Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 361/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

t. č. v Ústave na výkon väzby vo veci namietaného porušenia základného práva na

osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva na

slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. septembra 2016 doručená sťažnosť , ,

t. č. v Ústave na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

1

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. júla 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením

rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby po tom, ako na základe dovolania sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 19. júla 2016 podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyslovil,

že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 18. apríla 2013 bol

z dôvodu uvedeného v porušený zákon

v neprospech sťažovateľa a dovolací súd podľa tento

rozsudok súdu druhého stupňa zrušil.

3. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv tým, že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom

„nevysporiadal s podaným návrhom podľa čl. 5 ods. 1, 4 dohovoru zo dňa 20. 3. 2016“,

ktorým sťažovateľ „doplnil dovolacie konanie“. Je tiež presvedčený, že dovolací súd

„postupoval v rozpore s Dohovorom ako aj c ods. 1, keď postupom podľa

nahradil nezákonné pozbavenie... slobody“ sťažovateľa

„od 23. 10. 2013 do 19. 7. 2016 zrušením dovolaním napadnutého nezákonného rozsudku

KS TN sp. zn. zo dňa 18. 4. 2013 a toto nezákonné pozbavenie... slobody

nahradil podľa vnútroštátneho práva rozhodnutím o väzbe uznesením... sp. zn.

zo dňa 19. júla 2016, ktoré sa javí byť zákonné z formálnej stránky, pričom

súd materiálne podmienky už neskúmal.“.

4. Podľa sťažovateľa najvyšší súd „v uznesení o... vzatí do väzby porušil Dohovor,

Ústavu aj Trestný kódex, keď“ ho „postupom podľa vzal

do väzby a to z dôvodu, že v... prípade “ sťažovateľa „je väzba podľa § 71 ods. 1

vyčerpaná, nakoľko... bol v tejto trestnej veci väzobne stíhaný od 31. 3. 2008 do 2. 12. 2008,

kedy... bol z väzby prepustený“.

5. Napadnutému uzneseniu vo vzťahu k odôvodneniu dôvodu väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) sťažovateľ vytýka, že v ňom najvyšší súd „uviedol

nepravdu, že v pôvodnom konaní bolo potrebné najskôr vydať príkaz na zatknutie, konať

proti“ sťažovateľovi „ako proti ušlému a prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu

zabezpečiť“ jeho „vydanie z Anglicka do výkonu trestu odňatia slobody“, pretože „zo spisu

jasne vyplýva, že opatrením zo dňa 5. 11. 2011 súd rozhodol, že sa bude konať ako proti

ušlému, následne bol vyhlásený rozsudok Okresného súdu Pov. Bystrica dňa 15. 10. 2012,

následne vyhlásený rozsudok KS TN dňa 18. 4. 2013 a až dňa 17. 5. 2013 bol vydaný

európsky zatýkací rozkaz na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol

realizovaný dňa 23. 10. 2013 v Londýne, kde... bol“ sťažovateľ „zadržaný v práci“.

6. Sťažovateľ je presvedčený, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

dovolacieho súdu vyplýva, že väzba, ktorú vykonáva, bola „uvalená ako trest

za predchádzajúce konanie proti ušlému, ktoré malo jednoznačne nezákonný charakter

a to na viacerých úrovniach“.

7. V súvislosti s konaním pred súdmi prvého a druhého stupňa, keď tieto proti

sťažovateľovi viedli trestné konanie ako proti ušlému, sťažovateľ spochybnil osobu jeho

obhajcu, a to pokiaľ ide o oprávnenosť výkonu jeho advokátskej činnosti.

8. Za pochybenie najvyššieho súdu sťažovateľ považuje aj skutočnosť, že mu proti

rozhodnutiu o vzatí ho do väzby „odňal právo podať riadny opravný prostriedok“.

9. Postup dovolacieho súdu je podľa sťažovateľa prejavom „absolútnej sudcovskej

svojvôle... celkom sa vymykajúci zákonnosti“. Sťažovateľ prízvukoval, že rozhodnutiu

najvyššieho súdu chýba „zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle

, ak odôvodnenie rozhodnutia o vzatí do väzby neobsahuje riadne

vysporiadanie sa s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na jej nezákonnosť“.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

ods. 1 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2016.

Rovnako požadoval priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

11. Zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu ústavným súdom.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

14. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

15. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

16. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa na

osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júla 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa „nevysporiadal“ s podaním,

ktorým sťažovateľ doplnil svoje dovolanie, sťažovateľa vzal dovolací súd do väzby

bez toho, aby preskúmal, či sú splnené aj materiálne podmienky väzby, sťažovateľa najvyšší

súd pozbavil osobnej slobody napriek tomu, že väzba podľa

už bola v jeho prípade „vyčerpaná“, najvyšší súd rozhodnutie o väzbe sťažovateľa

nedostatočne odôvodnil a uviedol v ňom „nepravdu“, a napokon aj tým, že mu dovolací

súd odňal právo podať riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o jeho osobnej

slobode. Postup najvyššieho súdu v jeho trestnej veci sťažovateľ považuje za svojvoľný

a nezákonný, ktorého výsledkom je nezákonné a ústavne nekonformné rozhodnutie.

19. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

20. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

21. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

22. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

24. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že sa najvyšší súd nevysporiadal s podaním

sťažovateľa z 20. marca 2016, ktorým doplnil svoje dovolanie, ústavný súd sa s jeho

obsahom oboznámil a konštatuje, že podanie je označené ako „Žiadosť“, ktorou sťažovateľ

žiadal, aby ho najvyšší súd „informoval o stave konania, aké úkony a kedy boli vykonané,

aké úkony a kedy sú plánované, ako aj rozhodnutia, ktoré boli v tomto konaní na NS SR

vykonané“. V ďalšej časti podania sťažovateľ uviedol: „ako účastník konania podávam

žiadosť/návrh v zmysle Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 5 ods. 4“,

ktorého znenie citoval „s poukazom na c ods. 1 SR. Navrhujem súdu... postup

podľa .“, ktorého znenie takisto citoval, a „tiež žiadam súd, aby

po bezodkladnom preskúmaní zákonnosti môjho pozbavenia rozsudkom OS Pov. Bystrica...

vydal rozhodnutie o mojom prepustení na slobodu v zmysle vyššie uvedeného ako

aj dovolacích dôvodov dovolania“.

25. Na toto podanie najvyšší súd reagoval prípisom sp. zn.

z 22. marca 2016, v ktorom sťažovateľovi oznámil, že „dňa 16. marca 2016 bola vec

vrátená Okresnému súdu Považská Bystrica ako predčasne predložená na doplnenie

postupu podľa , pričom vo veci neboli prijaté doposiaľ žiadne rozhodnutia

týkajúce sa merita veci“.

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol akceptovať tvrdenie sťažovateľa

o porušení jeho základného práva na osobnú slobodu najvyšším súdom v súvislosti

s podaním z 20. marca 2016, keďže jednak v tom čase trestnou vecou sťažovateľa

nedisponoval a jednak na doplnenie dovolania primeraným spôsobom reagoval, a teda sa

s ním „vysporiadal“ v zmysle jeho obsahu v zhode s reálnym skutkovým stavom.

27. Navyše je potrebné pripomenúť, že ochrany práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa

nemožno domáhať v konaní o dovolaní, ktoré je prakticky konaním a rozhodovaním

o právoplatne skončenej trestnej vec a ktorá takou ostáva až do právoplatného rozhodnutia

dovolacieho súdu (aj to iba v prípade, pokiaľ dovolací súd zruší dovolaním napadnuté

rozhodnutie). Podanie dovolania (resp. jeho doplnenia) nemožno považovať za návrh podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože v zásade záruky čl. 5 ods. 4 dohovoru boli naplnené

odsudzujúcim rozsudkom súdu v pôvodnom konaní. Ústavný súd poznamenáva,

že Európsky súd pre ľudské práva svojou judikatúrou [De Wilde, Ooms a Versyp proti

Belgicku, rozsudok, 18. 6. 1971, č. 2832/66, 2835/66 a č. 2899/66] vytvoril koncept tzv.

inkorporovanej kontroly, podľa ktorej v prípade, že prvotné rozhodnutie o pozbavení

osobnej slobody urobil súd v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru a že súdny prieskum požadovaný

týmto ustanovením je už zahrnutý v pôvodnom rozhodnutí súdu o pozbavení slobody

(odsudzujúci rozsudok). Preto v prípade osôb odsúdených na nepodmienečný trest odňatia

slobody v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru sa z konceptu inkorporovanej kontroly

vyvodzuje záver, že po dobu trvania trestu vymeraného príslušným súdom v odsudzujúcom

rozsudku odsúdený nemá nárok domáhať sa prieskumu zákonnosti zbavenia slobody

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru [pozri tiež napr. Iorgov (II) proti Bulharsku, rozsudok,

2. 9. 2010, č. 36295/02, § 72 – § 77; Gasparyan proti Arménsku (č. 2), rozsudok,

16. 6. 2009, č. 22571/05, § 23].

28. Podstatným tiež je, že predmetom dovolacieho konania ako takého (t. j.

rozhodovania o dovolaní) nie je a priori rozhodovanie o osobnej slobode, k tomu dochádza

až po rozhodnutí o samotnom dovolaní ,a to v závislosti na jeho výsledku, preto domáhať

sa postupu v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru pred tým, ako bude známe, či vôbec dôjde

ku konaniu a rozhodovaniu o osobnej slobode (tak ako to požadoval sťažovateľ),

je prinajmenšom predčasné a nedostatočne relevantné. Aj z tohto dôvodu je táto námietka

sťažovateľa nenáležitou.

29. Vo vzťahu k neskúmaniu splnenia materiálnych podmienok vzatia sťažovateľa

do väzby ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júla 2016, v odôvodnení ktorého je uvedené:

„Podľa , ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody

uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší,

rozhodne súčasne o väzbe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky... zistil, že obvineného nemožno

prepustiť na slobodu, lebo je u neho daný dôvod väzby podľa

Tento dôvod je založený na obave, že obvinený ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu, alebo trestu, najmä preto, že hoci má stále bydlisko, v pôvodnom konaní

maril súdne konanie dlhotrvajúcim sa skrývaním a vyhýbaním sa trestnému stíhaniu

pobytom v cudzine.

Spomenutá obava zakladajúca väzobný dôvod podľa

u jednoznačne vyplýva z jeho správania sa v pôvodnom konaní, kedy sa na

adrese trvalého bydliska permanentne nezdržiaval, a nebolo mu možné preto doručiť súdne

zásielky, bolo preto potrebné vydať najskôr príkaz na zatknutie, konať proti nemu ako proti

ušlému a napokon prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu zabezpečiť jeho

vydanie na výkon trestu odňatia slobody z Anglicka do Slovenskej republiky. Uvedené

skutočnosti sú preukázateľné z viacerých správ Policajného zboru Slovenskej republiky

založených v spise a v neposlednom rade z uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica

z 5. decembra 2011, sp. zn. , zápisníc o hlavnom pojednávaní prvostupňového

súdu a zápisnice o verejnom zasadnutí odvolacieho súdu.

Dĺžka trvania väzby obvineného podľa sa

podľa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní,

pričom táto začala plynúť okamihom vyhlásenia rozhodnutia o väzbe na verejnom zasadnutí

najvyššieho súdu, t. j. 19. júla 2016 o 11.00 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon

väzby .“

30. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší

súd sa všetkými pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa rozhodnými skutkovými

aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne jednoznačné a presvedčivé odpovede.

31. Dovolací súd uviedol, ktoré konkrétne skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu

vzťahujúceho sa na vec sťažovateľa ho viedli k záveru, že existuje dôvodná obava,

že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

v čom videl naplnenie dôvodu väzby podľa .

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na priebeh a okolnosti samotného trestného konania

pred súdmi nižších stupňov, keď sa proti sťažovateľovi konalo ako proti ušlému a napokon

na výkon trestu odňatia slobody ho z Anglicka bolo potrebné zabezpečiť prostredníctvom

európskeho zatýkacieho rozkazu. Ústavný súd nezistil nič, čo by mohol najvyššiemu súdu

v tomto smere (úplnosti odôvodnenia rozhodnutia o väzbe) vytknúť.

32. Poukazujúc na uvedené ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júla 2016 rozhodne nemohol považovať za nedostatočné.

33. Odôvodneniu napadnutého rozhodnutia sťažovateľ vytýkal aj jeho nepravdivosť,

ktorá spočívala v tom, že dovolací súd mal uviesť, že „v pôvodnom konaní bolo potrebné

najskôr vydať príkaz na zatknutie, konať proti mne ako proti ušlému a prostredníctvom

európskeho zatýkacieho rozkazu zabezpečiť moje vydanie z Anglicka do výkonu trestu

odňatia slobody, pričom zo spisu jasne vyplýva, že opatrením zo dňa 5. 11. 2011 súd

rozhodol, že sa bude konať ako proti ušlému, následne bol vyhlásený rozsudok Okresného

súdu Pov. Bystrica dňa 15. 10. 2012, následne vyhlásený rozsudok KS TN dňa 18. 4. 2013

a až dňa 17. 5. 2013 bol vydaný európsky zatýkací rozkaz na dodanie do výkonu trestu

odňatia slobody, ktorý bol realizovaný dňa 23. 10. 2013 v Londýne, kde som bol zadržaný

v práci“. Podľa názoru ústavného súdu pre účely odôvodnenia potreby vzatia sťažovateľa

do väzby však nebolo podstatným ani tak to, ktorý úkon predchádzal inému, resp. v akom

poradí boli tieto úkony vykonané, ale podstatným bolo, že vôbec realizácia takýchto úkonov

bola v trestnej veci sťažovateľa nevyhnutá.

34. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade už bola väzba podľa § 71 ods. 1

„vyčerpaná“, a teda opätovne nemohol byť do väzby vzatý z dôvodu

podľa , ústavný súd poznamenáva, že podľa

ods. 2 ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu

pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne

súčasne o väzbe a podľa dĺžka trvania väzby podľa odseku

1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní. Za takejto

platnej a účinnej právnej (zákonnej) úpravy „vyčerpanie“ väzby podľa § 71 ods. 1

pred rozhodnutím o osobnej slobode v dovolacom konaní nijako

neprekážalo opätovnému vzatiu do väzby podľa ,

keďže tá sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní. Aj s touto

skutočnosťou najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sťažovateľa oboznámil.

35. Ak je sťažovateľ presvedčený, že mu najvyšší súd odňal právo na riadny opravný

prostriedok proti rozhodnutiu o väzbe, potom je potrebné poukázať na ustanovenie § 83 ods.

1 , a to konkrétne jeho druhú vetu, podľa ktorej sťažnosť nie je

prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon

neustanovuje inak. A keďže v rámci právnej úpravy dovolacieho konania zákon (Trestný

poriadok) inak neustanovuje, bol postup dovolacieho súdu pri poučení sťažovateľa

o opravnom prostriedku správny v súlade s procesnoprávnym predpisom, ktorým sa konanie

riadilo.

36. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, že „proti uzneseniu o väzbe na prvom

stupni je sťažnosť vždy prípustná a ak uznesenie prvého stupňa vydá NS SR o podanej

sťažnosti rozhoduje iný senát NS SR v päťčlennom zložení“, žiaľ túto nemožno akceptovať,

pretože takúto úpravu nepozná. Sťažovateľovmu tvrdeniu sa najviac

približuje úprava podľa , podľa ktorého proti uzneseniu

odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný

senát tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu, avšak

to nebol prípad sťažovateľa.

37. Ako z dosiaľ uvedeného vyplýva, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júla 2016 o vzatí sťažovateľa do väzby nemožno v žiadnom prípade

považovať za svojvoľné. So všetkými pre rozhodnutie o osobnej slobode nevyhnutnými

otázkami sa dovolací súd zaoberal a ústavne konformným spôsobom sa s nimi vysporiadal.

Za týchto okolností nevznikol žiaden priestor na zásah ústavného súdu do napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu. Tak z ustanovení a 5 , ako aj z ustanovení

čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru jasne vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody musí dôjsť

v súlade so zákonom, ktorým je v danom prípade . V prípade sťažovateľa

všetko nasvedčuje záveru, že to tak aj bolo.

38. Vzhľadom na uvedené ústavnému súdu neostávalo iné, iba sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

39. Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyhovením sťažnosti vo vzťahu k návrhu na vyslovenie porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

40. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd

uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové

pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu

ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov

procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa

názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, ako je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2017