Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 367/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 15. marca 2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -233 z 23. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

jeho základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 15. marca 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -233

z 23. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom č. k. -205

z 13. marca 2014 zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa sťažovateľ ako navrhovateľ

domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej aj

„NBS“), ako odporkyni zaplatenia sumy 9 622,36 eur s príslušenstvom z titulu náhrady

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri

vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA

SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „družstvo“) a obchodníka s cennými

papiermi (ďalej aj „OCP“). Sťažovateľ svoj návrh odvodzoval zo skutočnosti, že v máji

2010 sa dozvedel, že obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. aprílu 2010 skončil

činnosť, že družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že

z tohto dôvodu družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľom zverených prostriedkov

družstvu vrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľ uvádzal, že peňažné prostriedky do družstva

vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že družstvo a aj obchodník s cennými

papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude zabezpečené

ich riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú

zhodnotené v garantovanej výške.

2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v odôvodnení (na 11 stranách

vlastného posúdenia veci) úvodom uviedol, že „NBS mohla realizovať výkon štátneho

dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo

sankcie, ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov

zistených v ich činnosti, ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých

povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon. Kompetenciu orgánu štátu tak nemožno

zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady v ňom

výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.“.

Krajský súd ďalej vyslovil, že sťažovateľ dobrovoľne vstúpil do obchodnoprávneho

vzťahu s družstvom, jeho prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho

slobodného rozhodnutia prevzal na seba práva a povinnosti člena družstva vyplývajúce

z jeho stanov. Podľa krajského súdu „v posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal

náležité dokazovanie potrebné na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre

posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody,

ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal odporca na svoju obranu (§ 120

ods. 1,4 ), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami

vyplývajúcimi z dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe

následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné

podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným

postupom orgánov štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (,

ods. 2, , ) v spojení so o cenných papieroch

a investičných službách... a o dohľade nad finančným trhom...

a svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho

námietky proti postupu orgánov štátu (NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade

s požiadavkami vyplývajúcimi z odôvodnil, a preto možno odôvodnenie

jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé.“.

Následne krajský súd uviedol a analyzoval zákonné podmienky na náhradu škody

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoZS“), ako aj

podmienky dohľadu NBS v zmysle o cenných papieroch

a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných

papieroch) v znení neskorších predpisov, pričom uviedol: „V posudzovanej veci bolo

nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka Slovenska bola

orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou.

Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo

podľa § 135 ods. 2 zákona o CP, v znení účinnom do 10.7.2009, dodržiavanie podmienok

ustanovených povoleniami vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných

zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov

vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva,

že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného v obchodnom registri,

ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt podľa zákona o CP, a ani dohľad nad dodržiavaním podmienok prospektu

investície, pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP.

Až s účinnosťou od 1.6.2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

stanovená zákonom o CP povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129

ods. 3 zákona o CP v znení zákona číslo ), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu

tejto povinnosti, uloženej zákonom o CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových

hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10.07.2009

bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči

dohliadaným subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov

o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácie

a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené

dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov

klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad

nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia

jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto

smere sankcie. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu

rozloženia rizík a krytia rizík bola minimálna aj s účinnosťou od 10.7.2009, nakoľko v tomto

smere zákon o CP a ani žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis neukladal

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne konkrétne povinnosti v oblasti

obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú povinnosť upozorniť

v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že

doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Navyše ani od

10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia nariaďovať

vyhlasovateľovi - Družstvu, do akých konkrétnych cenných papierov alebo iných

majetkových aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej

ponuky, nemohla preto NBS v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské

rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského

rizika. So zreteľom na uvedené potom navrhovateľ nedôvodne namieta, že NBS mala,

vzhľadom na zistené nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi,

vyvodiť voči Družstvu sankciu už v roku 2007 keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať

vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.7.2009.“

V závere krajský súd hodnotil sankcionovanie družstva zo strany NBS za

nedodržanie prospektu investície. Krajský súd upozornil, že v rozhodnom čase nemalo

družstvo zákonom ustanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS

nedisponovala právomocou uložiť mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho

činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k porušeniu výslovne mu zákonom uloženej

povinnosti. Vo vzťahu k OCP krajský súd upozornil, že NBS vykonala účinný dohľad,

výsledkom ktorého bolo uloženie sankcie OCP v podobe pokuty pre porušenie zákona

o cenných papieroch. Krajský súd uzavrel, že „navrhovateľ mal postupovať s priemernou

dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od neho spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru

rizika spojeného s jeho investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musel

byť vedomý aj vzhľadom na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície

v oznámení o verejnej ponuke (§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa

spoliehal na to, že štát v rámci výkonu dohľadu je garantom návratnosti vložených

peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia“.

2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom

namietal prítomnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že

dovolanie odmietol, a to s tým záverom, že „vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci

podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia , nepreukázala sa opodstatnenosť

argumentácie v dovolaní o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1

písm. f/ a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani ďalšie vady vymenované v

ods. 1 , dovolací súd odmietol dovolanie ako procesne neprípustné“.

3. Napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových

záveroch, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným

súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa

sťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak podľa

názoru sťažovateľa nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad

práva. Konkrétne podľa sťažovateľa ide o nasledujúce závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ,

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka

s cennými papiermi voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť družstva voči

sťažovateľovi,

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze družstva.

3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľa NBS mala vedomosť o verejne známych

skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká

bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,

aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa

názoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS

vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2

zákona o cenných papieroch je a bolo podľa odkazu sťažovateľa zisťovanie

a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných

subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (ktorý

platí v tomto znení už od 1. 5. 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky

majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne

dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch

mala podľa úvah sťažovateľa NBS zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka

s cennými papiermi podľa presvedčenia sťažovateľa neurobila) všetky informácie

a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu

a obchodníkovi s cennými papiermi.

3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy taktiež pri

svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva

o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. , z ktorých podľa

sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje

možnosť sťažovateľa ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. . Existujúce

konkurzné konanie podľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,

ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu

a nerobí žalobu predčasnou.

3.3 Namieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením

vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím

rozhodnutím de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Sťažovateľ vidí

zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší súd nedostatočne

odôvodnil svoj záver, a preto považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za

nedostatočne odôvodnené.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 15.03.2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -233 zo dňa 23.06.2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

15.03.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -233 zo dňa

23.06.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval

v čase podania dovolania a nasl. .

7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného výslovne vyplývalo,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto

zákonného ustanovenia.

7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako

si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Rovnako

ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení

upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase

rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho

dôvodu podľa (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka

posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis ).

Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .“

7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by

nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.

7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na

základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa ,

na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav

v sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K napadnutému rozsudku krajského súdu

8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že

napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré

sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na

spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ).

9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,

bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa

a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či

vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom

uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo

možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami

kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by

nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako

nevybočil z medzí určených a dohovoru, ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval

príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom.

10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je

vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov

okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľovi sa dostalo

odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce jeho vec, a to čo sa týka povinností NBS pri

výkone dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik

nároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany

ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na

námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže

podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté

argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.

10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017