Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 367/2017
PDF · 247 KB
No categories available
II. ÚS 367/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 215/2016 z 15. marca 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8 Co 433/2014-233 z 23. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 8 Cdo 215/2016 z 15. marca 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 433/2014-233
z 23. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom č. k. 8 C 21/2012-205
z 13. marca 2014 zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa sťažovateľ ako navrhovateľ
domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj
„NBS“), ako odporkyni zaplatenia sumy 9 622,36 eur s príslušenstvom z titulu náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri
vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „družstvo“) a obchodníka s cennými
papiermi (ďalej aj „OCP“). Sťažovateľ svoj návrh odvodzoval zo skutočnosti, že v máji
2010 sa dozvedel, že obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. aprílu 2010 skončil
činnosť, že družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že
z tohto dôvodu družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľom zverených prostriedkov
družstvu vrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľ uvádzal, že peňažné prostriedky do družstva
vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že družstvo a aj obchodník s cennými
papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude zabezpečené
ich riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú
zhodnotené v garantovanej výške.
2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v odôvodnení (na 11 stranách
vlastného posúdenia veci) úvodom uviedol, že „NBS mohla realizovať výkon štátneho
dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo
sankcie, ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov
zistených v ich činnosti, ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých
povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon. Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno
zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady v ňom
výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.“.
Krajský súd ďalej vyslovil, že sťažovateľ dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho
vzťahu s družstvom, jeho prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho
slobodného rozhodnutia prevzal na seba práva a povinnosti člena družstva vyplývajúce
z jeho stanov. Podľa krajského súdu „v posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal
náležité dokazovanie potrebné na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre
posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody,
ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal odporca na svoju obranu (§ 120
ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami
vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe
následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné
podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným
postupom orgánov štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1,
ods. 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1) v spojení so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a investičných službách... a zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom...
a svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho
námietky proti postupu orgánov štátu (NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade
s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie
jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé.“.
Následne krajský súd uviedol a analyzoval zákonné podmienky na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoZS“), ako aj
podmienky dohľadu NBS v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných
papieroch) v znení neskorších predpisov, pričom uviedol: „V posudzovanej veci bolo
nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka Slovenska bola
orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou.
Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo
podľa § 135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10.7.2009, dodržiavanie podmienok
ustanovených povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných
zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov
vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva,
že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného v obchodnom registri,
ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu
investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP.
Až s účinnosťou od 1.6.2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
stanovená zákonom o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129
ods. 3 zákona o CP v znení zákona číslo 129/2010 Z. z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu
tejto povinnosti, uloženej zákonom o CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10.07.2009
bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči
dohliadaným subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácie
a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené
dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov
klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad
nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia
jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto
smere sankcie. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu
rozloženia rizík a krytia rizík bola minimálna aj s účinnosťou od 10.7.2009, nakoľko v tomto
smere zákon o CP a ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne konkrétne povinnosti v oblasti
obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú povinnosť upozorniť
v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Navyše ani od
10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia nariaďovať
vyhlasovateľovi - Družstvu, do akých konkrétnych cenných papierov alebo iných
majetkových aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej
ponuky, nemohla preto NBS v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské
rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského
rizika. So zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala,
vzhľadom na zistené nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi,
vyvodiť voči Družstvu sankciu už v roku 2007 keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať
vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.7.2009.“
V závere krajský súd hodnotil sankcionovanie družstva zo strany NBS za
nedodržanie prospektu investície. Krajský súd upozornil, že v rozhodnom čase nemalo
družstvo zákonom ustanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS
nedisponovala právomocou uložiť mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho
činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k porušeniu výslovne mu zákonom uloženej
povinnosti. Vo vzťahu k OCP krajský súd upozornil, že NBS vykonala účinný dohľad,
výsledkom ktorého bolo uloženie sankcie OCP v podobe pokuty pre porušenie zákona
o cenných papieroch. Krajský súd uzavrel, že „navrhovateľ mal postupovať s priemernou
dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru
rizika spojeného s jeho investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel
byť vedomý aj vzhľadom na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície
v oznámení o verejnej ponuke (§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa
spoliehal na to, že štát v rámci výkonu dohľadu je garantom návratnosti vložených
peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia“.
2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom
namietal prítomnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“). O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že
dovolanie odmietol, a to s tým záverom, že „vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci
podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O.s.p., nepreukázala sa opodstatnenosť
argumentácie v dovolaní o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani ďalšie vady vymenované v § 237
ods. 1 O.s.p., dovolací súd odmietol dovolanie ako procesne neprípustné“.
3. Napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových
záveroch, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným
súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa
sťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému rozsudku
krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak podľa
názoru sťažovateľa nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad
práva. Konkrétne podľa sťažovateľa ide o nasledujúce závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ústavy,
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť družstva voči
sťažovateľovi,
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej
v konkurze družstva.
3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľa NBS mala vedomosť o verejne známych
skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká
bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,
aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa
názoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS
vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2
zákona o cenných papieroch je a bolo podľa odkazu sťažovateľa zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (ktorý
platí v tomto znení už od 1. 5. 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch
mala podľa úvah sťažovateľa NBS zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka
s cennými papiermi podľa presvedčenia sťažovateľa neurobila) všetky informácie
a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu
a obchodníkovi s cennými papiermi.
3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy taktiež pri
svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva
o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých podľa
sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje
možnosť sťažovateľa ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010. Existujúce
konkurzné konanie podľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,
ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu
a nerobí žalobu predčasnou.
3.3 Namieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením
vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím
rozhodnutím de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Sťažovateľ vidí
zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší súd nedostatočne
odôvodnil svoj záver, a preto považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za
nedostatočne odôvodnené.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Cdo/215/2016 zo dňa 15.03.2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8Co/433/2014-233 zo dňa 23.06.2015 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Cdo/215/2016 zo dňa
15.03.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/433/2014-233 zo dňa
23.06.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval
v čase podania dovolania § 236 a nasl. OSP.
7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 OSP výslovne vyplývalo,
že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto
zákonného ustanovenia.
7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako
si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako
ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase
rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho
dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka
posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.
Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“
7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by
nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.
7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ
závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú
zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd
nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na
základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.
7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav
v sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.
7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K napadnutému rozsudku krajského súdu
8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že
napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré
sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné.
9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na
spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,
bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa
a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom
uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo
možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami
kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.
10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.
Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej
reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení zákona o cenných papieroch a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako
nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval
príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom.
10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je
vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov
okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľovi sa dostalo
odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce jeho vec, a to čo sa týka povinností NBS pri
výkone dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik
nároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany
ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na
námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže
podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté
argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.
10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov
ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017