Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 370/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o., Radlinského 2,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

z 30. marca 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

, z 12. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. , , z 30. marca 2017

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. , , z 12. augusta 2015

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k. -540 z 19. februára 2014,

v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -556 z 3. apríla 2014 a uznesením

okresného súdu č. k. -558 z 3. apríla 2014 zamietol návrh, ktorým sa

sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou

bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ako odporkyni zaplatenia sumy 11 732,60 eur

s príslušenstvom predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO

DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „družstvo“)

a obchodníka s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a. s. (ďalej len „obchodník

s cennými papiermi“). Sťažovateľ svoj návrh odvodzoval zo skutočnosti, že v máji 2010 sa

dozvedel, že obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť, že

družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto dôvodu

družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľom zverených prostriedkov družstvu

vrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľ uvádzal, že peňažné prostriedky do družstva vkladal

výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že družstvo a aj obchodník s cennými

papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, teda bude zabezpečené ich

riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú

zhodnotené v garantovanej výške.

2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok v spojení s uzneseniami okresného

súdu a v úvode odôvodnenia uviedol:

„Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je

v danom prípade ust. , podľa ktorého štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. ...

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní

dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná

vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od

účinnosti novelizovaného ust. (novela

Z. z. vykonaná ), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený

prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava

schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle

v spojení s bola vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1.2009 na základe novelizovaného ust. §

127 ods. 4 (novela vykonaná Z.

z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal

investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (

Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, neukladal vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti

rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských

spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva

nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi

Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy

kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák.

č. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý

toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je

zárukou budúcich výnosov (ust. v znení platnom

do 21. 7. 2013; až 130 boli zo vypustené novelou vykonanou

účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno

to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť

zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu

dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.“

Krajský súd ďalej vyslovil, že o cenných papieroch

a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných

papieroch) v znení neskorších predpisov v rozhodnom období neukladal vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS

tvrdená povinnosť nevyplývala. Krajský súd ďalej uviedol, že „z obsahu Zmluvy uzavretej

medzi PDSI a obchodníkom s CP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za

účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií

súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s CP

obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné

PDSI, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či

predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5

). V danom prípade išlo o služby, ktoré družstvo ako klient

obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií

nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo

portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať

a odhadnúť.“.

Krajský súd následne konštatoval, že „nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou

žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska na nápravu

protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri

činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska

k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára

2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu

vo výške 16.596.96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-

5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura

a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT- 8305-5/2010, ktorým odobrala

obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb).“.

Zároveň krajský súd analyzoval nemožnosť namietať nesprávny úradný postup spočívajúci

v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci.

Z uvedeného je potom podľa záverov krajského súdu zrejmé, že v konaní nebol

preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom štátu v zmysle o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „ZoZS“).

Krajský súd sa v závere odôvodnenia venoval sťažovateľom uvádzanej

komparatívnej judikatúre Českej republiky, ako aj procesu dokazovania na okresnom súde.

2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom

namietal prítomnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie

odmietol, a to s tým záverom, že „namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutí bola už

dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ , ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď

R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016. Pri vyjdení

z tohto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiaden

podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta stanoviska. Dovolaním

napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za

rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu – pozn. najvyššieho súdu) k

prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z

ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že

konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca

spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia

súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové

zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak

zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľ preto

nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za

vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že

ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).“.

Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa je podľa právnej úpravy

účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, a preto nemohlo dôjsť k uskutočneniu

meritórneho dovolacieho prieskumu.

3. Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych

a skutkových záveroch, ktoré sú podľa neho zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným

súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa

mienky sťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak

podľa názoru sťažovateľa nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Konkrétne podľa sťažovateľa ide o nasledujúce závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ,

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka

s cennými papiermi voči družstvu či sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľovi,

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze družstva.

3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľa NBS mala vedomosť o verejne známych

skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká

bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,

aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa

názoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS

vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2

zákona o cenných papieroch je a bolo podľa sťažovateľa zisťovanie a vyhodnocovanie

informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich

činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (ktorý platí v tomto znení

už od 1. 5. 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj

obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mala podľa úvah sťažovateľa NBS

zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými papiermi podľa presvedčenia

sťažovateľa neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní

povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi s cennými papiermi.

3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy taktiež pri

svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva

o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. , z ktorých podľa

sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje

možnosť sťažovateľa ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. . Existujúce

konkurzné konanie podľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,

ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu

a nerobí žalobu predčasnou.

3.3 Namieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením

vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím

rozhodnutím najvyšší súd podľa sťažovateľa de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu

ochranu. Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že

najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver, a sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd

sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej

úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je podľa sťažovateľa zrejmé, akých

úvah sa najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , , zo dňa 30.03.2017

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , ,

zo dňa 12.08.2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. ,

, zo dňa 30.03.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. , , zo dňa 12.08.2015 sa zrušuje a vec sa

vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval

v čase podania dovolania a nasl. (ďalej aj „OSP“).

7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného výslovne vyplývalo,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto

zákonného ustanovenia.

7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako

si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Rovnako

ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení

upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase

rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho

dôvodu podľa (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka

posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis ).

Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .“.

7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by

nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.

7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na

základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa ,

na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav

v sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K napadnutému rozsudku krajského súdu

8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že

napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré

sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na

spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ).

9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,

bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácií a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa

a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či

vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom

uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo

možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami

kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by

nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako

nevybočil z medzí určených a dohovoru, ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval

príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom.

10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je

vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov

okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľovi sa dostalo

odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce vec sťažovateľa, a to čo sa týka povinností NBS

pri výkone dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik

nároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany

ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na

námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže

podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté

argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.

10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov

ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017