Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 361/2017
PDF · 232.27 KB
No categories available
III. ÚS 361/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
t. č. v Ústave na výkon väzby vo veci namietaného porušenia základného práva na
osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Tdo 10/2016 z 19. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. septembra 2016 doručená sťažnosť , ,
t. č. v Ústave na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
1
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 10/2016
z 19. júla 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby po tom, ako na základe dovolania sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 2 Tdo 10/2016 z 19. júla 2016 podľa § 386 ods. 1 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vyslovil,
že rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 19/2013 z 18. apríla 2013 bol
z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku porušený zákon
v neprospech sťažovateľa a dovolací súd podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku tento
rozsudok súdu druhého stupňa zrušil.
3. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv tým, že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom
„nevysporiadal s podaným návrhom podľa čl. 5 ods. 1, 4 dohovoru zo dňa 20. 3. 2016“,
ktorým sťažovateľ „doplnil dovolacie konanie“. Je tiež presvedčený, že dovolací súd
„postupoval v rozpore s Dohovorom ako aj Ústavou čl. 154c ods. 1, keď postupom podľa
Trestného poriadku nahradil nezákonné pozbavenie... slobody“ sťažovateľa
„od 23. 10. 2013 do 19. 7. 2016 zrušením dovolaním napadnutého nezákonného rozsudku
KS TN sp. zn. 2 To/19/2013 zo dňa 18. 4. 2013 a toto nezákonné pozbavenie... slobody
nahradil podľa vnútroštátneho práva rozhodnutím o väzbe uznesením... sp. zn.
2 Tdo 10/2016 zo dňa 19. júla 2016, ktoré sa javí byť zákonné z formálnej stránky, pričom
súd materiálne podmienky už neskúmal.“.
4. Podľa sťažovateľa najvyšší súd „v uznesení o... vzatí do väzby porušil Dohovor,
Ústavu aj Trestný kódex, keď“ ho „postupom podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku vzal
do väzby a to z dôvodu, že v... prípade “ sťažovateľa „je väzba podľa § 71 ods. 1
vyčerpaná, nakoľko... bol v tejto trestnej veci väzobne stíhaný od 31. 3. 2008 do 2. 12. 2008,
kedy... bol z väzby prepustený“.
5. Napadnutému uzneseniu vo vzťahu k odôvodneniu dôvodu väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sťažovateľ vytýka, že v ňom najvyšší súd „uviedol
nepravdu, že v pôvodnom konaní bolo potrebné najskôr vydať príkaz na zatknutie, konať
proti“ sťažovateľovi „ako proti ušlému a prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu
zabezpečiť“ jeho „vydanie z Anglicka do výkonu trestu odňatia slobody“, pretože „zo spisu
jasne vyplýva, že opatrením zo dňa 5. 11. 2011 súd rozhodol, že sa bude konať ako proti
ušlému, následne bol vyhlásený rozsudok Okresného súdu Pov. Bystrica dňa 15. 10. 2012,
následne vyhlásený rozsudok KS TN dňa 18. 4. 2013 a až dňa 17. 5. 2013 bol vydaný
európsky zatýkací rozkaz na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol
realizovaný dňa 23. 10. 2013 v Londýne, kde... bol“ sťažovateľ „zadržaný v práci“.
6. Sťažovateľ je presvedčený, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
dovolacieho súdu vyplýva, že väzba, ktorú vykonáva, bola „uvalená ako trest
za predchádzajúce konanie proti ušlému, ktoré malo jednoznačne nezákonný charakter
a to na viacerých úrovniach“.
7. V súvislosti s konaním pred súdmi prvého a druhého stupňa, keď tieto proti
sťažovateľovi viedli trestné konanie ako proti ušlému, sťažovateľ spochybnil osobu jeho
obhajcu, a to pokiaľ ide o oprávnenosť výkonu jeho advokátskej činnosti.
8. Za pochybenie najvyššieho súdu sťažovateľ považuje aj skutočnosť, že mu proti
rozhodnutiu o vzatí ho do väzby „odňal právo podať riadny opravný prostriedok“.
9. Postup dovolacieho súdu je podľa sťažovateľa prejavom „absolútnej sudcovskej
svojvôle... celkom sa vymykajúci zákonnosti“. Sťažovateľ prízvukoval, že rozhodnutiu
najvyššieho súdu chýba „zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle
čl. 17 ods. 2 Ústavy, ak odôvodnenie rozhodnutia o vzatí do väzby neobsahuje riadne
vysporiadanie sa s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na jej nezákonnosť“.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 10/2016 z 19. júla 2016.
Rovnako požadoval priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
11. Zároveň požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu ústavným súdom.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
14. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
15. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa na
osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 10/2016
z 19. júla 2016, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa „nevysporiadal“ s podaním,
ktorým sťažovateľ doplnil svoje dovolanie, sťažovateľa vzal dovolací súd do väzby
bez toho, aby preskúmal, či sú splnené aj materiálne podmienky väzby, sťažovateľa najvyšší
súd pozbavil osobnej slobody napriek tomu, že väzba podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku
už bola v jeho prípade „vyčerpaná“, najvyšší súd rozhodnutie o väzbe sťažovateľa
nedostatočne odôvodnil a uviedol v ňom „nepravdu“, a napokon aj tým, že mu dovolací
súd odňal právo podať riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o jeho osobnej
slobode. Postup najvyššieho súdu v jeho trestnej veci sťažovateľ považuje za svojvoľný
a nezákonný, ktorého výsledkom je nezákonné a ústavne nekonformné rozhodnutie.
19. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
20. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
21. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
22. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
23. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným
postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
24. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že sa najvyšší súd nevysporiadal s podaním
sťažovateľa z 20. marca 2016, ktorým doplnil svoje dovolanie, ústavný súd sa s jeho
obsahom oboznámil a konštatuje, že podanie je označené ako „Žiadosť“, ktorou sťažovateľ
žiadal, aby ho najvyšší súd „informoval o stave konania, aké úkony a kedy boli vykonané,
aké úkony a kedy sú plánované, ako aj rozhodnutia, ktoré boli v tomto konaní na NS SR
vykonané“. V ďalšej časti podania sťažovateľ uviedol: „ako účastník konania podávam
žiadosť/návrh v zmysle Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 5 ods. 4“,
ktorého znenie citoval „s poukazom na čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Navrhujem súdu... postup
podľa § 382a Tr. por..“, ktorého znenie takisto citoval, a „tiež žiadam súd, aby
po bezodkladnom preskúmaní zákonnosti môjho pozbavenia rozsudkom OS Pov. Bystrica...
vydal rozhodnutie o mojom prepustení na slobodu v zmysle vyššie uvedeného ako
aj dovolacích dôvodov dovolania“.
25. Na toto podanie najvyšší súd reagoval prípisom sp. zn. 2 Tdo 10/2016
z 22. marca 2016, v ktorom sťažovateľovi oznámil, že „dňa 16. marca 2016 bola vec
vrátená Okresnému súdu Považská Bystrica ako predčasne predložená na doplnenie
postupu podľa § 376 Tr. por., pričom vo veci neboli prijaté doposiaľ žiadne rozhodnutia
týkajúce sa merita veci“.
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol akceptovať tvrdenie sťažovateľa
o porušení jeho základného práva na osobnú slobodu najvyšším súdom v súvislosti
s podaním z 20. marca 2016, keďže jednak v tom čase trestnou vecou sťažovateľa
nedisponoval a jednak na doplnenie dovolania primeraným spôsobom reagoval, a teda sa
s ním „vysporiadal“ v zmysle jeho obsahu v zhode s reálnym skutkovým stavom.
27. Navyše je potrebné pripomenúť, že ochrany práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa
nemožno domáhať v konaní o dovolaní, ktoré je prakticky konaním a rozhodovaním
o právoplatne skončenej trestnej vec a ktorá takou ostáva až do právoplatného rozhodnutia
dovolacieho súdu (aj to iba v prípade, pokiaľ dovolací súd zruší dovolaním napadnuté
rozhodnutie). Podanie dovolania (resp. jeho doplnenia) nemožno považovať za návrh podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože v zásade záruky čl. 5 ods. 4 dohovoru boli naplnené
odsudzujúcim rozsudkom súdu v pôvodnom konaní. Ústavný súd poznamenáva,
že Európsky súd pre ľudské práva svojou judikatúrou [De Wilde, Ooms a Versyp proti
Belgicku, rozsudok, 18. 6. 1971, č. 2832/66, 2835/66 a č. 2899/66] vytvoril koncept tzv.
inkorporovanej kontroly, podľa ktorej v prípade, že prvotné rozhodnutie o pozbavení
osobnej slobody urobil súd v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru a že súdny prieskum požadovaný
týmto ustanovením je už zahrnutý v pôvodnom rozhodnutí súdu o pozbavení slobody
(odsudzujúci rozsudok). Preto v prípade osôb odsúdených na nepodmienečný trest odňatia
slobody v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru sa z konceptu inkorporovanej kontroly
vyvodzuje záver, že po dobu trvania trestu vymeraného príslušným súdom v odsudzujúcom
rozsudku odsúdený nemá nárok domáhať sa prieskumu zákonnosti zbavenia slobody
v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru [pozri tiež napr. Iorgov (II) proti Bulharsku, rozsudok,
2. 9. 2010, č. 36295/02, § 72 – § 77; Gasparyan proti Arménsku (č. 2), rozsudok,
16. 6. 2009, č. 22571/05, § 23].
28. Podstatným tiež je, že predmetom dovolacieho konania ako takého (t. j.
rozhodovania o dovolaní) nie je a priori rozhodovanie o osobnej slobode, k tomu dochádza
až po rozhodnutí o samotnom dovolaní ,a to v závislosti na jeho výsledku, preto domáhať
sa postupu v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru pred tým, ako bude známe, či vôbec dôjde
ku konaniu a rozhodovaniu o osobnej slobode (tak ako to požadoval sťažovateľ),
je prinajmenšom predčasné a nedostatočne relevantné. Aj z tohto dôvodu je táto námietka
sťažovateľa nenáležitou.
29. Vo vzťahu k neskúmaniu splnenia materiálnych podmienok vzatia sťažovateľa
do väzby ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tdo 10/2016 z 19. júla 2016, v odôvodnení ktorého je uvedené:
„Podľa § 380 ods. 2 Tr. por., ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody
uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší,
rozhodne súčasne o väzbe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky... zistil, že obvineného nemožno
prepustiť na slobodu, lebo je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.
Tento dôvod je založený na obave, že obvinený ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu, alebo trestu, najmä preto, že hoci má stále bydlisko, v pôvodnom konaní
maril súdne konanie dlhotrvajúcim sa skrývaním a vyhýbaním sa trestnému stíhaniu
pobytom v cudzine.
Spomenutá obava zakladajúca väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.
u jednoznačne vyplýva z jeho správania sa v pôvodnom konaní, kedy sa na
adrese trvalého bydliska permanentne nezdržiaval, a nebolo mu možné preto doručiť súdne
zásielky, bolo preto potrebné vydať najskôr príkaz na zatknutie, konať proti nemu ako proti
ušlému a napokon prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu zabezpečiť jeho
vydanie na výkon trestu odňatia slobody z Anglicka do Slovenskej republiky. Uvedené
skutočnosti sú preukázateľné z viacerých správ Policajného zboru Slovenskej republiky
založených v spise a v neposlednom rade z uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica
z 5. decembra 2011, sp. zn. 1 T 136/2010, zápisníc o hlavnom pojednávaní prvostupňového
súdu a zápisnice o verejnom zasadnutí odvolacieho súdu.
Dĺžka trvania väzby obvineného podľa § 380 ods. 2 Tr. por. sa
podľa § 380 ods. 3 Tr. por. posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní,
pričom táto začala plynúť okamihom vyhlásenia rozhodnutia o väzbe na verejnom zasadnutí
najvyššieho súdu, t. j. 19. júla 2016 o 11.00 hod. a bude sa vykonávať v Ústave na výkon
väzby .“
30. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší
súd sa všetkými pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa rozhodnými skutkovými
aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne jednoznačné a presvedčivé odpovede.
31. Dovolací súd uviedol, ktoré konkrétne skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu
vzťahujúceho sa na vec sťažovateľa ho viedli k záveru, že existuje dôvodná obava,
že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
v čom videl naplnenie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na priebeh a okolnosti samotného trestného konania
pred súdmi nižších stupňov, keď sa proti sťažovateľovi konalo ako proti ušlému a napokon
na výkon trestu odňatia slobody ho z Anglicka bolo potrebné zabezpečiť prostredníctvom
európskeho zatýkacieho rozkazu. Ústavný súd nezistil nič, čo by mohol najvyššiemu súdu
v tomto smere (úplnosti odôvodnenia rozhodnutia o väzbe) vytknúť.
32. Poukazujúc na uvedené ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tdo 10/2016 z 19. júla 2016 rozhodne nemohol považovať za nedostatočné.
33. Odôvodneniu napadnutého rozhodnutia sťažovateľ vytýkal aj jeho nepravdivosť,
ktorá spočívala v tom, že dovolací súd mal uviesť, že „v pôvodnom konaní bolo potrebné
najskôr vydať príkaz na zatknutie, konať proti mne ako proti ušlému a prostredníctvom
európskeho zatýkacieho rozkazu zabezpečiť moje vydanie z Anglicka do výkonu trestu
odňatia slobody, pričom zo spisu jasne vyplýva, že opatrením zo dňa 5. 11. 2011 súd
rozhodol, že sa bude konať ako proti ušlému, následne bol vyhlásený rozsudok Okresného
súdu Pov. Bystrica dňa 15. 10. 2012, následne vyhlásený rozsudok KS TN dňa 18. 4. 2013
a až dňa 17. 5. 2013 bol vydaný európsky zatýkací rozkaz na dodanie do výkonu trestu
odňatia slobody, ktorý bol realizovaný dňa 23. 10. 2013 v Londýne, kde som bol zadržaný
v práci“. Podľa názoru ústavného súdu pre účely odôvodnenia potreby vzatia sťažovateľa
do väzby však nebolo podstatným ani tak to, ktorý úkon predchádzal inému, resp. v akom
poradí boli tieto úkony vykonané, ale podstatným bolo, že vôbec realizácia takýchto úkonov
bola v trestnej veci sťažovateľa nevyhnutá.
34. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade už bola väzba podľa § 71 ods. 1
Trestného poriadku „vyčerpaná“, a teda opätovne nemohol byť do väzby vzatý z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ústavný súd poznamenáva, že podľa § 380
ods. 2 Trestného poriadku ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu
pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne
súčasne o väzbe a podľa § 380 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania väzby podľa odseku
1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní. Za takejto
platnej a účinnej právnej (zákonnej) úpravy „vyčerpanie“ väzby podľa § 71 ods. 1
Trestného poriadku pred rozhodnutím o osobnej slobode v dovolacom konaní nijako
neprekážalo opätovnému vzatiu do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku,
keďže tá sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní. Aj s touto
skutočnosťou najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sťažovateľa oboznámil.
35. Ak je sťažovateľ presvedčený, že mu najvyšší súd odňal právo na riadny opravný
prostriedok proti rozhodnutiu o väzbe, potom je potrebné poukázať na ustanovenie § 83 ods.
1 Trestného poriadku, a to konkrétne jeho druhú vetu, podľa ktorej sťažnosť nie je
prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon
neustanovuje inak. A keďže v rámci právnej úpravy dovolacieho konania zákon (Trestný
poriadok) inak neustanovuje, bol postup dovolacieho súdu pri poučení sťažovateľa
o opravnom prostriedku správny v súlade s procesnoprávnym predpisom, ktorým sa konanie
riadilo.
36. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, že „proti uzneseniu o väzbe na prvom
stupni je sťažnosť vždy prípustná a ak uznesenie prvého stupňa vydá NS SR o podanej
sťažnosti rozhoduje iný senát NS SR v päťčlennom zložení“, žiaľ túto nemožno akceptovať,
pretože takúto úpravu Trestný poriadok nepozná. Sťažovateľovmu tvrdeniu sa najviac
približuje úprava podľa § 185 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého proti uzneseniu
odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný
senát tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu, avšak
to nebol prípad sťažovateľa.
37. Ako z dosiaľ uvedeného vyplýva, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tdo 10/2016 z 19. júla 2016 o vzatí sťažovateľa do väzby nemožno v žiadnom prípade
považovať za svojvoľné. So všetkými pre rozhodnutie o osobnej slobode nevyhnutnými
otázkami sa dovolací súd zaoberal a ústavne konformným spôsobom sa s nimi vysporiadal.
Za týchto okolností nevznikol žiaden priestor na zásah ústavného súdu do napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu. Tak z ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj z ustanovení
čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru jasne vyplýva, že k pozbaveniu osobnej slobody musí dôjsť
v súlade so zákonom, ktorým je v danom prípade Trestný poriadok. V prípade sťažovateľa
všetko nasvedčuje záveru, že to tak aj bolo.
38. Vzhľadom na uvedené ústavnému súdu neostávalo iné, iba sťažnosť sťažovateľa
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
39. Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyhovením sťažnosti vo vzťahu k návrhu na vyslovenie porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
40. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd
uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové
pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu
ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov
procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa
názoru ústavného súdu už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, ako je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2017