Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 326/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , , ,

zo 6. novembra 2014, sp. zn. , ,

z 18. mája 2015 a sp. zn. z 29. novembra 2016, ako aj postupom, ktorý

ich vydaniu predchádzal, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47

a (ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

, , zo 6. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie zo 6. novembra 2014“), sp. zn. , ,

z 18. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie zo 18. mája 2015“) a sp. zn.

z 29. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

z 29. novembra 2016“), ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 9. novembra 2011 uložil žalovanej obchodnej

spoločnosti (ďalej aj „žalovaná“), povinnosť zaplatiť z titulu náhrady

škody žalobcovi sumu 32 178 750 € s úrokom z omeškania

vo výške 17,6 % ročne od 4. septembra 1996 do zaplatenia. Uznesením č. k. 50 Cb 85/2001-

1099 z 1. augusta 2012 v spojení s opravným uznesením č. k. -1105

z 13. augusta 2012 krajský súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť „trovy konania

a právneho zastúpenia“ žalobcu v sume 2 186 466,17 € na účet sťažovateľa (ktorý je

advokátom, pozn.) ako právneho zástupcu žalobcu. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu uvádza, že „Obdobnými uzneseniami bolo rozhodnuté aj o povinnosti

žalovaného uhradiť trovy žalobcovi na účet ostatných právnych zástupcov žalobcu, ktorí ho

vo veci v jednotlivých obdobiach súdneho konania zastupovali. ... Proti vyššie uvedenému

rozsudku podal odvolanie žalovaný a proti uzneseniam o priznaní trov konania a právneho

zastúpenia podal odvolanie žalovaný aj žalobca.“. Konanie o odvolaniach proti

označenému rozsudku krajského súdu z 9. novembra 2011 a proti uzneseniam o trovách

konania vydaným vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. viedol

najvyšší súd pod sp. zn. , , , .

Najvyšší súd napadnutým uznesením zo 6. novembra 2014 v odvolacom konaní

pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu, keď namiesto pôvodného žalobcu

do konania vstúpila ako žalobkyňa spoločnosť

so sídlom vo Veľkej Británii.

Sťažovateľ podaním zo 17. februára 2015 oznámil najvyššiemu súdu, že vstupuje

do konania ním vedeného pod sp. zn. ako vedľajší účastník. Podaním

z 20. marca 2015 sťažovateľ oznámil najvyššiemu súdu, že berie späť svoje „návrhy

o priznanie trov právneho zastúpenia a žiadosť/návrh o priznanie postavenia vedľajšieho

účastníka v súdnom konaní“.

Najvyšší súd ako odvolací súd napadnutým uznesením sp. zn. ,

, z 18. mája 2015 schválil zmier účastníkov konania,

podľa ktorého sa žalovaná zaviazala zaplatiť žalobkyni sumu 7 651 792,50 € s úrokom

z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 17. mája 1999 do 19. marca 2015. Najvyšší súd

označeným uznesením zároveň podľa § 221 ods. 1 písm. j) v tom čase platného a účinného

zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 9. novembra 2011, uznesenie krajského súdu č. k. -984 z 1. februára 2012

a uznesenie krajského súdu č. k. -1099 „zo dňa 01. februára 2012“

(z kontextu je zrejmé, že ide o zrejmú nesprávnosť v označenom uznesení najvyššieho súdu,

keďže uznesenie krajského súdu z čísla listu 1099 týkajúce sa trov konania bolo vydané

1. augusta 2012, pozn.).

Proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. ,

, z 18. mája 2015 podali sťažovateľ a

(ako ďalší z právnych zástupcov pôvodného žalobcu v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. , pozn.) dovolania, ktoré najvyšší súd

napadnutým uznesením sp. zn. z 29. novembra 2016 odmietol

s odôvodnením, že boli podané neoprávnenými osobami.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietané porušenie svojich

v sťažnosti označených práv odôvodňuje okrem iného takto:

„Z dôvodu nezákonného postupu súdu (najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu,

pozn.), že ma ako vedľajšieho účastníka v konaní na strane odporcu neupovedomil o konaní

pojednávania vo veci a pojednávanie uskutočnil bez mojej účasti, čo viedlo k flagrantnému

porušeniu mojich procesných ako aj majetkových práv, som podal dňa 5. 6. 2015 dovolanie

a toto... doplnil ďalším podaním v zákonnej lehote dňa 6. 7. 2015 proti uzneseniu NSSR

zo dňa 18. 5. 2015.

Toto dovolanie som následne niekoľkými podaniami ešte dôkazovo podporil

a preukázal súdu, že v predmetnej veci konal s účastníkom na strane žalobcu, ktorý

účastníkom konania byť nemohol, lebo sa ním stal na základe neplatnej zmluvy o postúpení

pohľadávky.

Odvolaciemu súdu som v dovolaní vytýkal, že mi nebolo doručené žiadne

rozhodnutie súdu, ktorým by som nebol do konania pripustený ako vedľajší účastník, čiže

platí premisa, že vedľajším účastníkom v konaní som sa stal dňom oznámenia, že do

konania vstupujem.

Z rovnakého dôvodu podal dovolanie aj kolega advokát .

Dovolanie som podal aj z dôvodu, že odvolacím súdom bol schválený súdny zmier

medzi žalobcom a žalovaným v znení odporujúcom hmotnému a procesnému právu

a elementárnej etike advokátskeho povolania.

Najzávažnejšiu vadu odvolacieho konania a rozhodnutia odvolacieho súdu som videl

a vidím v tom, že samotný senát odvolacieho súdu sám na pojednávaní účastníkov konania

naviedol na subsumovanie trov konania (odmien právnych zástupcov) uvedených v bode 2

pôvodného návrhu účastníkov na uzavretie súdneho zmieru pod bod 1 návrhu súdneho

zmieru, v ktorom bola obsiahnutá dohoda účastníkov o vyplatení istiny - určenia výšky

výplaty na žalovanú pohľadávku - škodu.

Keď mi bolo ako dovolateľovi umožnené nahliadať Krajským súdom v Bratislave

do súdneho spisu , zistil som, že sa v ňom nachádzajú dokumenty a podania

urobené v mojom mene, ktorými beriem späť svoje oznámenie o vstupe do konania

ako vedľajší účastník na strane žalobcu a ktorými beriem späť návrhy na priznanie trov

právneho zastúpenia a vzdávam sa nárokov na trovy právneho zastúpenia v celom konaní.

Tieto dokumenty neboli na rozdiel od akýchkoľvek iných dokumentov, ktoré som

do súdneho spisu počas konania zakladal vyhotovené na hlavičkovom papieri mojej

advokátskej kancelárie a preto som toto oznámil dovolaciemu súdu a autenticitu týchto

dokumentov som spochybnil. Súčasne som dovolaciemu súdu oznámil, že pri rokovaniach

s novým majiteľom súdnej pohľadávky sme boli advokáti pôvodného žalobcu uvedení

do omylu a preto akékoľvek naše vyhlásenia odvolávame a berieme späť, ako aj všetky

v tejto súvislosti urobené akékoľvek podania, keďže boli vykonané v omyle žalobcom a jeho

advokátom úmyselne vyvolanom s úmyslom poškodiť mňa ako aj kolegu advokáta

a obohatiť žalobcu, resp. jeho domnelého právneho

nástupcu.

Rozhodnutím zo dňa 29. 11. 2016 č. k. Najvyšší súd SR ako súd

dovolací bez nariadenia pojednávania moje dovolanie ako aj dovolanie kolegu advokáta

odmietol a zaviazal nás nahradiť žalobcovi a žalovanému trovy

dovolacieho konania. Toto rozhodnutie mi bolo doručené dňa 25. 1. 2017.

Uvedené rozhodnutie odôvodnil dovolací senát NSSR tým, že sme v marci 2015

oznámili odvolaciemu súdu, že z konania ako vedľajší účastníci vystupujeme a preto nie sme

osobami oprávnenými na podanie dovolania. Konštatuje, že odvolací súd nepochybil, keď

s nami naďalej nekonal ako s vedľajšími účastníkmi sporu a neskúmal, či naše podania sú

autentické. Z dôvodu, že dovolanie podali neoprávnené osoby sa dovolací súd nezaoberal

vecnou správnosťou dovolaním napadnutého uznesenia a schválení zmieru a teda ani

argumentáciu dovolateľov, týkajúcou sa rozporu súdneho zmieru s hmotným právom.

Najvyšší súd rozhodol o mojom dovolaní o dovolaní kolegu

v čase, kedy žalobca, resp. jeho právny nástupca - spol. už

neexistoval, lebo sa dňa 27. 9. 2016 dobrovoľne nechal vymazať z obchodného registra.

... Súčasne nemôže ostať v platnosti rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 18. 5. 2015

o schválení súdneho zmieru ako aj rozhodnutie z 6. 11. 2014 o pripustení zmeny účastníka

na strane žalobcu, keďže k pripusteniu zmeny účastníctva v spore došlo nezákonne

na základe neplatnej Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 21. 6. 2010 uzavretej medzi

pôvodným žalobcom p. a spol.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti „sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný

súd po prejednaní sťažnosti sťažovateľa nálezom vyslovil sťažovateľom namietané

porušenie jeho základných práv a slobôd chránené , článkami

46, 47 a 48 a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd článkami 6, 13

v konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR v odvolacom konaní

a následne v dovolacom konaní pred NSSR a v týchto konaniach

vydanými rozhodnutiami z 6. 11. 2014, 18. 5. 2015 a 29. 11. 2016 a súčasne navrhuje,

aby Ústavný súd SR sťažnosťou napadnuté rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uvedené

v tejto vete) zrušil, vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a súčasne zakázal

pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa v napadnutom súdnom

konaní“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej

( ). neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (napr. , ).

Z evidencie rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podaním

doručeným ústavnému súdu 28. marca 2017 namietal porušenie svojich (v petite bližšie

nešpecifikovaných) práv, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutiami najvyššieho súdu totožnými

s tými, ktoré sťažovateľ na základe totožnej argumentácie napáda aj v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu 18. apríla 2017. Podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu

28. marca 2017 bolo pridelené sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorý ho

prípisom č. k. -11 z 30. marca 2017 odložil podľa § 23a zákona o ústavnom

súde, keďže označené podanie sťažovateľa vzhľadom na jeho nedostatky sudca spravodajca

nepovažoval za návrh na začatie konania.

Sťažovateľ k sťažnosti doručenej ústavnému súdu 18. apríla 2017 priložil sprievodný

list adresovaný k sp. zn. „Rvp 533/2017“ (správne má byť zrejme , pozn.),

v ktorom uviedol: «... prílohou odstraňujeme vady podania zo dňa 25. 3. 2017, ktoré sú

nám vyčítané vo Vašom liste zo dňa 30. 3. 2017, ktoré sú v súlade s ust. príslušných práv

predpisov a ustálenou súdnou praxou vady odstrániteľné a vraciame Vám všetky prílohy,

ktoré ste nám, keďže omylom bola naše podanie „odložené“ omylom zaslali späť.

Plnomocenstvo bolo súčasťou príloh v originále a preto Vám zasielame jeho kópiu, ktorú

ešte raz originálne parafujem. Žiadame o riadne prejednanie „Sťažnosti“.»

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ

v posudzovanej veci je sám advokátom, pričom podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je advokát povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,

ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen účinky začatia konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené

zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené

náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. ,

). Ústavný súd teda nie je povinný z úradnej povinnosti odstraňovať

také nedostatky zákonom ustanovených náležitostí podania, ktoré bránia posúdeniu podania

ako sťažnosti podanej podľa (zvlášť v prípade, keď ten, kto sa podaním

obrátil na ústavný súd je zastúpený advokátom, resp. sám je advokátom, pozn.).

Na taký postup slúži práve inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným

súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(m. m. ).

Vychádzajúc z už uvedeného, v okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd

konštatuje, že podanie, ktoré bolo sudcom spravodajcom odložené podľa § 23a zákona

o ústavnom súde, nie je spôsobilé vyvolať účinky prerušenia plynutia zákonom ustanovenej

lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu a jeho nedostatky nie je možné „odstrániť“

neskorším podaním v tej istej veci, ktoré je preto potrebné posudzovať ako nové podanie

(m. m. , ).

Sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2016 nadobudlo právoplatnosť 25. januára 2017,

kedy zároveň podľa vyjadrenia sťažovateľa obsiahnutého v jeho sťažnosti, ako aj

podľa zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti,

bolo sťažovateľovi doručené.

Sťažovateľ svoju sťažnosť datovanú k 23. marcu 2017 a doručenú ústavnému súdu

18. apríla 2017 podal na poštovú prepravu 12. apríla 2017, teda zjavne po uplynutí

dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, ktorá v jeho prípade uplynula v pondelok 27. marca 2017. Tento záver sa

pritom (logicky) vzťahuje nielen na tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z 29. novembra 2016, ale aj na tú časť

sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu ako odvolacieho

súdu zo 6. novembra 2014 a z 18. mája 2015, ktoré boli vydané skôr ako rozhodnutie

dovolacieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017