Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 797/2016
PDF · 330.08 KB
No categories available
II. ÚS 797/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou OLEXOVA
VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 60/2014 z 28. apríla 2016 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 60/2014 z 28. apríla
2016 p o r u š i l základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 60/2014
z 28. apríla 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a úhradu trov konania v sume
459,33 € (slovom štyristopäťdesiatdeväť eur a tridsaťtri centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie OLEXOVA
VASILISIN s. r. o., Gorkého 6, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 797/2016-28 z 27. októbra 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti , (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 60/2014
z 28. apríla 2016.
2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 24. januára
2017 a najvyšší súd vo vyjadrení z 13. decembra 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V (ďalej len
„daňový úrad“) sp. zn. 604/230/132416/09/Avar nebol sťažovateľke priznaný nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2008
v sume 25 961,93 € a zároveň jej bola uložená daňová povinnosť v sume 4 248,62 €. Toto
rozhodnutie odôvodnil daňový úrad na základe predchádzajúcej kontroly, podľa ktorej mal
preukázané, že sťažovateľka dodala tovar bulharskému odberateľovi Dajamand s. r. o.
(ďalej len „odberateľ“), ktorý vo vzťahu k sťažovateľke vystupoval ako zdaniteľná osoba,
keďže predložil preukaz o pridelení identifikačného čísla ako platcu DPH, avšak neskôr sa
zistilo, že v skutočnosti zdaniteľnou osobou v kritickom čase nebol. Podľa daňového úradu
sťažovateľka nespĺňala podmienku na oslobodenie od DPH. Rozhodnutím Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) sp. zn. I./222/3207-
28875/2010/991031-r z 8. marca 2010 bolo rozhodnutie daňového úradu potvrdené.
4. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že v ďalšom priebehu sa spor z vecnej stránky ustálil
na riešení otázky, ako treba posúdiť nárok sťažovateľky na oslobodenie od DPH za situácie,
keď sťažovateľka dodala tovar v dobrej viere zahraničnému odberateľovi, ktorý sa jej
preukázal dokladom o tom, že je platcom DPH, no neskôr sa zistilo, že platcom DPH nebol.
Pritom podľa názoru sťažovateľky nárok na oslobodenie od DPH mal byť priznaný
vzhľadom na čl. 138 smernice Rady 2006/2012/ES (ďalej len „smernica“), ktorý treba
aplikovať prednostne, pretože chráni aj dodávateľa, voči ktorému odberateľ vystupuje ako
registrovaný na DPH, hoci ním nie je. Naproti tomu finančné riaditeľstvo sa k námietke
obsahu práva Európskej únie vecne nevyjadruje a striktne uplatňuje len ustanovenie § 43
ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), a to bez prihliadnutia na smernicu.
5. Sťažovateľka podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného
riaditeľstva s tým, že správne orgány sa vôbec nezaoberali jej námietkou (ne)aplikácie
smernice. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
3 S 182/2010-52 zo 17. januára 2012 bolo rozhodnutie finančného riaditeľstva zrušené a vec
bola vrátená na ďalšie konanie, pričom finančnému riaditeľstvu bola uložená povinnosť
riadne sa vysporiadať s námietkou (ne)aplikácie smernice.
6. Ďalším rozhodnutím finančného riaditeľstva č. 1020502/1/963174/2012/5060-r
zo 7. mája 2012 bolo rozhodnutie daňového úradu opätovne potvrdené, pričom podľa
sťažovateľky došlo znova k rovnakým procesným pochybeniam, a dokonca nebol ani
splnený výslovný pokyn zrušujúceho rozsudku krajského súdu.
7. Sťažovateľka 17. júla 2012 podala novú žalobu o preskúmanie rozhodnutia
finančného riaditeľstva. Namietala, že finančné riaditeľstvo sa nevysporiadalo s námietkou
(ne)aplikácie smernice a nerešpektovalo príkaz krajského súdu, pričom v rámci plnenia
súčinnosti nevyzvalo sťažovateľku na preukázanie splnenia podmienok podľa čl. 138
smernice.
8. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 S 154/2012 z 11. apríla 2014 bola žaloba
zamietnutá, pričom krajský súd sa podľa presvedčenia sťažovateľky s jej argumentmi vôbec
nezaoberal. Namiesto toho, aby posúdil procesné pochybenia, sám ich odstraňoval
(namiesto správnych orgánov sám sa vysporiadal s otázkou aplikácie európskeho práva).
9. Sťažovateľka ďalej uviedla, že v podanom odvolaní dôrazne napadla skutočnosť,
že krajský súd sa vôbec nezaoberal namietanými procesnými pochybeniami, a dokonca sám
spôsobil ďalšie porušenia jej procesných práv.
10. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 60/2014 z 28. apríla 2016 bol
rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľky
doručený 30. mája 2016. Podľa názoru najvyššieho súdu sú odvolacie námietky
sťažovateľky v podstate totožné, ako boli jej žalobné námietky, a treba ich považovať za
„účelové a vznesené z dôvodov privodiť si priaznivejšie rozhodnutie“. Pritom rovnako ako
krajský súd ani najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nezaoberal s jej najpodstatnejšími
argumentmi, teda že sa finančné riaditeľstvo nevysporiadalo s namietanou rozpornosťou
postupu so smernicou, ale ani so záväzným právnym názorom krajského súdu vysloveným
v skoršom konaní, čím došlo k porušeniu zásady súčinnosti.
11. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd svojím rozsudkom porušil jej právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, právo na prístup k súdu a taktiež právo podnikať.
12. Sťažovateľka v podanom odvolaní namietala, že sa krajský súd vôbec
nevysporiadal jednak s kľúčovou námietkou obsahu európskeho práva, podľa ktorého
dodávateľ má byť podľa európskeho práva oslobodený od DPH aj v prípade dodávky
odberateľovi vystupujúcemu ako registrovanému, avšak v skutočnosti reálne
neregistrovanému, ďalej s námietkou, že uvedené európske pravidlo vyplývajúce z čl. 138
smernice má prednosť pred § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., potom s námietkou
porušenia § 250j ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku (v tom čase platného a účinného,
pozn.) zo strany finančného riaditeľstva nerešpektovaním príkazu krajského súdu v skoršom
konaní zaoberať sa čl. 138 smernice a napokon s námietkou nevyzvania sťažovateľky
preukázať splnenie podmienok podľa čl. 138 smernice v rámci povinnosti súčinnosti.
13. Z uvedeného je podľa sťažovateľky jasné, že ona nenamietala nesprávny právny
názor správnych orgánov, ale skutočnosť že finančné riaditeľstvo spôsobilo, resp. potvrdilo
procesné chyby, v dôsledku ktorých je jeho rozhodnutie nezákonné.
14. Najvyšší súd (rovnako ako krajský súd) podľa sťažovateľky nesprávne aplikoval
ustanovenie § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého správny súd má
posudzovať len zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného, a nie rozhodovať za neho.
Napriek tomu krajský súd a najvyšší súd procesné chyby správnych orgánov odstraňovali,
teda rozhodovali vo veciach, o ktorých mali rozhodovať správne orgány. Podľa
sťažovateľky došlo tým k porušeniu kasačného princípu v rámci správneho súdnictva.
15. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že jej námietky v podanom odvolaní boli
rovnaké ako žalobné námietky, a to z dôvodu, že sa krajský súd vôbec hlavnými bodmi
žaloby nezaoberal. Napriek tomu najvyšší súd túto chybu krajského súdu prakticky vôbec
neposúdil a len veľmi povrchne na záver poznamenal, že krajský súd sa vo svojom rozsudku
so žalobnými dôvodmi vysporiadal. Pritom podľa sťažovateľky v skutočnosti v rozsudku
krajského súdu nie je zmienka o tom, či bolo zákonné odmietnutie finančného riaditeľstva
vysporiadať sa s podstatnou námietkou sťažovateľky, ďalej nesplnenie pokynu správneho
súdu a či bolo zákonné, že finančné riaditeľstvo, ak malo na sťažovateľku otázky, tieto jej
nepoložilo.
16. Sťažovateľka je znepokojená tým, že správne súdy za sebou v rade odmietajú
rešpektovať jej návrh na poskytnutie právnej ochrany alebo arbitrárne nechcú rozlišovať
medzi posúdením procesného postupu pri vysporiadaní sa s právnou otázkou a samotným
vysporiadaním sa s právnou otázkou (s ktorou sa mali vysporiadať správne orgány).
17. Dôkazom povrchnosti posúdenia situácie zo strany najvyššieho súdu je podľa
sťažovateľky aj fakt, že pri rozhodovaní vychádzal z predsudkov, podľa ktorých argumenty
sťažovateľky slúžia iba účelu vyhnúť sa plateniu DPH z intrakomunitárneho obchodu.
V skutočnosti cieľom sťažovateľky v konaní pred správnymi súdmi bolo určiť, či finančné
riaditeľstvo postupovalo správne pri svojom rozhodovaní, nešlo teda o dosiahnutie priznania
daňového nároku. Jediným sledovaným cieľom sťažovateľky bolo dodržiavanie procesných
predpisov v daňovom konaní, a preto podľa sťažovateľky predsudky najvyššieho súdu sú
úplne neopodstatnené, pričom samotný rozsudok napĺňa znaky arbitrárnosti. Aj keby
ústavný súd sa s už uvedenou argumentáciou nestotožnil, mal by prihliadnuť na to, že
existuje rozpor v slovenskej a európskej právnej úprave, pretože podľa európskej právnej
úpravy je oslobodená od DPH aj dodávka subjektu vystupujúcemu ako registrovaná osoba,
hoci ňou nie je, zatiaľ čo slovenská úprava túto možnosť nezahŕňa, ďalej že sťažovateľka
splnila podmienky na oslobodenie od DPH podľa európskeho práva, tiež že v prípade
rozporu má prednosť európske právo, a napokon, že sú splnené podmienky pre priamy
účinok smernice, keďže ubehla transpozičná doba, ustanovenia smernice sú jasné, presné,
nepodmienené vnútroštátnym právom a vzťah medzi účastníkmi je vertikálny. Smernica
splnomocnila členské štáty len na stanovenie podmienok, teda na bližšiu špecifikáciu
pravidla, nie však na širšie zasahovanie do zásady neutrality stanovenej Európskou úniou po
dlhodobom vyvažovaní jednotlivých princípov. Preto v danom prípade nie je možné
odkazovať na § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. Slovenská úprava v porovnaní s európskou
obmedzuje podnikateľa, pretože zasahuje do cieľov sledovaných smernicou (ochrana
vnútorného trhu), preto je nevyhnutné použiť výhradne čl. 138 smernice. Najvyšší súd sa
napriek tomu ani s týmto tvrdením nevysporiadal a odvolal sa len na znenie slovenského
práva. Námietku sťažovateľky o prednosti európskeho práva (rovnako ako správne orgány)
úplne odignoroval.
18. Napokon sťažovateľka namieta aj porušenie práva na prístup k súdu.
Na pojednávaní krajského súdu 11. apríla 2014 bol za sťažovateľku prítomný advokátsky
koncipient , ktorý je pod č. zapísaný v Slovenskej advokátskej
komore u právneho zástupcu sťažovateľky. Krajský súd však odmietol pojednávať s jeho
prítomnosťou s tvrdením, že podľa § 250a Občianskeho súdneho poriadku jediným možným
právnym zástupcom spôsobilým na zastupovanie sťažovateľky na pojednávaní je advokát,
nie teda koncipient, hoci bol na tento účel advokátom substitučne splnomocnený. Tento
postup krajského súdu sťažovateľka taktiež napadla v podanom odvolaní argumentujúc, že
zo subjektívneho hľadiska vystupoval jednak ako zástupca advokáta,
pričom nie je žiaden právny ani logický dôvod odoprieť právo advokáta dať sa zastúpiť
koncipientom podľa § 16 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1995 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov, ale tiež preto, že ako osoba postavením zhodná so zamestnancom
(členom) účastníka nie je žiaden dôvod dať koncipienta s právnickým vzdelaním do
nevýhodnejšieho postavenia než zamestnanca účastníka s právnickým vzdelaním.
19. Najvyšší súd aj v tomto prípade potvrdil postup krajského súdu, keď vychádzal
zo striktného znenia zákona, podľa ktorého žalobca musí byť právne zastúpený advokátom,
a na argumentáciu sťažovateľky nereagoval. Záver najvyššieho súdu vychádza v tejto časti
z prílišného formalizmu za situácie, keď sa zákon dá vyložiť v prospech sťažovateľky.
20. Napokon podľa sťažovateľky bolo porušené aj jej základné právo podnikať podľa
čl. 35 ods. 1 ústavy, keďže rozsudkami správnych súdov bolo potvrdené zadržiavanie
majetku sťažovateľky štátom (odmietnutím jej nároku na vydanie nadmerného odpočtu
DPH a uložením jej daňovej povinnosti).
21. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžf/60/2014 zo dňa
28.04.2016 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžf/60/2014 zo dňa
28.04.2016 porušil právo sťažovateľa na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Sžf/60/2014 zo dňa 28.04.2016 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 1.108,13 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho
zástupcu(...) do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“
22. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2016-83 z 13. decembra
2016 doručeného ústavnému súdu 29. decembra 2016 vyplýva, že sťažnosť považuje za
neopodstatnenú.
Opakuje skutkové a právne závery konštatované v rozsudku najvyššieho súdu.
Poukazuje na judikatúru viackrát zdôrazňujúcu uplatnenie kasačného princípu pri stanovení
obmedzení súdneho prieskumu v správnom súdnictve, teda že správny súd vykonáva iba
prieskum správnosti zistenia skutkového stavu na základe podkladov obsiahnutých
v pripojenom správnom spise a ak dospeje k názoru, že skutkový stav nebol riadne zistený,
je to dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu. Pre správny súd je totiž rozhodujúci
skutkový stav existujúci v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Zo zákona č. 222/2004
Z. z. možno vyvodiť, že predpokladom oslobodenia od DPH je dodanie tovaru odoslaného
alebo prepraveného s tuzemska do iného členského štátu, ak nadobúdateľ je osobou
identifikovanou pre DPH v inom členskom štáte, pričom platiteľ DPH je povinný preukázať
splnenie podmienok oslobodenia od DPH. Právny rámec Európskej únie pre mechanizmus
intrakomunitárnych obchodov ukladá členským štátom stanoviť zákonné podmienky na
zabezpečenie správneho a jednoznačného uplatňovania daňových predpisov
a predchádzania daňovým únikom. V danom prípade je v rozpore s výkladom daňových
predpisov, pokiaľ by konanie sťažovateľky, ktorá nemala relevantné informácie
o identifikácii odberateľa pre DPH a nevyužila možnosti pre overenie týchto informácií,
malo byť na jej prospech. Poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
len „Súdny dvor“) vo veci C-273/11, podľa ktorého čl. 138 ods. 1 smernice sa má vykladať
v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa predávajúcemu zamietlo priznanie práva na
oslobodenie od DPH v prípade dodania tovaru v rámci Európskej únie, ak sa s ohľadom na
objektívne skutočnosti preukáže, že tento predávajúci si nesplnil povinnosti uložené mu
v oblasti dokazovania, alebo že vedel, alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo
súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho
bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na tomto podvode.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nepripustení jej zastúpenia advokátskym
koncipientom na pojednávaní krajského súdu 11. apríla 2014 treba odkázať na odôvodnenie
rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa poukazuje na ustanovenie § 250a Občianskeho
súdneho poriadku (žalobca musí byť zastúpený advokátom, nie teda advokátskym
koncipientom). Toto ustanovenie má obligatórnu povahu, a preto ani postupom podľa
§ 246c Občianskeho súdneho poriadku neprichádza do úvahy primerané použitie § 25 ods. 3
23. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 24. januára 2017 doručenej
ústavnému súdu elektronicky 25. januára 2017 a poštou 1. februára 2017 vyplýva, že
so stanoviskom predsedníčky najvyššieho súdu nesúhlasí a opätovne uvádza všetky svoje
kľúčové argumenty uvedené v sťažnosti.
24. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 797/2016-28
z 27. októbra 2016, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku právneho zástupcu
sťažovateľky finančnému riaditeľstvu, aby sa aj ono mohlo vyjadriť vo veci samej, keďže
rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknuté na svojich právach.
25. Z vyjadrenia finančného riaditeľstva sp. zn. 136360/2017 z 13. februára 2017
doručeného ústavnému súdu 20. februára 2017 vyplýva, že smernica, ktorá bola premietnutá
do zákona č. 222/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2004, obsahuje 15 hláv a 414 článkov,
ktoré na seba vzájomne nadväzujú, a preto nie je možné vytrhnúť z tohto komplexu jeden
článok a dovolávať sa jeho aplikácie. V rámci transformácie smernice boli do ustanovenia
§ 43 zákona č. 222/2004 Z. z. ustanovené hmotnoprávne podmienky oslobodenia od DPH.
V súvislosti s namietaným nesprávnym výkladom čl. 138 ods. 1 smernice treba za správny
považovať názor predsedníčky najvyššieho súdu odvolávajúci sa na konkrétne rozhodnutie
Súdneho dvora. Skutočnosť, že sťažovateľka bola odberateľom oklamaná predložením
„sfalšovaného dokladu“ o pridelení identifikačného čísla pre DPH v Bulharsku, nie je vecou
daňových orgánov, ale samotných účastníkov obchodného prípadu. Sťažovateľka si mohla
overiť skutočnosť, či jej odberateľ bol identifikovaným platiteľom DPH v príslušnom
členskom štáte Európskej únie.
II.
26. Na dopyt ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky 10. augusta 2016
oznámil, že na pojednávaní krajského súdu vo veci sp. zn. 4 S 154/2012 konanom 11. apríla
2014 sa sťažovateľka priamo (v osobe konateľa) nezúčastnila, pretože prítomný na
pojednávaní bol iba advokátsky koncipient .
27. Zo zápisnice o pojednávaní krajského súdu (a to z druhej strany zápisnice, kde
nie je uvedená spisová značka, ale ani dátum pojednávania), ktorú si ústavný súd vyžiadal
od právneho zástupcu sťažovateľky, vyplýva, že „Po vyvolaní veci sa zisťuje, že za žalobcu
sa dostavil koncipient , totožnosť zistená zo SAK č. , ktorý
vystupuje ako verejnosť, doručenie predvolania má vykázané dňa 14.03.2014, poznamenáva
sa však za PZ žalobcu sa dnes ráno dostavil do kancelárie. PZ žalobcu, ktorý predložil text
svojho prednesu k žalobe v písomnej forme a žiadal ju v tejto forme pripojiť k zápisnici ako
jej neoddeliteľnej súčasti, ktorého súčasťou je rozhodnutie NS SR 3Sžf 1/2010, zo dňa
19.08.2010, ako aj judikatúra Súdneho dvora č. C 285/2011 a č. C 324/2011.“. V ďalšom
predsedníčka senátu oboznámila obsah súdneho a administratívneho spisu, žaloby
a vyjadrenia žalovaného (finančného riaditeľstva) k žalobe. Po oboznámení sa s písomným
vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľky krajský súd konštatoval, že tento na svojom
návrhu trvá v celom rozsahu tak, ako to je uvedené v podaní z 20. júla 2012. Zároveň žiada
preskúmať aj súvisiace prvostupňové rozhodnutie daňového úradu, žiada žalobe vyhovieť
a priznať náhradu trov konania vo výške špecifikovanej v priloženom písomnom podaní.
Následne predstúpila poverená zástupkyňa finančného riaditeľstva, ktorá sa v celom rozsahu
pridŕžala písomného stanoviska doručeného krajskému súdu 31. augusta 2012. Navyše
poukázala na rozhodnutie, o ktoré opiera svoju úvahu (C/409/2004), keďže toto bolo
spomenuté aj v obdobnom prípade rozhodovanom krajským súdom pod sp. zn.
2 S 205/2011. Po takomto priebehu pojednávania a po neverejnej porade senátu bol
vyhlásený rozsudok, ktorým krajský súd žalobu zamietol.
28. Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 S 154/2012-82 z 11. apríla 2014 vyplýva, že
ním bola zamietnutá žaloba sťažovateľky proti finančnému riaditeľstvu o preskúmanie jej
rozhodnutia zo 7. mája 2012.
Podľa názoru krajského súdu žaloba nie je dôvodná. Úlohou finančného riaditeľstva
v zmysle predchádzajúceho zrušujúceho rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 S 182/2010
zo 17. januára 2012 bolo vyhodnotiť námietku sťažovateľky týkajúcu sa použitia čl. 138
ods. 1 smernice na danú vec. Právne normy vydané ako nariadenia sú priamo aplikovateľné
v každom členskom štáte, naproti tomu právne normy vydané ako smernice je potrebné
prevziať do právneho poriadku každého členského štátu.
Podľa čl. 131 smernice prípady oslobodenia od dane uvedené v kapitolách 2 až 9 sa
uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia európskeho práva a v súlade
s podmienkami, ktoré členské štáty stanovia na účely zabezpečenia správneho
a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane, ako aj na účely predchádzania
akýmkoľvek možným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane. Podľa
čl. 138 ods. 1 smernice (Oslobodenie od dane pri transakciách v rámci Spoločenstva)
členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného alebo prepraveného do miesta
určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim, nadobúdateľom alebo na
ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú osobu
konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo
preprava tovaru začala.
Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. oslobodené od dane je dodanie tovaru,
ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo
nadobúdateľom tovaru na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň
v inom členskom štáte. Zákonodarca v tomto ustanovení zakotvil hmotnoprávne
podmienky, na základe ktorých priznáva oslobodenie od DPH, a to tak, že oslobodené od
dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený predávajúcim alebo na jeho účet
do miesta určenia na území tretieho štátu. Súčasne ustanovil podmienky, za splnenia
ktorých daňovému subjektu vzniká právo na oslobodenie od dane. V takomto prípade
nevyhnutnou podmienkou oslobodenia od DPH je preukázanie tej skutočnosti, že
nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
Podľa § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. je platca povinný preukázať, že sú
splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odseku 1 až 4 tohto ustanovenia. Tieto
podmienky sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže daňová
povinnosť daňového subjektu, ale aj nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
(neexistenciu) dokladu a ani v prípade dobromyseľnosti sťažovateľky. Zákonodarca
požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane
v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Pokiaľ teda sťažovateľka tvrdila,
že napriek zisťovaniu identifikačného čísla DPH nevedela, že odberateľ v Bulharsku nebol
platcom DPH, a ako platca uplatnila nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,
potom musela preukázať, že boli naplnené zákonné podmienky na takýto postup.
Rozhodnutie správcu dane bolo v súlade s ustanoveniami smernice, z ktorých (ako to je už
uvedené) vyplýva, že členský štát môže stanoviť podmienky na uplatnenie oslobodenia od
DPH. Ak národná legislatíva požaduje ako podmienku registráciu pre DPH, potom
sťažovateľku pre účely uplatnenia oslobodenia od DPH ťaží bremeno dôkazu preukázať
tvrdenú registráciu odberateľa ako obchodného partnera.
29. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 60/2014 z 28. apríla 2016 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 154/2012-82 z 11. apríla 2014.
Podľa názoru najvyššieho súdu v každom členskom štáte Európskej únie platia dva
právne poriadky, a to právny poriadok členského štátu a právny poriadok Spoločenstva.
Pritom právo Spoločenstva má aplikačnú prednosť pred národným právom. Túto skutočnosť
odvodil Súdny dvor z čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Súdny dvor
hovorí často o zásade výkladu národného práva v súlade so smernicou. V intenciách tejto
zásady musí aj súd členského štátu Európskej únie vykladať vnútroštátne právo s ohľadom
na znenie a účel smernice. Po preskúmaní veci dospel najvyšší súd k záveru, že správca
dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z., s tvrdeniami
sťažovateľky sa náležite vysporiadal a rozhodnutie náležite odôvodnil. Pokiaľ zákonodarca
priamo v skutkovej podstate právnej normy ustanovuje, že predpokladom oslobodenia od
dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského
štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je
osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a súčasne ustanovuje, že platca je
povinný preukázať splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa zákonných podmienok
ustanovených v hmotnoprávnej norme, a že platca je povinný preukázať dodanie tovaru do
iného členského štátu, stanoviac ďalšie zákonné podmienky, potom predpokladom vzniku
práva na oslobodenie od dane je splnenie povinnosti platcom dane predložením faktúry
o uskutočnení zdaniteľného plnenia a preukázanie odoslania alebo prepravy tovaru
z tuzemska do iného členského štátu relevantným dokladom. Krajský súd sa náležite
vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami. Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom
krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka za zdaňovacie obdobie október 2008 nesplnila
zákonné podmienky na oslobodenie od DPH podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. Právny
rámec Európskej únie pre mechanizmus intrakomunitárnych obchodov ukladá členským
štátom stanoviť zákonné podmienky na účely zabezpečenia správneho a jednoznačného
uplatňovania daňových predpisov, a to na účely predchádzania akýmkoľvek možným
daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane. Bolo by v rozpore s výkladom
daňových predpisov, pokiaľ by konanie sťažovateľky, ktorá vstúpila do obchodného styku
s právnym subjektom bez relevantných informácií o jeho identifikácii pre daň v inom
členskom štáte a nevyužila zákonné možnosti pre overenie týchto informácií na webovej
stránke finančného riaditeľstva, kde sú uvedení všetci platcovia v rámci Európskej únie,
alebo žiadosťou o poskytnutie týchto informácií, čím zanedbala obvyklú opatrnosť, ktorú
možno predpokladať v obchodnom styku, bolo na jej prospech. Preto ju nemožno zbaviť
zodpovednosti za nesplnenie podmienok podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.
Nebolo možné prihliadnuť na námietku sťažovateľky vytýkajúcu formalistický
prístup krajského súdu, keď tento nepripustil na pojednávaní konanom 11. apríla 2014
zastúpenie sťažovateľky advokátskym koncipientom. Podľa § 250a Občianskeho súdneho
poriadku v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy žalobca
musí byť zastúpený advokátom (pokiaľ zákon výslovne neustanovil, že také zastúpenie sa
nevyžaduje). Zastúpenie advokátom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku znamená, že v konaní pred súdom (osobitne na pojednávaní) koná za
žalobcu advokát. Advokátom je osoba zapísaná v zozname vedenom Slovenskou
advokátskou komorou ako advokát. Advokátsky koncipient nie je advokátom a v správnom
súdnictve nemôže byť aplikované ustanovenie § 25 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého advokát je oprávnený dať sa zastupovať advokátskym koncipientom, ktorého
zamestnáva. Ustanovenie § 250a Občianskeho súdneho poriadku má obligatórnu povahu,
a preto ani podľa § 246c Občianskeho súdneho poriadku neprichádza do úvahy primerané
použitie prvej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 25).
Nebolo možné prihliadnuť na námietky sťažovateľky týkajúce sa nesprávnych
právnych záverov krajského súdu a správnych orgánov, ako aj nevysporiadania sa
s nesprávnou aplikáciou smernice. Tieto námietky treba hodnotiť ako účelové a vznesené
z dôvodov privodiť si priaznivejšie rozhodnutie s cieľom vyhnúť sa plateniu DPH
z realizovaného intrakomunitárneho obchodu. Krajský súd sa so žalobnými námietkami,
ktoré sú v podstate rovnaké ako odvolacie námietky, náležite zaoberal, čo vyplýva
z odôvodnenia jeho rozsudku.
III.
30. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
31. Sťažovateľka je presvedčená, že pri správnej aplikácii smernice nemôže byť
zodpovedná za nepravdivý údaj odberateľa o tom, že je identifikovaný v Bulharsku ako
platiteľ DPH. Finančné riaditeľstvo, ale ani všeobecné súdy sa nevysporiadali s potrebou
prednostnej aplikácie smernice a svoju pozornosť zamerali iba na vnútroštátnu úpravu.
Okrem toho je sťažovateľka presvedčená, že krajský súd porušil jej označené práva tým, že
nepripustil advokátskeho koncipienta vyslaného advokátom (jej právnym zástupcom) na
pojednávanie konané 11. apríla 2014.
32. Najvyšší súd s poukazom na judikatúru Súdneho dvora je toho názoru, že vec
bola po hmotnoprávnej stránke správne posúdená. Správny bol aj postup krajského súdu,
ktorý vzhľadom na znenie ustanovenia § 250a Občianskeho súdneho poriadku zastúpenie
sťažovateľky advokátskym koncipientom nepripustil.
33. Finančné riaditeľstvo sa v otázke hmotnoprávneho posúdenia veci stotožňuje
s predsedníčkou najvyššieho súdu. K námietke nepripustenia advokátskeho koncipienta na
pojednávanie krajského súdu sa nevyjadrilo.
34. Z pohľadu ústavného súdu treba prioritne skúmať namietané nepripustenie
advokátskeho koncipienta (zamestnanca advokáta zastupujúceho sťažovateľku v konaní
vedenom krajským súdom), ktorý mal zastupovať sťažovateľku na pojednávaní krajského
súdu konanom 11. apríla 2014.
35. Zo skutkového hľadiska možno konštatovať, že podľa zápisnice krajského súdu
„... za žalobcu sa dostavil koncipient ..., ktorý vystupuje ako
verejnosť...“. Konateľ sťažovateľky nebol na pojednávaní prítomný. Prítomná bola
poverená zástupkyňa finančného riaditeľstva, ktorá sa v rámci svojho prednesu pridŕžala
v celom rozsahu písomného stanoviska doručeného 31. augusta 2012 a poukázala aj na
niektoré rozhodnutia v iných obdobných prípadoch. Na záver pojednávania bol vyhlásený
rozsudok, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá.
36. Podľa § 250a Občianskeho súdneho poriadku (platného a účinného do 30. júna
2016) žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám,
alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí vo veciach, v ktorých je
daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie rozhodnutia a postupu
vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane nemocenského
poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci
a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu,
poskytovania zdravotnej starostlivosti, vo veciach priestupkov a vo veciach azylu
a doplnkovej ochrany.
37. Podľa názoru najvyššieho súdu treba citované ustanovenie považovať za lex
specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 25 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Znamená to,
že v správnom súdnictve žalobca môže byť zastúpený len advokátom, nie teda aj
advokátskym koncipientom.
38. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
39. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že tak výklad najvyššieho súdu,
ako aj výklad sťažovateľky možno považovať za možný a legitímny. Ústavný súd napriek
tomu poznamenáva, že pri výklade zastávanom najvyšším súdom je zásadné protirečenie,
keď na jednej strane žalobcu môže zastupovať jeho zamestnanec majúci právnické
vzdelanie, avšak v prípade zastúpenia žalobcu advokátom nemôže za tohto konať jeho
advokátsky koncipient majúci takisto právnické vzdelanie.
40. Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu (Neumeister
c. Rakúsko). Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje aj právo,
aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju
záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej
strane (Szwabovicz c. Švédsko). Princíp rovnosti zbraní sa vzťahuje na všetky aspekty
procesu a vyžaduje, aby sa všetky procesné práva uplatňovali za podmienok rovnosti
účastníkov (Ankerl c. Švajčiarsko).
41. Ústavný súd v okolnostiach danej veci považuje za rozhodujúce, že priamym
dôsledkom toho výkladu ustanovenia § 250a Občianskeho súdneho poriadku, ktorý si
osvojili krajský súd a najvyšší súd, bolo, že na pojednávaní krajského súdu sťažovateľka
ako žalobkyňa nebola vôbec zastúpená (jej štatutárny orgán nebol na pojednávaní prítomný
a substituujúci advokátsky koncipient vyslaný splnomocneným advokátom sťažovateľky
nebol ako právny zástupca sťažovateľky krajským súdom pripustený a na pojednávaní
mohol byť prítomný iba ako verejnosť). Naproti tomu na pojednávaní bola prítomná
poverená zástupkyňa finančného riaditeľstva ako žalovaného, pričom vo veci samej sa aj
v mene finančného riaditeľstva vyjadrila. Finančné riaditeľstvo teda malo možnosť svojou
argumentáciou priamo na pojednávaní vplývať na rozhodnutie krajského súdu, hoci
sťažovateľka takúto možnosť nemala. Takáto procesnoprávna situácia je v zrejmom
protiklade s princípom rovnosti zbraní (čl. 6 ods. 1 dohovoru), resp. so základným právom
na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy).
42. Vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
43. Znamená to zároveň, že už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným
porušením čl. 35 ods. 1 ústavy.
44. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžf 60/2014 z 28. apríla 2016 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu. Len
potom, čo sťažovateľka dostane možnosť pred všeobecným súdom v plnom rozsahu
a rovnoprávne s finančným riaditeľstvom uplatniť vecnú podstatu svojej argumentácie
týkajúcej sa spornej daňovo-právnej problematiky (či už v prvostupňovom, alebo
v odvolacom konaní), bude možné zaujať konečné stanovisko k rozhodujúcim otázkam
tohto prípadu.
45. Sťažovateľka požadovala náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
1 108,13 € (bez bližšej špecifikácie). Ústavný súd považoval za možné priznať sumu
459,33 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov), a to za dva úkony právnych služieb v roku 2016
(prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 143 €, za jeden úkon právnych služieb
v roku 2017 (replika na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu) v sume 147,33 €, ako aj
režijný paušál dvakrát po 8,58 € a jedenkrát 8,84 € (bod 3 výroku nálezu).
46. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výrokovej časti tohto rozhodnutia.
47. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
48. K tomuto nálezu podľa § 32 zákona o ústavnom súde pripája svoje odlišné
stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017