na výkon väzby Nitra.

Okresný prokurátor v Nitre svojim uznesením zo dňa 24.07.1996, sp. zn.

podľa prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu, pretože

dôvody väzby pominuli.

Uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava, detašované

pracovisko Komárno zo dňa 09.08.1996, ČVS: VP-157/30-95 bolo voči sťažovateľovi

vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250

ods. 1, ods. 4 .

Následne Krajská prokuratúra v Bratislave uznesením zo dňa 23.09.1996, sp. zn.

zrušila uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného

zboru Slovenskej republiky v Bratislave, ČVS: VP 157/30-95 zo dňa 09.08.1996, ktorým

bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4

spolupáchateľstvom podľa .

Dňa 14.07.1999 Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru Nitra vydal uznesenie

pod ČVS: KÚV-34/02-NR-99, ktorým opätovne vzniesol voči sťažovateľovi obvinenie

za trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3

a ods. 4 .

Proti vyššie uvedenému uzneseniu bola podaná sťažnosť, ktorú

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky svojim uznesením zo dňa 17.09.1999,

sp. zn. -242, zamietla.

Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru Nitra vydal ďalšie uznesenie dňa

28.10.1999 pod ČVS: KÚV-34/02-NR-99, ktorým bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie

za trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 3

a ods. 4 .

Po vykonaní vyšetrovania bola Krajskou prokuratúrou Nitra dňa 14.02.2002

pod sp. zn. -1456 podľa podaná obžaloba

na sťažovateľa pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného

zákona, .

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 12.02.2008, sp. zn. bol sťažovateľ

uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu v spolupáchateľstve

podľa k a v znení zákona

č.

Za to mu súd uložil podľa trest odňatia slobody

v trvaní 9 (deväť) rokov, pričom podľa sa pre výkon trestu

odňatia slobody zaraďuje do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa , , trest

prepadnutia majetku obžalovaného (sťažovateľa).

Podľa vlastníkom prepadnutého majetku sa stáva štát.

Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20.01.2009, sp. zn. a to tak, že podľa §

258 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) účinného do 01.01.2006 zrušuje

napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Zároveň podľa vec

vrátil Krajskému súdu v Nitre, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 05.06.2013, sp. zn. bol

sťažovateľ opätovne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu

v spolupáchateľstve podľa k ,

č. v znení

Za to mu bol podľa uložený trest odňatia slobody

v trvaní 8 (osem) rokov a podľa sa na výkon trestu zaraďuje

do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ proti uvedenému rozsudku na hlavnom pojednávaní konanom

dňa 05.06.2013 priamo do zápisnice podal odvolanie, ktoré prostredníctvom svojho

právneho zástupcu písomne odôvodnie dňa 06.11.2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 16.12.2014,

sp. zn. rozhodol tak, že vo vzťahu k osobe sťažovateľa sa podľa 258 ods. 1

písm. d), ods. 2 v žnem účinnom do 31.12.2005 zrušuje rozsudok

Krajského súdu v Nitre z 05.06.2013, sp. zn. v celom rozsahu.

Zároveň bol sťažovateľ podľa uznaný za vinného

z pomoci k trestnému činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 10

ods. 1 písm. c) k , v znení

účinnom do 31.08.1999.

Za to mu bol podľa v znení účinnom

do 31.08.1999 uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa v znení účinnom do 31.08.1999 súd

obžalovaného na výkon trestu zaraďuje do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa

a nasl. prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal dňa

25.05.2015 dovolanie z dôvodu uvedeného v .

Podľa uvedeného ustanovenia dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia.

V dovolaní sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil

napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením zo dňa 11.04.2016,

sp. zn. podľa dovolanie sťažovateľa ako

nedôvodné odmietol.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru

svedčia o tom, že najvyšší súd pri posudzovaní veci pochybil najmä tým, že „nesprávne

zistil skutkový stav“ a „nesprávne aplikoval ustanovenia “.

Napokon sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, „že trestné stíhanie sťažovateľa

prebiehalo, resp. trvalo neprimerane dlhú dobu.

Ako to vyplýva zo skutočností uvedených vyššie, skutok, resp. skutky, ktoré sa

sťažovateľovi kladú za vinu a za ktoré bol trestne stíhaný a následne aj odsúdený, sa mali

stať ešte v roku 1992. Prvé uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané ešte v roku 1996,

pričom k meritórnemu rozhodnutiu v predmetnej veci prišlo až v roku 2014, t. j. od vydania

prvého uznesenia o vznesení obvinenia do vydania meritórneho rozhodnutia prešlo

18 rokov...

Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že je neakceptovateľné a ničím

neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej veci trvalo 12 rokov...

Ďalej chcem poukázať na tú dôležitú skutočnosť, že od spáchania skutku uplynulo

24 rokov, samotné trestné stíhanie voči sťažovateľovi bolo vedené 18 rokov, pričom

sťažovateľ sa v tejto dobe nedopustil žiadneho protiprávneho konania...

Z uvedených ustanovení účinného do 31.08.1999 jednoznačne

vyplýva, že horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody za predmetný trestný čin je

5 (päť) rokov. Súd sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvám 4 (štyri) roky a 6 (šesť)

mesiacov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, a to v prvom rade vzhľadom na dĺžku

trvania samotného trestného stíhania sťažovateľa, považujem takýto trest za neprimerane

vysoký a neakceptovateľný. Je nemysliteľné, aby trest uložený po 22 rokoch od spáchania

skutku, spĺňal zákonom stanovený účel.

Opätovne chcem poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ sa za uplynulých 24 rokov

(od spáchania skutku doposiaľ) nedopustil žiadneho protiprávneho konania a vedie riadny

život.

Ako som už uviedol vyššie mám za to, že v danom prípade je povinnosťou súdov, aby

porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote bolo určitým primeraným

spôsobom odškodnené. Zmiernenie trestu je určitou kompenzáciou štátu za to, že došlo

k porušeniu práv páchateľa neprimeranou dĺžkou trestného konania, na ktorého dĺžke tento

nemal žiaden vplyv.

Uvedenými konaniami Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 05.06.2013, sp. zn. podal

sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom dňa 05.06.2013 priamo do zápisnice

odvolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol svojim

rozsudkom zo dňa 16.12.2014, sp. zn. a neskôr proti tomuto rozsudku podal

sťažovateľ dňa 25.05.2015 dovolanie podľa a nasl. , ktoré bolo

následne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.04.2016 podľa § 382

písm. c) odmietnuté ako nedôvodné.“.

V podaní doručenom ústavnému súdu 3. mája 2017 sťažovateľ prostredníctvom

právneho zástupcu sťažnosť doplnil:

«Moderný tresnoprocesný systém zohľadňuje tiež následky , ktoré by mohli byť

vyvolané aplikáciou právnej normy v jej časovej dimenzii.

Hoci ES ĽP nevyvodil z porušenia článku 6 ods. 1 dohovoru povinnosť zmluvných

štátov automaticky kompenzovať prieťahy v trestnom konaní zastavením trestného stíhania

alebo zmiernením trestu, súčasne takú formu kompenzácie pripustil, lebo ju považoval za

dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd použije výslovne preto, že bolo

porušené právo garantované Dohovoru /resp. Právo podľa /

viď. ECKLE v. Nemecko z 15.7.1982, BECK v. Nórsko z 26.6.2001 alebo zo súdnej praxe č.

6/2012 a podobne.

Poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa

27.1.2016 (žiadna faktická zložitosť nemôže ospravedlniť taký stav, keď sa vo veci

právoplatne rozhodne po uplynutí viac ako 12 rokov...) V našej veci súd rozhodoval viac

ako po 18 rokoch.

Preto sme v našej sťažnosti použili kompenzačný prostriedok nápravy porušenia

práva na prejednanie veci v primeranej lehote „najústavnejší“ trestnému konaniu v danej

veci, ale keďže nemusí byť správne pochopený, dopĺňame našu sťažnosť aj o klasickú

finančnú kompenzáciu v sume 18.000 Eur /1000 EUR za 1 rok konania - porovnaj

APICELLA v. TALIANSKO/ vzhľadom na pocity beznádeje, frustrácie, úzkosti, neistoty,

ktoré boli pre obvineného sťažovateľa tak ťaživé za 18 rokov vedeného trestného konania,

že si zasluhuje ak nedôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, aby mu najvyšší súd

poskytol finančné zadosťučinenie v tejto výške.»

3. Na základe predmetného doplnenia sťažnosti sťažovateľ petit sťažnosti upravil

a navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo garantované z

ods. 1 Dohovoru v konaní vedenom na NS SR sp.zn. a , porušené

bolo.

2. a/ Rozhodnutie NS SR z 11.4.2016 sp. zn. 2 Tdo V 1/2016v spojení s rozhodnutím

zo dňa 16.12.2014 sp. zn. zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu

súdu.

b/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 18.000,- EUR,

ktorú sumu mu vyplatí NS SR v lehote do 2 mesiacov.“

II.

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. . Sťažovateľ sa v súvislosti s uvedeným

postupom domáhal aj zrušenia rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. apríla 2016 v spojení s rozhodnutím sp. zn. zo 16. decembra 2014

a vrátenia veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

10. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade

s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu... K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. ,

, ).

11. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. právu

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

týchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade najvyšším súdom) ešte

mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označených práv

zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho

veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o ich porušení (,

). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza

k porušovaniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie

(, ).

12. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sám v sťažnosti poukázal na skutočnosti,

z ktorých vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené. Sťažovateľ konkrétne

uviedol, že proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2014

podal 25. mája 2015 dovolanie, ktoré najvyšší súd „uznesením zo dňa 11.04.2016,

sp. zn. podľa ako nedôvodné odmietol“.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie označených práv v napadnutom konaní

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. júla 2016, t. j. v čase, keď napadnuté konanie už

bolo právoplatne skončené, a preto k namietanému porušovaniu označených práv už

nemohlo dochádzať a právna neistota sťažovateľa už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť

v tejto časti v zmysle odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

14. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený sa

v petite sťažnosti domáha v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru aj zrušenia „Rozhodnutia NS SR z 11.4.2016

sp. zn. v spojení s rozhodnutím zo dňa 16.12.2014 sp. zn.

a vrátenia veci na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu“.

Ústavný súd vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o zrušenie predmetných rozhodnutí

najvyššieho súdu poukazuje na svoju štandardnú judikatúru (napr. ,

), podľa ktorej k porušeniu sťažnosti porušených práv by mohlo dôjsť

v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní,

v danom prípade postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní, avšak nie predmetnými

rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktorých zrušenia sa napriek uvedenému sťažovateľ

domáha.

Vzhľadom na to ústavný súd argumenty sťažovateľa uvedené v jeho podaní

doručenom ústavnému súdu 3. mája 2017 nemohol akceptovať a, opierajúc sa o svoju

štandardnú judikatúru, sťažnosť aj v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 o ústavnom súde

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2017