Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 330/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Advokátskej

kancelárie Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteninova 25, Bratislava, zastúpenej

advokátom Mgr. Martinom Plocháňom, Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a v spojení s a

a 2, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Advokátskej kancelárie Škubla & Partneri s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015

doručená sťažnosť Advokátskej kancelárie Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park,

Einsteinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „Sťažovateľ“ alebo

„žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1 a 2, a v spojení s

(ďalej len „ústava“) a čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka v súvislosti s doterajším priebehom konania vo veci pred správnymi

orgánmi a všeobecnými súdmi vo svojej sťažnosti uvádza:

«... Sťažovateľ dňa 21. 3. 2012 požiadal žiadosťou podľa zákona o slobode

informácií (ďalej len „Žiadosť“) Úrad boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ÚBPK“) o sprístupnenie materiálu

s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie“, ktorý mal byť vyhotovený

operatívnym pracovníkom ÚBPK, odboru boja proti korupcii - Západ (Trenčín) dňa

21. 1. 2010 pod č. p. PPZ- 106-14/BPK-Z-OPC-2009 (ďalej len „Materiál“ alebo

„Požadované informácie“).

... Dňa 22. 3. 2012 informoval ÚBPK Sťažovateľa o postúpení Žiadosti na priame

vybavenie vedúcemu špecializovaného tímu Úradu boja proti organizovanej kriminalite

Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ÚBOK“)

s odôvodnením, že ÚBPK v danom čase nedisponoval Požadovanými informáciami.

... Dňa 5. 4. 2012 bolo Sťažovateľovi doručené rozhodnutie ÚBOK č. k. KM-408-

003/SI-2012 zo dňa 26. 3. 2012 (ďalej len „Prvostupňové rozhodnutie“), ktorým ÚBOK

podľa ust. § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1

písm. d) zákona o slobode informácií Žiadosti v celom rozsahu nevyhovel. Prvostupňový

správny orgán aplikáciou extenzívneho výkladu... dospel k záveru, že „je nutné

sa pridržiavať takého výkladu, ktorý subsumuje požadovanú informáciu pod informácie

týkajúce sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní.“...

... Prvostupňové rozhodnutie Sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote napadol

rozkladom zo dňa 17. 4. 2012 (ďalej len „Rozklad“). Dňa 5. 6. 2012 bolo žalobcovi

doručené rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky číslo SLV-OLVS-61/2012 zo dňa

30. 5. 2012 (ďalej len „Druhostupňové rozhodnutie“) (Prvostupňové rozhodnutie

a Druhostupňové rozhodnutie spolu ďalej len „Rozhodnutia“), ktorým bol Rozklad

Sťažovateľa zamietnutý a zároveň bolo potvrdené Prvostupňové rozhodnutie.

Druhostupňový správny orgán sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového

správneho orgánu a takmer doslovne prebral argumentáciu tohto orgánu, keď uviedol:

„V naznačenom širšom kontexte je nutné sa pridržiavať takého výkladu, ktorý subsumuje

požadovanú informáciu pod informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti orgánov činných

v trestnom konaní.“...

... Dňa 6. 8. 2012 doručil Sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave žalobu zo dňa

6. 8. 2012 podľa ust. a nasl. (ďalej len „Žaloba“), v ktorej žiadal súd

o preskúmanie zákonnosti Rozhodnutí, pretože mal za to, že Rozhodnutia sú nezákonné

a vydaním Rozhodnutí a postupom správnych orgánov bol Sťažovateľ významne ukrátený

na svojich právach, a to z dôvodu, že:

a) neboli splnené podmienky pre nesprístupnenie Požadovaných informácií

Sťažovateľovi, pretože činnosť, ktorej výsledkom bolo vypracovanie Materiálu, (i) nebola

uskutočňovaná orgánom činným v trestnom konaní; (ii) nebola vykonávaná v trestnom

konaní; a (iii) nepredstavovala rozhodovaciu činnosť;

b) správne orgány v rozpore s ust.

postupovali extenzívne pri obmedzovaní práva Sťažovateľa na informácie;

c) rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

... Dňa 27. 1. 2014 bol Sťažovateľovi doručený Rozsudok, ktorým súd Žalobu

zamietol v celom rozsahu (ďalej len „Rozsudok Krajského súdu“). Súd mal za to,

že napadnuté Rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom, pretože

„Požadovaný materiál je výsledkom operatívno-pátracej činnosti vykonávanej kriminálnou

políciou a obsahuje operatívne informácie, ktoré sa v súčasnosti preverujú ešte v hlbšej

miere z dôvodu ich náležitého vyhodnotenia, posúdenia orgánom činným v trestnom konaní

a prípadného rozhodnutia o začatí trestného stíhania“, čo podľa názoru súdu spadá

pod zákaz sprístupnenia v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií...

... Rozsudok Krajského súdu Sťažovateľ napadol odvolaním zo dňa 11. 2. 2014 (ďalej

len „Odvolanie“). V Odvolaní Sťažovateľ poukázal na to, že Rozsudok Krajského súdu

a prvostupňové konanie boli nesprávne a nezákonné, a to z nasledovných dôvodov:

a) správne orgány nepredložili Materiál do súdneho konania a súd neskúmal obsah

Materiálu;

b) neexistovali zákonné dôvody pre nesprístupnenie Materiálu;

c) správne orgány predložili neúplné a nežurnalizované spisy;

d) Rozsudok Krajského súdu a Rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené a z tohto

dôvodu nepreskúmateľné;

e) stanovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (žalovaného v spore, ďalej len

„Ministerstvo“) k Žalobe zo dňa 4. 9. 2012 nebolo doručené Sťažovateľovi.

... Dňa 18. 5. 2015 bol Sťažovateľovi doručený rozsudok Odporcu zo dňa 1. 4. 2015

sp. zn. , ktorým Odporca potvrdil Rozsudok Krajského súdu ako vecne

správny...»

Proti rozsudku najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu podala

sťažovateľka podľa sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením

označených práv podľa , listiny a dohovoru vznáša šesť okruhov námietok.

1. Námietka nepredloženia a neskúmania existencie a obsahu sťažovateľkou

požadovanej informácie v súdnom konaní

Sťažovateľka v súvislosti s touto námietkou uvádza, že materiál, sprístupnenia

ktorého sa domáhala, nebol predložený v priebehu prvostupňového ani odvolacieho

súdneho konania, a preto súdy nemali na základe čoho posudzovať, či označený materiál

skutočne obsahuje informácie, ktoré sú výsledkom operatívno-pátracej činnosti, ako možný

dôvod pre jeho nesprístupnenie sťažovateľke. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy

iba akceptovali tvrdenie žalovaného, že materiál takéto informácie obsahuje, bez toho, aby

v tejto súvislosti vykonali relevantné dôkazné prostriedky.

Sťažovateľka namieta, že označeným postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom

boli porušené ňou označené práva podľa „čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

SR, a ods. 2, a Listiny a

Dohovoru“.

2. Námietka nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu

V rámci tejto námietky sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka absenciu primeranej

argumentačnej reakcie na jej predchádzajúcu námietku, a preto tvrdí, že „[u]vedeným

postupom... boli porušené [jej] práva... v zmysle SR a

Dohovoru“ .

3. Námietka neexistencie zákonných dôvodov pre nesprístupnenie

sťažovateľkou požadovanej informácie

Podľa sťažovateľky „sú všetky úvahy Odporcu (najvyššieho súd, pozn.) o charaktere

operatívno-pátracej činnosti irelevantné a nadbytočné, keďže v konaní nebolo zistené, že

Materiál je výsledkom operatívno-pátracej činnosti a ani či obsahuje operatívno-pátracie

informácie...“, aj v prípade, ak by „Materiál bol výsledkom operatívno-pátracej činnosti

či obsahoval operatívno-pátracie informácie, tak ani v tomto prípade automaticky nemožno

nesprístupniť Materiál, pretože... je nutné skúmať, či zverejnením Materiálu by mohlo dôjsť

k ohrozeniu bezpečnosti štátu či zmareniu objasnenia skutočností dôležitých pre trestné

konanie.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej uvádza, že k takémuto skúmaniu zo strany

správnych orgánov, ako ani súdov nikdy nedošlo, pretože materiál nemali k dispozícii.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „podľa medializovaného obsahu Materiálu by Materiál

mal obsahovať len operatívne preverovanie skutkových okolností tvrdených v tzv. spise

Gorila najmä formou dožiadaní a vysvetlení, t. j. v danom prípade by sa malo jednať len

o určitú administratívnu činnosť bez použitia akýchkoľvek tajných či iných neverejných

prostriedkov činností polície..., a preto v danom prípade neexistuje akýkoľvek verejný alebo

iný záujem pre nesprístupnenie Materiálu“.

Sťažovateľka s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

[ďalej aj „ESĽP“ (vo veci Sunday Times proti Spojenému Kráľovstvu č. 2 z 26. 11. 1991,

sťažnosť č. 13166/87)] uvádza, že zverejnenie označeného materiálu a jeho šírenie naprieč

verejnosťou vylučuje riziko ohrozenia bezpečnosti štátu, či zmarenia objasnenia skutočností

dôležitých pre trestné stíhanie, a preto zo strany dožiadaného správneho orgánu neexistoval

zákonný dôvod na jeho nesprístupnenie.

V reakcii na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého vec

sťažovateľky nie je porovnateľná s označeným rozhodnutím ESĽP vo veci Sunday Times

proti Spojenému Kráľovstvu č. 2, pretože sťažovateľka ani v správnom, ani v súdnom

konaní nepredložila kompletný materiál, ktorý sa šíri verejnosťou, a preto nebolo možné

ich vzájomným porovnaním zistiť, či je verejnosti prístupný celý požadovaný materiál,

sťažovateľka uvádza, že „autori predmetných článkov [jej] materiál, ktorým disponovali

pri písaní článkov... neposkytli, a preto nemožno [od nej] vyžadovať... predloženie daných

materiálov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej uvádza, že „[s]právne orgány totožnosť

zverejnených informácii s obsahom Materiálu nikdy neskúmali a Odporca napriek

skutočnosti, že podľa jeho názoru uvedené skúmanie bolo úlohou správnych orgánov,

rozsudok Krajského súdu a ani Rozhodnutia správnych orgánov nezrušil, hoci

z odôvodnenia Rozsudku je zjavné, že predmetné skúmanie bolo podľa Odporcu právne

významné pre vec samú“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka tvrdí, že „zjavne nedôvodným a arbitrárnym

výkladom a aplikáciou právnych noriem Odporcom, boli porušené [jej] práva na prístup

k informáciám a slobodné vyhľadávanie informácií, t. j. SR v spojení

s a ods. 2 SR, a ods. 2 SR, a ods. 2

Listiny a čl. 10 ods. 1 Dohovoru“.

4. Námietka obmedzenia sprístupnenia ňou požadovanej informácie

podľa úplne iného právneho predpisu

Sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd „dospel k záveru o existencii implicitného

obmedzenia prístupu k Materiálu na základe obmedzenia vyplývajúceho zo zákona

o Policajnom zbore, avšak správne orgány, ako aj prvostupňový súd, mali za to,

že predmetné obmedzenie malo vyplývať len z ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode

informácií... t. j. Odporca v Rozsudku oproti správnym orgánom a prvostupňovému súdu

posúdil obmedzenie prístupu k Materiálu nielen podľa úplne iného princípu (namiesto

explicitných obmedzení vyplývajúcich zo zákona o slobode informácií implicitné

obmedzenia vyplývajúce z iných právnych predpisov), ale aj podľa inej právnej úpravy

[namiesto obmedzenia v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií

obmedzenie v zmysle § 38a a nasl. zákona o Policajnom zbore], pričom Odporca bol

v takomto prípade povinný v zmysle . vyzvať účastníkov konania, aby sa

k možnému použitiu iného ustanovenia vyjadrili, k čomu nedošlo. Preto bol rozsudok

vydaný v rozpore so zákazom vydávania tzv. prekvapivých rozhodnutí...“, čím došlo k

porušeniu ňou označených základných práv podľa a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Námietka nesprávneho postupu najvyššieho súdu v súvislosti s nepredložením

úplných a žurnalizovaných spisov správnymi orgánmi

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd napriek tomu, že v odôvodnení napadnutého

rozsudku konštatuje, že žalovaným predložený administratívny spis nebol riadne

žurnalizovaný a zviazaný, nevyhodnotil tento nedostatok ako dôvod na zrušenie rozsudku

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a rozhodnutí správnych orgánov

postupom podľa . V dôsledku čoho boli

porušené jej základné práva podľa a listiny a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6. Námietka nesprávneho vyhodnotenia nedoručenia stanoviska žalovaného

sťažovateľke v priebehu súdneho konania

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka uvádza, že nahliadnutím do súdneho

spisu zistila, že na „č. l. 34 až 36 sa nachádza stanovisko Ministerstva zo dňa 4. 9. 2012

k Žalobe. Predmetné stanovisko... [jej] nebolo nikdy doručené a ani dané na vedomie,

pričom obsahovalo viaceré skutočnosti významné pre predmetné konanie...“, čím boli

porušené jej práva „v zmysle 46 ods. 1 a ods. 2, a SR,

čl. 36 ods. 1 a ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné práva obchodnej spoločnosti Škubla & Partneri s. r. o... podľa čl. 13

ods. 4 v spojení s čl. 26 ods. 1 a ods. 2, čl. 26 ods. 1 a ods. 2, čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47

ods. 3 a , a ods. 2,

a ods. 2, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 10

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 1. 4. 2015 porušené boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 1. 4. 2015

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania vrátane trov

právneho zastúpenia Sťažovateľovi na účet advokátskej kancelárie...“

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky

si ústavný súd vyžiadal administratívny spis Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

č. SLV-OLVS-61/2012, súdny spis krajského súdu sp. zn. a súdny spis

najvyššieho súdu sp. zn. .

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3

a v spojení s a a 2, a 2,

ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 17 ods. 1 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 17 ods. 2 listiny každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 10 ods. 1 prvej a druhej vety dohovoru každý má právo na slobodu prejavu.

Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo

myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľky

podľa , listiny a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným

v správnom súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká

správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,

ale preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých

fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach

( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba

vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietaný rozsudok najvyššieho súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý vo vzťahu k nesprístupneniu

sťažovateľkou požadovanej informácie svoje rozhodnutie [predovšetkým s poukazom

na o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení najmä s

ods. 1 o Policajnom zbore

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)] právne odôvodnil tým,

že pri posudzovaní „sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné zákon

č. aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné aj vyhodnotiť,

či sa sprístupnením informácie neohrozí iný záujem štátu. Takýto implicitný zákaz

nesprístupnenia informácie musí byť povinnou osobou dostatočne a zrozumiteľne

odôvodnený. Vyzradením informácií získaných operatívno-pátracou činnosťou by mohlo

dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti a záujmov štátu.“.

Najvyšší súd v tejto súvislosti ďalej uviedol:

„Výsledky operatívno-pátracej činnosti môžu obsahovať informácie o formách práce

kriminálnej polície a o vyšetrovaní a ich zverejnenie by mohlo mať vplyv na činnosť polície.

Z uvedených dôvodov senát odvolacieho súdu v prejednávanom prípade videl legitímny

záujem na odoprení poskytnutia informácií. Nie je vhodné, aby boli zverejnené informácie

o činnosti orgánov činných v trestnom konaní, či iných pracovníkov Policajného zboru SR,

a to aj v tých prípadoch, ak nebolo začaté trestné konanie, ak by tým boli ohrozené práva

tretích osôb alebo schopnosť orgánov činných v trestnom konaní predchádzať trestnej

činnosti, vyhľadávať alebo odhaľovať trestnú činnosť, stíhať trestné činy alebo

zabezpečovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Utajovanosť operatívno-pátracej činnosti

má slúžiť aj na zamedzenie úniku informácií z Policajného zboru Slovenskej republiky.“

V súvislosti s otázkou posudzovania unesenia dôkazného bremena sťažovateľky

o ňou tvrdených rozhodujúcich skutočnostiach, ako aj o možnej aplikácii záverov

vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti ESĽP, na ktoré sťažovateľka poukázala vo svojom

odvolaní proti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku

uviedol:

«Je logické, že žalobca nemohol preukázať, že informácie, ktoré sa šíria verejnosťou

sú totožné s požadovaným materiálom, keďže požadovaným materiálom nedisponoval.

Dôkazné bremeno v niektorých prípadoch nie je možné objektívne splniť, avšak žalobca ani

v správnom ani v súdnom konaní nepredložil kompletný materiál, ktorý sa šíri verejnosťou,

ale priložil len kópie článkov s názvom „Gorila ako King-Kong II.“ zo dňa

13. 01. 2012, s názvom „O gorile, dôvere a dôveryhodnosti“ zo dňa

16. 01. 2012 a s názvom „Odhodlanie je možno jediné, čo nechýba

vyšetrovateľom Gorily“ zo dňa 25. 03. 2012. Z uvedených článkov však nie je možné zistiť,

či je verejnosti prístupný celý požadovaný materiál, a teda ani prípadný originál materiálu

nebolo v tomto prípade možné porovnať, a tak nie je možné vychádzať ani zo záverov

rozsudku ESĽP vo veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu č. 2 zo dňa 26. 11. 1991,

sťažnosť č. 13166/87, a teda, že záujem na ochrane informácií pôvodne predstavujúcich

utajované skutočnosti zanikol v dôsledku toho, že sa tieto informácie stali verejne známymi

a voľne sa šírili. V tomto prípade bolo úlohou správnych orgánov v rámci správnej úvahy

posúdiť, či materiál, ktorý sa šíri verejnosťou je totožný s požadovaným materiálom a či ho

je z toho dôvodu možné sprístupniť žalobcovi alebo nie.»

Najvyšší súd sa tiež zaoberal významom pochybenia žalovaného v súvislosti

s predkladaním administratívneho spisu, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Podľa ustálenej súdnej praxe je povinnosťou žalovaného predložiť súdu kompletný,

zažurnalizovaný administratívny spis, na základe ktorého súd môže posúdiť postup

správneho orgánu a všetky podklady rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. Spis má tvoriť

zväzok listín a listiny sa v ňom nesmú nachádzať osobitne bez toho, aby boli jednotlivé

listiny administratívnym orgánom zažurnalizované a zviazané. V prejednávanej veci

predložený administratívny spis tieto podmienky síce nespĺňal, avšak vzhľadom aj na dĺžku

celého konania nepovažoval senát odvolacieho súdu túto vadu za takého charakteru, ktorá

by spôsobovala nezákonnosť rozhodnutia a pre ktorú by bolo potrebné napadnuté

rozhodnutie žalovaného zrušiť.“

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedoručenia stanoviska žalovaného

zo 4. septembra 2012 k jej žalobe najvyšší súd uviedol:

„... súd prvého stupňa v tomto pochybil, keď nedoručil predmetné podanie druhej

strane, a preto by mal súd prvého stupňa doručovať všetky podané písomnosti aj ďalším

účastníkom súdneho konania, avšak senát odvolacieho súdu nevyhodnotil toto procesné

pochybenie súdu, ako skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod na zrušenie rozsudku súdu

prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Táto skutočnosť nemá a logicky v súlade

s koncentračnou zásadou ani nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že označené rozhodnutie

najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným zodpovedalo všetky relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, a preto ho nie je možné hodnotiť ako arbitrárne.

Napriek tomu, že najvyšší súd podrobne nereagoval na všetky sťažovateľkou

uvádzané tvrdenia v jej odvolaní, ústavný súd zastáva názor, že sa dostatočným spôsobom

vyrovnal s podstatnými námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní,

ako aj so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku predovšetkým zaoberal právnou

otázkou, či a za akých podmienok bolo možné sťažovateľke postupom podľa zákona

č. odoprieť sprístupnenie ňou požadovanej informácie, pričom v tejto

súvislosti na pozadí vzájomného napätia medzi ochranou dôležitého záujmu štátu na jednej

strane a právom na informácie na strane druhej uviedol postup, akým dospel k ním

formulovaným záverom, zrozumiteľne objasnil najmä zákonný, ako aj ústavnoprávny rámec

základného práva slobodne prijímať informácie v kontexte vymedzenia niektorých

legitímnych cieľov toto právo obmedzujúcich a tieto úvahy následne primeraným spôsobom

aplikoval v okolnostiach danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

interpretoval zákonné dôvody vylučujúce sprístupnenie informácie podľa § 11 ods. 1

písm. d) nielen z hľadiska bežného jazykového významu použitých

slov, ale zaberal sa aj skúmaním účelu tejto právnej úpravy, pričom pri jeho hľadaní

vychádzal z účelu súvisiacej právnej úpravy ( a nasl. )

a zohľadnil aj praktické dôsledky vyplývajúce z jednotlivých interpretačných variantov.

Práve interpretačný záver vyplývajúci z aplikácie teleologickej metódy výkladu tejto

právnej úpravy bol rozhodujúci pre jeho záver o existencii zamlčaných/implicitných

výnimiek, ktoré odôvodňovali v sťažovateľkinej veci odoprieť sprístupnenie ňou

požadovanej informácie. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že z obsahu sťažnostnej

argumentácie a interpretačných záverov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu nevyplýva, že by najvyšší súd ústavnoprávne neudržateľným spôsobom

posúdil vzájomnú konkurenciu interpretačných alternatív vyplývajúcich z relevantnej

normatívnej úpravy.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd považuje za neopodstatnenú

aj tú argumentačnú líniu sťažovateľky, ktorou namieta, že najvyšší súd jej vec posúdil

podľa inej právnej úpravy ( nasl. ) než krajský súd [

ods. 1 písm. d) ], pretože takýto záver z napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu nevyplýva.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nedoručenie stanoviska žalovaného

zo 4. septembra 2012, ústavný súd uvádza, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie

je aj zásada kontradiktórnosti konania, podľa ktorej procesným stranám musí byť daná

možnosť oboznámiť sa s dôkazmi a stanoviskami predloženými, či už protistranou, alebo

subjektom na konaní nezúčastnenom, od ktorého si súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz

mohol vyžiadať a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu (m. m. Meisser

proti Francúzsku, rozsudok ESĽP z 30. 6. 2011, č. 25014/07, bod 53). Táto požiadavka sa

vzťahuje tak na konanie pred súdom prvej, ako aj na konanie pred súdom druhej inštancie

a to bez ohľadu na to, že obsahom takéhoto procesného úkonu sú skutočnosti alebo

argumenty, ku ktorým sa dotknutá procesná strana už vyjadrila v predchádzajúcom priebehu

konania (m. m. Hudáková a spol. proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 27. 4. 2010,

sťažnosť č. 23083/05, bod 29, alebo Trančíková proti Slovenskej republike rozsudok ESĽP

z 13. 1. 2015, č. 17127/12, bod 45).

V prerokúvanej veci tak vyvstáva otázka, či skutočnosť, že sťažovateľke nebolo

krajským súdom doručené stanovisko žalovaného zo 4. septembra 2012 k jej žalobe, môže

v konkrétnych okolnostiach danej veci znamenať porušenie ňou označených práv,

keďže zásada kontradiktórnosti konania zaručuje účastníkom konania právo oboznámiť

sa s dôkazmi a stanoviskami predloženými súdu.

V nadväznosti na posudzovanú námietku sťažovateľky ústavný súd aj s poukazom

na rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. Stepinska proti Francúzsku, rozsudok z 15. 6. 2004,

č. 1814/02, body 17 ‒20, Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike,

rozsudok zo 4. 10. 2011, č. 35090/07, body 89 ‒91) konštatuje, že zásada kontradiktórneho

konania nemá absolútny charakter a jej rozsah sa môže líšiť najmä

v závislosti na špecifických okolnostiach daného konania, pričom tieto výnimky môžu

okrem iného súvisieť s povahou otázok preskúmavaných všeobecným súdom, mierou

možného vplyvu realizácie tohto práva na výsledok rozhodnutia všeobecného súdu, alebo

s osobitným charakterom samotného postupu a rozhodnutia všeobecného súdu. Jednou

z prípustných výnimiek zo zásady kontradiktórnosti podľa ESĽP môže byť aj situácia, keď

síce z formálneho hľadiska došlo k jej porušeniu, ale toto porušenie nepredstavovalo

pre dotknutú procesnú stranu žiadnu podstatnú ujmu na jej právach (m. m. Holub proti

Českej republike, rozsudok zo 14. 12. 2010, č. 24880/05).

V súvislosti s posúdením označenej námietky sťažovateľky ústavný súd prípisom

sp. zn. z 21. februára 2017 vyzval krajský súd aj najvyšší súd

na predloženie súdnych spisov nimi vedených v sťažovateľkinej veci. Najvyšší súd v reakcii

na označený prípis doručil 28. februára 2017 ústavnému súdu súdny spis vedený pod sp. zn.

, následne krajský súd doručil 1. marca 2017 ústavnému súdu súdny spis

vedený pod sp. zn. .

Z obsahu súdneho spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil,

že jeho súčasťou je aj stanovisko žalovaného zo 4. septembra 2012, obsahom ktorého

sú jeho tvrdenia, v rámci ktorých polemizuje s námietkami sťažovateľky uplatnenými

v žalobe. Ústavný súd ďalej zistil, že v označenom súdom spise sa nachádza aj vyjadrenie

žalovaného z 3. októbra 2012, súčasťou ktorého je jeho skutková a právna argumentácia,

ktorá je zároveň totožná s tou, ktorá je obsahom stanoviska žalovaného

zo 4. septembra 2012. Z označeného súdneho spisu je ďalej zrejmé, že krajský súd prípisom

č. k. -37 z 11. apríla 2013 vyjadrenie žalovaného z 3. októbra 2012 doručil

sťažovateľke na vyjadrenie, pričom sťažovateľka v reakcii na predmetné vyjadrenie

žalovaného doručila 17. mája 2013 krajskému súdu svoju repliku k vyjadreniu žalovaného

z 3. októbra 2012.

Vzhľadom na už uvedené ústavnoprávne relevantné východiská možno konštatovať,

že uvedená námietka sťažovateľky by v zásade sama osebe bola spôsobilá vyvolať

ústavnoprávny prieskum nebyť špecifických okolností danej veci, ktoré odôvodňujú prijať

záver, že procesný nedostatok v postupe krajského súdu v konkrétnych okolnostiach danej

veci nedosiahol intenzitu spôsobilú vyvolať takýto prieskum sťažovateľkinej veci.

Za rozhodujúce považuje ústavný súd to, že namietaným postupom krajského súdu

sťažovateľka nebola vylúčená z možnosti oboznámiť sa s podstatným obsahom skutkovej

a právnej argumentácie, ktorú na súde prvej inštancie uplatnil žalovaný v reakcii na tvrdenia

sťažovateľky uvedené v jej žalobe a na tieto námietky žalovaného na súde prvej inštancie

aj primeraným spôsobom reagovať, čo v konečnom dôsledku aj využila. Z uvedeného

možno urobiť záver, že sťažovateľka sa v dôsledku namietaného postupu krajského súdu

nedostala v rámci konania pred krajským súdom do nevýhodnejšej procesnej pozície oproti

tej, v ktorej sa nachádzal žalovaný.

Za týchto okolností ústavný súd konštatuje, že práve absencia podstatnej ujmy

sťažovateľky bola vo vzťahu k jej námietke o porušení zásady kontradiktórnosti konania

smerodajná pre záver ústavného súdu o tom, že krajský súd v konkrétnych okolnostiach

danej veci postupoval tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu ňou označených práv.

V prípade sťažovateľkou namietanej procesnej vady súvisiacej s otázkou absencie

riadneho vedenia administratívneho spisu najvyšší súd posudzoval najmä intenzitu tohto

procesného pochybenia a v kontexte posudzovanej veci ho vyhodnotil ako právne

irelevantné.

Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval najvyšším súdom formulované závery a tieto následne podroboval

ústavnoprávnej korekcii len preto, že na danú vec existujú aj odlišné právne názory. V tejto

súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti

Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený

právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to na účely

zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti

Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny

systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu

(pozri napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom uvedeným v napadnutom rozsudku

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru

a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť názor najvyššieho súdu svojím

vlastným.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľke v okolnostiach danej veci nepodarilo

preukázať namietané porušenie označených práv podľa , listiny a dohovoru

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu,

reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017