Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 330/2017
PDF · 339.57 KB
No categories available
II. ÚS 330/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Advokátskej
kancelárie Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteninova 25, Bratislava, zastúpenej
advokátom Mgr. Martinom Plocháňom, Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 17 ods. 1
a 2, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sži 16/2014 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Advokátskej kancelárie Škubla & Partneri s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015
doručená sťažnosť Advokátskej kancelárie Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park,
Einsteinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „Sťažovateľ“ alebo
„žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Sži 16/2014 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho
súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
Sťažovateľka v súvislosti s doterajším priebehom konania vo veci pred správnymi
orgánmi a všeobecnými súdmi vo svojej sťažnosti uvádza:
«... Sťažovateľ dňa 21. 3. 2012 požiadal žiadosťou podľa zákona o slobode
informácií (ďalej len „Žiadosť“) Úrad boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ÚBPK“) o sprístupnenie materiálu
s názvom „Vyhodnotenie bez podnetu na trestné stíhanie“, ktorý mal byť vyhotovený
operatívnym pracovníkom ÚBPK, odboru boja proti korupcii - Západ (Trenčín) dňa
21. 1. 2010 pod č. p. PPZ- 106-14/BPK-Z-OPC-2009 (ďalej len „Materiál“ alebo
„Požadované informácie“).
... Dňa 22. 3. 2012 informoval ÚBPK Sťažovateľa o postúpení Žiadosti na priame
vybavenie vedúcemu špecializovaného tímu Úradu boja proti organizovanej kriminalite
Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ÚBOK“)
s odôvodnením, že ÚBPK v danom čase nedisponoval Požadovanými informáciami.
... Dňa 5. 4. 2012 bolo Sťažovateľovi doručené rozhodnutie ÚBOK č. k. KM-408-
003/SI-2012 zo dňa 26. 3. 2012 (ďalej len „Prvostupňové rozhodnutie“), ktorým ÚBOK
podľa ust. § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1
písm. d) zákona o slobode informácií Žiadosti v celom rozsahu nevyhovel. Prvostupňový
správny orgán aplikáciou extenzívneho výkladu... dospel k záveru, že „je nutné
sa pridržiavať takého výkladu, ktorý subsumuje požadovanú informáciu pod informácie
týkajúce sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní.“...
... Prvostupňové rozhodnutie Sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote napadol
rozkladom zo dňa 17. 4. 2012 (ďalej len „Rozklad“). Dňa 5. 6. 2012 bolo žalobcovi
doručené rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky číslo SLV-OLVS-61/2012 zo dňa
30. 5. 2012 (ďalej len „Druhostupňové rozhodnutie“) (Prvostupňové rozhodnutie
a Druhostupňové rozhodnutie spolu ďalej len „Rozhodnutia“), ktorým bol Rozklad
Sťažovateľa zamietnutý a zároveň bolo potvrdené Prvostupňové rozhodnutie.
Druhostupňový správny orgán sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového
správneho orgánu a takmer doslovne prebral argumentáciu tohto orgánu, keď uviedol:
„V naznačenom širšom kontexte je nutné sa pridržiavať takého výkladu, ktorý subsumuje
požadovanú informáciu pod informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti orgánov činných
v trestnom konaní.“...
... Dňa 6. 8. 2012 doručil Sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave žalobu zo dňa
6. 8. 2012 podľa ust. § 247 a nasl. O. s. p. (ďalej len „Žaloba“), v ktorej žiadal súd
o preskúmanie zákonnosti Rozhodnutí, pretože mal za to, že Rozhodnutia sú nezákonné
a vydaním Rozhodnutí a postupom správnych orgánov bol Sťažovateľ významne ukrátený
na svojich právach, a to z dôvodu, že:
a) neboli splnené podmienky pre nesprístupnenie Požadovaných informácií
Sťažovateľovi, pretože činnosť, ktorej výsledkom bolo vypracovanie Materiálu, (i) nebola
uskutočňovaná orgánom činným v trestnom konaní; (ii) nebola vykonávaná v trestnom
konaní; a (iii) nepredstavovala rozhodovaciu činnosť;
b) správne orgány v rozpore s ust. čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
postupovali extenzívne pri obmedzovaní práva Sťažovateľa na informácie;
c) rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
... Dňa 27. 1. 2014 bol Sťažovateľovi doručený Rozsudok, ktorým súd Žalobu
zamietol v celom rozsahu (ďalej len „Rozsudok Krajského súdu“). Súd mal za to,
že napadnuté Rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom, pretože
„Požadovaný materiál je výsledkom operatívno-pátracej činnosti vykonávanej kriminálnou
políciou a obsahuje operatívne informácie, ktoré sa v súčasnosti preverujú ešte v hlbšej
miere z dôvodu ich náležitého vyhodnotenia, posúdenia orgánom činným v trestnom konaní
a prípadného rozhodnutia o začatí trestného stíhania“, čo podľa názoru súdu spadá
pod zákaz sprístupnenia v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií...
... Rozsudok Krajského súdu Sťažovateľ napadol odvolaním zo dňa 11. 2. 2014 (ďalej
len „Odvolanie“). V Odvolaní Sťažovateľ poukázal na to, že Rozsudok Krajského súdu
a prvostupňové konanie boli nesprávne a nezákonné, a to z nasledovných dôvodov:
a) správne orgány nepredložili Materiál do súdneho konania a súd neskúmal obsah
Materiálu;
b) neexistovali zákonné dôvody pre nesprístupnenie Materiálu;
c) správne orgány predložili neúplné a nežurnalizované spisy;
d) Rozsudok Krajského súdu a Rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené a z tohto
dôvodu nepreskúmateľné;
e) stanovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (žalovaného v spore, ďalej len
„Ministerstvo“) k Žalobe zo dňa 4. 9. 2012 nebolo doručené Sťažovateľovi.
... Dňa 18. 5. 2015 bol Sťažovateľovi doručený rozsudok Odporcu zo dňa 1. 4. 2015
sp. zn. 3 Sži/16/2014, ktorým Odporca potvrdil Rozsudok Krajského súdu ako vecne
správny...»
Proti rozsudku najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu podala
sťažovateľka podľa čl. 127 ústavy sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením
označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru vznáša šesť okruhov námietok.
1. Námietka nepredloženia a neskúmania existencie a obsahu sťažovateľkou
požadovanej informácie v súdnom konaní
Sťažovateľka v súvislosti s touto námietkou uvádza, že materiál, sprístupnenia
ktorého sa domáhala, nebol predložený v priebehu prvostupňového ani odvolacieho
súdneho konania, a preto súdy nemali na základe čoho posudzovať, či označený materiál
skutočne obsahuje informácie, ktoré sú výsledkom operatívno-pátracej činnosti, ako možný
dôvod pre jeho nesprístupnenie sťažovateľke. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy
iba akceptovali tvrdenie žalovaného, že materiál takéto informácie obsahuje, bez toho, aby
v tejto súvislosti vykonali relevantné dôkazné prostriedky.
Sťažovateľka namieta, že označeným postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom
boli porušené ňou označené práva podľa „čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 a ods. 2, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1
Dohovoru“.
2. Námietka nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu
V rámci tejto námietky sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka absenciu primeranej
argumentačnej reakcie na jej predchádzajúcu námietku, a preto tvrdí, že „[u]vedeným
postupom... boli porušené [jej] práva... v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru“ .
3. Námietka neexistencie zákonných dôvodov pre nesprístupnenie
sťažovateľkou požadovanej informácie
Podľa sťažovateľky „sú všetky úvahy Odporcu (najvyššieho súd, pozn.) o charaktere
operatívno-pátracej činnosti irelevantné a nadbytočné, keďže v konaní nebolo zistené, že
Materiál je výsledkom operatívno-pátracej činnosti a ani či obsahuje operatívno-pátracie
informácie...“, aj v prípade, ak by „Materiál bol výsledkom operatívno-pátracej činnosti
či obsahoval operatívno-pátracie informácie, tak ani v tomto prípade automaticky nemožno
nesprístupniť Materiál, pretože... je nutné skúmať, či zverejnením Materiálu by mohlo dôjsť
k ohrozeniu bezpečnosti štátu či zmareniu objasnenia skutočností dôležitých pre trestné
konanie.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej uvádza, že k takémuto skúmaniu zo strany
správnych orgánov, ako ani súdov nikdy nedošlo, pretože materiál nemali k dispozícii.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „podľa medializovaného obsahu Materiálu by Materiál
mal obsahovať len operatívne preverovanie skutkových okolností tvrdených v tzv. spise
Gorila najmä formou dožiadaní a vysvetlení, t. j. v danom prípade by sa malo jednať len
o určitú administratívnu činnosť bez použitia akýchkoľvek tajných či iných neverejných
prostriedkov činností polície..., a preto v danom prípade neexistuje akýkoľvek verejný alebo
iný záujem pre nesprístupnenie Materiálu“.
Sťažovateľka s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
[ďalej aj „ESĽP“ (vo veci Sunday Times proti Spojenému Kráľovstvu č. 2 z 26. 11. 1991,
sťažnosť č. 13166/87)] uvádza, že zverejnenie označeného materiálu a jeho šírenie naprieč
verejnosťou vylučuje riziko ohrozenia bezpečnosti štátu, či zmarenia objasnenia skutočností
dôležitých pre trestné stíhanie, a preto zo strany dožiadaného správneho orgánu neexistoval
zákonný dôvod na jeho nesprístupnenie.
V reakcii na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého vec
sťažovateľky nie je porovnateľná s označeným rozhodnutím ESĽP vo veci Sunday Times
proti Spojenému Kráľovstvu č. 2, pretože sťažovateľka ani v správnom, ani v súdnom
konaní nepredložila kompletný materiál, ktorý sa šíri verejnosťou, a preto nebolo možné
ich vzájomným porovnaním zistiť, či je verejnosti prístupný celý požadovaný materiál,
sťažovateľka uvádza, že „autori predmetných článkov [jej] materiál, ktorým disponovali
pri písaní článkov... neposkytli, a preto nemožno [od nej] vyžadovať... predloženie daných
materiálov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej uvádza, že „[s]právne orgány totožnosť
zverejnených informácii s obsahom Materiálu nikdy neskúmali a Odporca napriek
skutočnosti, že podľa jeho názoru uvedené skúmanie bolo úlohou správnych orgánov,
rozsudok Krajského súdu a ani Rozhodnutia správnych orgánov nezrušil, hoci
z odôvodnenia Rozsudku je zjavné, že predmetné skúmanie bolo podľa Odporcu právne
významné pre vec samú“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka tvrdí, že „zjavne nedôvodným a arbitrárnym
výkladom a aplikáciou právnych noriem Odporcom, boli porušené [jej] práva na prístup
k informáciám a slobodné vyhľadávanie informácií, t. j. čl. 13 ods. 4 Ústavy SR v spojení
s čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, čl. 17 ods. 1 a ods. 2
Listiny a čl. 10 ods. 1 Dohovoru“.
4. Námietka obmedzenia sprístupnenia ňou požadovanej informácie
podľa úplne iného právneho predpisu
Sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd „dospel k záveru o existencii implicitného
obmedzenia prístupu k Materiálu na základe obmedzenia vyplývajúceho zo zákona
o Policajnom zbore, avšak správne orgány, ako aj prvostupňový súd, mali za to,
že predmetné obmedzenie malo vyplývať len z ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode
informácií... t. j. Odporca v Rozsudku oproti správnym orgánom a prvostupňovému súdu
posúdil obmedzenie prístupu k Materiálu nielen podľa úplne iného princípu (namiesto
explicitných obmedzení vyplývajúcich zo zákona o slobode informácií implicitné
obmedzenia vyplývajúce z iných právnych predpisov), ale aj podľa inej právnej úpravy
[namiesto obmedzenia v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií
obmedzenie v zmysle § 38a a nasl. zákona o Policajnom zbore], pričom Odporca bol
v takomto prípade povinný v zmysle § 213 ods. 2. O. s. p. vyzvať účastníkov konania, aby sa
k možnému použitiu iného ustanovenia vyjadrili, k čomu nedošlo. Preto bol rozsudok
vydaný v rozpore so zákazom vydávania tzv. prekvapivých rozhodnutí...“, čím došlo k
porušeniu ňou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Námietka nesprávneho postupu najvyššieho súdu v súvislosti s nepredložením
úplných a žurnalizovaných spisov správnymi orgánmi
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd napriek tomu, že v odôvodnení napadnutého
rozsudku konštatuje, že žalovaným predložený administratívny spis nebol riadne
žurnalizovaný a zviazaný, nevyhodnotil tento nedostatok ako dôvod na zrušenie rozsudku
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a rozhodnutí správnych orgánov
postupom podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. V dôsledku čoho boli
porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
6. Námietka nesprávneho vyhodnotenia nedoručenia stanoviska žalovaného
sťažovateľke v priebehu súdneho konania
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľka uvádza, že nahliadnutím do súdneho
spisu zistila, že na „č. l. 34 až 36 sa nachádza stanovisko Ministerstva zo dňa 4. 9. 2012
k Žalobe. Predmetné stanovisko... [jej] nebolo nikdy doručené a ani dané na vedomie,
pričom obsahovalo viaceré skutočnosti významné pre predmetné konanie...“, čím boli
porušené jej práva „v zmysle 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
čl. 36 ods. 1 a ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné práva obchodnej spoločnosti Škubla & Partneri s. r. o... podľa čl. 13
ods. 4 v spojení s čl. 26 ods. 1 a ods. 2, čl. 26 ods. 1 a ods. 2, čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 1 a ods. 2, čl. 36 ods. 1
a ods. 2, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1, čl. 10
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sži/16/2014 z 1. 4. 2015 porušené boli.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sži/16/2014 z 1. 4. 2015
sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania vrátane trov
právneho zastúpenia Sťažovateľovi na účet advokátskej kancelárie...“
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky
si ústavný súd vyžiadal administratívny spis Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
č. SLV-OLVS-61/2012, súdny spis krajského súdu sp. zn. 1 S 190/2012 a súdny spis
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži 16/2014.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a 2, čl. 37
ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 17 ods. 1 listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 17 ods. 2 listiny každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 10 ods. 1 prvej a druhej vety dohovoru každý má právo na slobodu prejavu.
Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľky
podľa ústavy, listiny a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným
v správnom súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká
správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,
ale preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých
fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach
(§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány
pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba
vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej
správy.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých
je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať namietaný rozsudok najvyššieho súdu za ústavne udržateľný
a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý vo vzťahu k nesprístupneniu
sťažovateľkou požadovanej informácie svoje rozhodnutie [predovšetkým s poukazom
na § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“) v spojení najmä s § 38a
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.“)] právne odôvodnil tým,
že pri posudzovaní „sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné zákon
č. 211/2000 Z. z. aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné aj vyhodnotiť,
či sa sprístupnením informácie neohrozí iný záujem štátu. Takýto implicitný zákaz
nesprístupnenia informácie musí byť povinnou osobou dostatočne a zrozumiteľne
odôvodnený. Vyzradením informácií získaných operatívno-pátracou činnosťou by mohlo
dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti a záujmov štátu.“.
Najvyšší súd v tejto súvislosti ďalej uviedol:
„Výsledky operatívno-pátracej činnosti môžu obsahovať informácie o formách práce
kriminálnej polície a o vyšetrovaní a ich zverejnenie by mohlo mať vplyv na činnosť polície.
Z uvedených dôvodov senát odvolacieho súdu v prejednávanom prípade videl legitímny
záujem na odoprení poskytnutia informácií. Nie je vhodné, aby boli zverejnené informácie
o činnosti orgánov činných v trestnom konaní, či iných pracovníkov Policajného zboru SR,
a to aj v tých prípadoch, ak nebolo začaté trestné konanie, ak by tým boli ohrozené práva
tretích osôb alebo schopnosť orgánov činných v trestnom konaní predchádzať trestnej
činnosti, vyhľadávať alebo odhaľovať trestnú činnosť, stíhať trestné činy alebo
zabezpečovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Utajovanosť operatívno-pátracej činnosti
má slúžiť aj na zamedzenie úniku informácií z Policajného zboru Slovenskej republiky.“
V súvislosti s otázkou posudzovania unesenia dôkazného bremena sťažovateľky
o ňou tvrdených rozhodujúcich skutočnostiach, ako aj o možnej aplikácii záverov
vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti ESĽP, na ktoré sťažovateľka poukázala vo svojom
odvolaní proti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku
uviedol:
«Je logické, že žalobca nemohol preukázať, že informácie, ktoré sa šíria verejnosťou
sú totožné s požadovaným materiálom, keďže požadovaným materiálom nedisponoval.
Dôkazné bremeno v niektorých prípadoch nie je možné objektívne splniť, avšak žalobca ani
v správnom ani v súdnom konaní nepredložil kompletný materiál, ktorý sa šíri verejnosťou,
ale priložil len kópie článkov s názvom „Gorila ako King-Kong II.“ zo dňa
13. 01. 2012, s názvom „O gorile, dôvere a dôveryhodnosti“ zo dňa
16. 01. 2012 a s názvom „Odhodlanie je možno jediné, čo nechýba
vyšetrovateľom Gorily“ zo dňa 25. 03. 2012. Z uvedených článkov však nie je možné zistiť,
či je verejnosti prístupný celý požadovaný materiál, a teda ani prípadný originál materiálu
nebolo v tomto prípade možné porovnať, a tak nie je možné vychádzať ani zo záverov
rozsudku ESĽP vo veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu č. 2 zo dňa 26. 11. 1991,
sťažnosť č. 13166/87, a teda, že záujem na ochrane informácií pôvodne predstavujúcich
utajované skutočnosti zanikol v dôsledku toho, že sa tieto informácie stali verejne známymi
a voľne sa šírili. V tomto prípade bolo úlohou správnych orgánov v rámci správnej úvahy
posúdiť, či materiál, ktorý sa šíri verejnosťou je totožný s požadovaným materiálom a či ho
je z toho dôvodu možné sprístupniť žalobcovi alebo nie.»
Najvyšší súd sa tiež zaoberal významom pochybenia žalovaného v súvislosti
s predkladaním administratívneho spisu, pričom v tejto súvislosti uviedol:
„Podľa ustálenej súdnej praxe je povinnosťou žalovaného predložiť súdu kompletný,
zažurnalizovaný administratívny spis, na základe ktorého súd môže posúdiť postup
správneho orgánu a všetky podklady rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. Spis má tvoriť
zväzok listín a listiny sa v ňom nesmú nachádzať osobitne bez toho, aby boli jednotlivé
listiny administratívnym orgánom zažurnalizované a zviazané. V prejednávanej veci
predložený administratívny spis tieto podmienky síce nespĺňal, avšak vzhľadom aj na dĺžku
celého konania nepovažoval senát odvolacieho súdu túto vadu za takého charakteru, ktorá
by spôsobovala nezákonnosť rozhodnutia a pre ktorú by bolo potrebné napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušiť.“
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa nedoručenia stanoviska žalovaného
zo 4. septembra 2012 k jej žalobe najvyšší súd uviedol:
„... súd prvého stupňa v tomto pochybil, keď nedoručil predmetné podanie druhej
strane, a preto by mal súd prvého stupňa doručovať všetky podané písomnosti aj ďalším
účastníkom súdneho konania, avšak senát odvolacieho súdu nevyhodnotil toto procesné
pochybenie súdu, ako skutočnosť, ktorá by zakladala dôvod na zrušenie rozsudku súdu
prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Táto skutočnosť nemá a logicky v súlade
s koncentračnou zásadou ani nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo väzbe
na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že označené rozhodnutie
najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným zodpovedalo všetky relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, a preto ho nie je možné hodnotiť ako arbitrárne.
Napriek tomu, že najvyšší súd podrobne nereagoval na všetky sťažovateľkou
uvádzané tvrdenia v jej odvolaní, ústavný súd zastáva názor, že sa dostatočným spôsobom
vyrovnal s podstatnými námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní,
ako aj so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku predovšetkým zaoberal právnou
otázkou, či a za akých podmienok bolo možné sťažovateľke postupom podľa zákona
č. 211/2000 Z. z. odoprieť sprístupnenie ňou požadovanej informácie, pričom v tejto
súvislosti na pozadí vzájomného napätia medzi ochranou dôležitého záujmu štátu na jednej
strane a právom na informácie na strane druhej uviedol postup, akým dospel k ním
formulovaným záverom, zrozumiteľne objasnil najmä zákonný, ako aj ústavnoprávny rámec
základného práva slobodne prijímať informácie v kontexte vymedzenia niektorých
legitímnych cieľov toto právo obmedzujúcich a tieto úvahy následne primeraným spôsobom
aplikoval v okolnostiach danej veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
interpretoval zákonné dôvody vylučujúce sprístupnenie informácie podľa § 11 ods. 1
písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. nielen z hľadiska bežného jazykového významu použitých
slov, ale zaberal sa aj skúmaním účelu tejto právnej úpravy, pričom pri jeho hľadaní
vychádzal z účelu súvisiacej právnej úpravy (§ 38a ods. 1 a nasl. zákona č. 171/1993 Z. z.)
a zohľadnil aj praktické dôsledky vyplývajúce z jednotlivých interpretačných variantov.
Práve interpretačný záver vyplývajúci z aplikácie teleologickej metódy výkladu tejto
právnej úpravy bol rozhodujúci pre jeho záver o existencii zamlčaných/implicitných
výnimiek, ktoré odôvodňovali v sťažovateľkinej veci odoprieť sprístupnenie ňou
požadovanej informácie. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že z obsahu sťažnostnej
argumentácie a interpretačných záverov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu nevyplýva, že by najvyšší súd ústavnoprávne neudržateľným spôsobom
posúdil vzájomnú konkurenciu interpretačných alternatív vyplývajúcich z relevantnej
normatívnej úpravy.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd považuje za neopodstatnenú
aj tú argumentačnú líniu sťažovateľky, ktorou namieta, že najvyšší súd jej vec posúdil
podľa inej právnej úpravy (§ 38a nasl. zákona č. 171/1993 Z. z.) než krajský súd [§ 11
ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.], pretože takýto záver z napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu nevyplýva.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nedoručenie stanoviska žalovaného
zo 4. septembra 2012, ústavný súd uvádza, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie
je aj zásada kontradiktórnosti konania, podľa ktorej procesným stranám musí byť daná
možnosť oboznámiť sa s dôkazmi a stanoviskami predloženými, či už protistranou, alebo
subjektom na konaní nezúčastnenom, od ktorého si súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz
mohol vyžiadať a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu (m. m. Meisser
proti Francúzsku, rozsudok ESĽP z 30. 6. 2011, č. 25014/07, bod 53). Táto požiadavka sa
vzťahuje tak na konanie pred súdom prvej, ako aj na konanie pred súdom druhej inštancie
a to bez ohľadu na to, že obsahom takéhoto procesného úkonu sú skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým sa dotknutá procesná strana už vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania (m. m. Hudáková a spol. proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 27. 4. 2010,
sťažnosť č. 23083/05, bod 29, alebo Trančíková proti Slovenskej republike rozsudok ESĽP
z 13. 1. 2015, č. 17127/12, bod 45).
V prerokúvanej veci tak vyvstáva otázka, či skutočnosť, že sťažovateľke nebolo
krajským súdom doručené stanovisko žalovaného zo 4. septembra 2012 k jej žalobe, môže
v konkrétnych okolnostiach danej veci znamenať porušenie ňou označených práv,
keďže zásada kontradiktórnosti konania zaručuje účastníkom konania právo oboznámiť
sa s dôkazmi a stanoviskami predloženými súdu.
V nadväznosti na posudzovanú námietku sťažovateľky ústavný súd aj s poukazom
na rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. Stepinska proti Francúzsku, rozsudok z 15. 6. 2004,
č. 1814/02, body 17 ‒20, Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike,
rozsudok zo 4. 10. 2011, č. 35090/07, body 89 ‒91) konštatuje, že zásada kontradiktórneho
konania nemá absolútny charakter a jej rozsah sa môže líšiť najmä
v závislosti na špecifických okolnostiach daného konania, pričom tieto výnimky môžu
okrem iného súvisieť s povahou otázok preskúmavaných všeobecným súdom, mierou
možného vplyvu realizácie tohto práva na výsledok rozhodnutia všeobecného súdu, alebo
s osobitným charakterom samotného postupu a rozhodnutia všeobecného súdu. Jednou
z prípustných výnimiek zo zásady kontradiktórnosti podľa ESĽP môže byť aj situácia, keď
síce z formálneho hľadiska došlo k jej porušeniu, ale toto porušenie nepredstavovalo
pre dotknutú procesnú stranu žiadnu podstatnú ujmu na jej právach (m. m. Holub proti
Českej republike, rozsudok zo 14. 12. 2010, č. 24880/05).
V súvislosti s posúdením označenej námietky sťažovateľky ústavný súd prípisom
sp. zn. Rvp 10706/2015 z 21. februára 2017 vyzval krajský súd aj najvyšší súd
na predloženie súdnych spisov nimi vedených v sťažovateľkinej veci. Najvyšší súd v reakcii
na označený prípis doručil 28. februára 2017 ústavnému súdu súdny spis vedený pod sp. zn.
3 Sži 16/2014, následne krajský súd doručil 1. marca 2017 ústavnému súdu súdny spis
vedený pod sp. zn. 1 S 190/2012.
Z obsahu súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 1 S 190/2012 ústavný súd zistil,
že jeho súčasťou je aj stanovisko žalovaného zo 4. septembra 2012, obsahom ktorého
sú jeho tvrdenia, v rámci ktorých polemizuje s námietkami sťažovateľky uplatnenými
v žalobe. Ústavný súd ďalej zistil, že v označenom súdom spise sa nachádza aj vyjadrenie
žalovaného z 3. októbra 2012, súčasťou ktorého je jeho skutková a právna argumentácia,
ktorá je zároveň totožná s tou, ktorá je obsahom stanoviska žalovaného
zo 4. septembra 2012. Z označeného súdneho spisu je ďalej zrejmé, že krajský súd prípisom
č. k. 1 S 190/2012-37 z 11. apríla 2013 vyjadrenie žalovaného z 3. októbra 2012 doručil
sťažovateľke na vyjadrenie, pričom sťažovateľka v reakcii na predmetné vyjadrenie
žalovaného doručila 17. mája 2013 krajskému súdu svoju repliku k vyjadreniu žalovaného
z 3. októbra 2012.
Vzhľadom na už uvedené ústavnoprávne relevantné východiská možno konštatovať,
že uvedená námietka sťažovateľky by v zásade sama osebe bola spôsobilá vyvolať
ústavnoprávny prieskum nebyť špecifických okolností danej veci, ktoré odôvodňujú prijať
záver, že procesný nedostatok v postupe krajského súdu v konkrétnych okolnostiach danej
veci nedosiahol intenzitu spôsobilú vyvolať takýto prieskum sťažovateľkinej veci.
Za rozhodujúce považuje ústavný súd to, že namietaným postupom krajského súdu
sťažovateľka nebola vylúčená z možnosti oboznámiť sa s podstatným obsahom skutkovej
a právnej argumentácie, ktorú na súde prvej inštancie uplatnil žalovaný v reakcii na tvrdenia
sťažovateľky uvedené v jej žalobe a na tieto námietky žalovaného na súde prvej inštancie
aj primeraným spôsobom reagovať, čo v konečnom dôsledku aj využila. Z uvedeného
možno urobiť záver, že sťažovateľka sa v dôsledku namietaného postupu krajského súdu
nedostala v rámci konania pred krajským súdom do nevýhodnejšej procesnej pozície oproti
tej, v ktorej sa nachádzal žalovaný.
Za týchto okolností ústavný súd konštatuje, že práve absencia podstatnej ujmy
sťažovateľky bola vo vzťahu k jej námietke o porušení zásady kontradiktórnosti konania
smerodajná pre záver ústavného súdu o tom, že krajský súd v konkrétnych okolnostiach
danej veci postupoval tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu ňou označených práv.
V prípade sťažovateľkou namietanej procesnej vady súvisiacej s otázkou absencie
riadneho vedenia administratívneho spisu najvyšší súd posudzoval najmä intenzitu tohto
procesného pochybenia a v kontexte posudzovanej veci ho vyhodnotil ako právne
irelevantné.
Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie
na to, aby prehodnocoval najvyšším súdom formulované závery a tieto následne podroboval
ústavnoprávnej korekcii len preto, že na danú vec existujú aj odlišné právne názory. V tejto
súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti
Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to na účely
zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti
Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny
systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu
(pozri napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom uvedeným v napadnutom rozsudku
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru
a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť názor najvyššieho súdu svojím
vlastným.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľke v okolnostiach danej veci nepodarilo
preukázať namietané porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu,
reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017