Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 370/2017
PDF · 254.21 KB
No categories available
II. ÚS 370/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o., Radlinského 2,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 57/2016, 1 Cdo 58/2016, 1 Cdo 59/2016
z 30. marca 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 187/2014,
3 Co 195/2014, 3 Co 196/2014 z 12. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 57/2016, 1 Cdo 58/2016, 1 Cdo 59/2016 z 30. marca 2017
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Co 187/2014, 3 Co 195/2014, 3 Co 196/2014 z 12. augusta 2015
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k. 10 C 199/2011-540 z 19. februára 2014,
v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 10 C 199/2011-556 z 3. apríla 2014 a uznesením
okresného súdu č. k. 10 C 199/2011-558 z 3. apríla 2014 zamietol návrh, ktorým sa
sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou
bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ako odporkyni zaplatenia sumy 11 732,60 eur
s príslušenstvom predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO
DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „družstvo“)
a obchodníka s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a. s. (ďalej len „obchodník
s cennými papiermi“). Sťažovateľ svoj návrh odvodzoval zo skutočnosti, že v máji 2010 sa
dozvedel, že obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť, že
družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto dôvodu
družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľom zverených prostriedkov družstvu
vrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľ uvádzal, že peňažné prostriedky do družstva vkladal
výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že družstvo a aj obchodník s cennými
papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, teda bude zabezpečené ich
riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú
zhodnotené v garantovanej výške.
2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok v spojení s uzneseniami okresného
súdu a v úvode odôvodnenia uviedol:
„Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je
v danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. ...
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná
vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od
účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001
Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený
prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava
schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle
§ 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1.2009 na základe novelizovaného ust. §
127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 558/2008 Z.
z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001
Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti
rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských
spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy
kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák.
č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý
toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je
zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom
do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zák. č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou
zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno
to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť
zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu
dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.“
Krajský súd ďalej vyslovil, že zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných
papieroch) v znení neskorších predpisov v rozhodnom období neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS
tvrdená povinnosť nevyplývala. Krajský súd ďalej uviedol, že „z obsahu Zmluvy uzavretej
medzi PDSI a obchodníkom s CP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za
účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií
súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s CP
obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné
PDSI, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5
zákona č. 566/2001 Z. z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré družstvo ako klient
obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať
a odhadnúť.“.
Krajský súd následne konštatoval, že „nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou
žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska na nápravu
protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára
2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu
vo výške 16.596.96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-
5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura
a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT- 8305-5/2010, ktorým odobrala
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb).“.
Zároveň krajský súd analyzoval nemožnosť namietať nesprávny úradný postup spočívajúci
v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci.
Z uvedeného je potom podľa záverov krajského súdu zrejmé, že v konaní nebol
preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „ZoZS“).
Krajský súd sa v závere odôvodnenia venoval sťažovateľom uvádzanej
komparatívnej judikatúre Českej republiky, ako aj procesu dokazovania na okresnom súde.
2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom
namietal prítomnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie
odmietol, a to s tým záverom, že „namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutí bola už
dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď
R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016. Pri vyjdení
z tohto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiaden
podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta stanoviska. Dovolaním
napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za
rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania (dnes strán sporu – pozn. najvyššieho súdu) k
prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z
ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že
konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia
súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak
zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľ preto
nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za
vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že
ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).“.
Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa je podľa právnej úpravy
účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, a preto nemohlo dôjsť k uskutočneniu
meritórneho dovolacieho prieskumu.
3. Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych
a skutkových záveroch, ktoré sú podľa neho zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným
súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa
mienky sťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak
podľa názoru sťažovateľa nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva. Konkrétne podľa sťažovateľa ide o nasledujúce závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ústavy,
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči družstvu či sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľovi,
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej
v konkurze družstva.
3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľa NBS mala vedomosť o verejne známych
skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká
bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,
aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa
názoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS
vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2
zákona o cenných papieroch je a bolo podľa sťažovateľa zisťovanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich
činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (ktorý platí v tomto znení
už od 1. 5. 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj
obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch mala podľa úvah sťažovateľa NBS
zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými papiermi podľa presvedčenia
sťažovateľa neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní
povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi s cennými papiermi.
3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy taktiež pri
svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva
o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých podľa
sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje
možnosť sťažovateľa ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010. Existujúce
konkurzné konanie podľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,
ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu
a nerobí žalobu predčasnou.
3.3 Namieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením
vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím
rozhodnutím najvyšší súd podľa sťažovateľa de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu
ochranu. Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že
najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver, a sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd
sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej
úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je podľa sťažovateľa zrejmé, akých
úvah sa najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/57/2016, 1Cdo/58/2016, 1Cdo/59/2016 zo dňa 30.03.2017
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/187/2014, 3Co/195/2014,
3Co/196/2014 zo dňa 12.08.2015 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 1Cdo/57/2016,
1Cdo/58/2016, 1Cdo/59/2016 zo dňa 30.03.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3Co/187/2014, 3Co/195/2014, 3Co/196/2014 zo dňa 12.08.2015 sa zrušuje a vec sa
vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval
v čase podania dovolania § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 OSP výslovne vyplývalo,
že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto
zákonného ustanovenia.
7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako
si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako
ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase
rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho
dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka
posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.
Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“.
7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by
nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.
7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ
závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú
zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd
nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na
základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.
7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav
v sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.
7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K napadnutému rozsudku krajského súdu
8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že
napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré
sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné.
9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na
spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001,
bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácií a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa
a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom
uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo
možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami
kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.
10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.
Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej
reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení zákona o cenných papieroch a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by
nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako
nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval
príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom.
10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je
vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov
okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľovi sa dostalo
odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce vec sťažovateľa, a to čo sa týka povinností NBS
pri výkone dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik
nároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany
ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom na
námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže
podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté
argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.
10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov
ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017