Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 797/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou OLEXOVA

VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a , ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2016 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 28. apríla

2016 p o r u š i l základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu ochranu

podľa , ako aj jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a úhradu trov konania v sume

459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur a tridsaťtri centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie OLEXOVA

VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-28 z 27. októbra 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2016.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 24. januára

2017 a najvyšší súd vo vyjadrení z 13. decembra 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V (ďalej len

„daňový úrad“) sp. zn. /Avar nebol sťažovateľke priznaný nadmerný

odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2008

v sume 25 961,93 € a zároveň jej bola uložená daňová povinnosť v sume 4 248,62 €. Toto

rozhodnutie odôvodnil daňový úrad na základe predchádzajúcej kontroly, podľa ktorej mal

preukázané, že sťažovateľka dodala tovar bulharskému odberateľovi Dajamand s. r. o.

(ďalej len „odberateľ“), ktorý vo vzťahu k sťažovateľke vystupoval ako zdaniteľná osoba,

keďže predložil preukaz o pridelení identifikačného čísla ako platcu DPH, avšak neskôr sa

zistilo, že v skutočnosti zdaniteľnou osobou v kritickom čase nebol. Podľa daňového úradu

sťažovateľka nespĺňala podmienku na oslobodenie od DPH. Rozhodnutím Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) sp. zn. I./222/3207-

28875/2010/991031-r z 8. marca 2010 bolo rozhodnutie daňového úradu potvrdené.

4. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že v ďalšom priebehu sa spor z vecnej stránky ustálil

na riešení otázky, ako treba posúdiť nárok sťažovateľky na oslobodenie od DPH za situácie,

keď sťažovateľka dodala tovar v dobrej viere zahraničnému odberateľovi, ktorý sa jej

preukázal dokladom o tom, že je platcom DPH, no neskôr sa zistilo, že platcom DPH nebol.

Pritom podľa názoru sťažovateľky nárok na oslobodenie od DPH mal byť priznaný

vzhľadom na čl. 138 smernice Rady 2006/2012/ES (ďalej len „smernica“), ktorý treba

aplikovať prednostne, pretože chráni aj dodávateľa, voči ktorému odberateľ vystupuje ako

registrovaný na DPH, hoci ním nie je. Naproti tomu finančné riaditeľstvo sa k námietke

obsahu práva Európskej únie vecne nevyjadruje a striktne uplatňuje len ustanovenie § 43

ods. 1 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), a to bez prihliadnutia na smernicu.

5. Sťažovateľka podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného

riaditeľstva s tým, že správne orgány sa vôbec nezaoberali jej námietkou (ne)aplikácie

smernice. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-52 zo 17. januára 2012 bolo rozhodnutie finančného riaditeľstva zrušené a vec

bola vrátená na ďalšie konanie, pričom finančnému riaditeľstvu bola uložená povinnosť

riadne sa vysporiadať s námietkou (ne)aplikácie smernice.

6. Ďalším rozhodnutím finančného riaditeľstva č. 1020502/1/963174/2012/5060-r

zo 7. mája 2012 bolo rozhodnutie daňového úradu opätovne potvrdené, pričom podľa

sťažovateľky došlo znova k rovnakým procesným pochybeniam, a dokonca nebol ani

splnený výslovný pokyn zrušujúceho rozsudku krajského súdu.

7. Sťažovateľka 17. júla 2012 podala novú žalobu o preskúmanie rozhodnutia

finančného riaditeľstva. Namietala, že finančné riaditeľstvo sa nevysporiadalo s námietkou

(ne)aplikácie smernice a nerešpektovalo príkaz krajského súdu, pričom v rámci plnenia

súčinnosti nevyzvalo sťažovateľku na preukázanie splnenia podmienok podľa čl. 138

smernice.

8. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2014 bola žaloba

zamietnutá, pričom krajský súd sa podľa presvedčenia sťažovateľky s jej argumentmi vôbec

nezaoberal. Namiesto toho, aby posúdil procesné pochybenia, sám ich odstraňoval

(namiesto správnych orgánov sám sa vysporiadal s otázkou aplikácie európskeho práva).

9. Sťažovateľka ďalej uviedla, že v podanom odvolaní dôrazne napadla skutočnosť,

že krajský súd sa vôbec nezaoberal namietanými procesnými pochybeniami, a dokonca sám

spôsobil ďalšie porušenia jej procesných práv.

10. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016 bol

rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľky

doručený 30. mája 2016. Podľa názoru najvyššieho súdu sú odvolacie námietky

sťažovateľky v podstate totožné, ako boli jej žalobné námietky, a treba ich považovať za

„účelové a vznesené z dôvodov privodiť si priaznivejšie rozhodnutie“. Pritom rovnako ako

krajský súd ani najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nezaoberal s jej najpodstatnejšími

argumentmi, teda že sa finančné riaditeľstvo nevysporiadalo s namietanou rozpornosťou

postupu so smernicou, ale ani so záväzným právnym názorom krajského súdu vysloveným

v skoršom konaní, čím došlo k porušeniu zásady súčinnosti.

11. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd svojím rozsudkom porušil jej právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právo na prístup k súdu a taktiež právo podnikať.

12. Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že sa krajský súd vôbec

nevysporiadal jednak s kľúčovou námietkou obsahu európskeho práva, podľa ktorého

dodávateľ má byť podľa európskeho práva oslobodený od DPH aj v prípade dodávky

odberateľovi vystupujúcemu ako registrovanému, avšak v skutočnosti reálne

neregistrovanému, ďalej s námietkou, že uvedené európske pravidlo vyplývajúce z čl. 138

smernice má prednosť pred , potom s námietkou

porušenia (v tom čase platného a účinného,

pozn.) zo strany finančného riaditeľstva nerešpektovaním príkazu krajského súdu v skoršom

konaní zaoberať sa čl. 138 smernice a napokon s námietkou nevyzvania sťažovateľky

preukázať splnenie podmienok podľa čl. 138 smernice v rámci povinnosti súčinnosti.

13. Z uvedeného je podľa sťažovateľky jasné, že ona nenamietala nesprávny právny

názor správnych orgánov, ale skutočnosť že finančné riaditeľstvo spôsobilo, resp. potvrdilo

procesné chyby, v dôsledku ktorých je jeho rozhodnutie nezákonné.

14. Najvyšší súd (rovnako ako krajský súd) podľa sťažovateľky nesprávne aplikoval

ustanovenie , podľa ktorého správny súd má

posudzovať len zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného, a nie rozhodovať za neho.

Napriek tomu krajský súd a najvyšší súd procesné chyby správnych orgánov odstraňovali,

teda rozhodovali vo veciach, o ktorých mali rozhodovať správne orgány. Podľa

sťažovateľky došlo tým k porušeniu kasačného princípu v rámci správneho súdnictva.

15. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že jej námietky v podanom odvolaní boli

rovnaké ako žalobné námietky, a to z dôvodu, že sa krajský súd vôbec hlavnými bodmi

žaloby nezaoberal. Napriek tomu najvyšší súd túto chybu krajského súdu prakticky vôbec

neposúdil a len veľmi povrchne na záver poznamenal, že krajský súd sa vo svojom rozsudku

so žalobnými dôvodmi vysporiadal. Pritom podľa sťažovateľky v skutočnosti v rozsudku

krajského súdu nie je zmienka o tom, či bolo zákonné odmietnutie finančného riaditeľstva

vysporiadať sa s podstatnou námietkou sťažovateľky, ďalej nesplnenie pokynu správneho

súdu a či bolo zákonné, že finančné riaditeľstvo, ak malo na sťažovateľku otázky, tieto jej

nepoložilo.

16. Sťažovateľka je znepokojená tým, že správne súdy za sebou v rade odmietajú

rešpektovať jej návrh na poskytnutie právnej ochrany alebo arbitrárne nechcú rozlišovať

medzi posúdením procesného postupu pri vysporiadaní sa s právnou otázkou a samotným

vysporiadaním sa s právnou otázkou (s ktorou sa mali vysporiadať správne orgány).

17. Dôkazom povrchnosti posúdenia situácie zo strany najvyššieho súdu je podľa

sťažovateľky aj fakt, že pri rozhodovaní vychádzal z predsudkov, podľa ktorých argumenty

sťažovateľky slúžia iba účelu vyhnúť sa plateniu DPH z intrakomunitárneho obchodu.

V skutočnosti cieľom sťažovateľky v konaní pred správnymi súdmi bolo určiť, či finančné

riaditeľstvo postupovalo správne pri svojom rozhodovaní, nešlo teda o dosiahnutie priznania

daňového nároku. Jediným sledovaným cieľom sťažovateľky bolo dodržiavanie procesných

predpisov v daňovom konaní, a preto podľa sťažovateľky predsudky najvyššieho súdu sú

úplne neopodstatnené, pričom samotný rozsudok napĺňa znaky arbitrárnosti. Aj keby

ústavný súd sa s už uvedenou argumentáciou nestotožnil, mal by prihliadnuť na to, že

existuje rozpor v slovenskej a európskej právnej úprave, pretože podľa európskej právnej

úpravy je oslobodená od DPH aj dodávka subjektu vystupujúcemu ako registrovaná osoba,

hoci ňou nie je, zatiaľ čo slovenská úprava túto možnosť nezahŕňa, ďalej že sťažovateľka

splnila podmienky na oslobodenie od DPH podľa európskeho práva, tiež že v prípade

rozporu má prednosť európske právo, a napokon, že sú splnené podmienky pre priamy

účinok smernice, keďže ubehla transpozičná doba, ustanovenia smernice sú jasné, presné,

nepodmienené vnútroštátnym právom a vzťah medzi účastníkmi je vertikálny. Smernica

splnomocnila členské štáty len na stanovenie podmienok, teda na bližšiu špecifikáciu

pravidla, nie však na širšie zasahovanie do zásady neutrality stanovenej Európskou úniou po

dlhodobom vyvažovaní jednotlivých princípov. Preto v danom prípade nie je možné

odkazovať na Slovenská úprava v porovnaní s európskou

obmedzuje podnikateľa, pretože zasahuje do cieľov sledovaných smernicou (ochrana

vnútorného trhu), preto je nevyhnutné použiť výhradne čl. 138 smernice. Najvyšší súd sa

napriek tomu ani s týmto tvrdením nevysporiadal a odvolal sa len na znenie slovenského

práva. Námietku sťažovateľky o prednosti európskeho práva (rovnako ako správne orgány)

úplne odignoroval.

18. Napokon sťažovateľka namieta aj porušenie práva na prístup k súdu.

Na pojednávaní krajského súdu 11. apríla 2014 bol za sťažovateľku prítomný advokátsky

koncipient , ktorý je pod č. zapísaný v Slovenskej advokátskej

komore u právneho zástupcu sťažovateľky. Krajský súd však odmietol pojednávať s jeho

prítomnosťou s tvrdením, že podľa jediným možným

právnym zástupcom spôsobilým na zastupovanie sťažovateľky na pojednávaní je advokát,

nie teda koncipient, hoci bol na tento účel advokátom substitučne splnomocnený. Tento

postup krajského súdu sťažovateľka taktiež napadla v podanom odvolaní argumentujúc, že

zo subjektívneho hľadiska vystupoval jednak ako zástupca advokáta,

pričom nie je žiaden právny ani logický dôvod odoprieť právo advokáta dať sa zastúpiť

koncipientom podľa o advokácii a o zmene a doplnení

zákona č. 455/1995 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov, ale tiež preto, že ako osoba postavením zhodná so zamestnancom

(členom) účastníka nie je žiaden dôvod dať koncipienta s právnickým vzdelaním do

nevýhodnejšieho postavenia než zamestnanca účastníka s právnickým vzdelaním.

19. Najvyšší súd aj v tomto prípade potvrdil postup krajského súdu, keď vychádzal

zo striktného znenia zákona, podľa ktorého žalobca musí byť právne zastúpený advokátom,

a na argumentáciu sťažovateľky nereagoval. Záver najvyššieho súdu vychádza v tejto časti

z prílišného formalizmu za situácie, keď sa zákon dá vyložiť v prospech sťažovateľky.

20. Napokon podľa sťažovateľky bolo porušené aj jej základné právo podnikať podľa

, keďže rozsudkami správnych súdov bolo potvrdené zadržiavanie

majetku sťažovateľky štátom (odmietnutím jej nároku na vydanie nadmerného odpočtu

DPH a uložením jej daňovej povinnosti).

21. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

28.04.2016 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

28.04.2016 porušil právo sťažovateľa na podnikanie podľa Slovenskej

republiky.

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28.04.2016 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 1.108,13 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu(...) do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

22. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -83 z 13. decembra

2016 doručeného ústavnému súdu 29. decembra 2016 vyplýva, že sťažnosť považuje za

neopodstatnenú.

Opakuje skutkové a právne závery konštatované v rozsudku najvyššieho súdu.

Poukazuje na judikatúru viackrát zdôrazňujúcu uplatnenie kasačného princípu pri stanovení

obmedzení súdneho prieskumu v správnom súdnictve, teda že správny súd vykonáva iba

prieskum správnosti zistenia skutkového stavu na základe podkladov obsiahnutých

v pripojenom správnom spise a ak dospeje k názoru, že skutkový stav nebol riadne zistený,

je to dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu. Pre správny súd je totiž rozhodujúci

skutkový stav existujúci v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Zo

Z. z. možno vyvodiť, že predpokladom oslobodenia od DPH je dodanie tovaru odoslaného

alebo prepraveného s tuzemska do iného členského štátu, ak nadobúdateľ je osobou

identifikovanou pre DPH v inom členskom štáte, pričom platiteľ DPH je povinný preukázať

splnenie podmienok oslobodenia od DPH. Právny rámec Európskej únie pre mechanizmus

intrakomunitárnych obchodov ukladá členským štátom stanoviť zákonné podmienky na

zabezpečenie správneho a jednoznačného uplatňovania daňových predpisov

a predchádzania daňovým únikom. V danom prípade je v rozpore s výkladom daňových

predpisov, pokiaľ by konanie sťažovateľky, ktorá nemala relevantné informácie

o identifikácii odberateľa pre DPH a nevyužila možnosti pre overenie týchto informácií,

malo byť na jej prospech. Poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej

len „Súdny dvor“) vo veci C-273/11, podľa ktorého čl. 138 ods. 1 smernice sa má vykladať

v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa predávajúcemu zamietlo priznanie práva na

oslobodenie od DPH v prípade dodania tovaru v rámci Európskej únie, ak sa s ohľadom na

objektívne skutočnosti preukáže, že tento predávajúci si nesplnil povinnosti uložené mu

v oblasti dokazovania, alebo že vedel, alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo

súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho

bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na tomto podvode.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nepripustení jej zastúpenia advokátskym

koncipientom na pojednávaní krajského súdu 11. apríla 2014 treba odkázať na odôvodnenie

rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa poukazuje na ustanovenie § 250a Občianskeho

súdneho poriadku (žalobca musí byť zastúpený advokátom, nie teda advokátskym

koncipientom). Toto ustanovenie má obligatórnu povahu, a preto ani postupom podľa

neprichádza do úvahy primerané použitie

.

23. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 24. januára 2017 doručenej

ústavnému súdu elektronicky 25. januára 2017 a poštou 1. februára 2017 vyplýva, že

so stanoviskom predsedníčky najvyššieho súdu nesúhlasí a opätovne uvádza všetky svoje

kľúčové argumenty uvedené v sťažnosti.

24. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. -28

z 27. októbra 2016, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku právneho zástupcu

sťažovateľky finančnému riaditeľstvu, aby sa aj ono mohlo vyjadriť vo veci samej, keďže

rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknuté na svojich právach.

25. Z vyjadrenia finančného riaditeľstva sp. zn. 136360/2017 z 13. februára 2017

doručeného ústavnému súdu 20. februára 2017 vyplýva, že smernica, ktorá bola premietnutá

do s účinnosťou od 1. mája 2004, obsahuje 15 hláv a 414 článkov,

ktoré na seba vzájomne nadväzujú, a preto nie je možné vytrhnúť z tohto komplexu jeden

článok a dovolávať sa jeho aplikácie. V rámci transformácie smernice boli do ustanovenia

ustanovené hmotnoprávne podmienky oslobodenia od DPH.

V súvislosti s namietaným nesprávnym výkladom čl. 138 ods. 1 smernice treba za správny

považovať názor predsedníčky najvyššieho súdu odvolávajúci sa na konkrétne rozhodnutie

Súdneho dvora. Skutočnosť, že sťažovateľka bola odberateľom oklamaná predložením

„sfalšovaného dokladu“ o pridelení identifikačného čísla pre DPH v Bulharsku, nie je vecou

daňových orgánov, ale samotných účastníkov obchodného prípadu. Sťažovateľka si mohla

overiť skutočnosť, či jej odberateľ bol identifikovaným platiteľom DPH v príslušnom

členskom štáte Európskej únie.

II.

26. Na dopyt ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky 10. augusta 2016

oznámil, že na pojednávaní krajského súdu vo veci sp. zn. konanom 11. apríla

2014 sa sťažovateľka priamo (v osobe konateľa) nezúčastnila, pretože prítomný na

pojednávaní bol iba advokátsky koncipient .

27. Zo zápisnice o pojednávaní krajského súdu (a to z druhej strany zápisnice, kde

nie je uvedená spisová značka, ale ani dátum pojednávania), ktorú si ústavný súd vyžiadal

od právneho zástupcu sťažovateľky, vyplýva, že „Po vyvolaní veci sa zisťuje, že za žalobcu

sa dostavil koncipient , totožnosť zistená zo SAK č. , ktorý

vystupuje ako verejnosť, doručenie predvolania má vykázané dňa 14.03.2014, poznamenáva

sa však za PZ žalobcu sa dnes ráno dostavil do kancelárie. PZ žalobcu, ktorý predložil text

svojho prednesu k žalobe v písomnej forme a žiadal ju v tejto forme pripojiť k zápisnici ako

jej neoddeliteľnej súčasti, ktorého súčasťou je rozhodnutie NS SR , zo dňa

19.08.2010, ako aj judikatúra Súdneho dvora č. C 285/2011 a č. C 324/2011.“. V ďalšom

predsedníčka senátu oboznámila obsah súdneho a administratívneho spisu, žaloby

a vyjadrenia žalovaného (finančného riaditeľstva) k žalobe. Po oboznámení sa s písomným

vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľky krajský súd konštatoval, že tento na svojom

návrhu trvá v celom rozsahu tak, ako to je uvedené v podaní z 20. júla 2012. Zároveň žiada

preskúmať aj súvisiace prvostupňové rozhodnutie daňového úradu, žiada žalobe vyhovieť

a priznať náhradu trov konania vo výške špecifikovanej v priloženom písomnom podaní.

Následne predstúpila poverená zástupkyňa finančného riaditeľstva, ktorá sa v celom rozsahu

pridŕžala písomného stanoviska doručeného krajskému súdu 31. augusta 2012. Navyše

poukázala na rozhodnutie, o ktoré opiera svoju úvahu (C/409/2004), keďže toto bolo

spomenuté aj v obdobnom prípade rozhodovanom krajským súdom pod sp. zn.

. Po takomto priebehu pojednávania a po neverejnej porade senátu bol

vyhlásený rozsudok, ktorým krajský súd žalobu zamietol.

28. Z rozsudku krajského súdu č. k. -82 z 11. apríla 2014 vyplýva, že

ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti finančnému riaditeľstvu o preskúmanie jej

rozhodnutia zo 7. mája 2012.

Podľa názoru krajského súdu žaloba nie je dôvodná. Úlohou finančného riaditeľstva

v zmysle predchádzajúceho zrušujúceho rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 17. januára 2012 bolo vyhodnotiť námietku sťažovateľky týkajúcu sa použitia čl. 138

ods. 1 smernice na danú vec. Právne normy vydané ako nariadenia sú priamo aplikovateľné

v každom členskom štáte, naproti tomu právne normy vydané ako smernice je potrebné

prevziať do právneho poriadku každého členského štátu.

Podľa čl. 131 smernice prípady oslobodenia od dane uvedené v kapitolách 2 až 9 sa

uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia európskeho práva a v súlade

s podmienkami, ktoré členské štáty stanovia na účely zabezpečenia správneho

a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane, ako aj na účely predchádzania

akýmkoľvek možným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane. Podľa

čl. 138 ods. 1 smernice (Oslobodenie od dane pri transakciách v rámci Spoločenstva)

členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do miesta

určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom alebo na

ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu

konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo

preprava tovaru začala.

Podľa oslobodené od dane je dodanie tovaru,

ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo

nadobúdateľom tovaru na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň

v inom členskom štáte. Zákonodarca v tomto ustanovení zakotvil hmotnoprávne

podmienky, na základe ktorých priznáva oslobodenie od DPH, a to tak, že oslobodené od

dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený predávajúcim alebo na jeho účet

do miesta určenia na území tretieho štátu. Súčasne ustanovil podmienky, za splnenia

ktorých daňovému subjektu vzniká právo na oslobodenie od dane. V takomto prípade

nevyhnutnou podmienkou oslobodenia od DPH je preukázanie tej skutočnosti, že

nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa je platca povinný preukázať, že sú

splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odseku 1 až 4 tohto ustanovenia. Tieto

podmienky sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže daňová

povinnosť daňového subjektu, ale aj nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné

odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady

(neexistenciu) dokladu a ani v prípade dobromyseľnosti sťažovateľky. Zákonodarca

požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať

v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane

v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Pokiaľ teda sťažovateľka tvrdila,

že napriek zisťovaniu identifikačného čísla DPH nevedela, že odberateľ v Bulharsku nebol

platcom DPH, a ako platca uplatnila nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,

potom musela preukázať, že boli naplnené zákonné podmienky na takýto postup.

Rozhodnutie správcu dane bolo v súlade s ustanoveniami smernice, z ktorých (ako to je už

uvedené) vyplýva, že členský štát môže stanoviť podmienky na uplatnenie oslobodenia od

DPH. Ak národná legislatíva požaduje ako podmienku registráciu pre DPH, potom

sťažovateľku pre účely uplatnenia oslobodenia od DPH ťaží bremeno dôkazu preukázať

tvrdenú registráciu odberateľa ako obchodného partnera.

29. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -82 z 11. apríla 2014.

Podľa názoru najvyššieho súdu v každom členskom štáte Európskej únie platia dva

právne poriadky, a to právny poriadok členského štátu a právny poriadok Spoločenstva.

Pritom právo Spoločenstva má aplikačnú prednosť pred národným právom. Túto skutočnosť

odvodil Súdny dvor z čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Súdny dvor

hovorí často o zásade výkladu národného práva v súlade so smernicou. V intenciách tejto

zásady musí aj súd členského štátu Európskej únie vykladať vnútroštátne právo s ohľadom

na znenie a účel smernice. Po preskúmaní veci dospel najvyšší súd k záveru, že správca

dane postupoval v danom prípade v súlade so , s tvrdeniami

sťažovateľky sa náležite vysporiadal a rozhodnutie náležite odôvodnil. Pokiaľ zákonodarca

priamo v skutkovej podstate právnej normy ustanovuje, že predpokladom oslobodenia od

dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského

štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je

osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a súčasne ustanovuje, že platca je

povinný preukázať splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa zákonných podmienok

ustanovených v hmotnoprávnej norme, a že platca je povinný preukázať dodanie tovaru do

iného členského štátu, stanoviac ďalšie zákonné podmienky, potom predpokladom vzniku

práva na oslobodenie od dane je splnenie povinnosti platcom dane predložením faktúry

o uskutočnení zdaniteľného plnenia a preukázanie odoslania alebo prepravy tovaru

z tuzemska do iného členského štátu relevantným dokladom. Krajský súd sa náležite

vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami. Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom

krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka za zdaňovacie obdobie október 2008 nesplnila

zákonné podmienky na oslobodenie od DPH podľa Právny

rámec Európskej únie pre mechanizmus intrakomunitárnych obchodov ukladá členským

štátom stanoviť zákonné podmienky na účely zabezpečenia správneho a jednoznačného

uplatňovania daňových predpisov, a to na účely predchádzania akýmkoľvek možným

daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane. Bolo by v rozpore s výkladom

daňových predpisov, pokiaľ by konanie sťažovateľky, ktorá vstúpila do obchodného styku

s právnym subjektom bez relevantných informácií o jeho identifikácii pre daň v inom

členskom štáte a nevyužila zákonné možnosti pre overenie týchto informácií na webovej

stránke finančného riaditeľstva, kde sú uvedení všetci platcovia v rámci Európskej únie,

alebo žiadosťou o poskytnutie týchto informácií, čím zanedbala obvyklú opatrnosť, ktorú

možno predpokladať v obchodnom styku, bolo na jej prospech. Preto ju nemožno zbaviť

zodpovednosti za nesplnenie podmienok podľa

Nebolo možné prihliadnuť na námietku sťažovateľky vytýkajúcu formalistický

prístup krajského súdu, keď tento nepripustil na pojednávaní konanom 11. apríla 2014

zastúpenie sťažovateľky advokátskym koncipientom. Podľa § 250a Občianskeho súdneho

poriadku v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy žalobca

musí byť zastúpený advokátom (pokiaľ zákon výslovne neustanovil, že také zastúpenie sa

nevyžaduje). Zastúpenie advokátom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku znamená, že v konaní pred súdom (osobitne na pojednávaní) koná za

žalobcu advokát. Advokátom je osoba zapísaná v zozname vedenom Slovenskou

advokátskou komorou ako advokát. Advokátsky koncipient nie je advokátom a v správnom

súdnictve nemôže byť aplikované ustanovenie ,

podľa ktorého advokát je oprávnený dať sa zastupovať advokátskym koncipientom, ktorého

zamestnáva. Ustanovenie má obligatórnu povahu,

a preto ani podľa neprichádza do úvahy primerané

použitie prvej časti ().

Nebolo možné prihliadnuť na námietky sťažovateľky týkajúce sa nesprávnych

právnych záverov krajského súdu a správnych orgánov, ako aj nevysporiadania sa

s nesprávnou aplikáciou smernice. Tieto námietky treba hodnotiť ako účelové a vznesené

z dôvodov privodiť si priaznivejšie rozhodnutie s cieľom vyhnúť sa plateniu DPH

z realizovaného intrakomunitárneho obchodu. Krajský súd sa so žalobnými námietkami,

ktoré sú v podstate rovnaké ako odvolacie námietky, náležite zaoberal, čo vyplýva

z odôvodnenia jeho rozsudku.

III.

30. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

31. Sťažovateľka je presvedčená, že pri správnej aplikácii smernice nemôže byť

zodpovedná za nepravdivý údaj odberateľa o tom, že je identifikovaný v Bulharsku ako

platiteľ DPH. Finančné riaditeľstvo, ale ani všeobecné súdy sa nevysporiadali s potrebou

prednostnej aplikácie smernice a svoju pozornosť zamerali iba na vnútroštátnu úpravu.

Okrem toho je sťažovateľka presvedčená, že krajský súd porušil jej označené práva tým, že

nepripustil advokátskeho koncipienta vyslaného advokátom (jej právnym zástupcom) na

pojednávanie konané 11. apríla 2014.

32. Najvyšší súd s poukazom na judikatúru Súdneho dvora je toho názoru, že vec

bola po hmotnoprávnej stránke správne posúdená. Správny bol aj postup krajského súdu,

ktorý vzhľadom na znenie ustanovenia zastúpenie

sťažovateľky advokátskym koncipientom nepripustil.

33. Finančné riaditeľstvo sa v otázke hmotnoprávneho posúdenia veci stotožňuje

s predsedníčkou najvyššieho súdu. K námietke nepripustenia advokátskeho koncipienta na

pojednávanie krajského súdu sa nevyjadrilo.

34. Z pohľadu ústavného súdu treba prioritne skúmať namietané nepripustenie

advokátskeho koncipienta (zamestnanca advokáta zastupujúceho sťažovateľku v konaní

vedenom krajským súdom), ktorý mal zastupovať sťažovateľku na pojednávaní krajského

súdu konanom 11. apríla 2014.

35. Zo skutkového hľadiska možno konštatovať, že podľa zápisnice krajského súdu

„... za žalobcu sa dostavil koncipient ..., ktorý vystupuje ako

verejnosť...“. Konateľ sťažovateľky nebol na pojednávaní prítomný. Prítomná bola

poverená zástupkyňa finančného riaditeľstva, ktorá sa v rámci svojho prednesu pridŕžala

v celom rozsahu písomného stanoviska doručeného 31. augusta 2012 a poukázala aj na

niektoré rozhodnutia v iných obdobných prípadoch. Na záver pojednávania bol vyhlásený

rozsudok, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.

36. Podľa (platného a účinného do 30. júna

2016) žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám,

alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je

daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu

vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského

poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci

a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu,

poskytovania zdravotnej starostlivosti, vo veciach priestupkov a vo veciach azylu

a doplnkovej ochrany.

37. Podľa názoru najvyššieho súdu treba citované ustanovenie považovať za lex

specialis vo vzťahu k ustanoveniu . Znamená to,

že v správnom súdnictve žalobca môže byť zastúpený len advokátom, nie teda aj

advokátskym koncipientom.

38. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

39. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že tak výklad najvyššieho súdu,

ako aj výklad sťažovateľky možno považovať za možný a legitímny. Ústavný súd napriek

tomu poznamenáva, že pri výklade zastávanom najvyšším súdom je zásadné protirečenie,

keď na jednej strane žalobcu môže zastupovať jeho zamestnanec majúci právnické

vzdelanie, avšak v prípade zastúpenia žalobcu advokátom nemôže za tohto konať jeho

advokátsky koncipient majúci takisto právnické vzdelanie.

40. Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu (Neumeister

c. Rakúsko). Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje aj právo,

aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju

záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej

strane (Szwabovicz c. Švédsko). Princíp rovnosti zbraní sa vzťahuje na všetky aspekty

procesu a vyžaduje, aby sa všetky procesné práva uplatňovali za podmienok rovnosti

účastníkov (Ankerl c. Švajčiarsko).

41. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považuje za rozhodujúce, že priamym

dôsledkom toho výkladu ustanovenia , ktorý si

osvojili krajský súd a najvyšší súd, bolo, že na pojednávaní krajského súdu sťažovateľka

ako žalobkyňa nebola vôbec zastúpená (jej štatutárny orgán nebol na pojednávaní prítomný

a substituujúci advokátsky koncipient vyslaný splnomocneným advokátom sťažovateľky

nebol ako právny zástupca sťažovateľky krajským súdom pripustený a na pojednávaní

mohol byť prítomný iba ako verejnosť). Naproti tomu na pojednávaní bola prítomná

poverená zástupkyňa finančného riaditeľstva ako žalovaného, pričom vo veci samej sa aj

v mene finančného riaditeľstva vyjadrila. Finančné riaditeľstvo teda malo možnosť svojou

argumentáciou priamo na pojednávaní vplývať na rozhodnutie krajského súdu, hoci

sťažovateľka takúto možnosť nemala. Takáto procesnoprávna situácia je v zrejmom

protiklade s princípom rovnosti zbraní (čl. 6 ods. 1 dohovoru), resp. so základným právom

na rovnosť účastníkov konania ( ).

42. Vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

43. Znamená to zároveň, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením .

44. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. apríla 2016 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Len

potom, čo sťažovateľka dostane možnosť pred všeobecným súdom v plnom rozsahu

a rovnoprávne s finančným riaditeľstvom uplatniť vecnú podstatu svojej argumentácie

týkajúcej sa spornej daňovo-právnej problematiky (či už v prvostupňovom, alebo

v odvolacom konaní), bude možné zaujať konečné stanovisko k rozhodujúcim otázkam

tohto prípadu.

45. Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

1 108,13 € (bez bližšej špecifikácie). Ústavný súd považoval za možné priznať sumu

459,33 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov), a to za dva úkony právnych služieb v roku 2016

(prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 143 €, za jeden úkon právnych služieb

v roku 2017 (replika na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu) v sume 147,33 €, ako aj

režijný paušál dvakrát po 8,58 € a jedenkrát 8,84 € (bod 3 výroku nálezu).

46. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

47. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

48. K tomuto nálezu podľa pripája svoje odlišné

stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017